Metropolitan museum of art

Deň žien sme strávili v Central Parku (aj obzerajúc snežienky, aj spomínajúc na Alicu v krajine zázrakov) a v Metropolitnom múzeu umenia (The Met). Na jednu stranu som mala mierne obavy… naše doterajšie potulky v New Yorku boli na interaktívne, na na-deti-orientované miesta, kde sa dá veľa vecí ošahať a vyskúšať. A to sa Kike a Kubovi samozrejme páči. Galéria? Kde sa “len” pozerá? Nebola som si úplne istá. Nechcela by som hneď v druhej miestnosti počuť “Ja sa nnuudííím”. Na druhú stranu, podľa mňa deti patria do gelérií (aj keď nie vždy sú s tým galérie uzrozumené). Deti majú názory! Deti sa menej bránia vplyvu toho, na čo sa pozerajú, a viac na rovinu povedia, čo si o tom myslia. Tešila som sa na ich dojmy. 

A bolo to dobré. Pozerali sme staré obrazy (“Prečo je na skoro všetkých Mária s bábätkom?”), impresionistov (“Títo nemaľujú až tak poriadne, ako tí predtým.”), špeciálne van Gogha (“Toto stojí viac ako 100 miliónov dolárov??”), moderné obrazy (“Aj toto je umenie?”), antické sochy (“Prečo ich robili bez hláv a bez rúk?”), oblečenie (“Aj oni majú také našité ako ja na pretáčacom tričku.”), indiánske výtvory (“Nejakí malí boli.”), brnenia (“Chudák kôň.”)… Hľadali sme, aký najstarší kúsok nájdeme (vyhral pár stotisíc rokov starý pazúrik). A veľký úspech mala egyptská sekcia, kde nám Kubo dal prednášku o Knihe mŕtvych.  

Teraz by to chcelo MOMA. Ale asi v rámci anti-COVID opatrení, keď už sme prešli od ošahávacích aktivít k očumovacím, to posunieme ešte o kúsok a vyberieme sa niekam do prírody. 

Metropolitné múzeum umenia

Po roku a pol v New Yorku sme sa konečne boli pozrieť v Metropolitnom múzeu. Je na kraji Central Parku oproti prírodovednému múzeu a je tiež veľmi veľké. Videli sme veľa, ale ani zďaleka nie všetko.

Pozreli sme si egyptské galérie, kde mali múmie, sarkofágy a chrám, ktorý dostali Američania od Egypta do daru za pomoc pri záchrane pamiatok, keď miesto na ktorom stál, malo byť zatopené kvôli priehrade. Videli sme polynézsku a oceánsku sekciu, kde mali  ceremoniálne masky, vyrezávané lode a totemy. V stredoamerickom oddelení mali zlato Inkov a Aztékov, v európskom historický nábytok
a zariadenie. Aj keď pri každom exponáte bol popis, ktorý hovoril, ako múzeum danú vec získalo, nemohla som sa ubrániť otázke, že aké múmie vystavujú v Egypte, keď niektoré sú tu, niektoré v Londýne a inde po svete. Je fajn, že sa na ne ľudia môžu prísť pozrieť aj bez toho, aby museli ísť do Egypta, ale zdá sa mi to trochu ako okrádanie krajiny, z ktorej tie umelecké predmety pochádzajú.

Nemohli sme obísť obrazáreň, jedny z Van Goghových slnečníc, Vermeerove dievča s krčahom a zopár dočasných expozícií: módu, kde ma zaujali hlavne šaty, ktoré mali namiesto chrbtového dielu iba šnurovačku; africké sochy – väčšina mala vytŕčajúci pupok – vraj symbol plodnosti – a zaujímavú inštaláciu z lesklej pásky (detail tu).

Cestou domov sme prechádzali cez Grand Central a videli sme tam 24-hodinový cyklistický maratón. Jedna sieť fitness centier dodala stacionárne bicykle, organizácia Saint Spinners zorganizovala akciu – vyberali finančné príspevky a prideľovali časové okná cyklistom. Vyzbierané peniaze použijú na programy zamerané proti detskej obezite. Mišo zahlásil, že mali rovno posadiť tie obézne deti na bicykle, ale ako spôsob vyberania peňazí a upozornenia na problém to nebolo zlé, lebo cez Grand Central sa za tých 24 hodín premelie dosť ľudí.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...