Thanksgiving (znovu) v Minneapolis

(pred troma rokmi tiež tam)

Keď som písala, ako mi pomáha internet, tak som nešla veľmi do podrobností o tom, že mi priniesol aj nových kamarátov a pomáha ostať v kontakte s tými “starými”. Ale je to tak. A ako dôsledok je potom napríklad výlet na návštevu k niekomu, koho som síce osobne stretla predtým iba raz, ale aj tak mám pocit, že sa poznáme už veľmi dlho a sme (aspoň z mojej strany) “naladené na rovnakú vlnu”.

Ešte raz ďakujem, že sme mohli prísť, veľmi dobre nám to všetkým padlo.

Thanksgiving v Minneapolis

Tak sme si na pár dní oddýchli, vypadli zo sivého Jersey a navštívili časť slovenského obyvateľstva v Minneapolis. Zopár pekných obrázkov tu.

Leteli sme v stredu večer a nestačili sme sa čudovať – letisko takmer prázdne, rady na bezpečnostnú kontrolu žiadne, doleteli sme skoro o hodinu skôr (ale zákon zachovania problémov platí, schytali sme to cestou naspäť). V Minneapolis sme sa nasťahovali k Palinovi, kde už bivakoval aj Marek.

Marek došiel zo Slovenska a vybrali sa s Palinom a Zolom na pred-thanksgivingovú dovolenku do Dominikánskej Republiky, presne do toho hotela, kde sme my boli na svadobnej ceste pred dvoma rokmi (veľa sa tam nezmenilo). Mne len bolo do smiechu, keď som si predstavila, ako oni traja prišli na check-in (do jednej izby) v hoteli, kam zvyčajne chodia zaľúbené páriky. Čo ale mali smolu, počasie im neprialo, takže vôbec nevyzerali na to, že by sa práve vrátili z Karibiku.

Humor a frflanie ich však neopúšťali, takže sme si oboje užili nasledujúce štyri dni. Trošku sme pochodili Minneapolis, St Paul a okolie, trošku sme vymrzli (áno viem, to že bolo mierne pod nulou sa ani zďaleka nechytá na tých -30, ktoré ich čakajú niekedy vo februári, ale nám, kvetinkám z New Yorku, to bolo tak akurát) a na deň vďakyvzdania sme sa (ako sa patrí) obžrali až po uši.

Vtedy sme totiž navštívili rodinku Jakubovie, kde sme okrem skvelej polievky a tradičného moriaka dostali aj krémeše (chystám sa vyskúšať ich aj u nás). Vygúľať sa od nich sme boli schopní až kus po polnoci, takže sme mali dosť času pokecať o radostiach a strastiach vychovávania slovensko-amerických detí. Slovensko-amerických preto, že Táňa a Marián sa pred pár rokmi prisťahovali aj s dvoma deťmi, teraz majú o jedno viac, ale v istom zmysle sú všetky tri Američania. Neviem si veru predstaviť, ako by sa presadili naspäť do slovenských škôl. Zaujímavé je aj to, že rodičia na nich rozprávajú po slovensky, ale odpovede prichádzajú v angličtine. Moja predstava o vychovaní dvojjazyčného krpca začína pokrivkávať.

Celkovo to bol parádny výlet, posledný deň sme mali aj trošku snehu, len škoda toho 4-hodinového meškania lietadla do New Yorku a toho, že sme sa nestretli s Kikou a Feldom. Takéto krátke prázdniny by sme mali robiť každý mesiac.

Boundary Waters

PohodaKam treba ísť, keď chcete vidieť losa, medveďa, loona, orla, pľuzgierovú žabu a myš? Jedna možnosť je zoologocká záhrada. Lepšia je BWCA.

Začalo to taxíkom na letisko o piatej ráno. Už sme v ňom sedeli a boli na pol ceste, keď sme si spomenuli, že foťák ostal na nabíjačke. Nevrátili sme sa naspäť, lebo by sme jednak preplatili taxík a jednak riskovali nestihnutie lietadla. Ale neboli sme sami so začínajúcou sklerózou, Marek ako jediný z výpravy svoj záznamník na obrázky nezabudol. A vďaka mu za to.

Doleteli sme do Minneapolis a odtiaľ sme pokračovali na sever skoro 5 hodín. Naším cieľom bola BWCAW = Boundary Waters Canoe Area Wilderness. Boundary Waters znamená hraničné vody (pre tých, ktorí si nie sú istí: hovoríme o hraniciach s Kanadou) a Canoe Area celkom vystihuje fakt, že v tejto oblasti sa prakticky nedá robiť pešia turistika. Na prepravu sa používajú kanojky, ktoré treba prenášať cez portage – chodníčky prepájajúce jednotlivé jazerá (ľadovcového pôvodu). A Wilderness? Divočina. To, že tam nie je tam signál, ešte veľa nehovorí, ale to, že sa tam nechodí bez kompasu a/alebo GPS už o niečom svedčí. Nesmejte sa! Keď už človek pádluje po treťom/štvrtom jazere, tak zmysel pre orientáciu dostáva riadne zabrať a keď sa stratí, tak tam môže blúdiť veľmi dlho. Ľudí sme síce zopár stretli ale nie veľa (vstup je limitovaný).

Hneď prvý deň sme stretli aj medveďa. Jednoducho vyšiel z lesa, vošiel do vody a začal plávať. My sme prestali veslovať a len sme sa dívali. Bol asi 20 metrov pred nami a zaplával také 4 metre, ale potom si nás všimol, obrátil sa a išiel naspäť. O medveďoch sme boli poučení aj v rámci “teoretickej prípravy”, kde sme sa dozvedeli nielen to, že máme na noc vešať batoh s jedlom na strom tak, aby bol 4 m nad zemou a dať doňho aj zubné pasty (!), ale aj to, že každá záchranná akcia je na náklady zachránených a prítomnosť medveďa v tábore ešte nie je dôvod na záchranu. Druhá vec je, že sa o tom medveďovi v našom tábore nemajú tí záchranári ako dozvedieť. Takže vlastných medveďov si máme riešiť sami: byť pokojní, robiť rámus a oni vraj odídu. Miestne medvede sa navyše vedia šplhať na stromy a plávať, preto ani kempovanie na ostrove nie je zárukou, že medveď nepríde. V každom prípade, tento náš sa bál viac ako my a zmizol skôr, ako sme mohli urobiť obrázok.

Keď sme si podvečer vybrali miesto na táborenie a začali vykladat veci, tak sme si všimli, že z našej strany jazera vyplávali dva losy – matka s mláďaťom. Asi sme ich vyplašili, lebo skočili do vody kúsok od nás a plávali na druhú stranu jazera. My sme sa “zabývali”, čo okrem iného znamenalo aj zavesenie hojdacej siete, a na ďalší deň sme išli už len s jedným batohom. Výrazne sa nám uľavilo na portagoch a prešli sme zhruba 20 km. Čo sa týka jazier, tie boli rôzne: niektoré úplne krištáľovo čisté a niektoré naopak nútili človeka k zamysleniu, či sa mu chce do nich vstúpiť. To, kde sme kempovali, bolo našťaste čisté, a slúžilo nám aj ako zdroj pitnej vody. Najprv sme ju filtrovali (filter bol na konci výletu celý špinavý) a následne prevárali. Asi to stačilo, lebo nikomu nič nebolo (ale preventívne sme po večeroch dezinfikovali alkoholom).

Partia to bola vtipná. Za mláďatá Marek, Mišo a ja, za poameričtených Slovákov Zolo, ktorý s rozcuchanými vlasmi a skvelým humorom pripomína profesora, a Palo, ktorý je neskutočne nerozhodný. Už rok si kupuje auto, lebo si nevie vybrať, aké vlastne chce. My sme mu pomáhali riešiť problémy typu: Koľko ponožiek si mám zobrať? A mám si dať tričko s dlhým rukávom alebo s krátkym? A keď ma bolí krk, môžem ho mať zlomený? A keby mi vyskočila platnička, to by ma bolelo viac, nie? A môžem piť kávu na boľavý žalúdok? A čaj? A mám do loďky nastúpiť z tejto strany alebo radšej z tej druhej? A môžem mať termošok, keď skočím do vody namiesto toho, aby som sa najprv postupne ochladil? A nemám sa teda ochladiť? Alebo radšej skočím? Ak potrebujete vymyslieť 10 možných odpovedí na áno/nie otázku, spýtajte sa Pala. Za podpaľačov superaktívnych sme mali Číňana Ganga, ktorý sa však čínskeho občianstva musel vzdať, keď prijal rakúske (Čína dvojité nepovoľuje) a za vedúceho výpravy Christiana – šéfa skoro všetkých vyššie spomínaných.

A zhrnutie? Počasie bolo okrem prvého dňa parádne (áno, aj sme sa kúpali, používali krém na opaľovanie a tak), čo výrazne prospelo celej akcii. Ja som si vyskúšala aj kormidlovanie vzadu, ale pomerne rýchlo som sa dožadovala preloženia – keby ma tam vzadu niekto sledoval, tak by povedal, že máme opitého námorníka, lebo len veľmi zriedka sme išli rovno. Úraz sme mali iba jeden a aj to v posledný deň – Zolo sa porezal vreckovým nožíkom (príliš ostrým v dôsledku nedostatočného používania = 2krát za posledný rok). Rana bola pomerne dlhá a hlboká, preto sme sa cestou späť zastavili v najbližšej Emergency Room. Tam si s ňou poradili veľmi elegantne a namiesto zašitia (čo sme všetci očakávali) mu ju jednoducho zalepili – nie, tým nemyslím “prelepili náplasťou” ale “tie dve strany, kde sa to otváralo, k sebe niečím prilepili”. A my sme čumeli.

V Minneapolis, kam sme dorazili niečo po jednej v noci, nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenej hotelovej rezervácie, ale nakoniec nás predsa len prichýlili a zavčas ráno exportovali na letisko. Po pristátí v New Yorku nám vzduch pripadal, ako keď prídete z Tatier do Bratislavy a niekto vám navyše hodí do tváre použitý mokrý uterák. Celkový dojem je však 1* a vrelo odporúčam.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...