Mám sa pri kúpe lístkov do divadla pýtať, či sa tam fajčí?

Na jar som bola s kamarátkou v Žilinskom mestskom divadle prekvapená a znechutená, že jeden z hercov fajčil. A robil si (v rámci svojej postavy) posmech z toho, že mu je jedno, či to obecenstvu vadí alebo nie. Hra mala byť satirou na konzumnú spoločnosť. OuuKeeej… Kamarátka, ktorá so mnou bola, povedala, že pre ňu je toto už druhé predstavenie v Žiline, na ktorom boli zapálené cigarety.

Fast-forward pár mesiacov. Prišlo narodeninové pozvanie na muzikál:

A ja sa už nabudúce spýtam dopredu. Alebo ešte lepšie – budem musieť niekoho časom ukecať na výlet na Broadway.

Jeden muzikál a jeden film

spamalotTento článok chce byť reklama a antireklama. Reklama (+ vrelé odporúčanie) na muzikál Spamalot a antireklama na jeden film.

francuziMinulý týždeň Mišo spravil skúšku na certifikát a ja som mala meniny, tak sme zhodnotili, že to je dobrá príležitosť ísť trošku oslavovať a vybrali sme sa na muzikál. Spamalot si robí srandu zo všetkého – z kráľa Artuša a Kamelotu, z iných muzikálov, z angličanov, z francúzov, z gayov, z moru, z kresťanov, zo židov, zo seba a zo všetkého ostatného. Bavili sme sa.

A film? … pointa bola, že chlapík vraždil ľudí pomocou internetu. Ako sa to dá? Metódy nejdem popisovať, ale založené boli na web stránke a jej návševnosti – čím viac návštevníkov, tým rýchlejšie človek zomieral. A všetko sa streamovalo live. FBI to síce vyšetrovali, ale veľmi im to nešlo a stránku nevedeli zrušiť. Nedá sa povedať, že by to skončilo happyendom, poviem len, že chlapíka dostali. Ale…

Čo mi na tom vadí, sú dve veci (a okrem nich ešte brutálne vraždy, na ktoré som sa nemohla dívať). Prvá je to, že (v tom filme) ľudia stránku pozerali aj keď vedeli, že je to naozaj a že tým, že pozerajú, urýchľujú niekoho smrť. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko ľudí by pozeralo, keby to bolo naozaj, ale bojím sa, že veľa, čiste zo zvedavosti. A druhá veľmi znepokojujúca myšlienka je tá, že tento film nebol sci-fi. Ja osobne by som nevystopovateľnú stránku urobiť nevedela, ale to, čo robil chlapík vo filme (nepíšem vrah, lebo vrahov tam okrem neho bolo ďalších pár miliónov ľudí) nepotrebovalo žiadne technológie budúcnosti. Šikovný počítačový guru by to mohol spraviť dnes. Prečo potom niekto urobí film, kde dá návod ako?

Na záver radšej na veselšiu nôtu – vráťme sa ešte k Spamalotu:

Dva muzikály

Úplne, úplne iné, ale obidva veľmi dobré. Na Levieho Kráľa sme sa boli pozrieť pár dní po dovolenke a na Color Purple včera s Borkou. Leví kráľ bol rozprávkový, farebný, veľkovýpravný a Color Purple južansko, gospelovo smutná.

Čo sa týka spevu, tak tým okrem opičej šamanky v levom kráľovi nikto neohúri, ale veľký potlesk si vyslúžili bubny a to, akým spôsobom boli znázornené všetky zvieratá. Žirafy na chodúľoch, poskakujúce antilopy, elegantné levice a dokonca aj slony a nosorožec. Maskéri majú každý večer asi čo robiť, ale výsledok je výborný. Veď sa pozrite sami:

Ako sa dalo čakať, na levieho kráľa sa prišlo pozrieť aj veľa detí. Na Color Purple naopak žiadne, lebo príbeh je to smutný, humor drsný, výprava pomerne skromná, angličtina ťahavá černošská ale zato spev vynikajúci.
http://www.youtube.com/watch?v=4iddyQh3z9k
Popularite Color Purple pomáhajú dve veci. Jednak ju pochválila Oprah (pre tých, ktorí len matne tušia, kto to je, je to dáma s vlastnou talkshow, časopisom a vplyvom na masy. Keď Oprah povie, že sa jej páčila nejaká knižka, tá sa hneď začne vo veľkom predávať a za chvíľu je z nej bestseller) a jednak v ňom hrá Fantasia – americká superstar z roku 2004. Ani jedno z toho však muzikálu na kvalite neuberá (Fatasia – áno, naozaj sa tak volá – jej dokonca pridáva), takže ak by sa ma niekto spýtal na odporúčanie, toto by bolo jednoznačné áno.

Les Miserables

Hneď úvodom odkaz pre naše budúce návštevy, toto si nerobíme reklamu, len sa chceme podeliť o zážitok.

Keď sme tu totiž mali tri týždne Mišových rodičov, tak okrem návštevy turistických miest sme ich predsa nemohli pustiť domov bez toho, aby sme ich zobrali na Broadway na muzikál. Aj sme chvíľu vyberali, čo by to malo byť. Chceli sme niečo, čo má známy príbeh, lebo predsa len nie všetci hovoríme a rozumieme plynule po anglicky. Vyhrali to bedári – Les Miserables.

Bol to síce trochu nezvyk, že sme išli na predstavenie na druhú poobede (vzhľadom na naše rozhádzané pracovné dni, synchronizácia nie je úplne jednoduchá a boli sme radi, že sme našli nejaký prienik my navzájom a ešte navyše aj s divadlom), ale veľmi sa nám páčilo. Aspoň teda mne osobne – ostatní nech sa vyjadria. A pre tých, čo tam neboli, niekoľko ukážok tu.

Podobne ako pri Fantómovi opery a Pirátskej kráľovnej, aj tu sa im podarilo veľmi zaujímavo vyriešiť scénu, vrátane bojov na barikádach. Hudba bola – ako inak – naživo a mala v sebe taký marseillaisovský nádych (by ma zaujímalo, či som to dobre vyspelovala; tí čo viete po francúzsky, nezbite ma). Koniec taký ako v knižke – nepáčil sa mi už tam, mala som dojem, akoby Hugovi došla fantázia – ale celkový dojem veľmi dobrý.

Nuž, a keď sme skončili, akurát čas večere, pobrali sme sa do neďalekej thajskej reštaurácie. Ako obvykle, chlapi vsadili na istotu a baby experimentovali (moja bola tá ryba na banánovom liste a Mišova mamina si dala morské potvory).

P.S. Ja už mám aj vybraté, čo by som chcela vidieť nabudúce, len ešte musím niekoho ukecať.

The Pirate Queen

Pamätáte si Riverdance? Tých Írov, čo stepujú? Pridajte k tomu ešte muzikál a vyjde vám, na čo sme sa boli včera pozrieť. A bola to paráda.

Pirate QueenUž keď sme prichádzali, Empire State Building svietila na zeleno, ale nie, nemalo to nič spoločné s Írmi ale s istou organizáciou na ochranu životného prostredia, ktorá mala nejakú akciu. Do divadla sme prišli netušiac, čo nás čaká, lebo predstavenie je nové, v New Yorku ho začali hrať len predvčerom a príbeh sme nepoznali. Ale prekvapenie stálo za to. Ak si chcete pozrieť, krátke propagačné video, tak tu.

Empire State BuildingPríbeh o Írke Grace O’Malley, ktorá skutočne žila v 16. storočí a bojovala za svoj klan, síce upravili a dali mu sladký happyend, ale to je asi to jediné, čo sa mu dá tomuto predstaveniu vytknúť. Írska hudba naživo, časť účinkujúcich boli írski tranečníci a speváci (aj z Riverdance), dokonca jedno skladbu spievali v starom keltskom jazyku. Bolo to živé, chytľavé a ľudia sedeli naklonení dopredu a počúvali ako v tranze – vrátane mňa. Prvé, čo som spravila, keď som sa vrátila domov, začala som hľadať na internete cdčko. Ale vyzerá, že si naň budem musieť ešte počkať.

Zase sme raz k niečomu prišli, ani sme nevedeli ako. V novinách bol totiž kupón na lístky za štvrtinu ceny a tak sme ich kúpili, že niečo si teda pozrieme a našli sme toto. Nemôžem povedať, že by som mala za sebou nejaké závratné množstvo muzikálov, ale niečo som už (naživo alebo v telke) videla – Kleopatra, Dracula, Jozef a jeho zázračný čarovný plášť, Fantóm opery, Jesus Christ Superstar. Ťažko sa porovnáva neporovnateľné a každý z nich bol iný, ale pre mňa osobne teraz Pirátska kráľovná suverénne vedie. Vrelo odporúčam.

Fantóm opery

In sleep he sang to me, in dreams he came, the voice which calls to me and speaks my name, and do I dream again? For now I find, the Phantom of the opera is there, inside my mind… Toto som si pospevovala včera cestou v metre a Mišo ešte dnes pol dňa. Asi sa nám fantóm naozaj dostal do hlavy.

MaskaZačalo sa to čudným komplimentom. Mišo povedal, že som ako Tefal. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo tým myslí, lebo moje znalosti reklamy sú len povrchné. To, že som zobrala lístky a foťák, bral ako samozrejmosť, ale trochu ho prekvapilo, že som nezabudla ani na jeho okuliare. Myslím na všetko.

Vybrali sme sa na Fantóma opery do Majestic Theatre. Tento muzikál sa tu hrá už vyše 15 rokov šesť večerov v týždni. Po skončení nám došlo, že by polovicu divadla museli komplet prestavať, keby v ňom chceli hrať niečo iné (čo pri neutíchajúcom záujme asi nehrozí veľmi skoro). Scéna je totiž postavená práve pre tento muzikál a to takmer dokonale. Pamätáte si ako to začína? Dražbou v schátranom divadle so spadnutým lustrom, ktoré sa zrazu vráti v čase do obdobia svojej najväčšej slávy. Presne tak to začalo aj tu. A tá premena divadla späť na nové bola naozaj pôsobivá, vrátane dvíhania obrovského lustra, ktorý prešiel len pár desiatok centimetrov nad hlavami divákov prv, než vystúpal k stropu.

Ja som bola zvedavá, ako sa vysporiadajú s podzemnými scénami, ale klobúk dolu. Namiesto dlhého schodišťa poslúžil pohyblivý mostík a jazero, na ktorom člnkovali, vyzeralo skoro ako voda. Ale buď bolo javisko deravé ako sitko alebo to bola parádna ilúzia, ale tie stovky sviečok, ktoré sa zrazu vynorili z vody (rozumej pary) mi vyrazili dych. Podobne aj veľké zrkadlo, do ktorého sa speváčka pozerala, odrážala sa v ňom jej izba a zároveň bolo vidieť fantóma stojaceho za ním.

Alebo jej milý, keď ju bežal zachrániť, zoskočil zo schodišťa (rozumej pohyblivého mostíka) rovnými nohami dolu letel asi dva metre, čo sme videli a ladne pokračoval niekam dalej ako Alenka do ríše divov. Ja viem, asi by som sa mala skôr vyjadriť k tomu, ako sa mi páčilo predstavenie po hudobnej stránke, ale nemôžem si pomôcť, tie plynulé zmeny kulís (rozumej nielen výmena stoličiek ale komplet zmena scény počas deja) a zaujímavé triky predstaveniu veľmi pomohli.

Páčilo sa mi aj to, že o väčšinu hudby sa postaral živý orchester schovaný pod javiskom. Dirigent mal stupienok tak na medziposchodí, aby mohol dirigovať a zároveň vidieť, čo sa deje na scéne. Akustika dokonalá, speváci spevaví (zvládali aj operné časti), predstavenie pôsobivé – vrátane bleskov, lietajúcih svetlíc, lustra padajúceho na divákov, ktorý si to až na poslednú chvíľu rozmyslel a pristanál na javisku, a prekvapujúceho konca. Nie, nekončí to úplne ako vo filme, ale neprezradím. Čo ak náhodou niekedy zavítate, nemôžem vám pokaziť prekvapenie.

Ale aby som sa toľko nerozplývala, je mi načim aj trochu skritizovať. Prečo keď mi môžu zobrať kabát do šatne v slovenskom divadle (a americkom múzeu), tak tu ho musím mať dve hodiny na kolenách? A prečo musí byť všetko tak veľmi načančané? Viem, dej sa odohráva v opere, ale keď počet dekoračných zlatých anjelikov prekročí desiatku, je čas sa nad niečím zamyslieť. Keby tí, ktorí vyrábali dekorácie a kostýmy, použili zhruba tretinu všetkých ozdôb, tak by to bolo len jemne prehnané. Asi to celé najlepšie vystihuje jedno slovo: spectacular.

Otázkou ostáva, či to tých spevákov ešte baví…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...