Belské skaly

Malý výlet, veľká spoločnosť:

Vrátane štvornohého kamaráta Noxa:

Tam ideme:

Na konci sme si s Kubom a Noxom dali preteky. (Kuba treba každý deň niekde vybehať, lebo inak doma večer robí koliečka okolo kuchyne. Koniec koncov, Noxa tiež, lebo takýto čistokrvný husky vraj ocení svojich pár kilometrov denne.) My s Kubom sme samozrejme nemali šancu. Ani druhý raz, keď sme začali s náskokom. Kubina, ktorý je z občasného venčenia zvyknutý akurát tak na susedovie starú dámu, jazvečicu Lesiu, to celkom prekvapilo.  

Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Tri lyžovačky a jeden snehuliak

Prvá bola na Veľkej Rači na začiatku februára. Aj keď to nie je ďaleko od Žiliny, bývali sme v Oščadnici (tu, príjemné), lebo docestovali bratia a spol z Blavy a rodina z Čiech. Deti lyžovali na striedačku so všetkými (ďakujeme).

Z Oščadnice som sa ja plynule presunula do Vrátnej na workshop. Tu sme bývali v hoteli Rozsutec (tiež príjemné, výborný wellnes, zlá masáž), doobedia lyžovali, poobedia pracovali. -5, menčester na Poludňovom grúni a takmer prázdny svah – moja najlepšia lyžovačka túto zimu.

No a potom sa skrásnilo počasie. A vtedy sa chodí na Martinky. Od budúceho týždňa nám zase začína semester, tak sme si s kolegami zobrali jeden deň dovolenky a išli si pozrieť Slovensko na dlani. Lyžovačka nebola ideálna, ale za tie výhľady to stálo.

A tento krásavec je dnešný:

Stavali Kika a Kubo s mojím ocinom, kým som ja s Mišom dospávala včerajší ples. Ale vyzerá trochu hororovo, nie?

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Ešte časom pridám aj spoločnú fotku, keď sa ku mne dostane…

Veľký Rozsutec

Deti si užívajú posledný týždeň prázdnin u starých rodičov a my s Mišom sme sa včera vybrali na Veľký Rozsutec (z Bieleho Potoka cez Jánošíkove diery). V Dolných dierach sme sa čudovali, že zmizol jediný dlhý rebrík, ktorý tam ešte bol po tom, čo začali prerábať chodník (teraz sú namiesto neho malé schodíky a dlhá plošina, takže Dolné diery, sú celé “baby-friendly”). A v horných (zatiaľ neprerobených) sme sa čudovali, ako sme ich minulý rok zvládli aj s deťmi. Cez Tesnú Rizňu potom do sedla a odtiaľ po červenej na Veľký Rozsutec.

Toto je dobrá túra na horúce leto, lebo okrem posledného úseku je celá v tieni a aj tak je zaujímavá (tiesňavy, rebríky a reťaze) a keď už je človek na slnku, tak má parádne výhľady. Tie naše boli trošku zahmlené, lebo opar sa pomaly zbieral a kým sme sa vrátili do sedla, tak zhustol natoľko, že už sme sa vykašľali na Malý Rozsutec (na štvrtej fotke) a išli za hrmenia dolu. Pršiplášte sme síce na chvíľu vytiahli, ale na to, ako sa škaredilo, sme obišli veľmi naľahko.

Ale ukázalo sa, že už sme zleniveli. Takýto veľký výlet sme už dávno nespravili, keďže chodievame na menšie s deťmi a na konci sme veru mali dosť. Budeme musieť potrénovať…

Dvakrát v dierach

Akosi to tak vyšlo, že sme boli v Jánošíkových dierach aj tento aj minulý víkend.

Ten minulý bola horúčava, zo Žiliny sme vyrážali až okolo tretej poobede a prešli sme dolné diery. Včera bolo pod mrakom, chvíľami aj mrholilo, ale vyrážali sme ráno a prešli sme aj dolné aj horné.

Oba výlety fajn, akurát deti (a ja pre pokoj duše) ešte potrebujú istenie (hlavne na rebríkoch).

Jediný problém bol, že Kika sa zasekla na mieste, z ktorého sme sa minulý týždeň vracali, že ona už ďalej nejde. Našťastie si to po nejakom tom presviedčaní rozmyslela.

Vody bolo na veľkú noc dosť

Na zemi asi meter. A bola celkom studená.

IMG_9578

IMG_9584

Na Chlebe sme v zime už boli, tak sme mysleli, že dnes zo Snilovského sedla vylezieme na Veľký Kriváň. Ale nešlo to.

IMG_9585

Vonku mlieko, z hrebeňa nás skoro odfúklo.

IMG_9587

Tak sme si poobzerali ratrak, v chate zjedli veľkonočné zajace a zviezli sa lanovkou zase dolu.

IMG_9582

A potom sme sa na parkovisku na seba tak rozpačite pozreli. Príliš krátky výlet na to, aby sme sa pobrali domov. A tak sme zase raz zamierili na Chatu na Grúni, lebo vyzeralo, že tá bude nižšie ako oblaky.

IMG_9589

IMG_9590

IMG_9591

Kubko cestou spadol asi 427krát. Väčšinou do mäkkého.

IMG_9592

Našli sme aj nádej, že predsalen príde jar.

IMG_9598

Počas hodinového výstupu sa niekoľkokrát vystriedalo slniečko, oblaky aj sneženie.

IMG_9601

IMG_9600

IMG_9603

Na chate obed, klasická fotka Rozsutca a potom sme už mohli ísť spokojní a vymrazení domov.

IMG_9604

Nedeľný výlet s deťmi: Štefanová -> Chata na Grúni

V rámci rozširovania repertoáru sme sa dnes vybrali chodníkom, ktorým sme na Chatu na Grúni ešte nešli – po modrej značke zo Štefanovej. (Druhý dôvod je ten, že cesta k začiatku žltej pri chate Vrátna je po júlovej kalamite ešte stále oficiálne zarúbaná.)

Na smerovníku hodina, nám to trvalo asi hodinu a pol, prevýšenie niečo pod 400m. Celý chodník cez les, výhľady len asi dva, ale deti pozorovali padajúce listy, huby, mloka, slimáka, takže nuda nebola. Hore malo klasicky úspech detské ihrisko a dobrý obed. Akurát blata bolo toľko, že po príchode domov išlo rovno oblečenie do práčky a deti do vane.

 

Višňové -> Minčol -> Martinky -> Vrútky

Tento týždeň boli deti na prázdninách u starých rodičov a my sme chodili cez deň do roboty/školy a po večeroch športovali. A dnes sme si spravili voľno a išli s Mišovými bratrancami a ich kočkami na turistiku. Keď sme sa o tomto výlete začali zhruba pred mesiacom baviť, tak sme chceli ísť na hrebeňovku z Vrátnej do Strečna (alebo naopak). Ale po tom, čo sa stalo vo Vrátnej, sme zmenili plán a išli na druhú stranu Malej Fatry.

Autobusom do Višňového, odtiaľ po modrej na Minčol. Po ceste sme obdivovali pavučiny a baštili čučoriedky. Na Minčole sme sa poobzerali na všetky strany, povyťahovali z batohov poživeň a keď došla, pokračovali po červenej na Martinské hole. Tam sme mali potom tri možnosti, ako ísť dole – do Turia, do Kuneradu alebo do Martina. Vyhral to Martin (žltá značka), lebo jedine tým smerom bola aj chata s kofolou.

Z nej sme sa dolu kotúľali rýchlo, lebo sa nami hnal dážď a stihli sme to tesne – začalo pršať, keď sme zasadli na ďalšiu kofolu vedľa konečnej autobusu. Spolu sme pešo prešli 23km, hore 1km, dolu tiež (naše nezvyknuté nohy sa nám veľmi nepoďakovali). Potom mestskou dopravou na stanicu do Vrútok a odtiaľ autobusom, ktorý nahrádza nechodiace vlaky, do Žiliny.  Máme dosť.

Chleb, tentokrát v lete

Rušno bolo v poslednej dobe. Na konci júna som písala žiadosť o grant na Global Fund for Women, na začiatku júla som mala pracovné stretnutia v Bratislave (ktoré mi logisticky pomohli zariadiť svokrovci, lebo škôlku už v júli nemáme a Mišo bol v Berlíne, ďakujem!). Odtiaľ som si potom doviezla Jette, pôrodnú asistentku z Dánska, ktorú sme minulý víkend zobrali na výlet na Chleb a ja som jej potom v pondelok išla tlmočiť na “exkurzii” v Martinskej pôrodnici, ktorú sa mi podarilo vybaviť (toto pre zmenu zabezpečila Kačka, lebo sa postarala o moje mláďatá, kým som bola v Martine, ďakujem!). Potom príprava oneskoreného zborníka zo zimnej MIST konferencie a rýchle dopisovanie sľúbeného článku na jednu jesennú konferenciu. Rušno…

Ale teraz už zaslúžene dovolenkujeme a ja sa postupne dostávam aj k fotkám. Tu sú tie z výletu s Jette na Chleb.

Jette povedala, že by chcela vidieť nejakú slovenskú prírodu. Žiadna veľká turistika, ale niečo pekné. Dostala na výber Jánošíkove diery, Chatu na Grúni a Chleb. Vybrala si Chleb kvôli výhľadu. To potešilo aj našich krpcov, lebo to znamenalo cestu lanovkou. A len pre porovnanie, tu sú fotky z rovnakého výletu v zime.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...