Thajsko – Koh Libong

Z rušného turistického mestečka Ao Nang sme sa po novom roku vybrali na ostrov Koh Libong. Nie je ďaleko od pevniny a tak nás prekvapilo, keď nám asi v polovici cesty motorovým člnom povedali, že máme prestúpiť. Začudovane sme pozerali, ako nám a ďalším pár ľuďom prekladajú batožinu do drevenej long tail boat, ktorá nás čakala pri dohodnutej bójke. Kompa ďalej bez nás pokračovala na iný ostrov.

Vysvetlenia sme sa nedočkali, ale usúdili sme, že to bolo asi kvôli odlivu. Ten bol na tomto ostrove ešte výraznejší ako v Ao Nang. Na miestach, kde sa počas odlivu dalo chodiť bosou nohou (a domáci tam chodili zbierať krabov a mušle), bolo v čase prílivu toľko vody, že ani Mišo tam nedočiahol, keď sa postavil. Na malý ostrovček, ktorý bol asi kilometer od našej pláže sa počas odlivu dalo tiež prísť pešo. Bol veľmi fotogenický, tak sme ho fotili na rôzne spôsoby.

Ďalšia pozoruhodná vec bola, že aj keď tam bývali aj iní ľudia okrem nás, neviem, čo robili, lebo väčšinou sme mali celú pláž a celé more pre seba. A to bola voda teplá ako vo vani.

A keď sa nedalo plávať, tak deti obťažovali miestnych krabov. Cupitalo ich tam veľmi veľa, aj pomalých s domčekami, aj rýchlych bez domčekov, a tak im stavali prekážkové dráhy a “bazény”.

V mori rybky, ježkovia, slimáky veľké ako uhorky, mušle a chobotničkohviezdice. Miesto, kde to žije.

No a musíme sa priznať, že tu sme nejakých krabov aj zjedli. Nie veľa, lebo s tým bola veľká robota, ale predsa.

Thajsko – Ao Nang

Chýbalo nám more. V lete sme pri žiadnom neboli, lebo sme mali starosti s rozbitou kúpeľnou, a tak sme si povedali, že pôjdeme v zime. Bolo nám jasné, že chceme ísť do tepla, aby sa tam naozaj dalo kúpať a bolo nám jasné, že Vianoce sú v takýchto destináciách top sezóna, takže nebude úplne jednoduché násť niečo za rozumnú cenu. Nakoniec z toho vyšlo Thajsko. Leteli sme cez Londýn (áno, trochu opačným smerom) a Dohu do Krabi. Tam sme dorazili o siedmej ráno, tak sme batožinu nechali v hoteli na recepcii a išli jet lag dospávať na pláž.

Deťom sa spať veľmi nechcelo. Deň, piesok, more… takže fičali akoby nič, ale potom sa to prejavilo večer. Z Kuba akoby niekto vybral baterky. Povedal, čo si dá na večeru a kým ju doniesli, tak sa úplne vypol a na izbu ho bolo treba odniesť.

Na pláž sme chodili každý deň, plávali, keď bol príliv, stavali stavby z piesku, keď bol odliv. Rozdiel bol naozaj veľký a to sme ešte netušili, ako sa to prejaví inde.

Jeden deň sme sa vybrali loďkou na susednú Railey Beach, ktorá je známa hlavne medzi skalolezcami. A chodili sme na masáže. Tie boli 4-10 euro/hod a väčšinou boli veľmi dobré.  


Ao Nang je veľmi turistické mestečko, takže na Silvestra to tam obzvlášť žilo. Deti sme zobudili okolo jedenástej a išli sme pozerať na pláž vypúšťanie lampiónov a ohňostroje. Fascinovali ich vysvietené hrajúce autá a tancujúci ľudia na ulici.

Jedli sme všeličo. Raňajky v rodinnom hotelíku, kde sme bývali, na obed ovocie, miestne palacinky a grilovanú kukuricu.

Z ovocia hlavne mango, malé banány a rambutany. Ale občas bol aj ananás, mandarinky, zelené figy. Skúsili sme aj dragon fruit a chlebovník. 

A na večeru sme chodili zakaždým niekde inde, väčšinou na krevety. Deťom sa páčila ryža na sladko v ananáse, ja som zase skúšala všelijaké curry s kokosovým mliekom.

Pili sme ovocné, najčastejšie mangové, shaky. A nikomu nebolo z jedla zle. Thajsko je prevažne budhistická krajina, ale na juhu, kde sme boli my, kde susedí s Malajziou, žije moslimská menšina. Už v Malajzii sa nám osvedčilo vyberať si na jedlo moslimské halal kuchyne, ktoré aj v poľných podmienkach dokážu pripraviť jedlo pomerne čisto (v porovnaní napríklad s indicko-hindu-… kuchyňami). 

A po novom roku sme sa presunuli na ostrov kúsok na juh, preč od kôp turistov a civilizácie. Zaujímavá bola cesta do malého prístavu: kopy ananásov na predaj – pár centov za kus, všade motorky, jazdí sa po opačnej strane cesty ako u nás, neskutočné elektrické vedenia a poprepletané drôty v mestečkách. Zorganizovaná bola veľmi zle (TigerLine Ferry to veľmi nezvládla) ale bolo fajn vidieť aj kúsok vnútrozemia. 

Rhodos (ICNAAM 2014)

Keď som niekde povedala, že idem na konci septembra do Grécka na konferenciu, tak reakcie boli zväčša chápavé úsmevy – jasné, jasné, dovolenka. A dovolenka to trochu aj bola – veľa plávania v teplom mori, víno, túlanie sa po ostrove. A dobre to padlo, ale bolo to odmakané a  chýbal mi tam chlap, s ktorým sa mi túla výrazne lepšie.

Do Grécka (konkrétne do Atén) by som ešte niekedy išla, na Rhodos už nie. Až tak mi neučaroval, z antiky tam vidno málinko a veľmi divne na mňa pôsobilo obrovské množstvo nedostavaných a polorozpadnutých stavieb. Ako z nejakého post-apokalyptického filmu. Plus prístup nejedného Gréka, ktorý už má na konci sezóny turistov zrejme plné zuby… nie, nedivím sa, turistov tam môžu vidlami prehadzovať, tak prečo by mali byť milí práve na mňa?

Takže zmiešané pocity.

Kodaň a začiatok cesty na juh

Cesta do Kodane viedla cez tento 18km dlhý most menom Storebælt.
Storebælt

V Kodani všade, kam sme sa pozreli, samé bicykle – vrátane tých na dne kanálov:

Bicykel v kanáli

Loďky a farebné domčeky v Nyhavn:

Nyhavn

Malú morskú vílu fotili všetci. Kým ju fotil Mišo, ja a deti sme sa v parku delili s vrabcami o jablká.

Malá morská víla

Pri fontáne v Amaliehaven – parku pred kráľovským zámkom. Tam Kiku fascinovala výmena stráží.
“A prečo sa tí panáci, čo strážia kráľovnú, musia vymeniť?”
“No tí, čo sú tu, sú už asi unavení, tak pôjdu domov a teraz budú chvíľu strážiť títo noví, čo prišli.”
“Unavení? Pôjdu sa domov vycikať a búvať?”

Amaliehaven

Všetci, vrátane internetu, nás varovali, ako je v Kodani draho, že kto chce cestovať lacno, nech sa jej radšej vyhne, že ak nebudeme chcieť hot-dog zo stánku na ulici, tak pod 20€ na osobu sa v centre nenajeme… A tak keď prišiel čas obeda, začali sme s malou dušičkou nakúkať pod slnečníky, ktoré sme stretávali na našej náhodnej prechádzke. Netrvalo to dlho a zakotvili sme v Rizraz. All-you-can-eat reštaurácia, po 10€ dospelí, 5€ Kika, Kubo zadarmo. Nespĺňala akurát moje optional kritérium – chcela som vyskúšať niečo miestne… toto bola zmes skôr z južných krajov – pita, hummus, tzatziky, rôzne šaláty, falafel, lasagne… Potom ešte fantastická domáca zmrzlina, na ktorú sme natrafili tiež náhodne… celkovo naše stravovanie v Kodani hodnotím veľmi pozitívne.

Rizraz

Kika a Hans Christian Andersen. Vľavo radnica, vpravo Tivoli, ktoré sme si nechali na nejakú ďalšiu návštevu.

Kika a Hans Christian Andersen

Tu bývajú lego panáčikovia

Aj v Kodani majú Lego

Takúto značku si zo slovenskej autoškoly nepamätám

Pozor, auto padá do vody

Do Christianie sme už nedošli, lebo krpci začali mať toho dosť, ale v Christianshavn sme aspoň na chvíľu vystúpili z vláčika.

Christianshavn

A tu sme bývali my. Pod oknami nákladiaky, bagre, zbíjačky, stavia sa tam nejaký ďalší výškový barák. Nebolo to až také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzeralo, lebo rámus robili vpodstate presne v tom istom čase, keď sme my boli preč. Malí ich s nadšením pozorovali z výšky chvíľku ráno a chvíľku podvečer.

Deti na okne

Sedem hodín večer, Kodaň ich zmohla. King-size posteľ plus detská postieľka sú nám tak akurát. Inak ale, musím povedať, ja som vedela, že ideme na sever a letný slnovrat ešte nie je ďaleko za nami, ale aj tak som ostala prekvapená, ako o siedmej ešte vôbec nevyzerá, že by sa deň chýlil ku koncu, o desiatej vonku normálne vidno, o polnoci ešte trošku šero, o tretej nad ránom začína svitať. Divné je to, divné.

Spia

A toto už je ďalší deň a kompa z Dánska do Nemecka. Auto sme nechali na jednej z dvoch nákladných palúb, presnorili obidve, ktoré boli pre ľudí, a po krátkom pobyte na veternej otvorenej palube sme si to neomylne namierili do detského kútika.

Autá na kompe

Ako Kika hovorí – to je ten čajník:

Čajka

Dnes nebolo detské ihrisko (ak nerátam detský kútik na kompe), ale zato sme poobede našli jedno veľké pieskovisko na brehu Baltického mora.

Baltické more

Ale tá voda. Ja som pôvodne myslela, že sa aj okúpem. Odchovaná na Štiavnických jazerách, dokonca aj do studeného jazera v Dánsku, pri Billunde, kam nás zobral Mišov kamarát, u ktorého sme bývali, som vliezla. Ale toto nie. Iba po členky.

Baltické more

A teraz už smer domov.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...