Autor Iva, April 15, 2012 tú omáčkovú polievku – keď si pýtala paradajkovú
ja som Tvoja práca – mi s úsmevom povedala
dáme mu poriadne na zadok – nejakému plyšákovi, keď mu dávala látkovú plienku. Na vysvetlenie: v našej verzii rozprávky o červenej čiapočke vlk nakoniec dostal poriadne na zadok, aby to už nikdy viac neurobil. Zjavne sme sa celkom nepochopili. Ktovie, či si myslí, že plienky sú za trest?
tato zase pije to binko, čo sa volá jum – no comment
ona: Kde je to ťukadlo?
ja: Aké ťukadlo?
ona: To biele, čo mal tato pri počítači.
ja (jááj klávesnica): No, to sme zbalili do krabice a poslali do toho nového domu, kam pôjdeme bývať.
on sa prišiel poježkať – prilíškať (Kubo si o mňa veľmi rád chodí obtierať hlavu.)
Ty si mu to tumášovala – od slova tu máš
Autor Iva, February 29, 2012
hlášky, ktoré hovoríš – krtečko, toto je perfektná piškótka, Kika je v balíku (= zabalená v uteráku po kúpaní)… Už si ich naozaj musím zapisovať, lebo ich rýchlo zabúdam a je to veľká škoda.
výslovnosť – Už to nie je len baby talk, lebo používaš aj “veľké slová”, ale stále je to ešte veľmi detské a nejdú Ti niektoré hlásky (hlavne l a r), čo v kombinácii znamená úžasnú výslovnosť. Keď sa k tomu pridajú občasné anglické slová, je to veľká zábava počúvať Tvoj svojský prízvuk. (tam su bauony, idem intu d bed…)
oči – Si krásna. Nechcem, aby si sa tým nejako extra zaoberala alebo tomu prikladala nejakú váhu a snažím sa neobdivovať Tvoje črty zakaždým, keď sa na Teba pozriem, ale si jednoducho krásna. A najviac vynikajú Tvoje oči. Veľké, hnedé, mäkkučké.
zaujíma Ťa, ako všetko funguje – kam ide obsah záchodu po spláchnutí, čo vezie ten kamión, ako rastú tie paličky, čo sú na zemi pod stromami, kde býva veverička, kam odišiel sneh, kedy bude jar… Veľa si pamätáš a dávaš si veci do súvislostí. Myslím, že ma tak skoro neprestane fascinovať sledovať, ako sa učíš. (Jáj, najnovšia mánia, “upratovanie” – zoradiť pastelky podľa veľkosti alebo zarovnávať domino.)
začala si spievať – Donedávna to boli len riekanky, ale v poslednej dobe občas počujeme aj melódie. Dúfam, že sa nenecháš odradiť mojím hudobným hluchom a chabými ukážkami spievania a budeš v tom pokračovať.
niekedy naozaj pomáhaš – A tu myslím pomáhaš a nie ‘pomáhaš’. Poupratuješ topánky alebo pozbieraš, čo treba. Tlačíš Kuba v kočíku na prechádzke, odnášaš poskladané prádlo tam, kam patrí. Vyberáš v obchode potraviny, ktoré už poznáš.
nezáleží Ti na tom, čo si o Tebe myslia ostatní - Toto nech Ti vydrží, čo najdlhšie. Neskazenosť, žiadna sebacenzúra, veľmi Ti to závidím.
veľké emócie – Toto je opak tých spomínaných meltdowns. Všetky Tvoje pocity sú akoby zveličené, nielen frustrácia, hnev a vzdor, ktoré nám dosť lezú na nervy, ale aj radosť a zábava, výbuchy prítulnosti a láska.
to, ako Ťa potešia úplne jednoduché veci – Napríklad nožničky + reklamné letáky = zábava na 30 minút.
začala si si vymýšľať – Výlety, na ktoré chodia Tvoje hračky, čo tam robia, čo jedia. Kniha na hlave je klobúk. Strúhatko nastoknuté na ceruzke stetoskop, ktorým treba popočúvať, či sú všetci zdraví…
veľká sestra – Občas sa parádne hráš s Kubom. A aj keď sa s ním priamo nehráš, tak mu často donesieš niečo na hranie. Keď začuješ, že sa zobudil, tak ho hneď ideš skontrolovať. Minule si mi síce povedala, že Kubka dáme nejakej tete (teraz k nám chodia všeliake tety a ujovia nakupovať), ale keď som sa spýtala, že akej tete, tak si povedala, že nedáme a zoberieme si ho so sebou lietadlom za babkou.
(ostatné články z tejto série)
Autor Iva, February 28, 2012 (ďalší príspevok do tejto už pravidelnej štvrťročnej rubriky)
boje – Je to boj, keď sa treba nachystať, aby sme išli von. Je to boj, keď už zase máme ísť domov. Je to boj, keď máš ísť na nočník. Je to boj, keď Ťa idem učesať… Je pravda, že súčasť problému je už samotné meno. Ak to (nech už je to čokoľvek) beriem ako boj, tak je veľká šanca, že to naozaj bude problém. Ak naopak mám dostatok chuti a energie na to, aby sme nebojovali, tak je pomerne slušná pravdepodobnosť, že to bude celé jednoduchšie. Táto vedomosť samotná ešte nie je riešenie. Hlavne preto, že zjavne zatiaľ nerozumieš precedenčnému právu – dnes sa naťahujeme o to isté ako včera, ako pred týždňom a nanešťastie ako zajtra. Takže keď sa nenechám zatiahnuť do boja jeden deň, nasledujúci si ma to počká. Alebo niečo iné ešte v ten istý deň. Moja jediná útecha je, že je to vraj presne veku primerané správanie, a tak sa už teraz teším, keď z toho vyrastieš.
škreky, výskoty a kňučanie – Tvoj zvukový repertoár sa rýchlo rozrastá. Prišla si na to, čo vyvolá reakciu. A niekedy to zámerne využívaš.
nechceš jesť ryby – Na jeseň som Ťa pochválila, aký si všežravec, ale okrem kreviet nám vodné živočíchy nechávaš na tanieri. A ryby sa u nás podávajú raz do týždňa. Čo ma potom privádza k vymýšľaniu takých perál, ako sú rybacie fašírky. (Recept bude budúci pondelok. Chutia lepšie, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.)
vieš vytiahnuť umelohmotnú krytku zo zástrčky – Irónia je, že doteraz sme ich ani nepoužívali. Buď sme zástrčky strategicky zablokovali nábytkom alebo v nich niečo bolo zapnuté. Ale nábytok a zapnuté veci postupne miznú, a tak som objavujúce sa zástrčky musela “zneškodniť”, lebo aj Ty aj Kubo ste ich chceli podrobne skúmať. Proti Kubovi sú krytky dostatočná ochrana, proti Tebe už nie.
meltdowns – Niekedy príde meltdown bez akéhokoľvek zjavného dôvodu. Minule sme v knižnici počúvali rozprávku o prasiatku Olivii, potom sme vyrábali tematickú magnetku na chladničku a na záver prišlo maľovanie na tvár. A zrazu z ničoho nič rev. Alebo na prechádzke s kamarátkou z Brooklynu a jej malým synom. Ďaleko sme nedošli. Kľúč je asi v tom ‘bez zjavného dôvodu’. On ten dôvod tam (zrejme) vždy je – hlad, smäd, únava, nuda, čo ja viem, čo ešte… a Ty ho nevieš identifikovať a upozorniť priamo naň, a často je to nespojitý jav – v jednu chvíľu je všetko v poriadku a v nasledujúcu už je zle.
stále ešte často padáš – Je to výrazne lepšie, ako to bolo, keď si sa učila chodiť. Ale nedívaš sa pod nohy a zriedkavé sú dni, kedy vonku nespadneš.
opakuješ blbosti po Kubovi – Kubo má mániu zapínať práčku. Je tam veľký gombík, ktorý sa dá krútiť a robí svetielka a vydáva zvuky. A on naň akurát dočiahne. (A detská poistka tam síce zablokuje dvere, aby sa nedali otvoriť, ale spusteniu prania nezabráni.) Takže keď má cestu okolo, tak vždy testuje, či si všimnem, čo práve robí. A všímam si ho nielen ja, ale aj Ty a ide ma poraziť, keď v momente ako ho odnesiem preč, už s výskotom krútiš gombíkom Ty. Táto konkrétna práčka už o mesiac nebude problém, ale opakuješ po ňom aj kadečo iné a je ťažké Ti vysvetliť, že sa to nerobí, keď Kubo to zjavne robí.
vlasy – Nech robím, čo robím, stále vyzeráš strapatá a čo je horšie, stále Ti idú vlasy do očí. Nechcem Ťa ostrihať úplne na krátko a snažím sa česať vrkoče a sponkami chytať ofinu v nádeji, že jedného dňa budeš mať vlasy dostatočne dlhé na to, že to všetko bude držať tak, ako má. Ale ten deň sa akosi stále vzďaľuje.
opakuješ, po nás hlášky, čo by si naozaj nemusela – Napríklad ‘Ty trúba!’ (Táto konkrétne nie je moja.) A bude to len horšie.
mánia na telefóny – ‘hauó, hauó’ – Telefóny Ťa veľmi pokúšajú (a počítače, a ipody, … a vôbec všetko, čoho vieš, že sa nemáš chytať). A pritom nás takmer ani nevidíš telefonovať. Ale mágia tohto zariadenia je zjavne pôsobivá. Akurát ten látkový telefón, ktorý som Ti vyrobila, má na Tvoj vkus nejako málo funkcií.
Autor Iva, December 15, 2011 Kika: Osem prasiatkos.
…
Kika: Čo bude dnes na večeru?
On: Pasta.
Kika: A uvaríme aj kefku.
…
Ja a on v kuchyni, Kika vo vani.
Kika: Tato, tato, tato.
On sa ide pozrieť, čo sa deje.
Kika (prekvapene ale bez akéhokoľvek strachu): Spider.
On nechápavo pozerá po stenách.
Kika: Kúpe sa tu s Kikou.
Vytiahne jej pavúka z vane.
…
Kika vonku na preliezačkách pozerá na číslo 8: Nine, nine, nine. Ty bábo jedno, to je eight.
Autor Iva, November 30, 2011 (pred troma mesiacmi)
Ako sa učíš. Nasávaš ako taká špongia, všetko naraz. Písmená, číslice, farby, tvary, značky na autách (začalo to – ako inak – Hondou, ale teraz už poznáš Toyotu, Acuru, Mazdu, Mercedes, Chevrolet, Hyundai, BMW, Lexus), ako veci fungujú a na čo sa používajú… Väčšina Tvojich otázok zatiaľ nie je “Prečo?”, ale “A toto je čo?” a “To modré tam dolu je čo?” a “Čo sa s týmto robí?”
Dá sa s Tebou porozprávať. Áno, je to síce jednoduchá konverzácia, ale už taká naozajstná.
Rozprávky, ktoré si spolu rozprávame večer v posteli pred spaním. Niektoré sú také klasické (Ťahal dedko repku, O červenej čiapočke, …) a niektoré si spolu vymýšľame (tie majú väčšinou hlavnú postavu dievčatko, ktoré sa na Teba veeeeľmi podobá).
Ako vyzeráš, keď spíš. Je pravda, že to už až tak často nevidím, lebo väčšinou nie som s Tebou až úplne, kým zaspíš. Ale keď to vidím, tak som úplne namäkko. Keď si hore, tak už si “veľký človek”, ale keď spíš, tak si ešte stále moje bábätko.
Ako si začala kresliť – domčeky s okienkami, korytnačku s chvostom, velerybu, ktorá má oči po celom tele… a ako ma informuješ, čo to práve kreslíš.
Ako sa vieš spriateliť s ľuďmi. Zo začiatku si trochu hanblivá, ale pokiaľ ten druhý človek prejaví aspoň trošku záujem, tak netrvá dlho a ste kamaráti. Stále mi je ľúto, že nie si až tak často s rovesníkmi, ale s tým tiež časom niečo spravíme.
Že ma motivuješ vymýšľať, čo budeme spolu robiť a inšpiruješ vyrábať veci (naposledy plstený domček a rybu, ktorá sa aj Kubovi veľmi pozdáva; momentálne je vo výrobe telefón).
Keď sa porežem alebo niekde buchnem, tak hneď ma prídeš objať a hovoríš “moja, moja”, podobne ako to ja robím Tebe, keď máš “bobo”.
Ako vieš zabávať Kubka, nosiť mu hračky. A keď vstaneš a nevidíš ho, tak sa hneď pýtaš, kde je.
Že sa dokážeš už hrať chvíľu aj sama.
Ako recituješ básničky a spievaš pesničky. Niekedy po slovensky, niekedy po anglicky a niekedy mi chvíľu trvá, kým pobavene zistím, že o čo ide, lebo nezačínaš nutne od začiatku.
Že si zvedavá a nebojíš sa nových vecí. Všetko nové je pre Teba potenciálne úžasné a treba to rýchlo preveriť.
Autor Iva, November 29, 2011 (pred troma mesiacmi)
To, že si znovu v plienkach. Ja viem, to sem podľa správnosti vôbec nepatrí a keď príde ten čas (som si istá, že skôr ako pôjdeš na strednú školu), už ani nebudem vedieť, čo to plienky sú. A snažím sa nedávať Ti to najavo. Ale už som sa tak tešila, keď si tu pobehovala vcelku úspešne bez nich a naozaj neviem, čo sme spravili zle, že si sa zrazu úplne prestala pýtať, keď bolo treba. A lezie mi to na nervy, lebo viem, že to vieš.
To, ako dokážeš jednu vec opakovať dokola, dokola, dokola, dokola, miliónkrát, až mi z toho brnia uši.
Keď prídeme z vonku, tak si jednoducho sadneš na schody a nejdeš domov. Bolo by to celkom zlaté, ako si tam niečo rozprávaš a kým ja zložím všetky veci, prezlečiem sa, prebalím a nakŕmim Kuba, tak domov prídeš. Ale nie keď to je každý. jeden. raz. Prečo Ťa jednoducho neschmatnem pod pazuchu a nevynesiem hore sama? Mám dosť aj inej roboty a nechce sa mi s Tebou kvôli tomuto bojovať.
To, že si tvrdohlavá (po kom asi?) a je problém Ťa ukecať na niečo, čo nechceš robiť.
To, že berieš Kubkovi hračky. Už nie je ďaleko ten čas, keď Ti to začne vracať, ale keď sa spokojne hrá a Ty mu vytrhneš hračku z ruky a pritom o ňu sama ani nemáš záujem, len ju hodíš do kúta. A on sa usilovne doplazí k nejakej ďalšej a Ty si v momente tam a aj druhá hračka je v kúte…
Stále máme problémy s umývaním zubov.
To, že sa snažíš otvárať dvere za jazdy na aute. Áno, zapli sme detskú poistku, takže sa Ti to nepodarí, ale aj tak sa mi to nepáči.
To, že musíš všetko obchytkávať. Na návšteve, na verejných WC, moje veci, do ktorých som Ti povedala, aby si neliezla…
Že mám stále problém nakojiť Kuba, ak si v tej istej miestnosti. Ten malý Ťa zbožňuje. Nebude ani jesť, len aby mohol sledovať, čo práve robíš.
Niekedy je Tvojím jediným cieľom urobiť čo najväčší rámus.
Autor Iva, November 24, 2011 Do pozornosti dávam hlavne prvý obrázok.
Autor Iva, November 12, 2011
Autor Iva, September 15, 2011 Kika: 1 mesiac, 5 mesiacov … a včera (hojdačku už nemáme)

Kubko: 1 mesiac, 3 a pol mesiaca, 4 a pol mesiaca (dnes)

PS1 To, že Kika je na všetkých troch fotkách v pásikavom, je náhoda.
PS2 Kubo v tých červených kraťasoch a bielom tričku vyzerá neodolateľne (…aj keď to trochu pripomína cvičebný úbor z čias spartakiády… ale pokoj, pokoj, Kike modré trenky nehrozia).
Autor Iva, August 23, 2011 Tvoje objatia. Tie sú úplne najlepšie. A to, ako pritom hovoríš “Moja, moja.”
Zdá sa mi, že si po mne zdedila zdedila úchylku – čítanie. Vždy sa tešíš, keď ideme do knižnice alebo keď Ti doma poviem, aby si si išla vybrať knižku, že si ideme niečo prečítať.
Veľa rozprávaš. Pravdupovediac, neviem, koľko rozpráva priemerné dieťa Tvojho veku, ale tých pár, čo poznáme, nerozpráva toľko. Obzvlášť skvelé sú Tvoje monológy pred spaním. Ešte si celkom neprišla na to, že rozmýšľať sa dá aj v hlave a tak si pred spaním nahlas rozprávaš, čo sa cez deň stalo, alebo čo na Teba urobilo dojem. Neraz s tatom chichotajúc počúvame pri dverách.
Že nežiarliš na Kuba. Áno, občas si netrpezlivá, kým ho prebalím alebo nakŕmim, ale ani raz som nevidela, že by si mu vedome chcela spraviť zle. Trochu sme sa toho báli, lebo predsalen to pre Teba bola veľká zmena, ale sme radi, že si to zobrala v pohode.
Keď ma prekvapíš niečím novým, čo si sa naučila. Preč sú tie časy, keď sme nejaký pohyb alebo slovo veľakrát trénovali, Teraz to vyzerá, akoby si sa nové veci učila úplne mimochodom. Hovoríš mi v správnom kontexte slová, ktoré si nepamätám, že by som Ti niekedy povedala – zrejme si ich pochytila z rozhovorov, ktoré si počula.
Zvedavosť. Možno príde čas, keď si budem priať, aby si bola menej zvedavá. Ale som veľmi rada, že si.
Ako opakuješ detské riekanky. Či už anglické alebo slovenské, je to veľmi zlaté.
Tvoju jemnú kožu. Nie je už úplne dokonale hladká ako Kubova, lebo predsalen už sa Ti pritrafilo pár škrabancov a odrenín, ale stále je to paráda sa o ňu lícom pošúchať.
Že si už vieš niekedy sama pomôcť – dotlačiť stoličku, keď nedočiahneš; ukázať mi, kde Ťa tlačí topánka; povedať niečo opisom, keď Ti na prvý pokus nerozumiem; …
Oči. Tie máš po tatovi.
… ale nie je to všetko takéto ružové.

|
|