Asi si požičiam od Kiky ten časovrat

Ani nejdem začínať od začiatku, ani nejdem písať nejako súvisle, len zopár postrehov, skôr než ich zase vytlačí niečo iné.

Mikuláš nechal Kubovi parádny odkaz spolu s balíčkom v čižme:

Čižmy umýval asi trikrát, lebo vždy keď uschli, sa mu zdali šmuhaté a nechcel riskovať. Šmuhy na tvári (od čerta) mu vadili oveľa menej:

Okrem toho sme doma vyrábali zasnežený strom. To je kostým do vianočnej rozprávky. Neviem sa rozhodnúť, či je to pokrok od minuloročného kráľovského radcu.

Kika bola prvýkrát ako regulárna účastníčka na matematickom sústredení (jednodňový Sezamko u nás na fakulte) a veľmi ju to potešilo.

Okrem toho išla so spolužiakmi a spolužiačkami na bowling (že vraj lepšie ako kino).

Už sme v cieľovej rovinke, čo sa týka semestra, vypisujem skúškové termíny, chystám si poslednú prednášku. Popri tom s deťmi vymieňam malé lyže za väčšie a pečieme medovníky a s ostatnými rodinnými príslušníkmi dohadujeme vianoce bez darčekových stresov. Uvidíme, ako to dopadne.

Na pozadí tohto celého kniha, sľúbená prednáška v januári, deadline na príspevok na konferenciu, ktorý som ešte ani nezačala robiť, traja viac-či-menej samostatní diplomanti, jóga, na ktorú som prestala chodiť, plaváreň, na ktorú sa doplazím raz do týždňa, nech by čo bolo, Kikine telefonáty z neštandardných situácií, do ktorých sa dostáva pri dochádzaní na plaváreň a jazykovku, plánovanie najbližšieho cestovania. A tak. Nenudíme sa.

Ale keby ten časovrat, ktorý Kika našla v Mikulášskom balíčku, naozaj fungoval, určite by sme vedeli, ako ho využiť.

I mark the hours, every one,
Nor have I yet outrun the Sun.
My use and value, unto you,
Are gauged by what you have to do.

Zimné športy

Kubko ku svojmu ročníkovému projektu pristupuje zodpovedne :). Rád chodí lyžovať a už mu to ide celkom dobre.  

Aj on aj Kika sa už naučili chodiť na Pome. Ale prístup k tomu mali úplne odlišný. Kubo rovno išiel skúsiť, potreboval 4krát spadnúť, naučil sa metódou pokus-omyl a bolo. 

Kika najprv pozorovala, nechala si porozprávať, čo a ako má robiť, až potom išla. A nespadla ani raz. Keď jej ešte vlekár pomáhal nasadiť kotvu, tak jej aj on povedal, ako si ju má nabudúce zobrať a bolo.

Sneh sa dá samozrejme využiť aj na iné veci ako na lyžovanie:

A potom je ešte ľad. Korčuľovanie ide lepšie Kike, asi preto, že v lete viac korčuľovala na kolieskových:

A jedenkrát sme sa vybrali lyžovať s Mišom sami dvaja. Snežilo celý deň, ale Poludňový grúň nesklamal a na poludnie aspoň symbolicky ukázal slniečko.

26 jázd a mali sme dosť

Ráno sme točili jazdy na Slovan vleku, keď prišieli decká na lyžiarskom výcviku a začalo sa čakať v rade, vyviezli sme sa lanovkou na Poludňový a lyžovali tam vrátane polhodinky na obed na Chate pod Grúňom. Keď sme už nevládali, tak sme si išli dolu oddýchnuť na lanovku. Chvíľku sme rozmýšľali, či sa ešte vyviezť do Snilovského sedla a dať zo dve jazdy na Oštiepkovej mulde. Keby svietilo slnko, tak by to vyvážilo ten overhead, že treba vyzuť lyže, aspoň jeden aj lyžiarky a odšoférovať sa ku chate Vrátna. Ale hore boli oblaky a husté sneženie, tak sme zhodnotili, že tentokrát nie.

Všeličo sa dá vyčítať z týchto grafov :). A samozrejme okrem nich ešte aplikácia Ski Tracks dáva aj mapu:  

Harry a Hermiona

Posledných pár rokov sú filmoví. Už sme mali mimoňov, minulý rok to boli Elza a Olaf. A tentokrát si rozmysleli, že by radi Pottera a Grangerovú. Tak som rozstrihla dve vyťahané čierne tričká, vybrala dve paličky, ktoré máme na sushi, zo žltých a červených kúskov flísu ušila kravaty (tie boli na zicherku, lebo sa mi nechcelo robiť také dlhé, aby sa dali naozaj uviazať). Kubovi ešte okuliare z čiernych pipe cleaners a jazvu na čelo a Kike navlniť vlasy. 

Kubov kamarát a kamarátka v triede boli tiež Harry a Hermiona, takže tam boli traja. A u Kiky v triede bola jedna kočka Harry. Neboli sme originálni. Ale decká si to poriadne užili.

Prvák

Tak už máme obe deti školopovinné. Triedy majú vedľa seba a plánujú spolu piknikovať cez veľké prestávky. Uvidíme, ako dlho im to vydrží. 

Večerné čítanie, finišujeme Muflóna Ancijáša. “Jazda do nemocnice trvala tak dlho, že sa pacient uzdravil, kým tam prišli”.

Kúzla, experimenty a besiedky

Jedného dňa k nám prišiel prespať môj brat Mireček a okrem troch balíkov lokší, na ktorých sme si pochutili, doniesol penu na holenie. Už si nepamätám, kde ju zobral, ale že on také nepoužíva. My síce tiež nie, ale Kika mala mať o pár dní v škole deň pokusov a kúziel, tak som povedala, nech nám ju nechá a hľadala na nete, aké kid-friendly experimenty sa dajú robiť s penou na holenie. (Ale teda, iba mne sa zdá divné, že spojili pokusy a kúzla do jedného? Oblečení mali tiež prísť buď ako vedci alebo ako kúzelníci. Kika išla v mojom tričku z minuloročnej Noci výskumníkov. Má na hrudi nápis “Som vedec, pýtajte sa ma.”)

Anyway, pokus, ktorý sme potom robili vyzeral takto:

img_1637

Naliali sme do pohára vodu, navrch napenili penu a potom sme chceli robiť dážď. Kúpila som na to potravinársku farbu. Ale na rozdiel od tých, ktoré som mala kedysi na plastelínu, táto bola nejaká gelová a hneď sa zhrudkavila a cez penové oblaky skoro vôbec neprešla. Chvíľu sme to potom skúšali s lekvárom, tiež nič moc. Nakoniec zafungoval atrament a s ním potom Kika pokus predvádzala aj v škole. Malo to úspech.

A potom boli besiedky. Kubova hviezdičkovo-snehuliaková bola zlatá, len sme z nej s Kikou zmeškali kúsok začiatku, lebo ju posunuli na skôr.

img_1643

img_1641

Kika so spolužiakmi boli v krojoch tiež zlatí a tu bol zase Kubo netrpezlivý, lebo sa začalo neskôr.

besiadka

Na rozdiel od minulého roku, keď sa besiedky trafili na ten istý čas, teraz si obaja mohli užiť obe.

Plavec a štrbavá

Plávajú nám už trochu obaja, ale Kubovi viac ide potápanie a lovenie kamienkov a rybiek:

A Kike sa pri testovaní nového bicykla  podarilo vyraziť zub. Kýval sa už dlho, takže stačilo ťuknutie a bol fuč. Ani ho nedoniesla domov…

IMG_0471

Letí, letí, čas letí

Už od septembra sa chystám napísať aspoň kúsok o tom, ako sa mláďatám darí, čo všetci porábame, ako žijeme… ale stále nie a nie sa k tomu dostať. Takže asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že sa máme celkom rušno.

Kika a Kubo chodia obaja do tej istej škôlky, ktorú máme kúsok pešo od domu. Ideálna situácia, ktorú sa snažíme vychutnať si, kým trvá. Nebude to dlho, pretože Kika od budúceho septembra pôjde do školy a aj keď ešte zatiaľ nevieme do ktorej, už teraz je takmer isté, že to nebude ani jedna z tých dvoch, do ktorých by od nás mohla chodiť po svojich. Kubinov nástup do škôlky bol úplne bezproblémový, už to tam poznal z toho, ako sme chodili spolu pre Kiku a aj jeho už učiteľky poznali po mene. Takže nemal pocit, že začína niečo drasticky nové. Nechodia síce do tej istej triedy, ale stretávajú sa tam občas (keď majú divadlo, poobede, keď sa združujú triedy), a veľkým zážitkom boli minulotýždňové jesenné prázdniny, lebo škôlka mala obmedzenú prevádzku a tak boli spolu v jednej triede obidva dni.

Kika má priamo v škôlke zumbu (= jašenie s muzikou a občasným pokrikom “zumba”) a chodí aj na rozmýšľací-matematický krúžok na Záriečie. Keď je Mišo preč, tak ideme na Záriečie aj s Kubom. Kým bolo pekne a svetlo, tak sa počas krúžku hrával vonku na ihrisku, ale minule už bola tma a zima, tak sme vyskúšali tvorivú dielňu, ktorú tam majú. Určite to nebolo poslednýkrát.

A obaja spolu chodia ešte na športovú prípravku. S tou prípravkou to bolo náročné. Do tejto telocvične sme pred dvoma rokmi chodili na cvičenia rodičov s deťmi, boli sme veľmi spokojní, ale vtedy ešte športovú prípravku nemali a ku nám sa nedostala informácia, že ju otvorili. Minulý rok sme to nejako zanedbali, ale koncom tohto leta sme si povedali, že už musíme niečo nájsť, lebo Kubo je vyslovene živý a potrebuje sa vybehať a Kika stále bojuje s hrubou motorikou, veľmi jej prospieva skupinové cvičenie a tá polhodinka zumby za týždeň je málo. Bolo treba tri iterácie, aby sme nakoniec zakončili tam, kde nám už pred dvoma rokmi bolo dobre…

Škôlka ešte ponúka aj plávanie, ale tam nám teraz nechodí nikto. Minulý rok Kika chvíľu chodila, ale potom už nechcela (“keď tá teta chce, aby som bez kolesa plávala za tými hračkami a mňa tá voda tak nedrží”) a učiteľka povedala, že nechce ani vojsť do bazéna. Tak sme to stopli a začali viac chodiť  plávať všetci štyria spolu (viac u nás znamená 1-2krát za mesiac; a osvedčilo sa nám tu – dospelí si síce nezaplávajú a šatne majú mizerne riešené, ale je tam voda akurát pre deti a nie je tam nikdy nátresk). Kike sa to páči viac ako škôlkárske plávanie. Kubo? Ten je ako ryba. Jeho nerozhodí, keď je dolu hlavou do pol pása vo vode a trčia mu iba nohy. Skáče, metá sa na všetky strany, rehoce sa. Ten si podľa mňa onedlho zapláva aj sám. A jeho by sme na to škôlkárske plávanie veľmi radi dali, ale bolo nám povedané, že až budúci rok, lebo prváčikov neberú. Tak si musí počkať.

A obaja rastú. Kubo sa ešte nedávno postojačky zmestil pod barový pultík, čo máme doma, teraz si už oškiera hlavu. Keď je hore, tak je to riadny šibal. Jedine keď spí, tak ešte vyzerá ako bábo (cesta domov z výletu, ktorý ho zmohol, historickým vláčikom):vo vlaku

Kika stále všetko komentuje a nad všetkým špekuluje. A už je presne v tom veku, keď si treba trochu dávať pozor, čo hovoríme, lebo jednak nikdy nie je jasné, ku komu sa daná informácia dostane a ani to, že v akej forme po všetkých tých transformáciách, ktoré sa dejú v jej hlave. Veľmi rada spieva a v škôlke na besiedke pre starých rodičov ju bolo najviac počuť:besiedka

A veľkáči? Mišo občas lietava do Berlína, Bukurešti a Ankary. Teraz sa črtá nejaký Kazachstan (ale ak tomu správne rozumiem, tak až od budúceho roka). Častejšie, než sa mu páči, má pocit, že ide hlavou proti múru, väčšinou to berie celkom s humorom. Naposledy dnes, keď riešil nabúrané dvere na aute. Jááj, to som nespomínala. Máme nabúrané pravé predné dvere na aute. Kika by vám hneď porozprávala s patričnou gestikuláciou “tato cúval z garáže takto a tá červená škoda cúvala v jednosmerke takto a potom do nás nabúrala a potom sme čakali a tato si dal takú vestu ako máme my, keď sme v škôlke predná služba a potom prišli policajti a teraz máme auto v oprave”. Nikomu sa nič nestalo, auto bolo stále pojazdné, ale dvere bolo treba vymeniť. Čo znamená opletačky so znalcom, s poisťovňou, so servisom, ktorý si naúčtoval viac ako znalec odhadol a auto nevráti, kým to poisťovňa nepreplatí.

A my máme deadline budúci utorok, kedy by some na ňom chceli odfrčať preč. Aha, to som tiež nespomínala. Ideme na chvíľu vypnúť. Úplne od všetkého. Pre mňa to bude taký posledný hlboký nádych pred záverečným šprintom (maratónom?). Na konci apríla mám odovzdať dizertačku a už teraz vidno, že to písanie nebude práve zábava. Obzvlášť po tom, čo som bola minulý týždeň sfúknutá na prezentačných dňoch doktorandov, že to čo robím teda ale naozaj nie je výskum.

Okrem toho, že nerobím výskum, ešte robím kadečo iné. V škole som napríklad mala prípravnú prednášku pre stredoškolákov k matematickej olympiáde (ak poznáte nejakých stredoškolákov v okolí Žiliny, ktorých by takáto informácia zaujala, tak im dajte vedieť, lebo kolegovia ešte spravia dve ďalšie), v Labyrinte pomohla zorganizovať prednášku o bondingu, prekladala oficiálne titulky k filmu, ktorý nedávno získal ocenenie na festivale v Prahe, podala na konci septembra grant, na ktorého výsledok s palcami v pästiach čakáme… a tak. Hýbať sa snažím dvakrát do týždňa, ale nie vždy to vyjde. Raz chodím na Body Beat tréning (chodievala som na vonkajšie, ale teraz keď sa už ochladilo a je skoršie tma, tak chodím do divadla) a raz na plaváreň.

Ale takmer nečítam. 🙁 To, že prakticky nepozeráme telku (ktorú teda stále nemáme – občasný film si pozrieme na počítači, alebo ak sa zadarí požičať projektor, tak na stene) mi nevadí, ale to, že poslednú knihu (ak nerátam čítanie s deťmi pred spaním a to čo čítam v škole) som prečítala cez leto, ma škrie. A ešte viac to, že nie je veľmi predpoklad, že by sa to nejako v najbližších mesiacoch zmenilo. Okrem tej dovolenky čo nás čaká, ale tam tiež budú iné veci na práci a limitovaná hmotnosť batožiny (čítačka to istí).

Ono to tak síce možno nevyzerá, ale v poslednej dobe čoraz viac vecí odmietam. Posielam (slušne) ľudí do hája. Nesľubujem, že “keď budem mať čas, tak … spravím”. Zistila som, že omnoho lepšie fungujem s filozofiou “complete or kill”. Buď to fakt idem robiť a vtedy to treba robiť naplno, bez zbytočných odkladov a až kým to nie je urobené. Alebo sa dopredu rozhodnúť, že toto už nie a bez milosti to stopnúť (alebo ani nezačať). Dobre, priznávam, nie úplne vždy sa mi to takto podarí, ale lepší sa to. A nájde sa aj čas na návštevy kamarátov a rodiny, oslavu skončených kolegov (tu, vrelo odporúčam hlavne piatkové večery), koláče na rôzne príležitosti a víkendové výlety. Máme sa fajn.

Toľko ku mesiace starým novinkám.  Asi to bol skôr taký brain dump/snapshot súčasného stavu pre mňa do budúcnosti, ale aj tak…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...