Matsushima

Keď sme išli do Japonska, trochu sme sa báli počasia, lebo malo začínať obdobie dažďov, ale mali sme šťastie, lebo aj keď kde-tu spŕchlo, väčšinou bolo pekne. Po konferencii sme ešte stihli jeden malý úplne slnečný výlet. Išli sme loďou po zálive Matsushima. (Zisťovanie, kedy odchádza posledná loď nebolo triviálne ani v našom hoteli, na recepcii s troma mladými ľuďmi, ktorí len zľahka hovorili po anglicky… alebo sa hanbili hovoriť, pre istotu, aby nespravili nejaké chyby… stránka loďky len v japončine… ale boli ochotní, takže nakoniec sme to šarádovým spôsobom dali.)

Loď odišla o dve minúty naskôr ako mala, takže za tento prehrešok voči povestnej japonskej presnosti sme si vypočuli aj ospravedlnenie. Okrem nás bola na zadnej palube už len jedna pani, takže fotogenické ostrovčeky s bonsajovitými stromami na všetkých stranách sme mohli obdivovať dosýtosti a nerušene. Vďaka patrí Betke, že takýto výlet vymyslela. A po ňom už na druhý deň opäť smer Tokyo, Dubai a domov. 

Boundary Waters

PohodaKam treba ísť, keď chcete vidieť losa, medveďa, loona, orla, pľuzgierovú žabu a myš? Jedna možnosť je zoologocká záhrada. Lepšia je BWCA.

Začalo to taxíkom na letisko o piatej ráno. Už sme v ňom sedeli a boli na pol ceste, keď sme si spomenuli, že foťák ostal na nabíjačke. Nevrátili sme sa naspäť, lebo by sme jednak preplatili taxík a jednak riskovali nestihnutie lietadla. Ale neboli sme sami so začínajúcou sklerózou, Marek ako jediný z výpravy svoj záznamník na obrázky nezabudol. A vďaka mu za to.

Doleteli sme do Minneapolis a odtiaľ sme pokračovali na sever skoro 5 hodín. Naším cieľom bola BWCAW = Boundary Waters Canoe Area Wilderness. Boundary Waters znamená hraničné vody (pre tých, ktorí si nie sú istí: hovoríme o hraniciach s Kanadou) a Canoe Area celkom vystihuje fakt, že v tejto oblasti sa prakticky nedá robiť pešia turistika. Na prepravu sa používajú kanojky, ktoré treba prenášať cez portage – chodníčky prepájajúce jednotlivé jazerá (ľadovcového pôvodu). A Wilderness? Divočina. To, že tam nie je tam signál, ešte veľa nehovorí, ale to, že sa tam nechodí bez kompasu a/alebo GPS už o niečom svedčí. Nesmejte sa! Keď už človek pádluje po treťom/štvrtom jazere, tak zmysel pre orientáciu dostáva riadne zabrať a keď sa stratí, tak tam môže blúdiť veľmi dlho. Ľudí sme síce zopár stretli ale nie veľa (vstup je limitovaný).

Hneď prvý deň sme stretli aj medveďa. Jednoducho vyšiel z lesa, vošiel do vody a začal plávať. My sme prestali veslovať a len sme sa dívali. Bol asi 20 metrov pred nami a zaplával také 4 metre, ale potom si nás všimol, obrátil sa a išiel naspäť. O medveďoch sme boli poučení aj v rámci “teoretickej prípravy”, kde sme sa dozvedeli nielen to, že máme na noc vešať batoh s jedlom na strom tak, aby bol 4 m nad zemou a dať doňho aj zubné pasty (!), ale aj to, že každá záchranná akcia je na náklady zachránených a prítomnosť medveďa v tábore ešte nie je dôvod na záchranu. Druhá vec je, že sa o tom medveďovi v našom tábore nemajú tí záchranári ako dozvedieť. Takže vlastných medveďov si máme riešiť sami: byť pokojní, robiť rámus a oni vraj odídu. Miestne medvede sa navyše vedia šplhať na stromy a plávať, preto ani kempovanie na ostrove nie je zárukou, že medveď nepríde. V každom prípade, tento náš sa bál viac ako my a zmizol skôr, ako sme mohli urobiť obrázok.

Keď sme si podvečer vybrali miesto na táborenie a začali vykladat veci, tak sme si všimli, že z našej strany jazera vyplávali dva losy – matka s mláďaťom. Asi sme ich vyplašili, lebo skočili do vody kúsok od nás a plávali na druhú stranu jazera. My sme sa “zabývali”, čo okrem iného znamenalo aj zavesenie hojdacej siete, a na ďalší deň sme išli už len s jedným batohom. Výrazne sa nám uľavilo na portagoch a prešli sme zhruba 20 km. Čo sa týka jazier, tie boli rôzne: niektoré úplne krištáľovo čisté a niektoré naopak nútili človeka k zamysleniu, či sa mu chce do nich vstúpiť. To, kde sme kempovali, bolo našťaste čisté, a slúžilo nám aj ako zdroj pitnej vody. Najprv sme ju filtrovali (filter bol na konci výletu celý špinavý) a následne prevárali. Asi to stačilo, lebo nikomu nič nebolo (ale preventívne sme po večeroch dezinfikovali alkoholom).

Partia to bola vtipná. Za mláďatá Marek, Mišo a ja, za poameričtených Slovákov Zolo, ktorý s rozcuchanými vlasmi a skvelým humorom pripomína profesora, a Palo, ktorý je neskutočne nerozhodný. Už rok si kupuje auto, lebo si nevie vybrať, aké vlastne chce. My sme mu pomáhali riešiť problémy typu: Koľko ponožiek si mám zobrať? A mám si dať tričko s dlhým rukávom alebo s krátkym? A keď ma bolí krk, môžem ho mať zlomený? A keby mi vyskočila platnička, to by ma bolelo viac, nie? A môžem piť kávu na boľavý žalúdok? A čaj? A mám do loďky nastúpiť z tejto strany alebo radšej z tej druhej? A môžem mať termošok, keď skočím do vody namiesto toho, aby som sa najprv postupne ochladil? A nemám sa teda ochladiť? Alebo radšej skočím? Ak potrebujete vymyslieť 10 možných odpovedí na áno/nie otázku, spýtajte sa Pala. Za podpaľačov superaktívnych sme mali Číňana Ganga, ktorý sa však čínskeho občianstva musel vzdať, keď prijal rakúske (Čína dvojité nepovoľuje) a za vedúceho výpravy Christiana – šéfa skoro všetkých vyššie spomínaných.

A zhrnutie? Počasie bolo okrem prvého dňa parádne (áno, aj sme sa kúpali, používali krém na opaľovanie a tak), čo výrazne prospelo celej akcii. Ja som si vyskúšala aj kormidlovanie vzadu, ale pomerne rýchlo som sa dožadovala preloženia – keby ma tam vzadu niekto sledoval, tak by povedal, že máme opitého námorníka, lebo len veľmi zriedka sme išli rovno. Úraz sme mali iba jeden a aj to v posledný deň – Zolo sa porezal vreckovým nožíkom (príliš ostrým v dôsledku nedostatočného používania = 2krát za posledný rok). Rana bola pomerne dlhá a hlboká, preto sme sa cestou späť zastavili v najbližšej Emergency Room. Tam si s ňou poradili veľmi elegantne a namiesto zašitia (čo sme všetci očakávali) mu ju jednoducho zalepili – nie, tým nemyslím “prelepili náplasťou” ale “tie dve strany, kde sa to otváralo, k sebe niečím prilepili”. A my sme čumeli.

V Minneapolis, kam sme dorazili niečo po jednej v noci, nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenej hotelovej rezervácie, ale nakoniec nás predsa len prichýlili a zavčas ráno exportovali na letisko. Po pristátí v New Yorku nám vzduch pripadal, ako keď prídete z Tatier do Bratislavy a niekto vám navyše hodí do tváre použitý mokrý uterák. Celkový dojem je však 1* a vrelo odporúčam.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...