Kubko má dva roky

Už to vôbec nie je bábo, ale stále je neskutočne zlatý. Fascinujú ho všetky zvieratá, najmä tie malé – motýle, muchy (ako on hovorí – “pozi, mama, tam je ten much”), slimáky, mravce. Dokáže pri nich čupieť a pozorovať hodnú chvíľu. Z veľkých žirafa a tiger, aj keď tie zatiaľ iba v hračkárskej podobe. Veľmi nerád si umýva hlavu, neviem prečo. Je poriadny papkáč – včera sme sa zastavili na kozom vŕšku na obed, mali tam akciu “zjedz koľko vládzeš” s tým, že deti do 120cm neplatia… myslím, že naša rodina sa im veľmi neoplatila. V spánku nacestuje kilometre a keď spí s nami, tak stále zásadne na H.

Ako sa nám krpec odsťahoval zo spálne

Úplne sám.

Večer to u nás štandardne vyzerávalo tak, že Mišo krpcov osprchoval alebo okúpal. Ja som ich potom dala do pyžama, niečo prečítala, niečo porozprávala. Kubko išiel do svojej postieľky v našej spálni, Kika ešte posledný výlet na WC a tým večerný program končil.

No ale takto pred týždňom sa Kubo zaťal a nechcel ísť do svojej postieľky. “Ja búvam Kikinej, ja búvam Kikinej.” A veľký vresk. Tak sme sa s Mišom na seba pozreli, ja som doniesla plachtu a vankúšik. Inak ten vankúšik… toto je jedna vec, čo majú Kubo a môj mladší brat spoločné. Vankúšik musí byť poriadne prepotený, aby mal ten správny pach a nemôže sa často prezliekať, lebo najhoršia vec, čo môže byť, sú čisté, čerstvo navlečené obliečky. Anyway…

Nachystali sme mu búvanie na matraci, ktorý má Kika ešte stále pri posteli pre prípadné pády (aj keď už dávno žiadne neboli) a nechali sme ho tam. Do spálne sa vrátil ešte na jednu noc, čo som ja bola s Kikou preč (kvôli návšteve očnej lekárky v Bratislave, iná story), ale okrem toho už “búva Kikinej”.

Má to dva pozitívne vedľajšie efekty. Jeden je, že aj Kika je spokojná. Ona sa ma už párkrát vypytovala, prečo ja spím s tatom v jednej posteli a ona spí sama. A prečo Kubo spí s nami v izbe a ona spí sama v izbe. A kedy bude ona spať s niekým v postielke (?!?). A okrem toho zhruba každú druhú noc okolo tretej dokvitla, všuchla sa ku mne, ľadové nohy na moje brucho a šepkala, že nech dám pozor, aby za ňou neprišiel Swiper. Teraz? Je spokojná, že sú v izbe dvaja a ani Swiper ju už v noci nemáta. Všetci spia až do rána.

A ten druhý sa bojím aj vysloviť nahlas a ešte stále sa z toho spamätávam. Takže nenápadne. Spálňu máme po skoro štyroch rokov (okrem necelých dvoch mesiacov predtým, ako sa Kubko narodil), iba pre seba. Nemusíme sa večer zakrádať do postele, môžem si v nej zase pred spaním čítať, nemusíme šepkať a vôbec, dávať si pozor, aby sme niekoho nezobudili… Paráda.

Tešíme sa. Akurát mi bude smutno, keď si o týždeň zbalí batoh a povie, že odchádza na intrák.

Kubko mal dnes karneval

Kuchtík

Čiapku som šila ja, zásteru moja kamarátka a k tomu už len varecha z kuchynského šuflíka.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kubko, 1 a 3/4)

kreslenie – Teba sme nikdy neučili, ako držať pastelky. Jednoducho si si ich sám začal správne chytať. Kreslenie trénuješ skoro každý deň. Raz mi učiteľka v jasliach prekvapená dala papier pokreslený kolieskami, že ako parádne Ti idú. To si mal kolieskové obdobie. Teraz je autové. Odo mňa si pýtaš, aby som Ti kreslila všeličo, ale Ty dokola len autá. Uvidíme, čo bude nasledovať po nich.

že už rozprávaš – Povieš, akú hračku chceš, koho hľadáš, že Ťa bolí, že Ti treba utrieť nos alebo vymeniť plienku. Je super, že sa už dá s Tebou dohovoriť.

otázky – Najčastejšie sú to otázky typu: Ako obí bagel? Ako obí soua? Ako obí uáčik? Baví Ťa na striedačku si vypytovať, aké zvuky robia veci a zvieratá a potom ich reprodukovať. Ale pýtaš sa aj na iné veci a niekedy ostanem úplne prekvapená, že čo všetko si všimneš.

počítaš – To si pochytil od Kiky, lebo tá má teraz mániu sčitovať na prstoch. Ty si sa dovtípil, že číslovky súvisia s množstvom, ale nevieš zatiaľ celkom presne ako. “Mam autá dvaja.” Alebo na tri paradajky ukazuješ prštekom “Tli, pet, osem.”

veľmi rada sa na Teba pozerám – A páči sa mi Tvoje vypuklé bábovské bruško. Teraz máš pomerne dlhé vlasy a už som mala chuť Ti ich trošku skosiť, ale bolo mi povedané, že zatiaľ nie, lebo aj Mišo sa na Teba rád pozerá a takto sa mu to páči. Tak zatiaľ necháme tak, aj tak je zima, tak nech Ťa hreje vlastná srsť a spravíme časom jarný zostrih.

keď sa snažíš obliať si chrbát – Poznáš už časti tela a niekedy sa vo vani hráme tak, že Ti nejakú poviem, a Ty na ňu ukážeš alebo si ju obleješ. A je zábava pozerať, ako sa snažíš dostať na chrbát.

spievanie – Už som Ťa počula spievať dve pesničky (Kukulienka, kde si bola a Ide vláčik ši, ši, ši) a rád počúvaš s Kikou jej obľúbené detské pesničky, tak možno čoskoro pribudnú aj ďalšie.

rozprávanie pred spaním – Nerobíš to každý večer tak, ako zvykla Kika, ale už som občas počula také heslovité monológy o tom, čo sa Ti stalo.

ako Ťa potešia drobnosti – Krabička od syra, ktorú Ti postavím ako tunel na vláčik. Pavúk lezúci po zemi. Natieranie krémom. Krútiace sa koleso na vleku. Vianočka s lekvárom. Čistá radosť.

dobre sa smeješ a uškŕňaš – Je to nákazlivé. A veľmi zlaté hlavne, keď sa chystáš na nejakú nezbedu.

keď sa prídeš pritúliť – A keď dávaš pusinky.

že už si “funkčný” – Ešte stále si veľmi závislý hlavne na mne, ale už nie si taký ten prívesok, ktorý berieme so sebou, keď niekam ideme. Už ideš “sám za seba”, užívaš si, sme schopní ísť na chatu, plánujeme na leto roadtrip. Áno, stále treba počítať s tým, že si veľmi malé dieťa, ale už nie si to malé bábo, ktorému sa treba tak veľmi prispôsobovať a dávať naň stále pozor (Tie magnetické guľôčky s priemerom 1cm, čo ste s Kikou dostali na Vianoce? Moja prvá reakcia bol hlboký povzdych. Ale Ty ich neješ. Hráš sa s nimi rád a často a ja už nesledujem, či ich náhodou nebudeš pchať do úst.). Je to veľmi dobrý pocit a istým spôsobom aj trochu antikoncepcia.

štrikované lietadlo na spanie – Tiež vianočný darček. Niekedy ho nechceš ani vidieť a vyhadzuješ ho z postieľky. Ale cestuje s nami všade, lebo sú zase večery, keď bez neho nezaspíš. Je to také divné, ale ja mám vždy veľkú radosť, keď sa Vám s Kikou páčia tie hračky, ktoré aj mne.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubko, 1 a 3/4)

ďalší príspevok do pravidelnej štvrťročnej rubriky

záchvaty hnevu – Preč je to vždy dobre naladené a pohodové bábo, čo sme mali. Teraz sa učíš zvládať vlastné emócie a s hnevom Ti to zatial veľmi nejde. Dokážeš sa vytočiť úplne do nepríčetna a vtedy už ani nevieš, čo bol ten pôvodný problém.

“Nechytaj ma, nechytaj ma!” – Keď sa naštveš a niekto sa Ťa snaží ukľudniť, toto začneš vykrikovať. Neviem, odkiaľ to máš, od nás podľa mňa nie, ale ťažko sa to počúva.

nechávanie kôrky – Tento skvelý zvyk si si priniesol z jaslí. Vyhryzieš prostriedok chleba a kôrku necháš tak.

popraskané pery a suchý fľak pod krkom – Zima Tvojej pleti zjavne veľmi neprospieva. Pod krkom sa Ti spravil červený fľak, ktorý si niekedy rozškrabávaš do krvi. Doktorka nám na to dala mastičku, trochu pomohla, ale úplne sa fľaku nevieme zbaviť. Dúfam, že aspoň na jar. A ešte šťastie, že na rozdiel od Kiky, Ty sa aspoň rád krémuješ. Pery… pery si často oblizuješ, keď máš plný nos, tak dýchaš ústami a potom ich máš úplne popraskané. (A áno, aj balzam na pery sa Ti páči.)

od Silvestra nezaspávaš sám – Zobudili Ťa ohňostroje a nejako sa to tým zase pokašľalo. Teraz už je trochu lepšie, ale ešte stále nie sme tam, kde sme boli.

nepiješ mlieko – Nevadí mi to nejako extra veľmi, lebo skoro každý deň si dáš na raňajky jogurt, jedávaš syry, tvaroh, krupicovú kašu. Doktorka potvrdila, čo som si aj myslela, že takýto príjem mliečnych záležitostí Ti stačí a že sú aj ľahšie stráviteľné, ako mlieko samotné, ale potešilo by ma, keby si si aspoň občas trochu dal.

unavený = umrnčaný – Okolo piatej, pred večerou, obzvlášť keď si sa cez deň dobre nevyspal – to je u nás hodina čarodejníc. Vtedy si ukňučaný a (doslova) zavesený na mne. A ešte ráno, keď sa Ti nechce vstávať.

krvavé fľaky – Niekedy z toho rozškrabaného hrdla, niekedy z popraskaných pier, ostávajú na plachte, na vankúši, na pyžame. Keď to bolo prvýkrát, tak som ostala úplne vyplašená. Teraz som skôr namrzená, lebo nevyzerá, že by to Tebe nejako vadilo, ale som to ja, kto sa musí postarať o tie plachty.

Kubko sa nám rozkecal

Malá vzorka toho, čo nám rozpráva:

KubkoOgulk? Nijé. Temis? Nijé. – Toto hovorí, keď ide niečo jesť a je mu jasné, že to asi nebude ani termix, ani jogurt. Ale považuje za vec cti sa aspoň opýtať. A hneď si sám aj odpovedá.

Abibibiblbo. - Raz Mišo niekoľkokrát zopakoval unbelievable, keď otvoril Kubovu plienku a našiel tam veľkú nálož. Malý sa samozrejme hneď chytil a išiel si zauzliť jazyk.

Pokazené auto. Ujo pokaziu. - Susedovi doniesli nejaké nabúrané auto. Zložili mu ho pred domom a Kubo je z toho dodnes prekvapený. My sme prekvapení z toho, ako čisto vyslovuje to pokazené auto.

Mmoja mmama. - To sa dobre počúva, hlavne keď si pritom o mňa obtiera hlavu.

Za Kikou. Za dedom. - S krikom oznamuje, že za kým uteká.

Jetalo. Kau. – V preklade lietadlo, car. Toto sú jeho kľúčové slová, keď si chce kresliť, lebo očakáva, že pomedzi tie jeho obrázky mu bude niekto dokresľovať lietadlá a autá.

Krasny babubi. - To záhlásil dnes ráno, keď sa hral s drevenou včelou. Dovtedy som netušila, že pozná slovo krásny.

Pukok. - Veľmi rád hľadá pupky, či už ten svoj alebo niečie iné.

Dva. Ti. Pet. - Akosi chápe, že sú to číslovky, lebo to používa v súvislosti s otázkou koľko alebo keď “počíta” pršteky, ale vždy je to táto istá trojkombinácia.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kubko, rok a pol)

Kubkože si si zvykol na jasle – Ráno mi pomáhaš, keď Ťa tam prezúvam a prezliekam, potom spokojne ideš s tetou vychovávateľkou do herne. Poobede, keď pre Teba prídem, ku mne s výskotom bežíš. A učíš sa tam nové veci. Už si povedal pár slov, ktoré zrejme nemáš od nás. Tancuješ. Chceš sa kŕmiť len sám. (V jasliach už takých veľkých, ako si Ty, nechajú začať samých a potom pomôžu len dokončiť).

hranie sa s lienkami – Tie lienky nechápem. Teraz na jeseň sú ich tu strašné množstvá. Hromadia sa v zhlukoch (aj po 30) v rohoch okien a dvier. Keď sme ich odtiaľ vyhadzovali, tak si vždy nejakú dostal a bol si z toho nadšený. Veľká zábava Ťa s nimi pozorovať.

hranie sa s mačkou – Kričíš na ňu “cica” a rehoceš sa, keď sa príde o Teba obtrieť.

ako tancuješ – Založíš si ruky, začneš ta krútiť a kývať a hovoríš do toho “vykucaj, vykucaj”. Musím to už konečne nafilmovať.

Obelix v pyžame – Máš ešte stále také to nafúknuté detské bruško. A keď Ti oblečiem modré pyžamo a Ty si ho vytiahneš až kus nad pupok, naozaj vyzeráš ako taký malý Obelix. Na zožranie.

že si sa (znovu)naučil sám zaspávať – Aspoň večer a na obed. Keď Ti to pôjde aj v noci, to bude paráda.

ako Ťa fascinujú nové veci – Napríklad sneh.

ako komentuješ, čo vidíš z okna auta – Ukazuješ na autobusy, bagre, motorky, zvieratá… Minule si začal vykrikovať “pena, pena” a v zrkadle som videla, že ukazuješ hore na vatové oblaky.

ako hovoríš áno – Je to strašne zlaté. A ešte “chyp ma” (= chyť ma za ruku). A ešte “stalo, stalo” (= čo sa stalo?), keď sa Ti odopne príves od ťahača. A “kolajt” (= koláč). “Aj ja kolajt”.

ako kreslíš – Pokiaľ je to na papier alebo magnetickú tabuľku.

ako sa chodíš prilíškať – Už si (väčšinou) neobtieraš hlavu, ale sa celý primáčkneš. A občas dávaš pusinky.

ako sa vždy pýtaš na Kiku – Hneď ako sa zobudíš, hneď ako vyjdeme z jaslí, prvý, koho hľadáš, je Kika. A už ju tak aj voláš.

trpezlivosť a nezávislosť – Tá trpezlivosť za predpokladu, že nie si hladný. Tá nezávislosť v tom, že si často vymýšľaš vlastné zábavky.

že veľa rozumieš – Tento rok a pol je vďačný vek. Ešte stále také zlaté bábo, ale už aj spolupracujúci spoločník, ktorý toho síce veľa nenahovorí, ale bez problémov sa dohodne a často prekvapí tým, čo všetko pochopil z rozhovoru.

ostatné z tejto pravidelnej série

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubko, rok a pol)

Toto je ďalší príspevok do pravidelnej štvrťročnej rubriky, kde píšem o tom, čo mám na drobcoch v ich momentálnom veku najradšej a najmenej rada. Viem, že v poslednom čase tu pribudlo čitateľov (čo ma veľmi teší), ktorí možno nevedia, o čo ide, a preto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí pri čítaní tohto článku dostanú chuť napísať mi, aká som frustrovaná a nešťastná matka, aby si najprv prečítali túto diskusiu. Ďakujem. 

nočné budenie – Áno, obohratá gramoplatňa, ale je to každú noc minimálne raz. Asi sme už aj zvyknutí, lebo nejako fungujeme. Ale ja už chcem zase spať až do rána. A pritom už krásne (väčšinou) zaspávaš sám aj večer, aj cez obed. Nechápem, prečo to nevieš, aj keď sa v noci zobudíš. Namiesto toho sa postavíš a začneš revať z plných pľúc.

úplná ignorácia nočníka – Ja si už nepamätám, kedy si doňho naposledy niečo spravil. Sedíš na ňom zriedka a aj to rýchlo utekáš.

kreslenie – Tvoja nová mánia. Ja som všetkými desiatimi za rozvíjanie umeleckého talentu. Zásobujem Ťa papierom a pastelkami a Ty si s nadšením čmáraš každý deň… a všetko by to bolo úžasné, keby Tvoje kresby ostávali na papieri. Ale oni ako na potvoru nie. Už sme mali pokreslený stôl, obrus, kreslá, dlážku. Snažím sa, aby si kreslil len pod dozorom, ale Tebe sa vždy podarí nejakú pastelku niekam schovať a potom sa k nej vrátiť, keď práve nedávam pozor. A ešte to, ako chceš, aby som Ti dookola kreslila lietadlo a “kal” (auto). Trochu nuda, nie? Utešuje ma to, že Kika mala tiež fázu, keď chcela iba “stlomy”, a tá časom prešla.

výbuchy hnevu – Niekedy Ťa pochytí veľká zlosť. Nie je to často (našťastie!), ale vtedy nepomôže nič, len nechať to prehrmieť.

ako vystrájaš, keď si hladný – Hrozný krik. Nerozumieš slovu “počkaj” (kým natriem chlieb/zohrejem polievku/ošúpim mandarinku…) a len vrieskaš, akoby si naozaj posledné dva týždne nejedol. Hmmm, už tretíkrát spomínam rev. Ono je asi pravda, že prvý rok sa deti učia ovládať svoje telo a pohyb a druhý rok svoje emócie a prejavy.

museli sme kúpiť nové vrece – Mali sme jedno výborné. Kika nebola prvé dieťa, čo v ňom spávalo, a používala ho asi dva roky. Potom ho Kubo používal asi rok. A vrece jednoducho odišlo. Ja som rada, keď sa veci “vypoužívajú” až do konca, ale problém je, že ešte nie si celkom zrelý na spanie pod perinou. Pár týždňov sme to skúšali, ale nás prestalo baviť niekoľkokrát za noc Ťa zakrývať a aj tak Ťa ráno nájsť odkopaného a studeného. A tak sme kúpili nové vrece.

že s Kikou nie som taký pohodový rodič ako s Tebou – Toto ma štve veľmi. Tým, že je Kika staršia, tak si na nej všetko odskúšam, zistím, čo funguje, nad čím treba mávnuť rukou a pri Tebe som od začiatku bola vo väčšej pohode. A zdá sa mi, že ten rozdiel vidno.

Hm. Tentokrát ma viac nenapadá. Možno Mišo niečo pridá.

Prvý sneh tejto zimy

Dnes ráno sme sa zobudili a vonku bielo. Kika to zobrala bez nejakého väčšieho prekvapenia, lebo už sme debatovali o farebných padajúcich listoch a jeseni a zime a snehu… Ale Kubko zmätený vykukoval a ukazoval cez okno na terasu, že čo sa to tam vonku stalo a musel to ísť hneď po raňajkách preskúmať (z minulej zimy si nepamätá nič). Chvíľu mal rešpekt, ale potom sa mu sneh zapáčil, vydupával v ňom cestičky a snažil sa ho chytať. Toto zbožňujem – pozorovať, ako sa učia a spoznávajú nové veci.

Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...