Čo ľudí zaujímalo o pôrode doma

  • Kedy sa pôjdem/prečo som sa ešte nebola nechať skontrolovať u gynekológa?

Táto otázka prišla v dvoch podobách. Jednak tak všeobecne – pôrod doma, ok, ale teraz treba nechať odborníka, nech skontroluje, že všetko dobre dopadlo. A potom kvôli nadmernému krvácaniu – to Ťa netrápilo, že máš vnútorné krvácianie a nevieš príčinu?

Viem príčinu. Krvácam z maternice, tam kde sa odlúpila placenta, ktorá vyšla von kompletná (keby boli vnútri zvyšky placenty alebo plodového obalu, to by bolo na návštevu nemocnice). Celý pôrod sa udial rýchlejšie, ako býva zvykom, čo mohlo podľa môjho názoru prispieť ku krvácaniu (telo “nemá čas” všetko uregulovať tak ako treba). Toto krvácanie sa podarilo zastaviť (v zmysle, že ostalo iba normálne popôrodné krvácanie), nemala som kŕče, ktoré by signalizovali, že je tam ešte nejaký iný problém, okrem únavy som nemala žiadne príznaky nadmernej straty krvi. Preto som ani ja, ani moje midwives, nevidela dôvod na návštevu lekára.

Oni boli primárnymi poskytovateľkami starostlivosti pri tomto pôrode. Počas tehotenstva som k nim získala dôveru v tom, že pokiaľ sa vyskytne niečo s čím si nevedia poradiť, alebo si nie sú isté, budeme hľadať radu/pomoc u lekára, s ktorým spolupracujú (prípadne na najbližšej pohotovosti pokiaľ by to bolo urgentné). Nie je v ich záujme za každú cenu udržať pôrod doma a už vôbec nie v situácii, kde nevedia, čo robiť – prišli by o licencie. Popôrodné krvácanie je jedna z troch najčastejších komplikácií, s ktorými sa stretávajú (ďalšie dve sú shoulder distocia – narodí sa hlavička ale ramená ostanú zaseknuté – k tomu sa ešte za chvíľu vrátim; a novorodenec, ktorý potrebuje resuscitáciu) a sú pomerne dobre pripravené sa s nimi popasovať.

Napriek tomu, že nevyštudovali medicínu, oni sú odborníčky na normálny stav. A potvrdili to, čo si aj ja myslím – že všetko je v poriadku: krvácanie v norme, stehy aj natrhnutie, ktoré nebolo treba šiť, sa hoja, kojenie perfektne naštartované. Preto som nebola a ani sa v najbližšej dobe nechystám ísť k lekárovi.

  • Muselo to u nás vyzerať ako na bitúnku/ako sme čistili všetku tú krv?

Nuž krvi bolo dosť. Ale na našu posteľ alebo obliečky sa nedostala ani kvapka. Bol na nej nepremokavý obrus a ešte na ňom savé podložky. Keď bolo po všetkom, ostali nám dve veľké vrecia – v jednom bol ten obrus, podložky a ostatné veci na vyhodenie a v druhom zakrvavené uteráky a ostatné veci na pranie. Tie sme oprali najprv v studenej vode s peroxidom vodíka a potom v horúcej normálne s práškom. Vyšli snehobiele. Pôvodne som ich kupovala s tým, že mi nebude ľúto ich vyhodiť (4 uteráky za $10), ale teraz vyzerajú lepšie ako niektoré iné, ktoré sme mali, takže si ich zatiaľ nechávam.

Akurát kúpeľňa vyzerala, že by sa jej zišlo trochu starostlivosti – o to sa postaral môj drahý na druhý deň.

  • Či majú midwives službu 24/7 a nejaký vymedzený okruh, v rámci ktorého berú klientky?

Áno, je to 24/7. Veď aj ja som im volala krátko po štvrtej ráno, čo nie je práve spoločensky vhodná doba. A okruh nemajú nejako striktne míľovo vymedzený (záleží to zrejme skôr na tom, ako rýchlo sa vedia na dané miesto dostať), ale viem, že niekoho odmietli (odporučili inú midwife) preto, že bývala príliš ďaleko.

  • V prípade, že je potrebný transfer, či sa ide do nemocnice autom alebo sanitkou?

To záleží od toho, o aký transfer sa jedná. Pokiaľ to nie je urgentné, tak sa ide autami do nemocnice, kde pracuje ich back-up doktor (sem spadá napríklad, keď rodička zistí, že potrebuje epidurál; alebo začína byť dehydrovaná a treba infúziu,…). Pokiaľ je to urgentné, tak sa ide na najbližšiu pohotovosť alebo volá 911.

  • Čo by sme robili v prípade, že sa narodí hlavička, ale plecia ostanú zaseknuté?

Toto je otázka, nad ktorou som sa dosť zamýšľala aj ja. Čo sa v takom prípade robí v nemocnici? Na cisársky rez je neskoro a myslím, že sa veľmi nemýlim, keď poviem, že nasleduje nastrihnutie až takmer po konečník a ťahajú ako dedko repku (počula som už aj o takých prípadoch, keď dieťaťu bolo treba zlomiť kľúčnu kosť). Keď dôjde k najhoršiemu, toto sa dá spraviť aj doma. Ale nie je to prvá vec, ktorú midwives skúsia. Pokiaľ mamička ešte nie je na všetkých štyroch, dostanú ju do tejto polohy. Vo veľa prípadoch toto samotné stačí na uvoľnenie telíčka. Pokiaľ nie, nasledujú ďalšie manévre.

  • Porovnanie pôrodu doma a v nemocnici?

Nuž ako hruštičky s jabĺčkami. Doma to bola tá “rodinná” udalosť, o ktorú mi išlo. Okrem toho som si bola istá, že moja telesná autonómia bude rešpektovaná – a aj bola. To sú dve hlavné veci, ktoré mi v nemocnici chýbali. To, že nemusím nikam ísť, že mám k dispozícii vlastnú kúpeľňu, nikto mi nezakazuje jesť a piť, neprikazuje kedy a ako tlačiť alebo do akej polohy sa dať, neberie hneď bábo preč, ale zároveň som ja a nové bábo centrom záujmu (v zmysle, že prítomní nemusia súčasne dávať pozor na x ďalších rodiacich mamičiek), sú tiež nezanedbateľné výhody.

Pôrod doma nie je bez rizika. Ale je to rozumná alternatíva k pôrodu v nemocnici, pokiaľ je plánovaný, v tehotenstve neboli komplikácie a je prítomný skúsený a zručný poskytovateľ starostlivosti.

Ešte čo je na zamyslenie, je to, že keby sme boli plánovali tento pôrod v nemocnici, mohlo to dopadnúť všeliako. Keby sme sa začali poberať (vrátanie brania Kiky so sebou) vtedy, keď som volala midwives, že toto už je ono, bola by som veľmi pravedpodobne v aute v čase, keď sa mi najviac chcelo tlačiť. Nemysliteľné, aby som vtedy sedela na zadku pripútaná…

  • Kubkove novorodenecké vyšetrenia? A či sme mali preňho ohrievacia podložku?

Asi dve hodiny potom, čo sa narodil, ho vyšetrila jedna z našich pôrodných asistentiek. Áno, v nemocnici sa bábu venujú hneď, ale pokiaľ je všetko v poriadku (čo v Kubkovom prípade bolo, jeho Apgar skóre bolo 10, 10), nie je dôvod nenechať ho najprv sa zoznámiť s rodičmi. Druhé vyšetrenie tiež doma nasledujúci deň a tretie tiež doma štvrtý deň po narodení. Vtedy mu aj brali krv z päty na metabolické testy.

Dnes (jeho 12. deň) sme boli prvý raz u našej detskej doktorky. Statočne priberá (od narodenia 600 gramov… alebo má niekto zle nastavenú váhu), zdravý ako buk, dostal prvé očkovanie. Akurát ho ešte objednáme na vyšetrenie sluchu (to sa pri pôrodoch v nemocniciach robí štandardne, ale midwives na to nemajú vybavenie, takže pôjdeme na ušné).

A nie, ohrievaciu podložku sme nemali a ani nepotrebovali. Tie prvé dve hodiny strávil nahý na mne, prikrytý uterákom. Časom sme ho obliekli s nechali u seba v posteli.

  • Čo sme dali Kubkovi piť, kým mi prišlo mlieko?

Mišova odpoveď: nič, kríza je, umelé mlieko je drahé, mladý musel vydržať o hlade, kým dorazilo moje mlieko.

A teraz vážne. Táto otázka sa nevzťahuje celkom k pôrodu doma, lebo rovnako mohla prísť aj po pôrode v nemocnici, ale keďže prišla spolu s ostatnými a je to téma, na ktorej mi dosť záleží, tak ju tu pripájam aj tak.

Nič ale predsa niečo. Žiadne umelé mlieko, detské čajíky alebo sladenú vodu. Všetko, čo dieťa po narodení potrebuje, už v prsiach je. Volá sa to kolostrum (mledzivo?). Je to koncentrovaná žltá tekutina plná protilátok a hustých živín, ktorá má mierne preháňajúce účinky, aby dieťa vytlačilo “smolku” a zmierňuje novorodeneckú žltačku. Áno, je jej málo, ale dosť pre žalúdok novorodenca, ktorý má 5-7ml (na tretí deň 22-27ml, na desiaty 60-81ml).

Nebolo by to divné, keby ženské telo bolo schopné kompletne vyživovať dieťa deväť mesiacov v maternici, potom dva-tri dni nie a potom zase hej najbližších aspoň šesť mesiacov bez akýchkoľvek iných doplnkov? Príroda ho “nevypína”. Práve naopak. Dodá presne to, čo dieťa vtedy potrebuje.

Plánovaný pôrod doma – z pohľadu partnera

Podobne ako pri Kike, keď sa okrem mňa podelil o svoju verziu udalostí aj tato, aj teraz som ho ukecala na zachytenie svojich dojmov (môj popis a zopár obrázkov tu):

ChlapiKeď sme skončili 40. týždeň tehotenstva a bábo sa začalo pomaly ohlasovať nepravidelnými kontrakciami, povedal som Ivke, že rodiť budeme vo štvrtok. Tento tip vychádzal čiste z mojej lenivosti pamätať si dva rozdielne dátumy narodení svojich detí. Štvrtok by bol 28.4. čo je presne o mesiac skôr, ako sa narodila Kika. Vo štvrtok sa, samozrejme, okrem pravidelne nepravidelných kontrakcií nič nedialo. V piatok to bolo podobné aj keď ja som v práci začal častejšie kontrolovať mobil, či náhodou nemám zmeškaný hovor. Večer som si ešte doberal Ivku, že by sme  cez víkend mohli skočiť na japonský festival Sakura Matsuri do Brooklynskej botanickej záhrady a urobiť zopár bruchatých obrázkov pri rozkvitnutých čerešniach.

V noci som sa prebral na zvuk vŕzgajúcich parkiet, ako Ivka chodila po byte a nemohla spať pre silnejúce kontrakcie. Okolo 3:30 ráno mi prišla oznámiť, že dnes (v sobotu) určite rodíme. Túto informáciu som zobral s nadhľadom, lebo po skúsenostiach s prvým pôrodom sa mi zdalo, že na paniku je ešte čas a môžem ešte zostať v posteli. Kúsok pred štvrtou prišla do spálne znovu, pohľad “ty si ešte v posteli, keď ja tu rodím?” mi stačil na to, aby som definitívne vstal.

Po krátkej porade sme sa zhodli, že najlepšie bude zavolať midwives a dať im vedieť, čo sa deje. Že sa niečo deje bolo asi jasné aj cez telefón, lebo povedali, že prídu. Ivka medzičasom odišla do kúpeľne a ja som začal napúšťať bazén. V duchu som sa snažil spárovať zvuky vychádzajúce z kúpeľne s nejakou fázou Kikinho pôrodu. Zakaždým mi to vyšlo, že pri podobných zvukoch sme s Kikou pomaly končili. Z tejto činnosti ma vyrušila Ivka, keď mi zakričala, že jej odtiekla voda. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že sa bavíme o vode plodovej. V tom momente som už bol definitívne zobudený a bolo mi jasné, že bábo príde o hodne skôr, ako sme čakali.

Ivka sa medzičasom presunula pod sprchu a ja ku telefónu. Rýchlo som skontroloval, kde sa nachádzajú naše midwives a celkom mi odľahlo, keď som sa dozvedel, že jedna z nich je už takmer pred naším domom. Bazén bol medzičasom plný ledva do polovice, ale to na jeho použitie ešte nestačilo. Ked konečne prišla prvá midwife, jej kroky smerovali do kúpeľne, kde sa Iva vo vani snažila predýchať kontrakcie. O niečo neskôr prišli ďalšie dve a doniesli aj všetko potrebné vybavenie.

Niekedy v tom čase sa otvorili dvere na detskej izbe a vo dverách sa zjavila rozospatá Kika. Zvedavo pozerala, čo ju to zobudilo. Ja som už vodu do bazéna tlačil aj očami, ale keď vyšli midwives z kúpeľne a tvárili sa, že už rodíme, tak bolo jasné, že toto bábo sa do vody nenarodí. Rýchlo sme pripravili našu posteľ. Ostala na nej iba plachta a tú sme zakryli nepremokavým obrusom a podložkami. Potom sme šli pre Ivku do kúpeľne a pomohli jej do postele. Na moje veľké prekvapenie Kika to brala celé zatiaľ veľmi športovo. Pobiehala medzi obývačkou a spálňou a vždy zvedavo pribehla, keď na Ivku prišla ďalšia kontrakcia.

Niekto skonštatoval, že už videl hlavičku a atmosféra v spálni bola nabitá emóciami. Krátko na to hlavička vyšla von a bábo prvýkrát zaplakalo. Kúsok pred šiestou ráno bol Kubko na svete. V tom momente plakali asi všetci okrem Kiky. Vytvorila sa tam uvoľnená rodinná atmosféra, presne taká, do akej má bábo na svet prísť. Na porovnanie, v nemocnici som mal trochu pocit, ako keby som bol svedkom nejakého chirurgického úkonu. Bolo to všetko také čisté, odmerané, bez emócií.

Keď Kika videla Kubka pricucnutého na Ivke, hneď sa s ním chcela ísť skamarátiť a pohladkať ho. Mne sa páčilo, že ho hneď nebrali preč ako Kiku, ale ho nechali s Ivkou, dokedy chcela. Ukázalo sa ale, že pri domácich pôrodoch treba mať ešte väčšiu toleranciu na krv ako v nemocnici. Jednak preto, že Ivka stratila výrazne viac krvi ako s Kikou, ale tiež preto, že keď už bolo po všetkom, dostali sme veľmi názorné vyšetrenie placenty. Ako som už spomínal, keď som písal o Kike, s cudziou krvou problém nemám, takže som celé vyšetrenie absolvoval pri plnom vedomí.

Celkový dojem bol veľmi dobrý a keď midwives okolo obeda odišli, mohli sme sa nerušene tešiť z nového člena rodiny.

Malé prekvapenie som mal aj na druhý deň ráno, keď som šiel vyniesť smeti. Po ceste som stretol dvoch susedov a obaja mi blahoželali k novému potomkovi. Asi sme boli trochu hluční (naše byty sú cez chodbu a v druhom prípade o poschodie nižšie, ale nie pod nami).

Ešte malé zamyslenie nad pôrodom doma. Keď som videl, ako sa narodila Kika, tak som mal pocit, že v prípade núdze by sme to zvládli aj sami. Chcem povedať, že sa pre mňa pôrod prestal asociovať ako niečo komplikované a nebezpečné, a skôr som si ho pamätal ako viac-menej bezproblémovú udalosť. Potom keď sme čakali druhé bábo a prišla aj otázka, ako chceme, aby sa narodilo, Ivka prišla s návrhom pôrodu doma. Ja som v zásade nebol proti, len som si nebol istý, či by sme naozaj zvládli všetko bez lekárskeho dozoru.

Ako sa časom ukázalo midwives vedia, čo robia a v prípade komplikácií vedia veľa vecí riešiť priamo na mieste. Keď som spomínal uvoľnenú atmosféru počas pôrodu, tak rovnaká panovala aj počas pravidelných kontrol u nich v office. Boli to hodinové sedenia, na ktorých trpezlivo vysvetľovali, čo bolo treba a odpovedali na naše otázky. Toto bol dosť silný kontrast v porovnaní s 10 minútovými kontrolami, ktoré Ivka absolvovala u svojho lekára pri prvom tehotenstve.

Ďalšou otázkou bola cena. Ich služby by v zásade mali stáť asi polovicu toho, čo nás stál prvý pôrod v nemocnici (uvidíme, keď sa to preženie cez poisťovňu).

Keď sme si porovnali všetky pre a proti, tak nám vyšlo, že to skúsime s midwives a nemocnici sa budeme chcieť vyhnúť. Niekomu sa môže zdať, že to bolo riskantné rozhodnutie, ale ja som rád, že sme ho spravili a ak by sme mali ešte jedno dieťa, tak sa rozhodnem rovnako. Škoda, že takáto možnosť voľby nie je aj na Slovensku. Myslím, že trochu konkurencie by lekárom určite neuškodilo.

Plánovaný pôrod doma

Dnes prvý diel – ako to videla mama.

A možno by sa hodil aj podnadpis – Odmietanie reality vás môže dostať ďaleko.

Alebo ešte lepšie – Dva pôrody: ten, ktorý sa stal a ten, ktorý sa nestal.

Ten, ktorý sa nestal, vyzeral takto. Začali mi kontrakcie a na odpútanie pozornosti som sa pustila do pečenia chleba. Oznámila som pôrodným asistentkám, že toto je ono a oni bez náhlenia došli. Medzitým sa napustil pôrodný bazén a niekedy v tom čase, keď sa dopiekol chlieb a všetko parádne voňalo, tak sa kontrakcie vystupňovali a ja som sa pobrala do bazéna, kde ma príjemne teplá voda dostala znovu do relatívnej pohody. Popri tom celom hrala hudba (áno, v mojom ipode existuje aj playlist*, ktorý sa volá labor!) a po pár hodinách sa nám narodilo bábo. Keď sme už usušení skončili v spálni v posteli, tak bábo cucalo u mňa na prsníku a ja som s chuťou jedla ešte teplý chlieb. Toto celé (hlavne tú časť s bazénom, v ktorom od smädu lížem nanuky) Mišo celé v pohodičke nafotil, aby sme mali trochu viac obrázkov, ako z Kikinho narodenia.

Tak a ten, ktorý sa stal, vyzeral takto. Nepravidelné kontrakcie som mala už viac ako týždeň a skoro každý deň som si myslela, že by to už mohlo byť ono a potom z toho nakoniec nič nebolo. Takže preto aj v noci z piatku na sobotu, keď som sa občas zobudila na kontrakciu, ktorá síce bola nepríjemná ale nie bolestivá, som sa snažila zase zaspať a šetriť energiu na čas, keď to už bude naozaj.

Okolo druhej ráno (podobne ako pri Kike) to už v posteli nebolo pohodlné, tak som vstala, ale Miša som zatiaľ nebudila, lebo som si myslela, že (podobne ako pri Kike) nás ešte stále čaká pekných pár hodín. Kika sa narodila pred piatou poobede a keďže druhé (a nasledujúce) pôrody bývajú kratšie ako tie prvé, hovorila som si, že tak okolo obeda… (zdalo sa mi ešte zavčasu miesiť na ten chlieb :))

O štvrtej som mu prišla oznámiť, že bábo sa nám dnes narodí, čo vzal pomerne pokojne v duchu, že “teraz si už je konečne istá, to je fajn, ale ja mám ešte čas”. Len problém bol v tom, že ja som začínala mať nutkanie na veľkú potrebu, čo pri pôrode môže znamenať dve veci – buď sa telo dopredu “čistí” alebo je bábo naozaj na ceste a bude tu čo nevidieť. Stále som si myslela, že som ten prvý prípad, ale o pár minút som vydurila drahého z postele, že nežartujem a o 4:15 volala Vicki, lebo keby náhodou nie… (tu som na chlieb už vôbec nemyslela)

Tá si vypočula, aká je situácia, počkala si na jednu kontrakciu do telefónu a keď tá prešla, tak sme sa dohodli, že vyrazia. Odporúčala som sa na záchod a Mišo sa pustil do napĺňania bazéna. A ako si tam tak sedím (skvelá formulácia…) a premýšľam nad tým, že ak tu teraz všetkých v panike o štvrtej budím, tak sa nám môže stať, že sa mi o pol hoďku vyprázdnia črevá a potom tu budeme nevyspatí posedávať niekedy do poobedia, tak mi praskla voda. Z celého bytu by som si (ešte okrem vane) nemohla priať lepšie miesto.

Keď sa na to pozerám takto spätne, tak si hovorím, že keď mi to nedošlo dovtedy, tak teraz už naozaj mohlo. S Kikou mi vodu praskli, až keď som bola úplne otvorená a začínala tlačiť. A toto bol zjavne podobný prípad. Ale v tom momente som si len pomyslela, že aspoň som ich nevolala nadarmo, lebo keby som im dala vedieť, že mi praskla voda, tak by prišli tak či tak. Lenže potom to už nabralo obrátky.

Ja som sa postavila do sprchy a pustila si teplú vodu na chrbát a Mišo volal naspäť, že mi odtiekla voda, že je čistá a že to asi ide rýchlejšie, ako sme si mysleli. Ale po stojačky to nešlo, a tak keď okolo piatej dorazili Vicki, Sabine a Leigh (midwife, ktorá sa u nich zaúča), tak ma tam našli na lakťoch a na kolenách s kontrakciami, ktoré zjavne už boli “tlačiace”. Medzitým som vypla sprchu, lebo tá až tak dobre nemieri, keď je človek v takejto neštandardnej polohe, a začala mi byť zima, tak ma Sabine zobrala z vane na posteľ prikrytú nepremokavými podložkami. Tam som sa automaticky dala znovu na všetky štyri.

Ešte vo vani som sa jej pýtala, či ma skontroluje, či som úplne otvorená, lebo ma to núti tlačiť, ale nemôžem uveriť tomu, že tak skoro a nechcem tlačiť pokiaľ je tam ešte zvyšok krčka maternice. Povedala, že ak chcem, tak môže, ale že by radšej nie, keďže plodový vak je už prasknutý. A že čo sa tlačenia týka, nech skúsim a uvidíme, ako to pôjde.

Na posteli som sa už nepýtala nikoho na nič, lebo tam sa už tomu nedalo zabrániť, ani keby som chcela. V jednom momente som cítila pomerne veľký pohyb smerom von a ako kontrakcia prešla, tak zase stiahnutie sa dovnútra. Všetci v miestnosti mali výhľad na môj zadok a priľahlé partie, a niekto povedal, že to bola hlavička a že ten pohyb tam a späť je dobrý, aby sa postupne otvorila cesta. A že či sa jej chcem dotknúť? Ja že áno, ale neviem ako – lebo už takto som sa triasla a nebola by som schopná sa udržať na kolenách a jednej ruke. Navrhli polohu ležiac na boku, lenže prv než sme sa k tomu dostali, prišla ďalšia kontrakcia a hlavička bola vonku. A ja som sa na ňu dívala pomedzi vlastné nohy a zrazu sa ozvalo také jemné zamraučanie… prišlo mi to úplne neskutočné. Niekto to okomentoval, že ešte ani nie je vonku a už sa ozýva a potom niekto iný povedal jedna minúta (musia dávať pozor, koľko času je medzi narodením hlavičky a zvyšku tela). Ďalšia kontrakcia a bol vonku celý. Podali mi ho pomedzi nohy a ja som ho zdvihla kľačiac na posteli. Bolo 5:54 ráno. (Bazén bol napustený niečo do vyše polovice.)

A to je naša prvá fotka z celej akcie.

Kika sa zobudila (asi) pred piatou, keď už bol ruch a nechali sme ju voľne pobehovať. Ja si ju pamätám akurát raz, keď ma bola pozrieť v kúpeľni, a potom až keď som jej ukazovala na posteli malého, ale povedali mi, že chodila hore dolu von z izby väčšinou sa vracajúc na moje kričanie, keď sa prišla zvedavo pozrieť, čo sa deje.

V tomto momente natešená, že všetko dobre dopadlo, som si ľahla na chrbát s Kubkom na hrudníku (ten medzitým suverénne pochopil, čo má robiť a sám sa pricucol) a čakali sme na placentu. Netrvalo to dlho, ale spolu s ňou vyšlo aj veľa krvi a veľkých zrazenín – neskôr mi povedali, že to odhadli na liter, čo znamená popôrodné krvácanie. Ani s odchodom placenty sa nezastavovalo, tak som dostala najprv bylinky, keď nepomáhalo, jednu injekciu pitocínu, potom nejakú čínsku tabletku a hnusný roztok, druhý pitocín, kúsok placenty… počas tohto celého som mala veľmi zmiešané pocity. Lebo na jednej strane stále u nás vládla pokojná atmosféra, nikto nepanikáril a hlavne ja som sa cítila viac než fajn – nie, nešla by som si zaplávať, ale nekrútila sa mi hlava, nebolo mi zle, neupadala som do šoku. Na druhej strane z ich radenia sa v obývačke a z toho, čo hovorili, bolo jasné, že tu už prestáva sranda a že je naozaj načase, aby to prestalo. Zdá sa, že nakoniec zabrala ďalšia séria byliniek a methergin (ten vraj za svoju kariéru ešte nikomu dávať nemuseli). Celkovú stratu odhadli na 1350ml (pri Kike to bolo cca 300ml).

Potom nasledovala ešte inšpekcia mojich dámskych partií. Ukázalo sa, že mám dve malé natrhnutia, z ktorých jedno ani netreba zašívať a druhé, že môžu ale nemusia, podľa môjho rozhodnutia. Nakoniec po debate so zrkadlom sme sa dohodli na pár stehoch. Potom už len sprcha, raňajky do postele a príjemnejšie činnosti. Prišla rada na podrobnejšiu prehliadku mladého pána (ktorého Apgar skóre bolo 10, 10) a obzeranie placenty (pre zvedavých, tá nakniec skončila v mraziaku a nie, nejdem ju uvariť).

Odchádzali okolo jednej poobede. Sabine nás prišla skontrolovať na druhý deň, to sme aj vypĺňali papiere na rodný list a Vicki príde na kontrolu ešte raz zajtra.

Napriek tomu (práve preto?), aké to bolo celé rýchle a intenzívne, cítim sa výborne. Keď sa narodila Kika, tak som prvých pár dní nemohla chodiť (doslova), sadať si len veeeľmi opatrne a každá návšteva WC bola dosť bolestivá. Teraz všetko v pohode. Malému sa tiež darí, vyzerá že mu každú chvíľu odpadne pupok (Kika si ho opatrovala 8 týždňov) a keďže v nedeľu večer dorazilo aj mlieko, tak sa veselo napcháva aspoň každé dve hodiny.

* Ten playlist má takmer 8 hodín, čo napovedá, na ako dlhý pôrod som sa podvedome pripravovala.

34 týždňov

Tento týždeň som mala hneď dve tehotenské kontroly – aj keď len jedna z nich bola “ozajstná”. Vo štvrtok sme boli s Kikou u našich pôrodných asistentiek. Kika sa tam už cíti skoro ako doma, rovno si ide zobrať kôš s hračkami a usadí sa pri nás na koberec (keď sme potom prešli do vyšetrovne, hľadala puzzle, ktoré tam zvyčajne býva, ale tentokrát ho mali inde).

Bábo nám za posledné dve týždne kus narástlo (aj keď na váhu som pribrala len pol kila), ale aj podľa merania aj subjektívne som sa kus “nafúkla”. Otočené je hlavou dolu a zjavne má stále dosť miesta, lebo je veľmi aktívne. Aj počas kontroly mi po bruchu rôznymi smermi tancovali hrbolčeky. Toto je môj najobľúbenejší prejav tehotenstva (okrem toho, že na konci bude bábo), napriek tomu, že ma to niekedy budí aj v noci a občas až zabolí, keď sa drobcovi podarí niečo citlivé trafiť. Ale vychutnávam si to (a je možné, že to už bude naposledy…).

Na nasledujúcu kontrolu (o dva týždne) prídu Sabine a Vicki k nám – jednak, aby si mohli “nasucho” vyskúšať, kadiaľ sa k nám ide, kde zaparkovať a kde presne bývame a jednak dovezú nejaké veci a skontrolujú tie, čo už máme doma nachystané.

Druhá kontrola bola o deň na to u doktora, ktorý s našimi pôrodnými asistentkami spolupracuje v prípadoch, keď je potrebný transfer do nemocnice. Preto som sa s ním aj stretla – aj keď transfer nie je pravdepodobný, je fajn sa aspoň raz dopredu porozprávať s človekom, ktorý by v takom prípade bol “primárnym poskytovateľom starostlivosti”.

Pôvodom je z Poľska, jeho mama tam pracovala ako pôrodná asistentka pri pôrodoch doma a keď emigrovali do štátov, pracovala ako gynekologička-pôrodníčka. Syn sa pobral v jej šľapajách a zastáva filozofiu, že lekár by sa mal starať len o komplikované tehotenstvá a pôrody a tie “normálne” prenecháva pôrodným asistentkám (nielen tie doma, ale aj v nemocnici – tak ako niektorí doktori zdieľajú prax s inými doktormi, on ju zdieľa s pôrodnými asistentkami, ktoré majú nemocničné privilégia a pacientky si delia podľa rizikovosti tehotenstva).

Zhodnotil, že som dobrý kandidát na pôrod doma, “poučil ma o rizikách” a poprial, nech sa už neuvidíme. Pozoruhodné boli akurát dve veci. Keď si v mojich papieroch všimol, aká veľká bola Kika, keď sa narodila, pýtal sa, ku ktorému doktorovi som chodila predtým (v zmysle, ktorý doktor v dnešnej dobe “dovoľuje” porodiť také veľké dieťa vaginálne) a ponúkol, že ak budem chcieť, tak môžem v apríli prísť ešte na jeden ultrazvuk na odhad pôrodnej veľkosti tohto bába (nepôjdem – nechce sa mi vyvaliť tri stovky za meranie, ktorého odchýlky sú nezriedka aj kilo ľubovoľným smerom – ale poďakovala som sa za ponuku).

A druhá poznámka, ktorá ma zaskočila, ale nechcelo sa mi s ním púšťať do tejto debaty, bola, že Kikin pôrod, trvajúci 15 hodín, bol pomerne dlhý. Áno, 15 hodín je dlhá doba, ale na prvý, medicínsky neurýchľovaný, pôrod to ani zďaleka nie je veľa – podľa toho, čo som čítala, taký zdravý priemer…

Akurát som sa ho zo zvedavosti spýtala, či bol niekedy pri domácom pôrode (myslela som ako “pozorovateľ” toho, ako vyzerá pôrod s takýmito midwives) a na to odpovedal, že párkrát hej, ale vždy ako pôrodník, keď si ho vyžiadali (a primerane zaplatili) známe a dobre situované mamičky.

Takže celkový dojem ok, oceňujem jeho prístup k pôrodným asistentkám, ale stále som rada, že som si vybrala iný druh predpôrodnej (a pôrodnej… a popôrodnej..) starostlivosti (a to som ešte nespomenula klasické cca hodinové čakanie v preplnenej čakárni na párminútový rozhovor…).

Ale dosť o kontrolách, máme sa fajn.

Teším sa na jar, okrem iného aj preto, že sa mi nechce/lo kupovať teplé tehotenské veci (kabát, bundu), ale tie netehotenské už neoblečiem.

Párkrát sme sa snažili bábo natočiť, ako kope a prevaľuje sa (najaktívnejšie je večer), ale ako keby malo nejaký senzor, keď vytiahneme foťák, tak sa ukľudní.

Nové strie (zatiaľ) nemám (poctivo natierame), ale trochu sa mi zväčšili tie Kikine počas týchto posledných týždňov, tak som zvedavá, ako to pôjde ďalej.

A na záver na porovnanie fotky:

 

31/32 týždňov

Dnes sme boli s Kikou na kontrolu u našich pôrodných asistentiek Sabine a Vicki (nemôžem si pomôcť, ale to anglické slovo midwife sa mi sem oveľa lepšie hodí… ktovie, či to nebude tým, že som sa v slovenčine veľmi často s týmto slovným spojením nestretla.)

Zatiaľ všetko v poriadku. Priberám skoro presne tak isto ako s Kikou, aj keď momentálne som o kilo popredu (začala som presne na rovnakej váhe). Snažím sa dávať si pozor na cukor (občasný koláčik alebo kúsok čokolády sa síce vyskytne, ale džús pijem len zriedka a aj to zriedený vodou na stopové množstvá, chlieb a cestoviny väčšinou celozrnné…). Tak som zvedavá, ako sa to prejaví na veľkosti tohto bába.

Fetoskopom sme popočúvali srdiečko, aj keď ja len na chvíľu, lebo Kika sa všemožne snažila mi ho vytiahnuť z uší. A zobrali mi krv, lebo v rámci New Jersey predpisov musia v treťom trimestri testovať na HIV a pri tej príležitosti sme sa dohodli, že skontrolujeme aj železo (na skúmavky s krvou Kika zahlásila, že pastelky a chcela kresliť).

Doma v kuchyni

Zisťovali sme aj polohu. Vyzerá, že bábo sa nám už otočilo hlavou dolu (pri minulej návšteve bolo ešte naprieč), ale obidve boli prekvapené, ako nízko mu/jej tú hlavu nahmatali (ja už menej, lebo občas mám naozaj pocit, akoby som chodila s niečím medzi nohami… viem, viem, táto formulácia znie divne, ale pre nedostatok lepšej bude musieť poslúžiť). Bábo sa navyše po celý čas vrtelo, takže sme mali o zábavu postarané.

Keď som si vymieňala knihu (požičiavam si zakaždým niečo z ich knižnice), tak som si pýtala Baby Catcher od Peggy Vincent. Sabine a Vicki sa na seba pozreli a Vicki na to hovorí, že či mi môže odporučiť niečo iné, lebo že toto nie je čítanie na posledné týždne tehotenstva. Do takejto debaty sa mi nechcelo púšťať, tak som si nechala poradiť Red Tent a chytačku bábätiek pohľadám časom v knižnici.

Kika u nich už dávnejšie nebola (minule som bola s Mišom a Kika ostala doma s mojím ocinom a mesiac predtým som bola sama, zatiaľčo Kika bola v jasliach), takže všetky hračky boli pre ňu zase “nové” a ani sa jej nechcelo odísť. Teraz už budú kontroly častejšie, tak bude mať ešte dosť príležitostí ich všetky vyskúšať.

Okrem toho už jediné “tehotenské novinky” sú nástup takých radostí, ako pálenie záhy, keď ležím (dnes mi na to bola odporučená papaja, či už čerstvá alebo sušená – s čerstvou asi bude problém, ale sušenú vyskúšam a som zvedavá, či zaberie) a problémy so spaním – aj so zaspávaním, aj s budením v noci (na to mi bol odporučený telový vankúš, ale asi zatiaľ ostanem pri knihách)…

Kto sú to vlastne tie midwives?

Ak žena pri pôrode nevyzerá ako bohyňa, niekto sa o ňu nestará tak, ako by mal.” Ina May Gaskin (midwife, ktorá už skoro 40 rokov vedie jedno z najznámejších nezávislých pôrodných centier – The Farm, v Summertown, Tennessee – s veľmi dobrými výsledkami)

Katka sa v komentári minule pýtala, že ako je to vlastne s tými midwives, čo sú to zač, čo môžu a čo nie a akú starostlivosť poskytujú. Ukázalo sa, že moja odpoveď by bola dlhšia ako samotný článok, pod ktorým by sa objavila, tak som si povedala, že si zaslúži vlastný článok – tento tu (a aj tak ju ešte nepovažujem za úplne vyčerpávajúcu, ale ďalšie podobnosti pribudnú postupne, ako budem písať o spolupráci s mojimi midwives počas tohto tehotenstva a pôrodu.)

V prvom rade treba povedať, že celý ich prístup je iný. Na rozdiel od pôrodníka (obstetrician), čo je vysoko špecializovaný chirurg, ktorý je výborný v nachádzaní komplikácií (často aj takých, ktoré tam nie sú), ale ktorý má takmer nulové skúsenosti s prirodzeným pôrodom (o tom, čo myslím pod pojmom prirodzený pôrod, píšem tu), midwife nemôže operovať, ale jej náplňou práce je “stráženie” a podpora práve toho prirodzeného pôrodu, ktorý vo veľkej väčšine prípadov, lekárske zásahy nepotrebuje.

Nechápte ma zle. Nesnažím sa povedať, že lekári-pôrodníci sú nanič (aj keď, rozvoj tejto profesie je poznačený všeličím – len jeden príklad za všetky, ako prišli na to [editované 4. októbra], že umývanie a dezinfekcia rúk medzi starostlivosťou o chorých pacientov – prípadne pitvou – a starostlivosťou o rodiace mamičky je celkom dobrý nápad…). Práve naopak – myslím si, že za ich vedomosti a zručnosti by sme mali byť vďačné, keď sa objaví situácia, v ktorej sú potrebné. Ale pokiaľ je všetko v poriadku, lekár-pôrodník sa objaví na scéne, keď je bábo už-už na svete a akurát ho zachytí (čo pokiaľ sa bude dať, plánujem tentokrát spraviť ja sama).

Midwives nemajú vyštudovanú medicínu. Lebo ich ambícia nie je robiť prácu doktora. Majú Masters degree (druhostupňové vysokoškolské vzdelanie) v midwifery (odbore pôrodnej starostlivosti). Často sú to sestry-pôrodné asistentky, ktoré predtým robili v pôrodniciach pod dohľadom lekárov a zistili, že sa to dá aj lepšie. Často sú to asistentky, ktoré sa po škole “vyučili” u praktizujúcej midwife tak, že s ňou absolvovali desiatky až stovky pôrodov. (Tie, ktoré som si vybrala ja, obidve vyštudovali midwifery, praktizovali v nemocniciach, v pôrodných centrách a pod vedením samostatnej midwife aj doma.) Pokiaľ chcú túto prácu vykonávať, musia mať (štátom regulovanú) licenciu (vyžaduje skúšky a prax) a pravidelne si ju obnovovať, takže nejedná sa o nejaké hippie víly/ježibaby variace lektvary, ktorým sa zdá, aké by to bolo cool chytať bábätká (aj keď to posledné je pravda).

Spolupracujú s lekárom – špecialistom na rizikové tehotenstvá (pretože na tie nerizikové lekára nepotrebujú) – a ten v prípade potreby môže predpísať lieky. Berú krv (testy robia priamo vo svojej “domácej ordinácii”) a čo sa tých tehotenských vitamínov týka, v prvom rade sa podľa výsledkov testov snažia zistiť príčinu a nedostatky upraviť stravou/doplnkami/vitamínmy a v prípade, že sa to nedá, odporučia návštevu špecialistu.

Ale ich práca je viac než to. Áno, počas pravidelných návštev robia všetko to, čo sa dialo u doktora (váženie, meranie tlaku, kontrola moču, cukru, počúvanie tepu bábätka…) ale rozoberajú aj vhodnú výživu, prevenciu možných komplikácií, prípravu na pôrod a obdobie po ňom a všeličo iné. Počas pôrodu sú tam, keď ich zavolám (a nie len poslednú pol hodinu, na ktorú sa ukáže doktor) a na rozdiel od doktora, pozitívny výsledok pôrodu pre ne znamená oveľa viac ako dýchajúca matka a dýchajúce dieťa. Počas pôrodu sa venujú len mne a nie ďalším rodičkám na susedných izbách, po pôrode ostanú tak dlho, ako je potrebné, vrátia sa nasledujúci deň a niekoľkokrát počas ďalších dní, aby sa uistili, že mama aj bábo sú v poriadku a skontrolovali naštartovanie kojenia.

Len úvodná konzultácia s nimi, keď som si len ešte vyberala, s ktorými budem spolupracovať, trvala dlhšie, ako všetky návštevy u doktora s Kikou spolu (keď rátam čas reálne strávený s doktorom a nie hodiny v čakárni a vyšetrovacej miestnosti). Starostlivosť, ktorú midwives poskytujú, je veľmi osobná a vychádza z predpokladu, že telo ženy vie, ako narásť a porodiť dieťa. Tehotná/rodiaca žena pre ne nie je pacientka/chorý človek, ktorého liečbu treba manažovať, a áno, aj keď sú veci na ktoré treba dať pozor, tehotensvo pre ne neznamená tikajúcu bombu, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť. A štúdie, ktoré boli na túto tému vykonané ukazujú, že výsledky majú midwives o kus lepšie ako doktori (a to aj vtedy, keď štúdie kontrolujú také faktory ako rizikovosť matiek – lebo predsalen je logické namietať, že midwives sa starajú iba o tie “bezproblémové” a tie ostatné elegantne presunú doktorom).

Takže krátka odpoveď je nie, pokiaľ sa neukážu komplikácie, počas tohto tehotenstva a pôrodu lekára neuvidím.

PS Ako ste si mohli všimnúť, toto je téma, o ktorej ma baví často a veľa písať, takže v prípade ďalších otázok sem s nimi. 🙂

Midwives

Dnes som bola (aj s Kikou) na prvej kontrole nášho nového bába. Tu a tu som písala o tom, čo chcem v tomto tehotenstve robiť inak a sľúbila som časom ešte tretí diel. Nuž a toto je on. Hlavná zmena bude, že nebudeme chodiť na kontroly ku gynekológovi/pôrodníkovi, ale k dvom pôrodným asistentkám, ktoré potom na samotný pôrod prídu k nám domov.

Už prvá konzultácia s nimi pred pár týždňami, keď som len hľadala tie “správne” midwives vo mne zanechala veľmi dobrý pocit (a trvala dlhšie ako všetky návštevy u gynekológa, keď som bola tehotná s Kikou, dokopy) a tá dnešná bola podobne fajn. Okrem tradičného váženia, merania tlaku a kontroly moču sme sa hodinu rozprávali. O tehotenstve ale aj o iných veciach. A prv než mi niekto povie, že keď si chcem pokecať, tak je jasné, že mi gynekológ veľmi nepomôže a že mám ísť na kávičku s kamarátkou, tak by som rada dodala, že to je síce pravda, ale tentokrát budem mať pri pôrode niekoho (okrem manžela), kto nielenže vie, ako sa volám, čo chcem, čo nechcem, ale pre koho nebudem pacient, kto nebude mať pocit, že moje telo pozná lepšie ako ja sama, kto bude rešpektovať moju telesnú autonómiu a pre koho dobrý výsledok pôrodu znamená omnoho viac ako len dýchajúce bábo.

Každá z nich má 5 svojich detí a za sebou vyše 600 pôrodov na rôznych miestach (v nemocniciach, pôrodných centrách a v posledných troch rokoch doma). Nebudú robiť rozhodnutia za mňa, ale ponúkať možnosti a rozprávať sa o nich. A to je pre mňa hlavné kritérium.

—————–

V mojom imaginárnom ideálnom svete by takéto midwives boli súčasťou komunity každej ženy. Poznala by ich od malička a nemusela by ich hľadať, keď otehotnie… v mojom ideálnom svete by každá žena bola pri pôrode (kamarátky, sestry, sesternice,…) niekoľkokrát predtým, ako sama porodí… a videla tieto pôrodné asistentky v praxi prv, než prídu pomáhať jej… v mojom ideálnom svete by “midwifery” bolo remeslo/umenie, ktoré sa “dedí” (či už doslovne v rodine z pokolenia na pokolenie, alebo prenesene cez “učňovstvo”, ako to funguje tu) a je rešpektované a nie niečo, na čo sa veľká časť ľudí pozerá ako na šarlatánstvo krížené s čarodejníctvom…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...