Metropolitan museum of art

Deň žien sme strávili v Central Parku (aj obzerajúc snežienky, aj spomínajúc na Alicu v krajine zázrakov) a v Metropolitnom múzeu umenia (The Met). Na jednu stranu som mala mierne obavy… naše doterajšie potulky v New Yorku boli na interaktívne, na na-deti-orientované miesta, kde sa dá veľa vecí ošahať a vyskúšať. A to sa Kike a Kubovi samozrejme páči. Galéria? Kde sa “len” pozerá? Nebola som si úplne istá. Nechcela by som hneď v druhej miestnosti počuť “Ja sa nnuudííím”. Na druhú stranu, podľa mňa deti patria do gelérií (aj keď nie vždy sú s tým galérie uzrozumené). Deti majú názory! Deti sa menej bránia vplyvu toho, na čo sa pozerajú, a viac na rovinu povedia, čo si o tom myslia. Tešila som sa na ich dojmy. 

A bolo to dobré. Pozerali sme staré obrazy (“Prečo je na skoro všetkých Mária s bábätkom?”), impresionistov (“Títo nemaľujú až tak poriadne, ako tí predtým.”), špeciálne van Gogha (“Toto stojí viac ako 100 miliónov dolárov??”), moderné obrazy (“Aj toto je umenie?”), antické sochy (“Prečo ich robili bez hláv a bez rúk?”), oblečenie (“Aj oni majú také našité ako ja na pretáčacom tričku.”), indiánske výtvory (“Nejakí malí boli.”), brnenia (“Chudák kôň.”)… Hľadali sme, aký najstarší kúsok nájdeme (vyhral pár stotisíc rokov starý pazúrik). A veľký úspech mala egyptská sekcia, kde nám Kubo dal prednášku o Knihe mŕtvych.  

Teraz by to chcelo MOMA. Ale asi v rámci anti-COVID opatrení, keď už sme prešli od ošahávacích aktivít k očumovacím, to posunieme ešte o kúsok a vyberieme sa niekam do prírody. 

Spiaca krásavica

Včera sme boli v metropolitnej opere. Trošku škoda, že nie na operu, ale aj to možno niekedy pride.  Vybrali sme sa na balet, lebo sme mali lístky za nazbierané body na kreditke.

Čo ma potešilo, že konečne divadlo, kam sa ľudia aj slušne oblečú. Doteraz sme chodili len na muzikály a raz do takej malej opery, ale tie mali všetky spoločné to, že ľudia tam v pohode prišli aj v rifliach a tričku. Nie že by som si nejako veľmi potrpela na snobské oblečenie (koniec koncov s mojimi jednými slušnými šatami by som ďaleko nezašla), ale tak nejako sa mi zdá, že do divadla sa treba trošku “nahodiť” (asi ešte pozostatok z literárno-dramatického krúžku za mladých čias, ktorý viedol Vladimír Šupka a okrem prednesu, jazykolamov a výroby bábok nám do hlavy súkal aj iné veci). A tu, čuduj sa svete, vysvitlo, že aj Američania sa vedia do divadla pekne obliecť.


Čo sa týka baletu, Mišo skonštatoval, že to predčilo očakávania, lebo si myslel, že sa bude nudiť, ale nakoniec sa to dalo pozerať (teraz mi tu kritizuje, že vraj sme neboli na Spiacu krásavicu, ale na Šípovú Ruženku, ale mám taký dojem, že to by si mal ísť vybaviť s Čajkovským). Ale pravdu má v tom, že pozerateľné to bolo, len tak trochu americky načančané. Je síce fakt, že jediný iný balet, ktorý som videla, bol Rómeo a Júlia v SND v Bratislave, takže nie som práve povolaná na kritiku, ale tak nejako sa mi zdalo, že pantomíma, projekcie a herci, ktorí netancujú, do baletu nepatria. (Prezdobené kulisy sú odpustiteľné, keďže išlo o rozprávku).

Ale celkový dojem bol dobrý a užili sme si fajn večer. Na záver ešte zopár vtipných inštrukcií z playbillu:

– Páni, ak musíte chrápať, prosíme, zariaďte, aby vedľa vás sedela osoba s ostrými lakťami.
– Pospevovanie je zločin, ktorý sa takmer dá odpustiť, keďže ho ľudia často páchajú podvedome, ale nikdy si nepospevujte spolu s orchestrom – hudobníci vašu pomoc naozaj nepotrebujú.
– Nikdy neodchádzajte pred prestávkou, pokiaľ nie ste ranení a veľmi nekrvácate. Môže sa síce stať, že ste do krvi unudení, ale uisťujem vás, že vaši susedia nie sú.
– Oblečte sa primerane príležitosti, je rozdiel medzi “casual” a “catastrophic”.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...