Národný park Christoffel

Ostrov Curaçao je taký… nerovný. Tam kde nie je pahorkatý, tam je vlnitý. Najvyšší kopec je Mount Christoffel, má 380 metrov a pomenovali po ňom celý národný park. Videli sme ho už cestou na niektoré pláže a chceli sme naň vyjsť, ale odrádzali nás dve veci – Mišove tenisky boli v stratenom batohu a bolo treba vyrážať zavčasu ráno, aby sme sa vyhli horúčave.

Ale jeden večer sme teda nastavili budík, o siedmej ráno už nasadali do auta a o ôsmej vyrazili na turistický chodník.

Pri mori nám tá horúčava tak neprišla, ale na vyprahnutej červenej hline, medzi kaktusmi, tam bol hic. Našťastie chodník je doobeda v tieni. Posledný kúsok bolo treba liezť po skalách a potom už len parádny výhľad na všetky strany. Nevideli sme síce ani Venezuelu ani Bonaire, ktoré sú odtiaľ len pár desiatok kilometrov, ale Curaçao ako na dlani.

Plávanie s korytnačkami

Nemali sme šnorchle, lebo batoh, do ktorého sme ich spolu s plutvami, plážovým stanom, Mišovými teniskami a podobnými užitočnými vecami zbalili, sa nejako pozabudol vo Frankfurte. Časom dorazil aj na Curaçao, ale nie k nám a musel potom cestovať sám až domov.

Ale mali sme aspoň plavecké okuliare, takže sme mohli pozorovať, čo všetko pláva vo vode. Kopa rybičiek, Kika našla aj medúzu a na Playa Grandi korytnačky. Tie sa nám veľmi páčili.

Curaçao

Curaçao (miestni vyslovujú “kurasó”) je maličký ostrov na juhu Karibiku. Spolu s Arubou a Bonaire patrí do holandských Antíl. Je tak trochu v závetrí, takže sa mu vyhýbajú hurikány, ale stále tam fúka teplý suchý vietor. Klíma je preto iná, než akú sme stretli pri predchádzajúcich cestách do Karibiku. Je tam sucho, samé kaktusy, aloe vera, … palmy len tam, kde ich polievajú.

Ten modrý likér, ktorý vám možno napadne, keď sa povie Curaçao, je ochutený citrusovým ovocím, ktoré je potomkom dávno dovezených pomarančov. Nanešťastie, tým pomarančom sa miestne podmienky nepáčili natoľko, aby boli ochotné dozrieť. Takže síce narastú do pomarančovej veľkosti, ale ostanú zelené a trpké. Ale na drink sú fajn.

Mali sme požičané auto, takže sme skúšali rôzne pláže. Voda bola teplá, neskutočne priezračná a plná rybiek. A ľudí nebolo veľa. Takže paráda.

Hlavné mesto Willemstad je známe svojimi farebnými domčekmi a otváracím mostom. Na prechádzku fajn, ale sklamali nás reštaurácie. S našimi kobylkami, ktoré začnú cvrlikať, že sú hladné, zhruba 10 minút po tom, čo naposledy jedli, treba mať vždy nejakú predstavu, kde sa najbližšie dá zohnať nejaké jedlo. Centrum turistického mestečka sa nám zdalo dostatočnou istotou, ale pri prvej návšteve, o šiestej večer (dobre, bolo to v nedeľu), sme nenašli jedinú otvorenú reštauráciu. O dva dni neskôr, o piatej, sme našli dve. Slovom dve. Tak neviem. Chodili sme na čínu, občas si varili sami a užívali si mangá, avokáda a platany.

Takže kvôli jedlu sa neoplatí, ale kvôli vode určite.

Dominikánska Republika

Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.

More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.

S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?

Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.

Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.

Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.

Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.

Ale inak bolo fajn.

Costa Rica – III diel

Našou poslednou zastávkou v Kostarike bol národný park Manuel Antonio. Videli ste film pláž? Tak tak nejako to tam vyzeralo (len s krabmi a bez žralokov).

Manuel Antonio je na pobreží Tichého oceánu a mestečko Quepos, ktoré je pred jeho bránami, má pláže s lehátkami, predavačmi suvenírov, drinkov, ananásov a všetkým, čo k tomu patrí. Ale v parku nie je nič z toho, len chodníky v džungli, opice na stromoch, veľké jašterice, ktoré vyzerajú (a chodia) ako malé dinosaury a krásne pláže. Najprv sme trochu chodili po džungli, obzerali pichľavé stromy a výhľady z útesov, ale potom sme našli našu pláž.

Nebolo úplne jednoduché sa na ňu dostať, lebo bolo treba zísť najprv strmým chodníkom z džungle, preliezť cez pobrežné skaly a potom ešte asi pol kilometra po pláži. Ale stálo to za to. Behali po nej takí malí oranžoví krabi (Mišo ich dosť naháňal, ale boli rýchlejší… tak potom chytal také chodiace mušličky). Celá pláž bola posiata malými pieskovými guličkami. Najprv sme nevedeli, čo to má byť, ale potom sme si všimli, že tí oranžoví šrotovali mokrý piesok a nechávali ho za sebou v tých guličkách. Neviem, či z neho cucali vodu, soľ alebo nejaké živiny, ale bola zábava ich pozorovať.

Kúsok ďalej si pláž vychutnával ešte jeden mladý americký párik. Keď sa však vybrali preč, zistili, že to tak ľahko nepôjde. Pláž a skaly, po ktorých sme prišli, boli zaplavené, lebo medzitým prišiel príliv. Voda ďalej stúpala a my sme len posúvali veci vyššie. Tiež by sme sa už boli pobrali, ale po pláži to nešlo a plávať sme nemohli. Nebolo to síce ďaleko, ale mali sme foťák, peňaženky a moje papiere s úlohou do školy, ktoré som zobrala v optimistickej predstave, ako sa mi bude fajn robiť na pláži.

Tak sme sa zoznámili s Američanmi (obaja učitelia na základnej škole v Las Vegas), zistili, že aj im sa zdá, že maximálny príliv mal byť okolo druhej, ale voda akosi stále neustupuje a rozhodli sme sa spraviť pokus o prechod džungľou. Mysleli sme si, že predsa vylezieme kúsok do kopca a potom si to strihneme smerom k chodníku, po ktorom sme prišli. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bola veľmi naivná nádej. Je pravda, že kúsok sme vyšli, ale naša celková výbava bol jeden vreckový nožík a džungľa bola hustá. Spravili sme asi 50 metrov za pol hodinu.

Neostávalo nám nič iné, len sa pekne vrátiť na pláž, počkať, kým voda trochu ustúpi, a prenášať batohy nad hlavou. Park o štvrtej zatvárajú, takže keď sme sa pred šiestou vracali, nestretávali sme nikoho (iba podivné zvieratá, ktoré boli veľké ako zajac, ale vyzerali ako potkan bez chvosta). Zastavili sme sa ešte na jednej pláži na západ slnka a tam nás načapal strážnik. Škaredo sa na nás pozeral a poklepkával si po hodinkách, ale myslím, že sme neboli ani prví, ani poslední oneskorenci, ktorým sa takéto niečo prihodilo.

Mišo zahlásil, že si berie nie jedno, ale hneď dve ponaučenia: nelez na krásnu pláž, keď nevieš ako chodí príliv; a nesnaž sa liezť džungľou bez chodníka alebo mačety. Mysleli sme si, že úspešný návrat oslávime nejakým drinkom, ale to nešlo, lebo bary boli kvôli veľkej noci zatvorené. Tak sme popíjali husté ovocné koktaily a na ďalší deň už smer San Jose a New York.

Na záver ešte zopár videí tých utekajúcich mušlí a krabov:

Costa Rica – II diel

Z Tortugera sme sa pobrali do vnútrozemia k sopke Arenal. Arenal síce nevybuchuje, ale aktívna je dosť – dymí, pľuje  a vyteká z nej láva. Smola je len to, že my sme žiadnu aktivitu nevideli. Strávili sme pod ňou dva dni a po celý čas okrem asi 15tich minút bola zahalená v oblakoch.

Ľudia pod sopkou vedia, ako to chodí a tak pre turistov, ktorí nemajú to šťastie, aby videli prskajúcu sopku, pripravili kopu iných aktivít. My sme sa vybrali na výlet na visiace mosty a do horúcich prameňov. Mosty sú súčasťou chodníka, ktorý vedie cez dažďový prales. Môžem potvrdiť, že to bol aj dažďový aj prales. Chodník bol jasne viditeľný a mimo neho sa v podstate ani ísť nedalo, lebo porast bol hustý a terén kopcovitý. A samozrejme pršalo. Prvý dážď spadol rýchlo a skoro sme ho ani nepocítili a potom to na nás postupne kvapkalo zo stromov, keď zafúkal vietor.

Na niečo bol ten dážď však dobrý – keď začalo pršať, začali škriekať opice. Ani jednu sme tam síce nevideli, ale počuli sme ich dosť. Verím tomu, že sa to tam zverami hemží, ale my sme okrem pár operencov nevieli nič. Nemali sme ďalekohľad, sprievodcu ani trénované oko, ale prechádzku – a mosty obzvlášť – sme si vychutnali. Mosty sú oceľové, kývu sa, najvyšší je vo výške vyše 90m a je z nich pekný výhľad.

Odtiaľ sme sa vybrali do kúpeľov. Magma totiž zohrieva potoky, ktoré vyvierajú na úpätí sopky a na dvoch z nich stoja kúpele Tabacon. Voda mala vyše 40 stupňov, takže sa v nej nedalo robiť nič, len posedávať, ale bolo to veľmi príjemné. Najprv som sa trochu bála, že to tam bude preľudnené, keď som videla, aké davy ľudí tam mieria, ale rezort je to veľký a maximálny počet návštevníkov dodržiavajú, takže ľudí sme síce stretávali, ale dali sa nájsť aj opustené vodopády.

Keď sme boli poriadne vykúpaní, tak nás chceli ešte najesť, ale do mňa sa nič okrem polievky a ovocia nezmestilo. Akosi boli tie kúpele viac únavné, ako chodenie po mostoch. Tu je ešte zopár videí aj z jedného aj z druhého:

Niečo, čo sme chceli vyskúšať, ale nevyskúšali, je canopy/zipline. Človek letí dolu kopcom cez džungľu zavesený na lane. Trochu tarzanovité, ale Miša to asi práve preto obzvlášť lákalo. Mysleli sme si, že vyskúšame nejakú takú dráhu v Manuel Antoniu (národný park na pacifickom pobreží), kam sme putovali z Arenalu, ale tam sa nám podarilo uväzniť sa na pláži, takže nič z toho. (O tej pláži nabudúce)

Costa Rica – I diel

Minulý týždeň sme mali jarné prázdniny a aj keď sme pôvodne plánovali výlet snehového charakteru, nakoniec sme išli do Kostariky. Ukázalo sa, že to bol dobrý výber – krajina je to krásna, čistá a pomerne bezpečná. Ak sa chcete pozrieť, kadiaľ sme chodili, tak tu, ak chcete vidiet, čo sme tam videli, tak tu a ak chcete vedieť, ako bolo, tak čítajte ďalej.

Začalo sa to tak trochu nepríjemne, až sme mali pocit, že niekto asi nechce, aby sme na tento výlet išli. Vstávali sme niečo po tretej, aby sme stíhali let o siedmej. To že električky o takom čase nechodia, sme vedeli a objednali sme si hobokenský taxík. Lenže nás nenapadlo, že keď nechodia električky, tak je zamknutý aj priechod na zástavku, cez ktorú sme chceli prejsť do Hobokenu. Tak voláme do taxislužby, nech pre nás prídu hore do Union City. Je to síce trochu obchádzka, ale nemalo by to trvať (obzvlášť nie v noci) viac než nejakých 10 minút. Po 20tich a ďalšom telefonáte sme začali byť nervózni a keď ten náš neprichádzal, tak sme jednoducho zamávali na taxík, ktorý práve išiel okolo. Samozrejme, keď sme nastúpili, tak sa zjavil aj ten “náš” a škaredo sa na nás pozeral, ale to sme už fičali na stanicu Pathu.

Ten vlak, ktorý sme chceli stihnúť, sme kvôli taxíkom asi o minútu zmeškali a počkali sme si pol hodinu na ďalší. To už sme sa vzdali myšlienky pokračovať z Manhattanu na letisko metrom a rovno sme zobrali ďalší taxík. Na letisko se dorazili síce načas, ale problémy tým neskončili. Nastúpili sme do malého liedadla, ktoré nás malo odviesť do Philadelphie a čakali. Najprv dlho dlho nič a potom nám oznámili, že Philadephia je zavretá, nepríjma ani nevysiela žiadne lety, že ďalšie “okno na odlet” máme o hodinu, dovtedy budeme čakať a uvidíme, či o tú hodinu budeme môcť odletieť. Lietadlo aj s nami na palube odrolovalo niekam na parkovisko a čakali sme. Skúsili sme poslať dve sms do Googlu, jednu s číslom tohto letu a jednu s číslom toho nadväzujúceho. Odpovede hovorili, že obidva sú načas. Po hodine sme vzlietli a keď sme došli do Philadelphie, tam sa všetci tvárili akože nič. Doteraz nám nie je jasné, o čom to hodinové čakanie bolo.

Našťastie nás – a ďalších asi desiatich spolucestujúcich – lietadlo z Philadelphie do San Jose počkalo a vtedy sa nám naozaj začala dovolenka. Preleteli sme ponad Kajmanské ostrovy, Kubu (aj keď som bola v domnení, že tadiaľ americké lietadlá nemôžu) a Nikaraguu a pristáli sme v hlavnom meste Kostariky. Prvýkrát v živote sa nám stalo, že nás niekto čakal na letisku s cedulkou s menom.

Kostarika je rozlohou aj počtom obyvateľov len o trošku menšia ako Slovensko, ale približne 3 zo 4.5 milióna obyvateľov žijú v San Jose.  Múzeum zlata, ktoré sme chceli vidieť už bolo zatvorené, ale prešli sme sa aspoň po hlavnej ulici a tržnici. Chceli sme vyskúšať nejaké typické jedlo, ale na hlavnej ulici nemali žiadne reštaurácie. Keď som sa pýtala španielsky hovoriaceho policajta na nejakú reštauráciu, spokojný, že nám môže pomôcť, nám ukázal McDonald. Keď som povedala, že radšej niečo kostarické, odnavigoval nás do blízkej sody (soda je v Kostarike niečo medzi kaviarňou a neformálnou reštauráciou). Tam tiež nikto nevedel po anglicky, ale podarilo sa mi objednať dva mliečne koktaily, krevety s banánmi a hovädzinu s yukou a banánmi. Mišo si ešte večer pil Pina Coladu priamo z ananásu a ukázalo sa, že bolo dobre, že s tým nepočkal do nášho návratu do San Jose o týždeň neskôr, lebo vtedy bola veľká noc a všetky bary (a obchody) boli zavreté.

Na druhý deň zavčasu ráno sme opustili civilizáciu a vybrali sme sa na miesto, ktoré ani Google nenájde na mape – do národného parku Tortugero. Nevedú tam dokonca ani žiadne cesty, takže po hrboľatej ceste autobusom, zástavke na banánovej farme a obhliadke obrovského chrobáka, sme prestúpili na loď a pokračovali hodinu a pol po kanáloch v džungli. Tortugero je od slova tortuga – korytnačka po španielsky, pretože park sa nachádza na brehu mora a je to jedno z mála miest, kam ešte chodia veľké korytnačky znášať vajcia. V júli a auguste, keď prichádzajú, je vstup na pláž zakázaný.  

Nebola síce sezóna korytnačiek, ale zverov sme videli dosť: kajmana (takého malého krokodíla), opice, denných aj nočných vtákov, žaby, jašterice. Okrem žiab sme všetkých pozorovali z loďky, lebo džungľa je tu príliš hustá (a chránená) na pešiu turistiku. Niektoré kanály sú prírodné, niektoré sú prekopané, ale sama bez navigačného systému by som sa tam túlať nechcela. Čo sa týka plávania, veľmi sme si nazaplávali. V mori sme sa len vyšpliechali vo vlnách, lebo plávanie neodporúčajú kvôli silným prúdom a v riečnych kanáloch zase plávajú kajmany.

A počasie? Hovorili nám, že majú práve obdobie sucha. Na karibskom pobreží nám pršalo asi päť krát denne – také krátke silné lejaky ako naplno pustená sprcha. Nejako veľmi to však nevadilo, lebo mokrí sme boli aj keď nepršalo – vlhké podnebie. Jedna taká krátka búrka, ktorá sa vypršala, kým sme sa stihli naobedovať:

O sopke Arenal a národnom parku na pacifickom pobreží nabudúce…



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...