Čo ma vie vytočiť II

Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín  pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:

When it was determined that the woman was not only in labor but wouldn’t make it to either the intended destination or any other, she was moved to the rear of the aircraft where the doctor did his magic, tying the umbilical cord with his shoestring. (Keď sa zistilo, že žena nielenže rodí, ale porodí predtým než lietadlo dôjde do cieľa alebo na hocijaké iné letisko, tak ju presunuli do zadnej časti lietadla, kde doktor urobil svoje čary a uviazal pupočnú šnúru svojou šnúrkou do topánok.)

Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.)

A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry?

Nová haraburda

Niekoľko ľudí nezávisle sa nás pýtalo, že či berieme so sebou na Slovensko na Vianoce kočík. A my sme im odpovedali, že nie, že zoberieme nosič. Jedna z reakcií bola, že veď kočík je to prvé a najdôležitejšie, čo treba zobrať. Lenže za prvé, náš kočík je pomerne veľká a neforemná opacha, takže cesta taxíkom na letisko a potom autom z Viedne by bola trochu komplikovaná. A za druhé, letiskoví pracovníci nenarábajú s batožinou zrovna v rukavičkách – teda presnejšie, rukavice majú, ale po skúsenostiach, v akom stave sa nám párkrát vrátila batožina, to rozhodne nechceme riskovať s kočíkom – radi by sme ho ešte po návrate používali, kým sa Kika naučí chodiť.
Ale potom sme vymäkli. A kúpili novú haraburdu, ktorú tu poeticky nazývajú umbrella stroller – dáždnikový kočík. Pomôže nám preštrikovť sa cez letisko a ak prežije cestu, tak možno aj trochu na Slovensku. Uvidíme (nosič berieme aj tak). Stál pár dolárov, takže ak to po ceste nerozchodí, nebude nám za ním smutno a ak hej, tak sa možno ešte zíde na tunajšie cestovanie autobusom/metrom, lebo to, čo som doteraz absolvovala s veľkým kočíkom, bolo skoro vždy na nervy.

Trochu o lietaní

Čaká nás cesta na Slovensko, na Ajkinu a Andrejovu svadbu a mne nedá si neposťažovať. Nie na svadbu – na tú sa tešíme – ale na lietanie a letecké spoločnosti. Áno viem, sami si môžeme za to, že bývame tak ďaleko a že musíme lietať, keď sa chceme niekam dostaviť. Ale napriek tomu mi to nedá. Pozrite si túto reklamu:

Zdá sa vám, že si robia srandu? To síce áno, ale je to také smutno-smiešne. Pretože sa platí $25 za druhú batožinu, časom aj $15 za prvú. Pretože sme si už zvykli na to, že na amerických vnútroštátnych letoch sa nepodáva jedlo, ale najnovšie si budeme musieť začať zvykať aj na kupovanie nealkoholických nápojov (čo je dosť svinstvo hlavne vzhľadom na fakt, že s vlastnými neprejdeme cez bezpečnostnú kontrolu). Niekde sa naozaj najnovšie platí aj za vankúš a prikrývku a niektoré spoločnosti rušia vernostné programy. Akurát tie WC a tlačidlá na privolanie letušiek sú (zatiaľ) bez poplatku.

Letecké spoločnosti to zdôvodňujú tým, že keď už je drahé palivo, tak musia zarobiť niekde inde. To znie ako rozumný argument. Ale vie mi niekto povedať, prečo potom nezvýšiť cenu letenky? (o $50?) Áno, to by potom platili všetci a nielen tí, čo cestujú s nejakou batožinou a chcú trochu vody (to je jediný protiargument, ktorý ma napadá, ale asi nebude správny, lebo to vyzerá výhodne pre aerolinky).

Ja viem, mám byť vďačná, že môžem lietať (som!) a nečudovať sa, že v lietadle nedostávam zadarmo pitie (veď kde inde dostávam?). Ja len, že tomu nerozumiem a keď k tomu prirátam bezpečnostné kontroly (najnovšie sa klebetí aj o kontrolách dát v laptopoch), tak lietanie začína byť čoraz nepríjemnejšie.

Vianoce

Vianoce boli parádne. Jediná chyba bola, že príliš krátke.

20. decembra som doobeda napísala poslednú skúšku, vyzdvihla doma batožinu, na Manhattane manžela a šup na lietadlo. (Keď som to zrátala, tak som v ten deň použila 11 vlakov: 3 cestou do školy, 3 cestou zo školy a 5 cestou na letisko.) Na letisku to bolo celkom bezbolestné, žiadne predsviatkové návaly sme nevideli, ale zato v lietadle sme mali o rozruch postarané.

Krátko po štarte sa v zadnej časti lietadla začalo niečo diať. Zbehli sa všetky letušky aj letuškovia, onedlho prišiel aj druhý pilot (odhadujem podľa troch pásikov na rukáve) a snažili sa upokojiť jednu pani. Tá po predošlom výbuchu aktivity bola úplne apatická, ale oni ju aj tak spútali, usadili na posledné sedadlo a po zvyšok cesty strážili. Keď som sa neskôr pýtala, že čo urobila, letuško povedal, že bila spolusediacich a že sa asi nechce vrátiť do svojej krajiny. Mišova teória je, že ju asi otočili po prílete imigrační úradníci.

Ďalej bol už let pokojný a podarilo sa mi nafotiť zopár parádnych obrázkov, keď sme leteli ponad Alpy. Pristáli sme o štvrťhodinu skôr, než sme mali a naskočili do auta Ajke a Andrejovi, ktorí nás prišli vyzdvihnúť (ďakujeme). Na druhý deň sme putovali ďalej (do Rosiny). Tam sa nás na Vianoce zišlo 12 – chvíľu bolo treba organizovať, ako všetkých poukladať spať, ale nakoniec sa to podarilo (a to nikto nedostal spacák).

Kapustnice a darčekov bolo veľa, dva na ukážku sú vo videách nižšie (Martinov vrtuľník a powerballs, ktoré dostali všetci naši chlapi). Powerball je taký zotrvačník do ruky a čím rýchlejšie sa krúti, tým väčší odpor kladie. Niektoré svietia, iné počítajú otáčky, ale všetky sa stretli s veľkým úspechom. Výzvou ostáva, ako ho roztočiť bez štartovacej nitky (vraj sa to dá, ale nikomu z nás sa to zatiaľ nepodarilo).

… a potom sme už len trávili koláčiky. Ale nie, boli sme sa aj prejsť po meste, kde sme nakukovali do jamy na námesti – tam bude onedlho napriek protestu žilinčanov namiesto parku stáť Aupark. Navštívili sme aj Renču a Ľuboša a ich 40-kilového mazlíčka Froda, a potom sme sa presunuli do Senca. Dva darčeky, ktoré sa tam stretli s najväčším úspechom bol Ajkin nový laptop a hra Aktivity. Vyhriali sme sa v aquaparku (senecký aquapark je jediná plaváreň, ktorú poznám, ktorá má spoločné šatne pre chlapcov a pre dievčatá) a potom už znovu na lietadlo smer New York.

Už teraz sa tešíme na tie nasledujúce Vianoce.

Maloletí bez doprovodu

Cami Unaccompanied Minor – tak nazývajú letecké spoločnosti dieťa, ktoré letí samo. Jedno také k nám začiatkom mesiaca prišlo – 12-ročná Camille z Colorada. Ešte nebola v New Yorku a navyše sa naskytla príležitosť stráviť tu 4. júla – sviatok nezávislosti – takže dorazila celkom nadšená. Mama ju v Denveri posadila na lietadlo a Mišo ju tu v New Yorku vyzdvihol. Päť dní ubehlo rýchlo, stihli sme hlavné turistické atrakcie, sviatočný ohňostroj, nákup suvenírov, aj deň na pláži. Adrenalín začal, keď som ju išla naložiť na lietadlo.

To, že čítačka na air-traine strhla za každú z nás dve jazdy, ma ešte nerozhádzalo. Povedala som o tom síce okolo-postávajúcej pani zamestnankyni, ktorá to overila na svojej čítačke, ale keď vysvitlo, že by som s ňou musela spisovať žiadosť/sťažnosť, tak som sa na to v záujme stihnutia lietadla vykašľala.

CamiNa termináli, ako inak, davy ľudí. Za normálnych okolností by som si to rovno namierila na self-checkin – miesto, kde sa môžu pasažieri sami zaregistrovať a ušetriť sebe radu a leteckej spoločnosti čas. V tomto prípade to ale nešlo, lebo checknúť bolo treba Cami a to mohla spraviť len živá osoba. Po asi 15 minútach v rade, ktorá sa nehýbala, som tam nechala Cami stáť a išla sa dopredu spýtať, že čo a ako. Veľká černoška mi odpovedala, že bez ohľadu na to, čo chcem, musím najskôr skúsiť, či sa mi nepodarí self-checkin. Nepomohlo vysvetľovanie, že nemôžem checknúť dieťa a že nemám kreditku, ktorou bola letenka kupovaná. Kým som si chvíľku nemačkala gombíky na self-checkin pultíku, nebavila sa so mnou.

Akonáhle si však mohla v mysli odškrtnúť “dobre, nešlo”, bola zrazu milá a povedala, že sme hneď ďalšie na rade. Ukázalo sa že nie tak úplne, lebo letuška, ku ktorej sme sa dostali, nevedela ako má zaregistrovať UM (hlavne, že pozná správnu skratku), tak sme si museli počkať na takú, ktorá vie. Tá však povedala, že to nepôjde, lebo ako doprovod mal Cami doviesť Mišo a nie ja. Po chvíľke presviedčania súhlasila, že Mišo ju mal (a bol) vyzdvihnúť a že odovzdať ju môžem naozaj ja. Ale nová komplikácia – letenka nie je zaplatená. To už sa zapojila aj Camille a suverénne zahlásila, že jej mama jej kúpila aj letenku naspäť  a tak teta ďalej hľadala v počítači.

Medzitým sa pani pri vedľajšom pultíku snažila vyžiadať si manažéra. Jej dve dcéry – dvojičky – mali letieť do tábora tým istým lietadlom ako Cami. Ale letuška jej povedala, že neodletia, pretože 15 majú až na druhý deň, čiže sú tiež UM, ale keďže matka nevie poskytnúť meno a telefónne číslo táborového koordinátora, ktorý ich má v Denveri vyzdvihnúť, nemôžu ich checknúť. Dvojičky uplakané, matka hovorí, že podpíše vyhlásenie, že to je na jej zodpovednosť. Nepomáha.

Prichádza managerka. Najprv ju odchytí naša letuška, lebo sa jej niečo stále nezdá s platbou za letenku. Managerka hodí očkom a zahlási, že letenka zaplatená je ale $50 dodatočný poplatok za UM nie. Týmto som si na 100% istá nebola, nemala som signál aby sa dalo volať Julie a lietadlo odlietalo za 30 minút, tak som sa ďalej nehádala a vytiahla kreditku. Len som dúfala, že z toho nakoniec nebude $100, lebo letuška tvrdila, že jej na prvý krát platba neprešla a musí swipenúť kartu ešte raz. Schmatnem boarding pass, moju priepustku (aby ma pustili s Cami až za bezpečnostné kontroly) a utekáme postaviť sa do ďalšej rady.

Nepomáha, keď bezpečákovi poviem, že naše lietadlo za chvíľu odlieta, túto radu si musíme vystáť celú. Predbiehajú nás však uplakané dvojičky, ktoré má pod palcom výrečnejší letuško – ich mame sa zjavne podarilo s managerkou nejako dohodnúť. K bráne dobiehame ako posledné, keď už sú všetci pasažieri v lietadle a hneď ako Cami vojde, zatvárajú za ňou rukáv. Nestihli sme ani ahoj, ale možno aj tak lepšie, lebo už cestou v metre sa tvárila, že neplače.

Čakala som tam však ďalšiu hodinu, kým lietadlo naozaj odišlo od brány na odletovú dráhu (asi to bolo podozrivé, lebo asi po 20 minútach prišiel bezpečák a čakal tam so mnou) a za ten čas som len s údivom sledovala ako dvaja ľudia z Delty manuálne nahadzujú do počítača mená pasažierov podľa palubných lístkov, lebo majú pokazený systém a chvíľu diskutujú, či majú všetkých alebo nie. Nakoniec sa zhodli, že teda asi áno a ja som len rozmýšľala, kedy by prišli na to, že Cami nenastúpila, keby sme sa ešte o chvíľu dlhšie zdržali na checkine.

Lietadlo odletelo a ja z air-trainu volám Julie a oznamujem, že Cami je na ceste. Zisťujem, že $50 poplatok bol zaplatený dopredu aj za cestu späť, ale Julie hovorí, že nech to nachám na ňu, že ona to vyreklamuje. Keď o pár dní telefonujeme znovu, dozvedám sa, že Delta navyše zaplatené peniaze odmieta vrátiť a že Camina batožina nedoletela s ňou (bavíme sa o priamom lete New York – Denver), ale dorazila až o tri dni neskôr.

Zdá sa mi, že všetky tie reklamy Delty po metrách v New Yorku, ktoré hovoria o zmene k lepšiemu, sú akési neoprávnené napriek tomu, že ich názov aj logo zmenu pripomína.

Ako je to so snehom

Musím vyvrátiť klebety. Keď Jojka v správach povie, že v Amerike dosť sneží, Markíza to upresní, že v New Yorku miestami napadli tri metre a niekto zo Slovenska sa ma potom spýta, že či už sme zasypaní, tak sa mu zdá trochu divné, keď poviem, že nie. Ale…

NYPozrite sa na to takto. Štát New York je rozlohou veľký ako tri Slovenská. Z toho mesto New York je pri mori (na ľavom konci toho červeného ostrovčeka. Zvyšok štátu sa sťažuje, že práve kvôli tomuto mestu má veľké dane). A my bývame síce na hranici s New Yorkom, ale v New Jersey (to som vyfarbila zelenou, menšie dane). Takže, keď sa povie, že niekde v New Yorku sneží, tak to s veľkou pravdepodobnosťou nie je u nás.

Je pravda, že tá snehová metelica, o ktorej sa hovorilo, bola poriadna. Zomrelo 29 ľudí (spolu USA a Kanada), väčšinou pri autonehodách. Tie tri metre, to asi Markíza skomolila tri stopy, lebo pokiaľ viem, tak najviac snehu spadlo vo Vermonte – približne meter. My sme síce nejaký sneh dostali (kliknite si na obrázok – vidno tam našu ulicu), ale štrajchlo nás to len okrajovo. Zato sme však dostali viac než zaslúženú dávku vetra. Zaujímavé je však to, že začalo snežiť na hodinu presne podľa predpovede počasia.

Sneh na Bloomfield StNew York City si z tejto Valentínskej búrky pamätá hlavne dve veci. Prvá sú parkovacie pokuty. Ide totiž o to, že parkovanie v noci sa riadi inými pravidlami ako parkovanie cez deň. A dobrým zvykom je, že po nočnom snežení mesto prižmúri oči, dá ľuďom čas si vyhrabať autá a nepokutuje hneď od rána. Ale vo štvrtok – ráno po metelici – sa žiadne prižmúrenie očí nekonalo, najprv prešli snežné pluhy, ktoré autá poriadne zahrabali, a hneď po nich policajti. Pokuty padali jedna radosť (vraj okolo 4,000). Po množstve sťažností sa Mayor (“primátor”) rozhodol, že tie pokuty predsalen zruší.

Druhá, ešte menej príjemná spomienka ostane pasažierom nízko-nákladovej leteckej spoločnosti Jet Blue, ktorá má základňu na JFK. Táto od stredy zrušila vyše 860 letov (z toho 260 tento víkend, keď je už počasie celkom príjemné) a v stredu nechala 9 lietadiel aj s 600 pasažiermi sedieť na odletových dráhach Kennedyho letiska, niektoré vyše 10 hodín. Časť z nich nemohla odletieť kvôli zlému počasiu a ostatné po pristátí nemohli dôjsť k terminálu, údajne kvôli tomu, že všetky brány boli obsadené. Pasažierov nechali bez jedla a vysvetlenia na dohľad letiska. Jet Blue nie je len taká nejaká maličká spoločnosť – na JFK je to najväčší prepravca – a takáto reklama im môže dosť poškodiť. Uvidíme.

Toľko k nášmu snehu.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...