Plánovaný pôrod doma

Dnes prvý diel – ako to videla mama.

A možno by sa hodil aj podnadpis – Odmietanie reality vás môže dostať ďaleko.

Alebo ešte lepšie – Dva pôrody: ten, ktorý sa stal a ten, ktorý sa nestal.

Ten, ktorý sa nestal, vyzeral takto. Začali mi kontrakcie a na odpútanie pozornosti som sa pustila do pečenia chleba. Oznámila som pôrodným asistentkám, že toto je ono a oni bez náhlenia došli. Medzitým sa napustil pôrodný bazén a niekedy v tom čase, keď sa dopiekol chlieb a všetko parádne voňalo, tak sa kontrakcie vystupňovali a ja som sa pobrala do bazéna, kde ma príjemne teplá voda dostala znovu do relatívnej pohody. Popri tom celom hrala hudba (áno, v mojom ipode existuje aj playlist*, ktorý sa volá labor!) a po pár hodinách sa nám narodilo bábo. Keď sme už usušení skončili v spálni v posteli, tak bábo cucalo u mňa na prsníku a ja som s chuťou jedla ešte teplý chlieb. Toto celé (hlavne tú časť s bazénom, v ktorom od smädu lížem nanuky) Mišo celé v pohodičke nafotil, aby sme mali trochu viac obrázkov, ako z Kikinho narodenia.

Tak a ten, ktorý sa stal, vyzeral takto. Nepravidelné kontrakcie som mala už viac ako týždeň a skoro každý deň som si myslela, že by to už mohlo byť ono a potom z toho nakoniec nič nebolo. Takže preto aj v noci z piatku na sobotu, keď som sa občas zobudila na kontrakciu, ktorá síce bola nepríjemná ale nie bolestivá, som sa snažila zase zaspať a šetriť energiu na čas, keď to už bude naozaj.

Okolo druhej ráno (podobne ako pri Kike) to už v posteli nebolo pohodlné, tak som vstala, ale Miša som zatiaľ nebudila, lebo som si myslela, že (podobne ako pri Kike) nás ešte stále čaká pekných pár hodín. Kika sa narodila pred piatou poobede a keďže druhé (a nasledujúce) pôrody bývajú kratšie ako tie prvé, hovorila som si, že tak okolo obeda… (zdalo sa mi ešte zavčasu miesiť na ten chlieb :))

O štvrtej som mu prišla oznámiť, že bábo sa nám dnes narodí, čo vzal pomerne pokojne v duchu, že “teraz si už je konečne istá, to je fajn, ale ja mám ešte čas”. Len problém bol v tom, že ja som začínala mať nutkanie na veľkú potrebu, čo pri pôrode môže znamenať dve veci – buď sa telo dopredu “čistí” alebo je bábo naozaj na ceste a bude tu čo nevidieť. Stále som si myslela, že som ten prvý prípad, ale o pár minút som vydurila drahého z postele, že nežartujem a o 4:15 volala Vicki, lebo keby náhodou nie… (tu som na chlieb už vôbec nemyslela)

Tá si vypočula, aká je situácia, počkala si na jednu kontrakciu do telefónu a keď tá prešla, tak sme sa dohodli, že vyrazia. Odporúčala som sa na záchod a Mišo sa pustil do napĺňania bazéna. A ako si tam tak sedím (skvelá formulácia…) a premýšľam nad tým, že ak tu teraz všetkých v panike o štvrtej budím, tak sa nám môže stať, že sa mi o pol hoďku vyprázdnia črevá a potom tu budeme nevyspatí posedávať niekedy do poobedia, tak mi praskla voda. Z celého bytu by som si (ešte okrem vane) nemohla priať lepšie miesto.

Keď sa na to pozerám takto spätne, tak si hovorím, že keď mi to nedošlo dovtedy, tak teraz už naozaj mohlo. S Kikou mi vodu praskli, až keď som bola úplne otvorená a začínala tlačiť. A toto bol zjavne podobný prípad. Ale v tom momente som si len pomyslela, že aspoň som ich nevolala nadarmo, lebo keby som im dala vedieť, že mi praskla voda, tak by prišli tak či tak. Lenže potom to už nabralo obrátky.

Ja som sa postavila do sprchy a pustila si teplú vodu na chrbát a Mišo volal naspäť, že mi odtiekla voda, že je čistá a že to asi ide rýchlejšie, ako sme si mysleli. Ale po stojačky to nešlo, a tak keď okolo piatej dorazili Vicki, Sabine a Leigh (midwife, ktorá sa u nich zaúča), tak ma tam našli na lakťoch a na kolenách s kontrakciami, ktoré zjavne už boli “tlačiace”. Medzitým som vypla sprchu, lebo tá až tak dobre nemieri, keď je človek v takejto neštandardnej polohe, a začala mi byť zima, tak ma Sabine zobrala z vane na posteľ prikrytú nepremokavými podložkami. Tam som sa automaticky dala znovu na všetky štyri.

Ešte vo vani som sa jej pýtala, či ma skontroluje, či som úplne otvorená, lebo ma to núti tlačiť, ale nemôžem uveriť tomu, že tak skoro a nechcem tlačiť pokiaľ je tam ešte zvyšok krčka maternice. Povedala, že ak chcem, tak môže, ale že by radšej nie, keďže plodový vak je už prasknutý. A že čo sa tlačenia týka, nech skúsim a uvidíme, ako to pôjde.

Na posteli som sa už nepýtala nikoho na nič, lebo tam sa už tomu nedalo zabrániť, ani keby som chcela. V jednom momente som cítila pomerne veľký pohyb smerom von a ako kontrakcia prešla, tak zase stiahnutie sa dovnútra. Všetci v miestnosti mali výhľad na môj zadok a priľahlé partie, a niekto povedal, že to bola hlavička a že ten pohyb tam a späť je dobrý, aby sa postupne otvorila cesta. A že či sa jej chcem dotknúť? Ja že áno, ale neviem ako – lebo už takto som sa triasla a nebola by som schopná sa udržať na kolenách a jednej ruke. Navrhli polohu ležiac na boku, lenže prv než sme sa k tomu dostali, prišla ďalšia kontrakcia a hlavička bola vonku. A ja som sa na ňu dívala pomedzi vlastné nohy a zrazu sa ozvalo také jemné zamraučanie… prišlo mi to úplne neskutočné. Niekto to okomentoval, že ešte ani nie je vonku a už sa ozýva a potom niekto iný povedal jedna minúta (musia dávať pozor, koľko času je medzi narodením hlavičky a zvyšku tela). Ďalšia kontrakcia a bol vonku celý. Podali mi ho pomedzi nohy a ja som ho zdvihla kľačiac na posteli. Bolo 5:54 ráno. (Bazén bol napustený niečo do vyše polovice.)

A to je naša prvá fotka z celej akcie.

Kika sa zobudila (asi) pred piatou, keď už bol ruch a nechali sme ju voľne pobehovať. Ja si ju pamätám akurát raz, keď ma bola pozrieť v kúpeľni, a potom až keď som jej ukazovala na posteli malého, ale povedali mi, že chodila hore dolu von z izby väčšinou sa vracajúc na moje kričanie, keď sa prišla zvedavo pozrieť, čo sa deje.

V tomto momente natešená, že všetko dobre dopadlo, som si ľahla na chrbát s Kubkom na hrudníku (ten medzitým suverénne pochopil, čo má robiť a sám sa pricucol) a čakali sme na placentu. Netrvalo to dlho, ale spolu s ňou vyšlo aj veľa krvi a veľkých zrazenín – neskôr mi povedali, že to odhadli na liter, čo znamená popôrodné krvácanie. Ani s odchodom placenty sa nezastavovalo, tak som dostala najprv bylinky, keď nepomáhalo, jednu injekciu pitocínu, potom nejakú čínsku tabletku a hnusný roztok, druhý pitocín, kúsok placenty… počas tohto celého som mala veľmi zmiešané pocity. Lebo na jednej strane stále u nás vládla pokojná atmosféra, nikto nepanikáril a hlavne ja som sa cítila viac než fajn – nie, nešla by som si zaplávať, ale nekrútila sa mi hlava, nebolo mi zle, neupadala som do šoku. Na druhej strane z ich radenia sa v obývačke a z toho, čo hovorili, bolo jasné, že tu už prestáva sranda a že je naozaj načase, aby to prestalo. Zdá sa, že nakoniec zabrala ďalšia séria byliniek a methergin (ten vraj za svoju kariéru ešte nikomu dávať nemuseli). Celkovú stratu odhadli na 1350ml (pri Kike to bolo cca 300ml).

Potom nasledovala ešte inšpekcia mojich dámskych partií. Ukázalo sa, že mám dve malé natrhnutia, z ktorých jedno ani netreba zašívať a druhé, že môžu ale nemusia, podľa môjho rozhodnutia. Nakoniec po debate so zrkadlom sme sa dohodli na pár stehoch. Potom už len sprcha, raňajky do postele a príjemnejšie činnosti. Prišla rada na podrobnejšiu prehliadku mladého pána (ktorého Apgar skóre bolo 10, 10) a obzeranie placenty (pre zvedavých, tá nakniec skončila v mraziaku a nie, nejdem ju uvariť).

Odchádzali okolo jednej poobede. Sabine nás prišla skontrolovať na druhý deň, to sme aj vypĺňali papiere na rodný list a Vicki príde na kontrolu ešte raz zajtra.

Napriek tomu (práve preto?), aké to bolo celé rýchle a intenzívne, cítim sa výborne. Keď sa narodila Kika, tak som prvých pár dní nemohla chodiť (doslova), sadať si len veeeľmi opatrne a každá návšteva WC bola dosť bolestivá. Teraz všetko v pohode. Malému sa tiež darí, vyzerá že mu každú chvíľu odpadne pupok (Kika si ho opatrovala 8 týždňov) a keďže v nedeľu večer dorazilo aj mlieko, tak sa veselo napcháva aspoň každé dve hodiny.

* Ten playlist má takmer 8 hodín, čo napovedá, na ako dlhý pôrod som sa podvedome pripravovala.

Ako vyzerajú pôrodné kontrakcie?

Renča sa pýtala, ako pociťujem kontrakcie? Nuž, ako ktoré…

Tie “prípravné” väčšinou (k tomu sa ešte vrátim) nie sú bolestivé. Len mi postupne stvrdne brucho a trošku sa akoby vysunie smerom von. Chvíľku tak ostane a potom zase zmäkne a vráti sa naspäť. Tým stvrdne myslím naozaj stvrdne – nedá sa napríklad rukou stlačiť.

Keď potom prišli tie “ozajstné” kontrakcie, keď sa Kika pýtala na svet, tak boli bolestivé. Intenzita sa postupne zvyšovala. A boli ako keby ma niekto zozadu silno objal. Začínali na chrbte a postupne sa rozšírili okolo bokov a na bruchu sa tie dve “ruky” spojili. A to objatie/bolesť postupne silnelo, chvíľu tam podržalo a potom začalo slabnúť. Počas toho som mala brucho tvrdé ako kameň.

Čo je iné teraz, je že skoro každý deň mám okrem tých “prípravných” aj zopár tých bolestivých kontrakcií začínajúcich od chrbta (preto to presvedčenie, že už to každú chvíľu začne). Takže moje delenie na prípravné a ozajstné, ako som si ho pamätala spred dvoch rokov, tak celkom neplatí.

A keď už to tu takto popisujem, tak ešte stručne k pôrodnému tlačeniu – nemôžem si pomôcť, ale najlepšie prirovnanie, ktoré ma napadá, je veľká potreba. Predstavte si najhoršiu veľkú potrebu, ktorú ste zažili, vynásobte desiatimi a výsledok tomu tak zhruba bude zodpovedať… keď to prišlo, tak som nemohla netlačiť, jednoducho, telo si robilo, čo chcelo… bolo to trochu ako vracanie, cítite, že to ide, a nemôžete to zastavit a ani nejako veľmi ovládať (akurát to nejde smerom hore, ale smerom dolu…)

Toľko moje pocity ohľadom kontrakcií. Podelí sa aj niekto iný o tie svoje?

Pôrod – ako to videla mamina

Keď náš oficiálny termín pôrodu prišiel a odišiel, začala som mať trochu starosti. Nie že by som sa obávala, že ostanem do konca života tehotná, ale z toho, aby mi pôrod nemuseli umelo vyvolávať (na kontrole, ktorá bola po 40 týždňoch a 3 dňoch sa ma veru aj spýtali, že či chcem vyvolávať – odpoveď bola veľké nie). A tak som trávila pár hodín denne prechádzkami – vraj “zaručená” metóda, ako veci naštartovať. (Na jednej z nich sa mi prihovoril Mario – majiteľ pizzérie – že ak to bude chlapec a pomenujeme ho Mario, tak môžeme do jeho desiatich narodenín prísť každý týždeň na jednu veľkú pizzu zadarmo.)

Kontrakcie síce pár dní chodili, ale neboleli a ani sa nepribližovali, a tak neostávalo nič iné len čakať. Ale potom vo štvrtok v noci boli zrazu iné. Začali bolieť, nedalo sa už cez ne spať a o druhej v noci dokonca ani ležať, tak som sa pobrala do obývačky. Zdalo sa mi zbytočné budiť svojho drahého, lebo mi začínalo byť jasné, že toto bude dlhý deň, tak nech sa aspoň jeden z nás vyspí.

V obývačke som striedavo sedela a visela na fit lopte, hovorila si, že toto ešte nie je zlé, romýšľala, ako veľmi sa to zintenzívni a dohovárala bábu nech spolupracuje. Keď sa rozvidnelo a v spálni zazvonil budík, tak vstal aj onedlho-otecko, ale chvíľu mi trvalo ho presvedčiť, že toto už vyzerá nádejne a nech dnes do práce nejde. A tak sme spoločne merali kontrakcie.

Potom ešte sprcha, pokus o raňajky – ja som do seba nedokázala dostať nič iba suchú žemľu, ale za to ma prehnalo (veru príroda nepotrebuje pred pôrodom klystír, zariadi si to sama) a okolo desiatej cesta taxíkom do nemocnice (ja sediac na poskladanom uteráku dúfajúc, že by to stačilo, keby mi cestou praskla voda). Tam nám pridelili sestričku – veľkú černošku Mariu – ktorá zahlásila, že naozaj rodíme (k mojej veľkej úľave, lebo predsalen som si nebola istá, či nerobím len planý poplach) a že toto bejby príde na svet prv, než jej skončí služba (o siedmej večer).

Kým otecko-čakateľ vybavoval papierovačky (napriek tomu, že ponúkajú “pre-registration” – kde som tieto papierovačky už raz absolvovala ja dva týždne dopredu, v praxi sa ukázalo, že je to zbytočné, lebo tak či tak to chcú ešte raz, keď sa už človek naozaj do nemocnice dovalí), mňa čakalo interview s Mariou. Vypytovala sa na všetko od priebehu tehotenstva, zdravotnej histórie, preferencií ohľadom pôrodu a po ňom, po dosiahnuté vzdelanie, čo som mala deň pred tým na večeru a či mám nakúpené bejby veci…

Nuž a potom začal maratón. Prechádzali sme sa po chodbách, každých 4-5 minút zastavujúc a predýchavajúc a každú hodinu sme sa vrátili na izbu, kde ma napojili na monitor a skontrolovali kontrakcie a tep bábätka. Piť mi nedovolili, ale bola som rada, že som mohla aspoň cmúľať ľad. Čo ma prekvapilo (a potešilo!), bolo, že na rozdiel od toho, ako nám hovorili na predpôrodnej príprave, moje kontrakcie boli síce postupne stále silnejšie, ale sa nepribližovali. Ostali až do konca tých 4-5 minút od seba, čo mi dalo vždy trochu času na spamätanie sa.

Vedela som, že chcem rodiť bez epidurálnej anestézie, ale nebola som si istá, ako veľmi to bude bolieť a či to zvládnem. Ukázalo sa, že sa to zvládnuť dá, aj keď posledné dve hodiny pred tým, ako som začala tlačiť, mi nebolo všetko jedno. To sme sa už neprechádzali po chodbách, ale iba v izbe od postele po kreslo a všetkým na chodbe aj v susedných izbách muselo byť jasné, že sa niečo ide diať.

Tu niekde mi praskli vodu. Moje slabé námietky (na viac som sa ozaj nezmohla) nepomohli, ale koniec koncov  veľmi to nevadilo, lebo už aj tak začínalo tlačenie. To bolo síce namáhavé (a k tomu otrasný pocit, že ma asi roztrhne na dve polovice), ale predsalen trochu lepšie ako “predýchavanie”. Hovoria, že poloha na chrbte je na tlačenie najhoršia možná, ale pravdupovediac, mne celkom vyhovovala a nedokázala som si predstaviť, že by som mala byť napríklad na všetkých štyroch (to by ma asi museli dvaja ľudia podopierať). Keď Maria a Mišo zahlásili, že už vidia hlavičku, tak mi došlo, že za chvíľu sa nám bejby naozaj narodí.

Vtedy nás (aj s posteľou) previezli na pôrodnú sálu a pripojil sa k nám doktor Aguilar – je to partner doktora McQuilkina, ku ktorému som chodila na tehotenské kontroly a ktorý mal byť aj pri pôrode, ale vyšlo to tak, že v ten deň bol odcestovaný (keď ma neskôr prišli obidvaja pozrieť na izbu, tak Aguilar hovoril McQuilkinovi, že mu dlhuje jedno veľké dieťa). Potom to už išlo rýchlo. Pamätám si, že tam bola zima, že ma vtedy napadlo, že moje telo si mnou naozaj robí, čo chce, že keď už bola hlavička vonku a všetci traja mi hovorili, že musím ešte tlačiť, tak som mala chuť im povedať, že vo všetkých tých pôrodných videách už potom bejby akoby vyliezalo samo a pritom pre mňa bol ten “push”, keď išlo von telíčko, najhorší (vtedy som aj cítila, ako sa niečo trhá, ale v tom momente mi to bolo jedno).

A potom už bolo dobre. Kiku mi položili na brucho, ja som jej bľabotala nezmysly, doktor so sestričkou odhadovali, koľko asi bude vážiť (priamo tam váha nebola a neskôr sa ukázalo, že obaja tipovali málo… mali sme šťastie, že som koncom tehotenstva už nebola na ultrazvuku, lebo keby dopredu vedeli, aké veľké dieťa, tak by bol problém vyhnúť sa cisárskemu rezu), ale strávili sme tam ešte asi 40 minút, kým doktor pozašíval, čo sa potrhalo (to už aj s lokálnym umŕtvením a Pitocínom do žily proti nadmernému krvácaniu).

Ešte vyše hodinu na pozorovaní v “recovery room” (zatiaľ Kiku umývali, merali a vážili a Mišo nám išiel uloviť nejakú večeru, lebo nemocničnú kuchyňu už medzitým zavreli). V nemocnici sme strávili nasledujúce dve noci (ale ani jednu z nich som neprespala – tú prvú ma všetko príliš bolelo a tú druhú bola už Kika hladná, ale ja som ešte nemala mlieko – to sme nad ránom vzdali a dostala fľašku) a v sobotu nás pustili domov.

Celkovo si myslím, že sme mali kopu šťastia a na to, že to bol pôrod v americkej nemocnici, to dopadlo veľmi dobre (= málo intervencií). Veľmi pomohlo, že tam bol Mišo so mnou (predsalen v takejto situácii sa zíde niekto, kto vybaví papierovačky, kto nosí ľad, komu možno stískať ruku, keď to veľmi bolí, komu možno povedať, že ďalšie dieťa si adoptujeme, kto mi mohol dookola pripomínať – áno, dá sa to zabudnúť za 5 minút – že tlačenie bude efektívnejšie, keď nebudem míňať dych na kričanie, ale ho zadržím…), za čo mu veľmi ďakujem.

PS Láska na prvý pohľad naozaj existuje.

Ako to videl tatino

 

Pôrod – ako to videl tatino

NohyS blížiacim sa koncom tehotenstva som pomerne často rozmýšľal, kedy to na Ivku príde, ako zistíme, či to už je ono a čo keď nebudem práve vtedy doma. Teoreticky som všetko ovládal, ale vzhľadom na fakt, že chýbali praktické skúsenosti, som mal pred pôrodom aj jeho príznakmi patričný rešpekt.

Hovorí sa, že najlepšia cesta, ako sa zbaviť strachu z nepoznaného, je si to vyskúšať na vlastnej koži. A tak som raz ráno o pol šiestej vstal a myslel som si, že ako obyčajne budem za pol hodinku sedieť v autobuse. Ivku som našiel v obývačke a tvárila sa, že tam je už od druhej ráno. Snažila sa ma presvedčiť, že dnes porodíme, ale ja som tomu veľmi neveril. Podobné kontrakcie sme mali už pár dni a bábo bolo stále vnútri.

Na internete sme našli merač kontrakcií a začali sme stopovať. Podľa tej aplikácie sme mali kontrakcie priemerne 40s zhruba každých 5 minút. Vari dnes predsa rodíme? Nasledoval e-mail do práce, že si beriem deň voľna. Následne som zavolal taxík, aby sme sa do tej pôrodnice vôbec dostali. Taxikárovi asi muselo byť jasné, že ideme rodiť, lebo na Ivke to bolo celkom vidieť, ale žiadna rýchla jazda a flekovanie pred nemocnicou sa nekonali.

Keď sme prišli do nemocnice, tak Ivka sa síce snažila presvedčiť personál, že vyjsť na piate poschodie vo výťahu zvládneme aj po vlastných, ale aj tak dostala vozík. Nuž, nemocnica si chce byť istá, že ich nikto nebude za nič žalovať. Niekto musel ísť na príjem vybaviť všetky papierovačky a vyšlo to na mňa. Keď som im tam povedal, pre čo som prišiel, tak ma po krátkom čakaní poslali do miestnosti, ktorú som pracovne nazval VIP kabínka, lebo tam brali rôzne súrne prípady. Za chviľu bolo všetko vybavené, tak som sa spokojne pobral za Ivkou na izbu.

Tam mi ešte stále usmiata Iva a sestrička oznámili, že to čo som vybavil, boli všeobecné papiere, keď príde budúca mamička do nemocnice, že či ozaj rodí. A keďže mi vraj naozaj dnes rodíme (boli sme už na 4 centimetroch), mám ísť naspäť a vybaviť papiere na príjem na hospitalizáciu. Nie veľmi nadšený som sa vrátil späť na príjem. Tajne som dúfal, že to pôjde zase relatívne rýchlo. Po dvadsiatich minútach čakania som recepčnej nenápadne naznačil, že by som rád dnes ešte stihol pôrod svojho dieťaťa. Dala mi podpísať jeden papier a poslala ma preč. Toto sa asi dalo spraviť aj nejako efektívnejšie, ale zrejme je to súčasť miestnych zvyklostí.

Konečne som sa vrátil späť na izbu a čakal, čo sa bude diať. Dialo sa toho celkom dosť. V prvom rade sme odmietli akúkoľvek chémiu. Merali sme si kontrakcie a tep bábätka a prechádzali sme sa po chodbách. Tu a tam nás prišla pozrieť “naša” sestrička, ktorá bola podľa mňa skvelá. Bola milá, evidentne mala všetko pod kontrolou. a ochotne odpovedala na všetky otázky. Pri každej návšteve nezabudla spomenúť, že nám to ide skvele a že napredujeme skutočne rýchlo.

Zatiľ čo sa Ivka pomaly blížila ku 10 cm, dýchali sme spolu či už na chodbe alebo na izbe. Kontrakcie sa stávali zjavne silnejšie a bolestivejšie a ja som pri pohľade na ňu začal byť rád, že chlapi nemôžu otehotnieť. Pri 10 cm jej praskli plodovú vodu, ktorá by asi praskla skôr či neskôr aj tak, ale robiť to nemuseli. Lekár (ktorý nás prvý raz prišiel pozrieť okolo 8 cm) vyzeral pohodovo, ale nakoniec nás rodil aj tak niekto iný. Keď sme už boli na 10 cm a pri silnejších kontrakciách bolo vidiet vrch hlavičky, zobrali nás na pôrodnú sálu. Pred tým ešte nasledovala obligátna otázka, či nemám problém s krvou, na čo som odpovedal, že iba pokiaľ ide o moju krv.

Na pôrodnej sále bolo trochu zima a konečne sa zjavil aj lekár, ktorý nás nakoniec odrodil. Neviem, ako sa volal, ale bol to taký dosť ukecaný Kubánec, ktorý sa navyše šialene podobal na Dzurindu. Tu sme tlačli asi pol hodinu a bábo bolo na svete. Kiku hneď po narodení priložili Ivke na hruď a mňa nechali prestrihnúť pupočnú šnúru. Musím povedať, že lekár na konci vyzeral ako po priemernej zabíjačke a jeho prácu si fakt vážim, ale v žiadnom  prípade nezávidím.

Celý pôrod bol pre mňa dosť silný zážitok. Sestričky sa tvárili, že som bol užitočný celý čas, ja som bol rád, že som nikomu nezavadzal a snáď trochu pomohol Kike na svet.

Ako to videla mamina

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...