Víkendové surfovanie

Why will you marry the wrong person

We seem normal only to those who don’t know us very well. In a wiser, more self-aware society than our own, a standard question on any early dinner date would be: “And how are you crazy?”

Stanford sexual assault case: victim impact statement in full – silná káva a dlhé čítanie, ale stojí za to

I wanted to take off my body like a jacket and leave it at the hospital with everything else.

As this is a first offense I can see where leniency would beckon. On the other hand, as a society, we cannot forgive everyone’s first sexual assault or digital rape. It doesn’t make sense. The seriousness of rape has to be communicated clearly, we should not create a culture that suggests we learn that rape is wrong through trial and error. The consequences of sexual assault needs to be severe enough that people feel enough fear to exercise good judgment even if they are drunk, severe enough to be preventative. The fact that Brock was a star athlete at a prestigious university should not be seen as an entitlement to leniency, but as an opportunity to send a strong cultural message that sexual assault is against the law regardless of social class.

The probation officer weighed the fact that he has surrendered a hard earned swimming scholarship. If I had been sexually assaulted by an un-athletic guy from a community college, what would his sentence be? If a first time offender from an underprivileged background was accused of three felonies and displayed no accountability for his actions other than drinking, what would his sentence be? How fast he swims does not lessen the impact of what happened to me.

Theranos – vyzerá, že na takéto krvné testy si ešte budeme musieť počkať… Keď som o Elisabeth Holmes počula prvýkrát, tak som jej fandila – písali, že sa sama vypracovala, že vedie spoločnosť, ktorá prinesie revolúciu v zdravotníctve a podobne, ale ukazuje sa, že nie všetko je tak, ako na prvý pohľad vyzerá.

Thinx 

ako sa hravo naučiť počtu derivačnému (napísal Anino Belan)

lepšie ako domino (vďaka Andrejovi za linku):

teenage mothers around the world

Víkendové surfovanie

My feminist marriage: a father’s perspective

What really changed everything for me was having children. When we decided to become parents, we agreed that we’d love a parent to stay home with the kids while they were little. And it quickly became obvious that that parent should be me. I worked as a freelancer, so taking a few years off was no problem, while my wife’s career would’ve collapsed if she took years off. I’m a little more patient and willing to “do nothing” with babies, so personality-wise it made sense too. So we took the plunge, and I became an at-home dad (with a few part-time jobs to keep my freelancing options open in later years).

Our friends and family were outwardly very supportive of that decision, but suddenly so many feminist issues became entirely unavoidable. Strangers would tell me how great it was that I was “babysitting” that day, when I was actually my kids’ primary childcare. Or family would call me “the most amazing dad EVER” when I was just doing what parents all over the world do every day, AND what they also meant to do was make my wife feel bad for abdicating her motherly responsibilities. Resources for at-home parents were almost entirely “moms only,” so I found myself advocating for including dads in parenting discussions. And so, after the whole world hit me over the head with the need for feminism, I finally started to call myself a feminist. I became an outspoken feminist. In a feminist marriage.

teaching to fail

Instead of just touting the importance of failing, I now tell students that if they want to earn an A, they must fail regularly throughout the course of the semester — because 5 percent of their final grade is based on their “quality of failure.” Would such a scheme provoke a change in attitude? Absolutely — with this grading practice in place, students gleefully take more risks and energetically engage in discussions.

ženy a maratóny – ešte aj za behanie bolo treba bojovať

While attending college, Switzer entered and completed the race in 1967, five years before women were officially allowed to compete in it.

the best jobs for smart but lazy people

O manželských hádkach

Podľa všeobecne uznávaných spoločenských pravidiel by prvý odstavec tohto tu mal byť o tom, že mám šťastné manželstvo a fajn chlapa, s ktorým si veľmi dobre rozumiem, že takto to u nás vyzerá len zriedka. Že možno to nebol hnev a zúrivosť, ale iba trochu frustrácie a aj tá mala milión dôvodov – od stresov týkajúcich sa sťahovania, cez vybavovačky na úradoch, po jeho novú prácu a momentálne problémy našich detí.

Ale nenapíšem to tak. Odmietam to tak napísať, lebo to uberá zo skutočnosti môjho hnevu a zmenšuje to jeho dôležitosť. Myslím si, že o takejto zúrivosti treba písať a nie zatvárať ju za dverami domácnosti, lebo o takých veciach sa medzi ľuďmi nehovorí. (To neznamená, že moje prvé nutkanie nebolo tú zúrivosť nejako prehrýzť, ospravedlniť, minimalizovať. Bolo. A musela som aj zmazať ten prvý odstavec o tom, ako sa máme radi.)

A áno, zamyslela som sa aj nad tým, či sa naozaj chcem pustiť do takéhoto “prepierania špinavého prádla na verejnosti”. A vyšlo mi z toho, že chcem, napriek tomu, že tu čítajú ľudia, ktorí nás poznajú. Prečo? Lebo to úzko súvisí s témou tohto blogu, s tým miestom, kde sa materstvo a feminizmus tak prelínajú, že sú takmer neoddeliteľné, s tým, že aj keď si hovoríme, že rozhodnutia, ktoré robíme, sú naše vlastné (aj s príslušnými dôsledkami), stále ich robíme v kontexte spoločenských očakávaní a pokiaľ tie nie sú dobre nastavené, sme dopredu odsúdené na neúspech (Príklad? zamestnaná matka malého dieťaťa vs žena v domácnosti – hej, môžem si “vybrať”).

BleskKoniec vysvetľujúceho úvodu.

Zase sme sa raz pohádali. Nie dnes. Ani včera. To by som nemohla o tom teraz písať, lebo taká čerstvo pohádaná nemám žiadnu perspektívu, žiadny nadhľad, a čo je najhoršie, ani žiadny optimizmus. Ale medzitým som bola s deťmi na pár dní v Tatrách (fotky aj zopár postrehov budú časom) a na čerstvom vzduchu bublinky vyšumeli, voda sa vyčistila a je cez ňu zase vidieť.

My sa totižto nevieme hádať. Ani on, ani ja. Navzájom sa vytočíme do veľkého hnevu, každý presvedčený o svojej pravde a o tom, že ten druhý našu stranu problému vôbec nevidí. Tie hádky majú takmer vždy toho istého spoločného menovateľa a pokiaľ neporiešime ten, tak nemajú šancu dopadať inak, ako dopadajú teraz. A nevyzerá, že to by sa nám mohlo podariť v blízkej budúcnosti.

Ani jedného nás to nebaví a končíme vždy rovnako – obaja urazení, ja niekedy úplne rezignovaná, niekedy si hryzúca do jazyka, aby som nepovedala veci, ktoré sa už nedajú vziať späť. Ja totiž necúvam. Keď zúrim, tak sypem, čo príde, a vtedy už nejde o vysvetľovanie svojho názoru, ale o roztrhanie toho druhého názoru na franforce. Keď sa obaja hneváme spolu na tie isté veci, tak to nie je problém. Práve naopak, akoby nás to priblížilo a z toho hnevu často vyjde aj niečo konštruktívne.

Ale keď sa hneváme jeden na druhého, tak konštruktívny záver nedosiahneme takmer nikdy. Nedopovedané slová ostanú visieť vo vzduchu, obidvaja sme ublížení, ani jeden z nás nespraví ústretový krok, kým sa aspoň trochu neukľudníme. A aj potom je to obyčajne bez priznania vlastnej chyby. (Trochu odbočka, ale istým spôsobom pre mňa manželstvo nie je sľub spred šiestich rokov, že budeme žiť spolu šťastne, až kým nepomrieme, ale skôr také každodenné – každohádkové? – rozhodnutie, že toto je ten človek, ktorého si – teraz, znovu – vyberám. A nie je to o nedostatku commitmentu, ale o tom, že sme stále nezávislí ľudia. Dosť prepletení, ale každý svoj.)

Deti sa niekedy pozerajú, ako sa hádame. To je v poriadku, učia sa o vzťahoch. Akurát ma už párkrát napadlo, že väčšinou nevidia vyriešenie konfliktu, ktoré sa najpravdepodobnejšie odohrá, až keď už spia, alebo keď sú z dohľadu a my máme chvíľu na ukľudnenie a pozbieranie sa. To ma mrzí, lebo to je z celého procesu to najdôležitejšie, čo by som ich chcela naučiť. Nanešťastie na to ani zďaleka nie som odborník. Ale aj v tom našom ukončovaní hádok je hodnota. Stalo sa, ide sa ďalej.

obrázok odtiaľto

Víkendové surfovanie

o histórii manželstva

In the first Christian centuries marriage had been a strictly private arrangement. As late as the 10th century, the essential part of the wedding itself took place outside the church door. It was not until the 12th century that a priest became part of the wedding ceremony, and not until the 13th century that he actually took charge of the proceedings.

TrekEarth – učenie sa o svete cez fotky

mathematician’s survival guide

takéto a takéto tričko si musím spraviť

pohrajte sa s reklamami pre deti

zaujímavý projekt – fotky mužov a žien, ktorí si vymenili šaty a postoje

Ani DiFranco: Amendment

burka vs bikini (aj diskusia stojí za prečítanie):

Burka a bikini

ako veľké spoločnosti zisťujú vaše tajomstvá a komentár Felixa Salmona

Andrew Pole had just started working as a statistician for Target in 2002, when two colleagues from the marketing department stopped by his desk to ask an odd question: “If we wanted to figure out if a customer is pregnant, even if she didn’t want us to know, can you do that?”

galéria obrázkov, ako sa vyvíjali balenia antikoncepčných tabletiek

ženy nie sú dobytok

Rep. Deborah Mell, a Chicago Democrat, was one of the two members voting against the bills and criticized the assignment to a committee that generally handles farming issues. “We’re not talking about abortions for cows and pigs, right? We’re talking about women?” she said.

The Agriculture Committee is dominated by downstate conservatives, and by assigning the bills there Democratic House Speaker Michael Madigan assured the measures would be heard by sympathetic legislators.

Manželstvo z iného sveta

Jeden z mojich kolegov v práci, ktorý nastúpil len krátko predo mnou, je z Pakistanu. Odivaja žijeme v Amerike, robíme tú istú prácu, on je ženatý, ja som vydatá – hneď niekoľko vecí, ktoré máme spoločné. A pritom naše svety sú úplne iné.

Naša debata začala jeden deň pri večeri. Porozprával, ako sa v Pakistane zaľúbil do jedného dievčaťa. Ale rodičia ju vydali za iného a on odišiel do Ameriky. Zdalo sa mu však, že by bolo fajn sa oženiť a keďže nemôže mať tú, ktorú chcel, povedal rodičom, nech mu nejakú vhodnú nájdu. Keď našli a všetko dohodli, Syed cestoval pred troma mesiacmi do Pakistanu na svadbu. Ženatý sa vrátil do New Yorku, ale manželka bude v Pakistane čakať ešte niekoľko mesiacov na vybavenie všetkých dokladov, kým za ním bude môcť prísť. Keď príde, bude s ním bývať v domácnosti, kde teraz žijú štyria – on, jeho mama, jeho brat a bratova žena.

Pýta sa ma, čo sa mi na tom nezdá… vraj je to zvykom, že synovia bývajú s matkou a nevesty sa prisťahujú. Hovorím, že to nie je to, čo sa mi na tom najviac nezdá (aj keď predstava zdieľania domácnosti s ďalšími dvoma ženami nie je môj ideál). Čo tým myslím, že som si svojho manžela vybrala sama? To sa jemu nezdá dobre.

Iný deň, iný rozhovor. Čo bude Syedova žena robiť, keď príde? Čo by robila, bude doma pomáhať mame. A nebude sa chcieť zamestnať? Veď ja som sa už po pár mesiacoch skoro škrabala po stenách, keď som musela čakať na pracovné povolenie a keď sa mi nedarilo nájsť prácu. To on nevie, ale aj keby chcela, tak on jej povie, že nechce, aby robila. Že prečo? No lebo to predsa vrhá zlé svetlo naňho, že ju on nie je schopný uživiť, tak ona musí robiť. A on ju je schopný uživiť, takže ona nemusí. To, že ja robím preto, že chcem a nie preto, že by ma Mišo nedokázal uživiť, mi neverí a myslí si, že ho len touto výhovorkou kryjem.

Iný deň, iný rozhovor. To všetci na Slovensku hovoria takou dobrou angličtinou ako ja? Hovorím, že Slovensko je malá krajina a nikto vo svete po slovensky nehovorí, tak sa musíme učiť cudzie jazyky, ale že mojej angličtine výrazne pomohol rok, ktorý som strávila v Colorade ako exchange student – výmenný študent. Skoro mu oči vypadli z jamôk. Čože? On to videl v Simpsonovcoch, ale myslel si, že si robia srandu, keď tam vymenili dve deti a tie potom žili život toho druhého. On nemal ani šajnu, že sa to deje aj naozaj. A tak vysvetľujem, že som nežila život nikoho iného, že do našej rodiny dokonca nikto neprišiel, že tá výmena nie je jeden za jedného ale jednoducho výmena študentov z rôznych krajín. Nie som si celkom istá, či mi uveril.

Fascinujúce je to, že nám obidvom pripadá to, čo ten druhý rozpráva, úplne neskutočné a myslím, že ani jeden z nás by nemenil. Určite sa s vami podelím, ak niekedy zistím, čo si myslí o bikinách.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...