Martinské hole alebo kopy inej vody

Keď sme sa spamätali z časového posunu, tak sme sa s deťmi dohodli, že ideme doháňať zameškanú lyžiarsku sezónu. (Mišo s nami nešiel, lebo po dvoch dňoch doma z Thajska zbalil zase letné veci odletel si to do Austrálie.)

Snehu bolo toľko, že do chaty sme sa museli prekopať. Takže samozrejme na druhý deň sa to neobišlo bez bunkrov a váľania sa v ňom.

Z lyžovačky veľa fotiek nie je, lebo bola zima na pršteky, ale budeme musieť robiť nejakú dokumentáciu, lebo Kubo si dal ročníkový projekt o lyžovaní, tak nech má dáta.

Višňové -> Minčol -> Martinky -> Vrútky

Tento týždeň boli deti na prázdninách u starých rodičov a my sme chodili cez deň do roboty/školy a po večeroch športovali. A dnes sme si spravili voľno a išli s Mišovými bratrancami a ich kočkami na turistiku. Keď sme sa o tomto výlete začali zhruba pred mesiacom baviť, tak sme chceli ísť na hrebeňovku z Vrátnej do Strečna (alebo naopak). Ale po tom, čo sa stalo vo Vrátnej, sme zmenili plán a išli na druhú stranu Malej Fatry.

Autobusom do Višňového, odtiaľ po modrej na Minčol. Po ceste sme obdivovali pavučiny a baštili čučoriedky. Na Minčole sme sa poobzerali na všetky strany, povyťahovali z batohov poživeň a keď došla, pokračovali po červenej na Martinské hole. Tam sme mali potom tri možnosti, ako ísť dole – do Turia, do Kuneradu alebo do Martina. Vyhral to Martin (žltá značka), lebo jedine tým smerom bola aj chata s kofolou.

Z nej sme sa dolu kotúľali rýchlo, lebo sa nami hnal dážď a stihli sme to tesne – začalo pršať, keď sme zasadli na ďalšiu kofolu vedľa konečnej autobusu. Spolu sme pešo prešli 23km, hore 1km, dolu tiež (naše nezvyknuté nohy sa nám veľmi nepoďakovali). Potom mestskou dopravou na stanicu do Vrútok a odtiaľ autobusom, ktorý nahrádza nechodiace vlaky, do Žiliny.  Máme dosť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...