Knižné dilemy

Hmm. 

Martinus mával (rozumej posledné dva roky mal) v rámci mesiaca knihy knižné šifry. Bolo to veľmi fajn, ale neviem, či už došli knihy, alebo prišiel čas na zmenu, tento rok je každý marcový pracovný deň (okrem prvých pár) jedna knižná dilema. A ja že dobre, zapojím sa…

Teraz malá odbočka… ja som veľká fanynka Martinusu. A občasná zákazníčka. A ešte aj členka krajskej komisie matematickej olympiády. Zajtra nám v Žiline začína celoštátne kolo kategórie A, a keď sme rozmýšľali o cenách pre víťazov, tak som oslovila Martinus (na všeobecnej adrese info@martinus.sk) s prosbou. Boli úžasní, blesková priateľská reakcia, mohla som si vybrať, či priamo knihy alebo darčekové poukážky, či má byť darovacia zmluva na mňa alebo na unvierzitu… mladí matematici a matematičky budú mať čo čítať. A ja som ešte väčšia fanynka. Ďakujeme.

Ale tie knižné dilemy? Prečo takto?

Z tých 15tich doterajších, tri neboli o žiadnych postavách (či sa môže čítať vo vani? či je ok, písať ďalšie diely po smrti pôvodného autora? a zvieracia farma vs veľký brat?) 9 bolo o chlapských postavách a iba 3 boli o ženských postavách. A nielenže ich bolo málo, ale aké to boli dilemy? Či si Hermiona mala vybrať Rona alebo Harryho? Či si Deanerys má vybrať Tyriona alebo Jona? A či si Ana má alebo nemá vybrať Christiana? 

Naozaj tie ženské postavy nič zaujímavé nerobia? Neponúkajú žiadne iné “čo by bolo keby?” To najzaujímavejšie na nich je, či a akého chlapa si vyberú? 

Ja sa už ani nerozčuľujem, len som sklamaná. Veď tu netreba veľa a dá sa to robiť o kusisko lepšie. 

Svetlo, ktoré nevidíme

All the light we cannot see, napísal Anthony Doerr

Francúzsko, II. svetová vojna, slepé dievča, ktoré ušlo s otcom z Paríža, nemecký chlapec, ktorý vie opravovať rádiá… a úžasne napísaný príbeh. Ono je to vpodstate obrázková kniha, aj keď v nej žiadne obrázky nakreslené nie sú (ale nájdu sa vzorce!). Akoby svet popísaný pre Marie-Laure, ktorá oslepla, keď mala šesť rokov. Dve rozkúskované predčasne ukončené detstvá, ktoré sa prelínajú a na konci do seba zapadnú ako skladačka. A nie, nie je to love story, je to príbeh o tom, ako sa ľudia snažia byť dobrí aj vo svete, ktorý nedáva zmysel.  

He thinks of the old broken miners he’d see in Zollverein, sitting in chairs or on crates, not moving for hours, waiting to die. To men like that, time was a surfeit, a barrel they watched slowly drain. When really, he thinks, it’s a glowing puddle you carry in your hands; you should spend all your energy protecting it. Fighting for it. Working so hard not to spill one single drop.

What is blindness? Where there should be a wall, her hands find nothing. Where there should be nothing, a table leg gouges her shin. Cars growl in the streets; leaves whisper in the sky; blood rustles through her inner ears.

Time is a slippery thing: lose hold of it once, and its string might sail out of your hands forever.

Veľmi sa mi páčila.

The Emperor’s Soul

V pondelok nám začína semester a vidím to tak, že do vianoc zase nič neprečítam. Tak som sa teraz ešte nechala zlákať krátkou knižkou od Brandona Sandersona. Jeho poviedka v zbierke Nebezpečné ženy sa mi páčila najviac, tak som si povedala, že si nájdem od neho ešte niečo iné. Natrafila som na Emperor’s Soul a za dva večery som si ju dokonale vychutnala.

There was rarely an obvious branching point in a person’s life. People changed slowly, over time. You didn’t take one step, then find yourself in a completely new location. You first took a little step off a path to avoid some rocks. For a while, you walked alongside the path, but then you wandered out a little way to step on softer soil. Then you stopped paying attention as you drifted farther and farther away. Finally, you found yourself in the wrong city, wondering why the signs on the roadway hadn’t led you better.

Zaklínač

Včera pri rozjímaní o nebezpečných ženách mi došlo, že som vlastne toto leto čítala jednu feminist-friedly fantasy ságu od poľského autora Andrzeja Sapkowského:

Ciri (obrázok

Ciri (obrázok odtiaľto)

Zaklínač III. – Krev elfu
Zaklínač IV. – Čas opovržení
Zaklínač V. – Křest ohněm
Zaklínač VI. – Věž vlaštovky
Zaklínač VII. – Paní jezera

Áno, naozaj to začína treťou knihou. Prvé dve sú knihy poviedok o Geraltovi, ktoré ku samotnej ságe netreba. A celkom sa teším, ako sa k nim na vianoce alebo niekedy budúci rok vrátim. Ale po dočítaní piatej/siedmej knihy som už mala pocit, že si potrebujem zase chvíľu čítať niečo iné (lebo toho bolo veľa v krátkom čase, nie že by som toho mala plné zuby).

Ale postavy sú veľmi “ľudské” (aj keď samozrejme nie všetci sú ľudia). Robia chyby a niektorí sa z nich aj poučia. Vyvíjajú sa, nechýba im zmysel pre humor… naozaj dobré čítanie, ktoré by bolo takmer dokonalé, keby tam bolo menej násilia a brutality.

Nebezpečné ženy

Túto knihu som si kúpila, pretože sľubovala, že

bola poňatá ako multižánrová antológia, v ktorej sa miešajú všetky možné druhy fikcie a tak […] požiadali autorov všetkých možných žánrov – sci-fi, fantasy, mystery, historického hororu, paranormálnej romance, mužov i ženy – aby sa s témou “nebezpečné ženy” vysporiadali každý po svojom. … Nenájdete tu žiadne neštastné obete, ktoré stonajú strachom zatiaľčo mužský hrdina bojuje s monštrom…

Ale očakávala som viac ako som dostala. Každá antológia má lepšie a horšie kúsky, to asi čitateľov neprekvapí. Tu som však mala pocit, že niektorí autori a autorky nepochopili zadanie. Napríklad poviedka Zápas s Ježišom, ktorá je celá o troch chlapoch. Áno, je tam jedna femme fatale, ktorá takmer neprehovorí a o ktorú sa dvaja z nich bijú, ale o nej sa na 27 stranách dozvieme menej ako o ktoromkoľvek z tých troch.

nebezpecne2Alebo Panici od Diany Gabaldon. Áno to je tá, ktorá napísala Outlander, a aj teraz si vybrala tie isté reálie a postavy. Má k dispozícii hlavnú hrdinku Claire, o ktorej mohla napísať nejakú vedľajšiu story. Alebo sme sa mohli dozvedieť viac o malej a silnej  Jane, ktorá takto hovorila o tehotenstve. Ale nie, čítame o dvoch chlapoch a ich problémoch…

G. R. R. Martin sa tiež mohol trochu viac posnažiť. Do svojej novely Princezná a kráľovná napchal toľko postáv a miest, že by vystačili aj na rozsiahlejší román, ale kráľovná nie je vôbec akčná a princezná síce trochu áno, ale pri tom výpočte všetkých ostatných udalostí to akosi zaniká.

Takže snaha sa cení, ale hromadne sa chváliť nedá. Individuálne si to však zaslúži Brandon Sanderson (ktorý písal o silnej žene Vin aj vo svojej výbornej trilógii Mistborn). Tu je to poviedka Tiene pre Silence v lesoch pekla. Na malom kúsku nás nenálsilne ale veľmi chytľavo vovedie do úplne iného sveta, kde staršia hrdinka používa striebro na boj s tieňmi. (Zaujímavé, že v Mistborn knihách je práve striebro na rozdiel od ostatných kovov nanič.)

Feministické sci-fi a fantasy (alebo aspoň feminist-friendly) je naozaj zriedkavý tovar.

My brilliant friend

Ferrante1Z času na čas sa zjaví kniha, ktorá je iná ako ostatné. Vtiahne a pohltí. Ani nie preto, že by bola tak napínavá, že sa od nej nedá odtrhnúť, ale preto, že je… Ja ani neviem vlastne povedať, čím to je. Nie je to príliš poetické, ale ani suchá próza. Nie sú to občasné úžasné momenty, je to len plynulé, také postupné čítanie, nepostrehnete, kedy vás to dostane, ale zrazu len zistíte, že už vás drží a už ani veľmi nazáleží na tom, čo sa bude diať, len to chcete čítať ďalej, lebo máte pocit, že to je naozaj, že vidíte, ako tí ľudia žijú, akí sú.

Ľutujem akurát, že ju neviem čítať v origináli, myslím, že by mohla byť ešte lepšia. Vyzerá, že autorka, Elena Ferrante, je Talianka, aj keď sa nevie s istotou, kto to je – píše pod pseudonymom. Kniha My brilliant friend je prvá zo štyroch a je o dvoch priateľkách, ktoré spolu vyrastajú v 50-tych rokoch v chudobnej Neapolskej štvrti. Je napísaná z pohľadu Eleny, jednej z nich. Elena je akési zemnenie, niečo obyčajné, na čo sa dá spoľahnúť. Jej očami sa pozeráme na svet a na Lilu, živel, ktorý na jednej strane láka, ako lampa nočné motýle ale na druhej trochu desí.

What did she have in mind? She had to know that she was setting in motion an earthquake worse than when she threw the ink-soaked bits of paper. And yet it might be that she wasn’t aiming at anything precise. She was like that, she threw things off balance just to see if she could put them back in some other way.

Teraz čítam druhý diel a som veľmi rada, že ma čakajú ešte ďalšie dva.

Recept na plač (alebo ako sa mu vyhnúť)

Toto som objavila na zadnej strane jednej náhodne vybratej knihy v kníhkupectve:

IMG_0215

A keď si spomeniem, kvôli čomu som naposledy revala, tak to presne sedí – na niečom mi záležalo a dovolila som si k tomu otvoriť hubu…

Everest – The First Ascent

pugh
Dobre, dobre, zase Everest (naposledy to bola kniha Into thin air), ale toto už je asi posledný. Myslím, že kníh o horolezcoch mám nateraz dosť.

Ale táto bola o kus iná. Napísala ju Harriet Tuckey, dcéra Griffitha Pugha, lekára a vedca (a hnusného chlapa), ktorý sa významným spôsobom pričinil o to, aby sa na ten Everest vôbec podarilo vyliezť.

Fascinujúce čítanie o tom, ako Briti pristupovali k lezeniu po vysokých kopcoch, ako organizovali expedície, o chlapskej ješitnosti a tom, aké divné sa len pred polstoročím zdali veci, ktoré dnes pokladáme za samozrejmé.

There had been 11 previous expeditions to Mount Everest, many of which had excellent leaders, highly skilled climbers and brilliant logistics…and they failed.

Mindful of previous deficiencies, Pugh advocated new oxygen and fluid-intake regimes and a detailed acclimatisation programme. He attended closely to matters of hygiene and diet; he redesigned the high-altitude boots, the tents, the down clothing, the mountain stoves and the airbeds. At every stage, the Everest climbers benefitted from his findings on heat loss, the mechanical needs of the body at high altitude and the physiological and even psychological effects of discomfort.

Určite sa oplatí prečítať prvú polovicu knihy, druhú ak tak preletieť.

Quiet: The power of introverts in a world that can’t stop talking

quiet1Nie som faninka self-help knižiek a vecí, ktoré niečím podobným zaváňajú. Takže o tejto knihe som síce vedela už nejaký čas, ale veľmi ma nelákala. Ale potom ju na SOS odporučili ďalší dvaja zaujímaví ľudia, tak som si povedala, že ju teda prečítam.

Hovorí o tom, ako v dnešnom svete viac dáme na extrovertov, o tom, že to tak vždy nebolo, o tom, ako sa to zmenilo a prečo. A o tom, čo s tým môžu introverti robiť. Rozoberá školy, pracoviská, domácnosti (prečítala som si pár strán aj o svojom manželstve, ale Susan Cain píše aj o vzťahoch rodičov a detí, ktorí sú na rôznych miestach introvert-extrovert spektra).

Nie je to žiadny univerzálny návod, ale môže to byť pomerne oslobodzujúce čítanie. Knihu som už podarovala ďalej.

Don’t think of introversion as something that needs to be cured.

Introverts, in contrast, may have strong social skills and enjoy parties and business meetings, but after a while wish they were home in their pajamas. They prefer to devote their social energies to close friends, colleagues, and family. They listen more than they talk, think before they speak, and often feel as if they express themselves better in writing than in conversation. They tend to dislike conflict. Many have a horror of small talk, but enjoy deep discussions.

It’s as if they have thinner boundaries separating them from other people’s emotions and from the tragedies and cruelties of the world.

Hana Gregorová: Slovenka pri knihe

gregorova„Je Slovenka účastná slovenského národného obrodenia?“ – aj túto otázku o účasti žien v kultúre si kládla Hana Gregorová, autorka dodnes jedinečného kulturologického diela „Slovenka pri krbe a knihe“. Už v roku 1929(! v tom istom roku, keď vyšla aj Vlastná izba Virginie Woolf) v ňom vyzdvihla podceňovaný prínos žien k rozvoju slovenskej kultúry…

Hoci ju dejiny slovenskej literatúry predstavujú najmä ako manželku významného slovenského spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, našu pozornosť si zaslúži nielen ich vzťah naplnený hľadaním rovnocenného partnerstva, ale i prozaické a publicistické dielo tejto nekompromisnej autorskej osobnosti.

Fascinujúce čítanie. Napríklad ako musela v mladosti skrývať knihy, ktoré čítala:

Muky zabraňovaného sebavzdelávania dnešné dievčatá v školách nikdy nepochopia. Akáže to bola možnosť koncentrovania sa, prežívania knihy, keď hlavná pozornosť musela byť venovaná tomu, aby čitateľka nebola prichytená pri knihe a potom vyhrešená! A predsa, aké hlboké dojmy zanechávala prečítaná kniha, akú udalosť znamenala pre vývoj tých niekoľkých žien, ktoré vymykali sa zo všednosti!

Alebo ako jednu z výhod vydaja za Tajovského videla možnosť čítať knihy a debatovať so vzdelaným  spisovateľom… a rýchlo zistila, že sú to veľmi idealistické predstavy. Zaujímavé čítanie, aj preto, že spomína kopu svojich súčasníkov, ktorých mená sú nám známe ak už aj nie z hodín literatúry alebo dejepisu, tak z názvov ulíc v Žiline a Martine:

Sám Hurban-Vajanský, ktorý vo svojich románoch spomína „umné“ devy, v živote nebol priateľom ženy túžiacej po zrovnoprávnení s mužom, po všestrannom, nielen literárnom vzdelaní. Najkrutejšie bolo to, že i rodina, spoločnosť i celý národ chceli mať múdre ženy, ale nielenže im nedávali prostriedky na vzdelávanie sa, ale ani vlastnej usilovnosti nepriali a vrúcnejšiu túžbu po vlastnom rozvoji pokladali za vybočovanie z prirodzených koľají, za spreneverovanie sa ženskému povolaniu.

Ešte dva citáty, ktoré stručne vystihujú jej situáciu:

Tvrdili o mne, že som rozumný tvor a mysleli to ako zradu na ženskosti.

Celý môj problém bol vlastne v tom, že som po štyroch meštiankach nesmela ďalej študovať.

Veľmi veľa sa od jej čias zmenilo, ale niektoré jej úvahy a pozorovania ešte aj dnes (veru aj na Slovensku) znejú znepokojujúco aktuálne:

Moderná žena nebude predstierať niečo, čo neuznáva, čo je proti jej presvedčeniu, len aby zachránila dobrú atmosféru a pokoj v rodine. A nebude to žiadať od nej ani muž.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...