Move it, move it

Kubo v košiAko nám to ide s tým sťahovaním? S potešením oznamujem, že finišujeme. Našťastie, lebo I don’t like to move it, move it. Jediné, na čo je to celé dobré (okrem odsťahovania sa odtiaľto), je, že sa zbavíme kopu všeličoho, čo sme za tie roky naškrečkovali. (Podľa mňa to, aký je človek škrečok – a keď sme už pri tom, tak aj prasa – nikdy tak krásne nevidno, ako pri sťahovaní.)

Honda CRV

Rozlúčili sme sa s naším prvým autom. Najprv sme rozmýšľali, že ho zoberieme so sebou a začali zisťovať, čo by to obnášalo. Ale potom zvážiac možné komplikácie (ani nie tak s prevozom, ale skôr s prihlasovaním v cieli) a cenu benzínu, sme si povedali, že ho necháme tu a na Slovensku sa poobzeráme po nejakom inom. Najprv sme skúšali dealerov Hondy v nádeji, že vediac, akého dobrého tátoša to vlastníme, nám dajú rozumnú cenu. Ukázalo sa, že to bola chyba, veľká chyba. Takáto nebúraná dvojročná Honda s približne rovnakým počtom najazdených míľ sa predáva okolo $22-23,000. Nám ponúkli $17-18. V niekoľkých dealershipoch, so slizkým úsmevom na tvári. Že oni to musia skontrolovať, certifikovať a trošku na tom zarobiť.

Tak sme vyvesili inzerát na craigslist, cars.com a papier do okna. Začali sa ozývať ľudia, pár sa prišlo aj pozrieť, našli sa vtipálci, ktorí ponúkli $15 tisíc a nakoniec auto kúpil nejaký ostrovan, ktorému takmer nebolo rozumieť a ktorý si dokonca ani neskontroloval VIN číslo. A my postupujeme v grafe z Básnikov (prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto, druhé dieťa, samé sociálne istoty, … či ako to bolo?)

Kočík. Pred a po:

 Icoo Targo  

Myslím, že kočík sme celkom “vynosili”. Mali sme ho dva a trištvrte roka, odvozil dve deti a predala som ho za štvrtinu pôvodnej ceny. Kubo teraz jazdí v našej letiskovej haraburde (a v nosiči, samozrejme), trochu začína chodiť (zatiaľ iba za ruky), tak uvidíme. Celkom by sa mi páčilo, keby sme na Slovensku ďalší kočík nekupovali. Skúsime to najprv bez – ak to pôjde tak ako posledných pár týždňov, tak by to nemusel byť problém – a ak sa ukáže, že nové bejby-vozidlo predsalen potrebujeme, tak pohľadáme nejaký ojazdený športový.

Kubova postieľka pred a po:

 Kubova postieľka   

Postieľka (a spolu s ňou aj prebaľovací pultík) bola jeden z prvých kusov nábytku, ktorý si našiel nový domov. Už čoskoro sa v nej bude vyvaľovať štvrté bábo. Áno, počítate správne, ani my sme ju nemali novú. Bola od Mišovho šéfa (nespal v nej samozrejme šéf, ale jeho dcéra), potom naši dvaja krpci a minimálne jedno ďalšie dieťa ešte zvládne. Noví majitelia matrac nechceli (ani sa nedivím), takže Kubo ho má teraz na zemi vedľa našej postele.

Kikina izba pred a po:

 Kikina izba pred   Kikin matrac

S Kikinou postieľkou to bolo veľmi zvláštne. Prišiel taký Ind, zobral ju aj s matracom, balil ju, akoby bola z mahagónu. A na druhý deň mi poslal sms, že jeho dcéra prichádza do štátov až o dva týždne a že mu je Kiky ľúto, že nemá kde spať, že ak chcem, tak mi postieľku ešte na dva týždne požičia. Odpísala som, nech si nerobí starosti.

Kike sa spanie na matraci (z nášho prvého gauča/lavičky) páči. Z jej izby nám ešte ostáva nočný stolík, ktorý vidno na obrázku. O ten akosi nikto nemá záujem. Písmená na zemi a hračky sú už na ceste na Slovensko (o tom o chvíľu). Z hračiek a detských knižiek som nechala len tie, ktoré so sebou berieme do lietadla. Ale deň predtým, ako som to všetko zbalila, sme dostali od kamarátov pôžičku – dve tašky ich hračiek a kníh, ktoré pred odletom vrátime – takže detská izba nie je úplne prázdna a krpci sa vytešujú z neokukaných vecí.

Obývačka pred a po:

 Obývačka pred   Obývačka po

So sedačkou to tiež bolo pozoruhodné. Už nejaký čas dozadu sa totiž Kike na nej pritrafila nehoda. Ostal po nej fľak, ktorý sa mi podarilo vyčistiť (rozumej – skôr rovnomerne rozmazať), takže ho nebolo vidno. Ale vediac o ňom, dala som inzerát na sedačku za štvrtinu cenu, za ktorú sme ju kúpili (a musela si párkrát vypočuť inštruktáž, že danú nehodu nebudem pred záujemcami spomínať). Do 12 hodín 10 odpovedí. Prvý sa prišiel pozrieť nejaký Ind (iný ako na Kikinu postieľku) s celou rodinou. Cenu o kus podstrelil, poslali sme ho do hája. Druhá prišla pani, ktorá mala s touto značkou už dobré skúsenosti, hodila dva letmé pohľady a hneď povedala, že berie, len si musí dohodnúť odvoz a dala bez jednania polovicu ceny ako zálohu.

A potom zavolala, že si to rozmyslela, lebo že v daný týždeň sa jej to s odvozom nepodarí a že chce naspäť peniaze. A ja na to, že to neponáhľa, gauč ju tu počká, nech príde neskôr. Nie, ona to ruší. A ja panika – že si to tu okukla, videla ženu doma s dvoma malými deťmi, po peniaze príde s troma svalnáčmi, worst case scenario… Ale akurát keď som jej išla dať vedieť, že si po peniaze má prísť, až keď už bude Mišo doma, tak sa ozvala ona, že ju mrzí ten chaos, ale ak by mi to nevadilo, tak naša dohoda platí, po sedačku príde neskôr. Ja som si vydýchla a dopadlo to dobre.

A na záver ešte porovnanie balenia v roku 2006 a v roku 2012:

 Balenie 2006   Balenie 2012

Na prvej fotke my ešte mladí a pekní, balíme 5 krabíc, ktoré s nami poputovali do USA. Na druhej Steve a Giacomo (spelling neistý) dobaľujú druhú polovicu nášho fyzického majetku (prvú som balila priebežne v posledných týždňoch ja). Výsledkom bolo vyše 20 krabíc – 300kg, niečo cez 4 kubické metre – ktoré sme poslali cez túto firmu. (V zásade len knihy, počítače, oblečenie, osobné veci a hračky.) Dúfam, že sa s nimi o 6-7 týždňov uvidíme na druhej strane Atlantiku.

Čo ešte treba?

  • predať/darovať posledných pár vecí – nočný stolík, kuchynský stôl so stoličkami a detskú stoličku, šuflíky a poličky z Kikinej izby, závesy, pár hračiek
  • zrušiť elektrinu a plyn
  • zrušiť poslednú kreditnú kartu a bežný účet
  • vyhodiť všetky matrace
  • dostať naspäť security deposit za byt
  • vrátiť požičané hračky a detské knižky a pribaliť kuchynské náčinie a hospodárske prebytky (okrem troch kýblov zmrzliny v mraziaku)

A poletíme, poletíme.

Lietanie s bábätkom

Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):

vhodný čas – pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).

vanička a miesta v lietadle – obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Sedačky pri núdzových východoch by som na cestu s bábätkom neodporúčala ani keď neplánujete vaničku, lebo tam pomerne dosť fúka. O vaničku sme požiadali na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobdila, tak  v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).

zmeny tlaku – Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.

nástup do lietadla – napriek tomu, že väčšinou je možnosť aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.

špeciálne rady – cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.

letenky –  ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.

kočík – cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbez nemala náladu.

prebaľovanie – obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.

hračky – ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.

časový posun – to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.

Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.

Nová haraburda

Niekoľko ľudí nezávisle sa nás pýtalo, že či berieme so sebou na Slovensko na Vianoce kočík. A my sme im odpovedali, že nie, že zoberieme nosič. Jedna z reakcií bola, že veď kočík je to prvé a najdôležitejšie, čo treba zobrať. Lenže za prvé, náš kočík je pomerne veľká a neforemná opacha, takže cesta taxíkom na letisko a potom autom z Viedne by bola trochu komplikovaná. A za druhé, letiskoví pracovníci nenarábajú s batožinou zrovna v rukavičkách – teda presnejšie, rukavice majú, ale po skúsenostiach, v akom stave sa nám párkrát vrátila batožina, to rozhodne nechceme riskovať s kočíkom – radi by sme ho ešte po návrate používali, kým sa Kika naučí chodiť.
Ale potom sme vymäkli. A kúpili novú haraburdu, ktorú tu poeticky nazývajú umbrella stroller – dáždnikový kočík. Pomôže nám preštrikovť sa cez letisko a ak prežije cestu, tak možno aj trochu na Slovensku. Uvidíme (nosič berieme aj tak). Stál pár dolárov, takže ak to po ceste nerozchodí, nebude nám za ním smutno a ak hej, tak sa možno ešte zíde na tunajšie cestovanie autobusom/metrom, lebo to, čo som doteraz absolvovala s veľkým kočíkom, bolo skoro vždy na nervy.

Druhý týždeň

Pomaly nám končí druhý týždeň, odkedy k nám pribudla malá slečna a aj keď sa to nezdá, už sa trošku mení.

Na začiatku naozaj len jedla a spala, teraz je po kŕmení aj chvíľku hore a oči už nemá stále zavreté, ale vyvaľuje na nás “kukadla jako zrcadla”. A keď sa pozabudne, tak sa občas aj usmeje – presne vie ako na nás a už v tomto rannom veku nás ma omotaných okolo prsta.

Čo je ešte nové tento týždeň, boli sme na prvej krátkej prechádzke v parku (treba otestovať kočík predsa). Kika si to celkom užila = celú prechádzku prespala. Druhé kolo bude dnes, tak uvidíme, či prespí aj to.

Nové vozidlo

Tak sme sa odhodlali a po dlhom váhaní sme si vybrali. Naše nové vozidlo sa volá i’coo targo, pochádza vraj z Nemecka (aj keď vyrobené bude asi v Číne, kde inde?) a ak sa bábu nebude páčiť, tak nech ide pešo.

Tento konkrétny sme v obchode nevideli, ale po asi troch návštevách kočíkových obchodov a čítaní nekonečných recenzií na internete sme sa jednoducho rozhodli a v pondelok prišla taká škatuľka. V nej bolo všeličo a podarilo sa nám z toho zložiť najprv “buginu” a potom následne to prestavať na hlboký kočík.

Nebolo to úplne jednoduché, lebo patent na “prestavbu” nemajú veľmi inteligentne premyslený, ale spolieham na to, že nebudeme prestavovať nejako často a inú muchu som zatiaľ neobjavila (ak odmyslím to, že 1. vanička hlbokého kočíka je relatívne úzka – ale to je na všetkých hlbokých kočíkoch, ktoré sme tu videli a 2. nedá sa hojdať – a to sa tiež nedá na žiadnom kočíku, ktorý sme videli).

Používať sa chystáme aj dve alternatívy: šatku (asi skôr ja) a baby bjorn (asi skôr Mišo), takže si myslím, že naše bejby nebude mať núdzu o dopravné prostriedky.

Zakladáme vozový park

Ale nie je to také jednoduché, akosi si nevieme vybrať. Keď už sa nám zdalo (po predbežnom výlete do dvoch obchodov a prieskume na internete), že vieme, čo asi chceme, tak sme sa ešte raz vybrali do obchodu si to obchytkať, skúsiť, ako sa s tým chodí a ako sa to skladá… a aktívny predavač nám ukázal nevýhody tohto modelu a odporučil dva iné. Tak sme znovu nerozhodnutí…

Zase ide o jednu z vecí, ktorú Američania musia robiť inak ako normálni ľudia. Nám sa zdalo, že chceme kočík a časom buginu (športový kočík, kde dieťa sedí) a ideálne by bolo, keby sa dalo kúpiť dva v jednom – vaničkový kočík, ktorý by sa dal časom “prestavať”. Ale ukázalo sa, že Američania svojich najmenších prepravujú inak.

Veľmi rozšírené sú takzvané “travel systems”, čo je bugina spolu s autosedačkou. Tá autosedačka sa dá pripnúť na buginu a zase odopnúť a zobrať do auta. Bambino ju používa do približne šiestich mesiacov namiesto hlbokého kočíka a keď sa naučí sedieť, tak sa presťahuje do buginy. To sa nám nepozdávalo hneď z niekoľkých dôvodov, ale hlavne kvôli tomu, že bejby je v autosedačke schúlené a nemá vystretý chrbát.

Vylúčením takýchto cestovných systémov sa naše možnosti výberu značne scvrkli, tak ale našťastie sa dá kúpiť aj niečo iné (európske značky sú však oproti americkým pomerne drahé). Sama som zvedavá, čo to nakoniec bude (všetky tipy a komentáre sú vítané).

Ešte update o našom mini – boli sme včera zase na kontrole (áno, aj mne sa zdá, že sme tam už ako na klavíri a bude to ešte častejšie). Pekne nalačno iba s fľaškou sladkej vody. Pre veľký úspech (= veľa cukru v krvi) opakovanie o týždeň, ibaže tentoraz si budem musieť odsedieť v čakárni tri hodiny, aby mohli spraviť 4 merania v hodinových intervaloch.

Pravdepodobne zase raz planý poplach (podobne ako s tou chrbticou na ultrazvuku), lebo limity sú vraj nastavené tak, že iba približne 20% mamičiek, ktoré pošlú na tento druhý test, má nejaký problém (ešte stále nie nutne cukrovku), tak ale jeden nikdy nevie – pôjdeme to preveriť. Bude to dosť otrava, ale knižka to istí.

Tak nejako sa mi zdá, že čím mám väčšie brucho, tým som skeptickejšia voči vyšetreniam, doktorom, nemocniciam…

O myšiach a ľuďoch

Nie, o Steinbeckovi písať nejdem, len o tých myšiach. Kde sa vzali, tam sa vzali, jedného dňa tu boli. A po všetkých peripetiách, čo sme s bytom mali (za všetky len spadnutý strop), to bola tá posledná kvapka, ktorá nás vyhnala hľadať niečo iné. Ale po poriadku.

Jedného dňa robiac niečo na počítači, zachytila som kútikom oka na dlážke v kuchyni nejaký pohyb. Vstanem a čumím na myš. A ona chvíľu čumí na mňa a potom si pokojne zalezie do škáry. A tak sme nakúpili pasce a sťažovali sa v realitke. Nemiesto pomoci sa nám dostalo vysvetlenia, že ide jeseň a myši sa sťahujú dnu (že vtedy bolo ešte 30 stupňov a o jeseni ani chýru ani slychu akosi prehliadli, podobne ako fakt, že jeseň bola aj minulý rok a myši sme nemali) a že sa na okolí veľa stavia a to ich núti hľadať nové úkryty. Okrem toho nám poradili, že americké myši nie sú na syr ale na peanut butter.

To sa ukázalo ako pravdivé tvrdenie ale iba spolovice. Oni si naozaj pochutia na arašídovom masle, ale sú také šikovné, že návnadu vyžerú a do pasce sa nechytia. A to nám ich prišiel nainštalovať terminátor-odborník a máme tri rôzne druhy – také klasické ako z Thoma a Jerryho, potom také chodbičkové a také lepiace papiere. Terminátor ešte povedal, že nemáme nechávať jedlo vonku (ani dovtedy sme nenechávali) a že teta bordelárka bývajúca nad nami celej veci neprospieva.

Nuž ale jedného dňa sa myš – drzaňa – vybrala na prechádzku po kuchynskej linke. Film Ratatouille som síce ešte nevidela (čaká v našej blockbusterovej queue), ale som presvedčená, že to nebol on. Mišo, lovec, chytil šelmu do krabice od jahodových cereálií a zobral ju za dvere. Tam si zmerali sily a vrátil sa už bez krabice. Ľudia z realitky nás chlácholili, že myši na prízemiach starých domov nie sú ničím nezvyčajným, ale my sme toho už mali plné zuby a ďalej nachádzali stopy a vyžraté pasce.

A tak sme si našli nový byt. Pôvodne sme mysleli, že to bude v Jersey City (susedí s Hobokenom na juhu), ale nakoniec zakotvíme v Union City (susedí s Hobokenom na západe). Budeme na 11tom poschodí, budova je na kopci a novšia ako tento dom, tak snáď už ďalší spolubývajúci nebudú. Sťahovať sa budeme (ak všetko pôjde dobre) 1. novembra.

Na Hoboken sme nezanevreli  – veď budeme bývať prakticky na jeho okraji – a aj vám radšej ako obrázky myší alebo pascí, ponúkam pár obrázkov z Hobokenu: vode tečúca zo vzduchu (výklad jedného obchodu), parkovisko plné kočíkov (pred jaslami) či multikočík (ten fotil Mišov ocino).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...