Autor Iva, August 29, 2016 Bývali sme veľmi jednoducho – v Senari Bay Resort.


Aj keď to bolo priamo pri mori, pláž tam nebola veľmi na kúpanie, tak sme chodievali cez mostík a miestnu marinu na pláž Pantai Cenang.


Pozorovali sme jašterice a kraby:


Zľahka sa zoznámili aj miestnymi:

Jedenkrát sme sa kúpali aj pri mesiačiku


Boli sme pozrieť miestne akvárium/podvodný svet.



Tam deti najviac zaujalo interaktívne kreslenie – rybky, ktoré si vyfarbili na svojich termináloch, potom plávali vo veľkom spoločnom akváriu.



Z jedla nám zachutili mangá a rambutany (Mišo si aj zasadil kôstky, uvidíme, či niečo vyklíči), čínske jedlo pri točitom stole a pouličné naany pečené v tandoori:





A cestou naspäť

boli ešte zaujímavé detské ihriská na letisku v Dohe (tam sme prestupovali)


Dobrý výlet, aj keď s jedným problémom (museli sme nanovo kupovať miestne letenky na ostrov, pretože náš let do Kuala Lumpur meškal a nestihli sme prestup. Stále dúfame, že sa nám ich podarí preplatiť cez cestovné poistenie.) Žalúdočné problémy neboli žiadne, ale neriskovali sme – vodu sme pili len filtrovanú (z rezortu, kde sme bývali), zmrzlinu sme nekupovali, jedlo sme si vyberali. A sme s Mišom veľmi radi, že aj z našich krpcov vyrastajú cestovatelia, ktorí si potulky užívajú a sú ochotní experimentovať.
Autor Iva, August 7, 2016 Kubko: “V noci tu lietajú netopiere a duchy.”
Kika: “A môžme si z tých mangov zobrať aj domov?”

Piesku a mušlí je tu dosť:

More má vyše 30 stupňov. Kike sa páči, keď je pokojné:

Kubkovi, keď sú vlny:


Pohľad na sever:

Pohľad na juh:

Night market deti nenadchol:

Ani kokosy, ktoré veľmi chceli vyskúšať:

Ale zato detské pivo (napenená pomarančová šťava) hej:

Ešte sa chystáme na výlet za rybami.
Autor Iva, November 27, 2014 Ešte zopár fotiek z našej poslednej zastávky v Malajzii…
Kuching je rozsypaný po oboch brehoch rieky Sarawak a z jednej strany na druhú sa chodí za pár centov loďkou. Prvý most majú práve rozostavaný a dokončia ho až niekedy na budúci rok.

Parlament už dostavali a celkom sa im vydaril:

Domáci nas varovali, že Kuching (a Sarawak všeobecne) je moslimskejší ako iné časti Malajzie, ale aj tu to bol zaujímavý mix, lebo okrem mešity sme natrafili aj na Hinduistické a čínske chrámy, aj na protestantský kostol.


Často im tam prší (cca 210 dní v roku; Slovensko má daždivých dní menej ako polovicu z toho a zo zrážok tak osminu) – až im z toho domy plesnivejú:
Ale na malajské pomery sa nám zdalo relatívne čisté (možno tam naozaj žije viac moslimov ako inde).
Z miestnych jedál vyslovene odporúčame laksu a vyslovene neodporúčame dezert ABC.
Autor Iva, November 27, 2014 Zo Semporny sme odleteli do Kuchingu, hlavného mesta Sarawaku. Tam nás najviac zaujal národný park Bako. Je síce pri mori, ale nekúpali sme sa. Túlali sme sa v džungli a obzerali miestne zvery.
Z mesta sme vyrazili autobusom, ktorý má konečnú v dedinke Bako. (V tej rieke žijú dva a pol metrové krokodíly. Poobede, keď sme sa vracali, sa v nej kúpali deti. Buď domáci vedeli, že krokodíly sú momentálne inde, alebo sa spoliehali na to, že počas prílivu je voda slaná, lebo kúsok odtiaľto sa vlievala do mora a že to krokodílom nechutí, alebo ja neviem čo… ale ja by som teda do tej vody nevliezla.)

Do parku sa dá dostať iba loďkou, z ktorej sa vystupuje na pláži s vymytými kameňmi



Odtiaľ sme išli džungľou a lesíkmi na inú pláž








Keď nás začala otravovať malá opica,
tak sme sa presunuli na susednú pláž (aby sme sa nemuseli vracať tou istou cestou naspäť)


Tam sme stretli fúzatú diviačicu s mláďaťom

a cestou naspäť do park headquarters aj nosaté opice, ktoré žijú iba na Borneu

Táto skvelo balansovala na tenkých konároch:

Ešte zástupcovia hmyzej ríše (pijavice tentokrát žiadne):


Celkovo fajn park, aj keď na miestne pomery nie úplne lacný (a tie ceny zdvihli len nedávno).
Autor Iva, November 25, 2014 Semporna je taký koniec sveta (resp. pre niektorých začiatok – o tom o chvíľku).

Jediné, kvôli čomu sa tam oplatí ísť, je potápanie a šnorchlovanie. A ako príjemný bonus tam ešte majú dobrý a lacný seafood – všetko, o čom viete, že pláva v mori a aj kopu vecí, o ktorých neviete. Za cca 10eur za celú večeru sme mali obaja plne bruchá kreviet zapitých čerstvými ovocnými džúsmi v najlepšej reštaurácii v meste (inde sa dalo najesť aj za 1-2 eurá na hlavu): Najbližšie letisko je v Tawau (90km) a tam sme odchytili Kórejský párik a podelili sa s nimi o taxík. Zaujímavá debata po ceste a nakoniec sme s nimi išli o 4 dni aj naspäť. Chlapík má po 20 odrobených rokoch z firmy ročné prázdniny, tak cestujú. Momentálne na Borneu. On trochu pri sebe, vychechtaný od ucha k uchu, ona útla krehká kvetinka, ale keď z nich cestou naspäť vyliezlo, že spravili 5 ponorov na Sipadane, tak nám boli jasné dve veci: jednak už majú niečo napotápané (lebo tam sa bez samostatnej PADI licencie a minimálne 20 absolvovaných ponorov nedá ísť) a dvak, majú trochu iný rozpočet ako my, lebo tých 5 ponorov pre dve osoby je na tomto konkrétnom ostrove cca 800euro.
Ale naspäť k Semporne. Oficiálne má okolo 130000 ľudí. V skutočnosti nikto nevie, lebo je tam veľa prisťahovalcov a nie práve málo utečencov z Filipín (najbližšie Filipínske ostrovy sú 12km odtiaľ, to je aj dôvod, prečo majú vojaci základne aj na tých najkrajších ostrovoch – vrátane Sipadanu a Mantabuanu). Časť ľudí žije na pevnine, časť v domčekoch na koloch na vode:
Drevo na ne im vozia takéto nákladiaky:
Niektorí bývajú na samote:
a niektorí majú farmy na morské riasy (vraj sa vyčistené dobre predávajú) – sú to obrovské plochy pokryté štvorcovými sieťami s plastovými fľašami v intervaloch asi 1m:
Okrem potulných sea gypsies, ktorí uctievajú zvieracích duchov a svojich predkov, je väčšina obyvateľstva moslimská
a okrem tých, ktorí majú niečo do činenia s turistami a/alebo potápaním, všetci ostatní majú niečo do činenia s rybolovom, či už ako zárobkovú činnosť, alebo priamo na vlastnú obživu.

Mohla by to byť taká príjemná ospalá diera, keby to mesto nebolo tak strašne špinavé a nebolo považované za rizikovú oblasť.
Autor Iva, November 22, 2014 Včera sme mali ísť na výlet s ďalšími troma turistami do ostrovného parku Tun Sakaran. Z nejakého dôvodu sa tí traja nedostavili (aj nám to domáci vysvetľovali, ale sme to nepochopili), tak sa stalo, že v loďke sme zase boli len my dvaja a traja miestni chlapci – z nich jeden šoféroval, jeden bol vystrojený na kúpanie s nami a rozprával sa s ľuďmi na ostrovoch a tretí vedel asi 20 slov po anglicky a pomocou nich nám tlmočil.
Okrem nás naložili ráno do loďky aj 12 kíl tapiokovej múky, 4 zväzky asi meter dlhej cukrovej trstiny a dve igelitky starého oblečenia. Prvá zastávka v parku totiž smerovala do dedinky Bodgaya, v ktorej bývajú potulní Bajau sea gypsies.
Keď nás zbadali, ženy a deti nastúpili do kanojek vyrezaných z dreva a dlhými palicami sa odrážali, aby sa k nám dostali. Nerozumejú jazyku Bahasa Melayu, ktorým sa tu hovorí, ale jeden z naších spoločníkov v loďke vedel pár slov ich jazyka, takže prebehla aj krátka komunikácia. Múka, trstina aj oblečenie sa rýchlo minuli a vysmiati domáci sa odpádlovali naspäť.




Ja neviem. Na týchto loďkách sa do najbližšieho mesta (Semporna) zrejme nedostanú. (My sme išli motorovým člnom asi 45 minút.) Nepodarilo sa mi zistiť, či by im to jedlo a veci zaniesli, aj keby sme okolo nich nešli na náš výlet. Mala som pocit, že je to naaranžované ako show pre turistov. Či áno alebo nie, ani jedna z tých možností sa mi nezdá ok. Ale fakt je, že tí ľudia tam žijú.

Potom už oficiálna zastávka v parku. Plán bol, že vylezieme na tento kopec a pozrieme si ostrovy aj zhora, ale keď sa ukázalo, že samých nás nepustia a sprievodcovi treba dať sprepitné 50RM (ktoré sme navyše so sebou ani nemali a dobre že tak, lebo ráno bol taký dážď, čo pršal akosi všetkými smermi, takže ešte prv než sme vôbec vyrazili, tak sme boli mokrí až do nitky a to mala naša lodička aj strechu… jej meno som tentokrát nebola schopná rozlúštiť, lebo to boli nejaké kliky-háky), tak sme sa na kopec vykašľali a pozreli si namiesto neho stanicu, kde sa starajú o miestne veľké mušle, predtým, než ich opäť nasadia do vody. 
Už tie, čo mali v akváriách sa nám zdali veľké (cca 20cm), ale keď sme potom vliezli do vody a videli tam také polmetrové, tak sme čumeli.


Potom nasledoval ostrov Mantabuan. Okrem vojenskej posádky, ktorá má na ňom základňu, je úplne dokonalý.

Toto je najlepšie miesto na šnorchlovanie, aké sme doteraz navštívili (a to súťaží s ostrovmi okolo Semporny, s ostrovmi v Abdul Rahman Marine Parku a šnorchlovaním na Hawaii). Úžasná viditeľnosť, krásne rôznofarebné koraly, kopa rýb.



Jeden z mojich mnohých pokusov mať na jednej fotke aj ryby, aj ostrov. Akosi sa mi vždy podarilo len jedno z toho:

Zase sme raz natrafili na spiacu korytnačku. A na jej chrbte sa vyhrievali dve ryby.

Keď som k nej prišla na cca 2 metre, tak asi zacítila pohyb vody alebo niečo, zobudila sa, zhodila ryby a odplávala do hlbočiny. 
Chvíľku som ešte išla za ňou, ale keď už sa mi stratila z dohľadu (podľa môjho odhadu, ktorý ale treba brať veľmi s rezervou, lebo mne nejde moc dobre odhadovanie vzdialenosti ani na súši, nieto ešte pod vodou, tam bola viditeľnosť tak 20 metrov), tak som sa obrátila zase naspäť. A tam táto medúza.

Tej som sa vyhla širokým oblúkom, lebo s medúzami nemám príjemné skúsenosti a natrafila na ďalšiu korytnačku. Naozaj výborné miesto na šnorchlovanie.
A potom ešte Sibuan. Na ňom boli zaujímavé dve veci. Voda bola ešte teplejšia ako inde. Miestami až nepríjemne teplá, mali sme pocit, že nás páli. Koralom to asi tiež nerobí práve dobre. A hejná rybičiek.





Cestou naspäť ešte krátka zastávka na ostrove Maiga, kde nám miestne deti predvádzali stojky vo vode. A rýchla jazda okolo farmy na morské riasy naspäť do Semporny.
Autor Iva, November 20, 2014 Dnes sme si požičali loďku (volala sa Baby Yana) aj s miestnym šoférom
a išli pozrieť tri ostrovy. Prvá zastávka bol Mataking

Mali sme pláž sami pre seba, ale väčšinu času sme strávili s hlavou vo vode. Človek má pocit, že pláva v akváriu a je mu teplo ako vo vani. V každej sasanke sa schováva Nemo, koraly hrajú rôznymi farbami. Stretli sme aj korytnačku.









Potom sme sa presunuli na ostrov Timba-Timba

Tam bývalo aj zopár miestnych a všade sa povaľovali mušle

Na obe strany ostrova sa ťahá dlhá pláž
tak sme si porobili gýčovité fotky

a museli sa hodiť zase do vody
Posledný dnešný ostrov bol Pom-Pom. Ten je zaujímavý tým, že sa naň dá prísť na takú dobrovoľnícku dovolenku. Sadiť pod vodou koraly, merať morské uhorky, so šnorchlom počítať korytnačky. Za pobyt sa samozrejme platí, ale nevychádza to o moc viac ako dovolenky v rezorte, aké ponúkajú cestovky na Slovensku a potápanie (vrátane výcviku) je v cene. Ukladám do pamäte a možno raz (niekedy keď Kika s Kubom trochu podrastú a budú vedieť plávať) sa tam vrátime.
Autor Iva, November 19, 2014 Bolo treba sa pretrepať cez pol sveta na Borneo, malým lietadlom do Tawau, odtiaľ rozheganým autom do Semporny, odtiaľ hodinu loďou na Mabul a potom 12 metrov pod vodu. A tam sme si zaplávali s metrovou korytnačkou.
Ale po poriadku. Toto je z tej cesty loďou:
Po inštruktáži na suchu sme sa vystrojili na loďke:
Ukázalo sa, že najjednoduchší spôsob, ako sa s celou výstrojou (25kg opasok, vzduchová bomba, BCD – buoyancy control device) dostať z lode do vody, je na počudovanie kotrmelec do zadu. Najprv som čľupla ja, potom som chcela z vody odfotiť Miša. Ale moja reakčná doba plus reakčná doba foťáka boli príliš dlhé, zachytila som len plutvy:
Potom trénovanie základných zručností v dvojmetrovej vode – ako si nasadiť dýchací náhubok, ak by vypadol, a ako z neho dostať von vodu, ako podať záchranný náhubok susedovi v prípade núdze, ako vyfúknuť vodu z okuliarov, ak do nich natečie, základné signály.
A potom sme už išli obzerať ryby. (Celý čas nás inštruktori buď priamo držali za popruh, alebo sme boli na dosah ruky.)





Videli sme malinké krevety a zopár takýchto podivných slimákov: Bola tam kopa hviezdíc rôznych tvarov, veľkostí a farieb


jedna spiaca korytnačka:


a niekoľko plávajúcich:


Pod vodou sme boli dvakrát – 40 (Mabul) a 45 minút (Kapalai) s hodinovou prestávkou medzi ponormi. Najhlbšie sme sa dostali do 12 metrov. Voda mala na hladine 32C a v tých 12tich metroch 29C… viac ako žilinská plaváreň. Poobede sme ešte šnorchlovali na inom mieste pri ostrove Mabul a tam sme tiež stretli jednu korytnačku a kopu iných vodných tvorov. Celkovo:
ps1: Veľká vďaka Lenke a Mirovi za zapožičanie podvodného foťáku (tú spoločnú fotku a korytnačky z blízka nám cvakol inštruktor).
ps2: Keby niekto hľadal referenciu (lebo tých diving shops je tu dosť, ale vyzerá, že kvalitou sa líšia), potápali sme sa s Big John Scuba (v nemalej miere na odporúčanie môjho bratranca, ktorý s nimi bol nedávno). Inštruktori boli Mark a Toni. Obaja boli trpezliví a starostliví, takže z tohto pohľadu odporúčame aj my. Čo sa nám nepáčilo bol úvodný chaos okolo ceny – je nám jasné, že sme turisti a že na nás chcú zarobiť, ale tá ich taktika nebola úplne čistá.
Autor Iva, November 18, 2014 V Kota Kinabalu, našej prvej základni na Borneu, sme boli 4 noci. Na výlety sme sa vybrali do národných parkov Mt Kinabalu a Tunku Abdul Rahman. Mt Kinabalu je kopec vysoký vyše 4000 metrov (najvyšší v tomto kúte Ázie) a zvláštny tým, že je taký samostaný uprostred ničoho. Žiadne masívne pohorie, len bum kopec uprostred džungle:
A dá sa naň vyjsť. Štartuje sa vo výške cca 1800m, ide sa so sprievodcom, je to dvojdňová záležitosť, cca 300eur na osobu a celkom hustá premávka. Tak tam sme nešli. Statočne postriekaní repelentom, sme sa na jeho úpätí pomotali v džungli:

Na Miša tam liezli pijavice, mňa z nejakého dôvodu nechceli. Ten chodník totiž niekedy vyzeral takto pekne a niekedy sme sa takmer predierali a zľahka brodili kalužami. Keď sme z neho schádzali na cestu, začínalo pršať tak sme si povedali, že džungle na jeden deň stačilo.

Išli sme potom do miestnej botanickej záhrady a obzerali najmenší druh orchidee na svete (nie, táto už väčšia nenarastie):

a kadejaké iné orchidee, ktoré už bolo lepšie vidno a viseli v strapcoch po stromoch:

Poobede sme chceli ísť naspať do Kota Kinabalu. Tu je na mieste malá poznámka k našej rannej ceste do tohto národného parku. On je totiž cca 80km od mesta. Prišli sme minivanom s miestnymi, ktorý funguje takým spôsobom, že vyštartuje, keď sa naplní. My sme čakali vyše hodinu, kým sa tak stalo, šofér nás vyhodil pri vstupe do parku a ostatní frčali ďalej do neďalekého mesta Ranau. Na cestu naspäť sme sa vrátili ku vstupu do parku a dúfali, že stopneme podobný minivan vracajúci sa z Ranau do Kota Kinabalu. Najprv sme sa potešili, lebo jeden tam práve stál. Ale vysvitlo, že je prázdny a tiež čaká, kým sa naplní. Rezignovaní sme sa prechádzali poblíž, keď sa nám zrazu prihovorila mladá žena. Že či potrebujeme niekam ísť. Bola tam s manželom autom tiež na výlete v parku a ponúkli nám odvoz. Tak sme išli, šofér minivanu trochu neveriacky pozeral, ako nasadáme s dvoma moslimami do malinkého autíčka. Cesta trvala skoro dve hodiny, lebo medzitým sadla hmla hustá ako mlieko a po kľukatej horskej ceste bolo treba ísť pomaly, ale celú sme ju prekecali – o tom, čo robia, čo robíme my, o Malajzii, o miestnej kuchyni, o všetkom možnom. Bolo to výborné.
Ten druhý park, ktorý sme v tejto časti Sabahu navštívili, je úplne iný, ostrovný:
V priebehu dvoch dní sme navštívili ostrovy Manukan, Mamutik a Sapi. (Namiesto jedného z nich sme chceli ísť na Sulug, lebo tam vraj býva najmenej ľudí, ale ukázalo sa, že to je preto, že tam v zásade turistov neberú. Aj tak dobre.) Toto bolo naše prvé kúpanie v mori a šnorchlovanie na Borneu. Aj keď na ostrovy pri Semporne sa to nechytá, rybičiek bolo dosť a bolo to také kid-friendly – šnorchlovať sa dalo prakticky vo vode, v ktorej človek dočiahol a aj keď miesta vyhradené na šnorchlovanie a plávanie neboli veľké, bolo to zaujímavé. (Len keby tam bolo menej odpadkov…)









(Neďaleko od týchto Nemov, ktorí vykúkali a zase zaliezali do sasanky, zmätene plávali aj Dory.)

Nepríjemné boli akurát tieto ružové ryby (mňa jedna na nohe pohrýzla do krvi) a malinké medúzy, ktoré skoro nebolo vidno, ale pŕhlili statočne.

Podvečerné čakanie na loďku smerom na pevninu:
Po večeroch sme sa túlali po tržnici, kde predávali všetko možné: sušené kadečo:
sladkosti (dobré boli tie trojuholníky vľavo hore – také nadýchané palacinky pospájané arašídovým krémom, ktorý trochu pripomínal arašídové maslo)

rôzne druhy rýb
ovocie, zelenina, koreniny:

Boli tam krajčíri (samí chlapi), ktorí na šlapacích strojoch na počkanie robili rôzne úpravy a opravy:

Tri večere sme absolovali na nábreží, lebo nás tam fascinovali stánky s rozloženými čerstvými rybami a morskými potvorami, ktoré tam priamo pripravovali. Provizórnych jedální tam bolo asi dvadsať a typicky to vyzeralo tak, že ľudia si vybrali, čo sa im pozdávalo:
dohodli sa s kuchárom, ktorý tam bol s plnou poľnou:

a takéto boli výsledky:


Jeden večer sme boli vyskúšať aj tradičnú masáž. Nohy som mala potom ľahké ako víla, ale chrbát ma na druhý deň bolel ako keby mi niekto po ňom poskákal.
Autor Iva, November 17, 2014 Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.
Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)
Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)
A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.
No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)
Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.
|
|