Veľkonočný pondelok v rezervácii Poing.
|
||||
Veľkonočný pondelok v rezervácii Poing. Boli sme navštíviť švagrovcov a bolo parádne. Akurát neviem, čím to je, vždy keď sme u nich, tak je nanič počasie. Už nás podozrievajú, že si to nosíme so sebou. Jeden deň sme zvolili indoor program – Deutches Museum. Aj keď to názov veľmi nenaznačuje, je to vedecko-technické interaktívne múzeum s kopou aktivít pre deti. Myslím, že sme nestihli pozrieť ani tretinu, takže pokojne môžeme ísť ešte párkrát. Do centra vláčikom: Kika kormidluje loď: pilotuje lietadlo: Kubo skúma, aký je rozdiel medzi priamočiarym a krútivým pohybom: Veľmi ho zaujalo Newtonove kyvadlo: Kika pozoruje chromozómy v bunkovom jadre (Kuba bolo treba prehovárať, aby do bunky vôbec vošiel): Ale zato hrať sa so zrkadlami, farebnými filtrami a hranolmi lámať svetlo vydržal asi 20 minút: Výborné. Keď je škaredo, treba nabaliť jedlo a vybrať sa tam na celý deň. No a na tomto mieste treba niečo povedať o nemeckých detských ihriskách. Ja som ich obdivovala, už keď sme na jedno zavítali pred štyrmi rokmi. Oproti tým strašne bezpečným americkým, sa s tým tie nemecké nepárajú. Kika ide po lane 3 metre nad zemou, rukami sa drží dvoch ďalších lán vo výške svojho pása, pod ňou štrk. Potom sa jej šmykne, rukami sa stále drží tých dvoch a my ďaleko… Zvládla to, ale ja som ešte hodnú chvíľu predýchavala. A ukázalo sa, že je menší problém vyliezť do rôznych domčekov, ako spúšťať sa potom dole. Do jedného som za zaseknutým Kubom musela vyliezť aj ja a nabrať odvahu, aby som sa s ním v klíne potom šupla do diery v podlahe, ktorá začínala zvislo dolu. Myslela som pri tom na Alicu ako padá do králičej nory. V tomto je zaujímavé, akí sú Kika s Kubom odlišní. Kika tú kritickú šmýkačku zvládla sama. Ale srnky, tie sú u Kiky presne na polceste medzi hrozným strašidlom a niečím, čoho sa neskutočne túži dotknúť. Kubo si v pohode nechá olizovať ruku. V tomto parku sa zvieratá (okrem vlkov a podobných) môžu aj kŕmiť… ps Vďaka Ajke za vonkajšie fotky. V tieto dni som ja akosi nebola schopná si zobrať aj telefón, keď sme išli niekam von. ps2 Sushi 3x za 6 dní… to sa nám ešte asi nestalo. Všetci štyria sme si pochvaľovali. Pred dvoma týždňami som bola na workshope v Štutgarte. Konal sa na Institute of Computational Physics, ale bolo veľmi zábavné sledovať, ako sa títo počítačoví fyzici zabávajú experimentami. Skúšali sme, ako funguje hydrogel, vyrábali a tekutým dusíkom chladili zmrzlinu… Bolo veľmi dobre, urobili sme s kolegom a s veľkou pomocou jedného slepého(!) programátora aj kus roboty, ale teda… dámy na Inštitúte sedeli len v administratívnych kanceláriách, WC pre dámy sú 2ks, pre pánov 4, na večeri pre ESPResSo developerov bolo 16 chlapov a ja… Tento týždeň sme boli s Mišom v Berlíne. On pracovne a ja – tak polopracovne 🙂 stihla som asi polovicu toho, čo som plánovala: napísala som recenziu jedného článku a nachystala si prezentáciu na obhajoby. Ale okrem toho som sa túlala po meste, prečítala dve knihy a spala, koľko som vládala. Veľmi dobre padlo. Nemusieť sa starať o jedlo v pravidelných intervaloch a zamýšľať sa nad kid-friendly reštauráciami… Ísť si pozrieť čokoľvek (Židovské múzeum vrátane výbornej výstavy Obedience, z ktorej som odchádzala uplakaná; pamätník holokaustu, z ktorého som odchádzala mierne zmätená…) a nemusieť nikomu nič vysvetľovať…
… alebo včerajšia večerná prechádzka popri múre a v okolí.
Cestou domov sme sa zastavili ešte v Nemecku u kamarátov a spravili si výlet k ďalšiemu jazeru. Kika na lane: Helenka sleduje Kubkove výkopové práce: Sedím na kameni a je mi dobre: Voda nebola síce teplá, ale plávať sa dalo: Kubko sa vyvaľuje na pláži: V Helenkinom hračkárstve: Ešte jedna noc v Čechách a dnes sme dorazili domov. Tento posledný úsek bolo vidno, že všetci toho už majú dosť a dva týždne sú asi naozaj naša horná hranica na putovný výlet s deťmi. Kubko síce hovoril, že on ešte nejde domov, že chce ešte búvať v nejakom inom domčeku, ale Kika sa už tešila, lebo dohoda bola, že doma si môžu otvoriť svoje suveníry z výletu. Cesta do Kodane viedla cez tento 18km dlhý most menom Storebælt. V Kodani všade, kam sme sa pozreli, samé bicykle – vrátane tých na dne kanálov: Loďky a farebné domčeky v Nyhavn: Malú morskú vílu fotili všetci. Kým ju fotil Mišo, ja a deti sme sa v parku delili s vrabcami o jablká. Pri fontáne v Amaliehaven – parku pred kráľovským zámkom. Tam Kiku fascinovala výmena stráží. Všetci, vrátane internetu, nás varovali, ako je v Kodani draho, že kto chce cestovať lacno, nech sa jej radšej vyhne, že ak nebudeme chcieť hot-dog zo stánku na ulici, tak pod 20€ na osobu sa v centre nenajeme… A tak keď prišiel čas obeda, začali sme s malou dušičkou nakúkať pod slnečníky, ktoré sme stretávali na našej náhodnej prechádzke. Netrvalo to dlho a zakotvili sme v Rizraz. All-you-can-eat reštaurácia, po 10€ dospelí, 5€ Kika, Kubo zadarmo. Nespĺňala akurát moje optional kritérium – chcela som vyskúšať niečo miestne… toto bola zmes skôr z južných krajov – pita, hummus, tzatziky, rôzne šaláty, falafel, lasagne… Potom ešte fantastická domáca zmrzlina, na ktorú sme natrafili tiež náhodne… celkovo naše stravovanie v Kodani hodnotím veľmi pozitívne. Kika a Hans Christian Andersen. Vľavo radnica, vpravo Tivoli, ktoré sme si nechali na nejakú ďalšiu návštevu. Tu bývajú lego panáčikovia Takúto značku si zo slovenskej autoškoly nepamätám Do Christianie sme už nedošli, lebo krpci začali mať toho dosť, ale v Christianshavn sme aspoň na chvíľu vystúpili z vláčika. A tu sme bývali my. Pod oknami nákladiaky, bagre, zbíjačky, stavia sa tam nejaký ďalší výškový barák. Nebolo to až také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzeralo, lebo rámus robili vpodstate presne v tom istom čase, keď sme my boli preč. Malí ich s nadšením pozorovali z výšky chvíľku ráno a chvíľku podvečer. Sedem hodín večer, Kodaň ich zmohla. King-size posteľ plus detská postieľka sú nám tak akurát. Inak ale, musím povedať, ja som vedela, že ideme na sever a letný slnovrat ešte nie je ďaleko za nami, ale aj tak som ostala prekvapená, ako o siedmej ešte vôbec nevyzerá, že by sa deň chýlil ku koncu, o desiatej vonku normálne vidno, o polnoci ešte trošku šero, o tretej nad ránom začína svitať. Divné je to, divné. A toto už je ďalší deň a kompa z Dánska do Nemecka. Auto sme nechali na jednej z dvoch nákladných palúb, presnorili obidve, ktoré boli pre ľudí, a po krátkom pobyte na veternej otvorenej palube sme si to neomylne namierili do detského kútika. Ako Kika hovorí – to je ten čajník: Dnes nebolo detské ihrisko (ak nerátam detský kútik na kompe), ale zato sme poobede našli jedno veľké pieskovisko na brehu Baltického mora. Ale tá voda. Ja som pôvodne myslela, že sa aj okúpem. Odchovaná na Štiavnických jazerách, dokonca aj do studeného jazera v Dánsku, pri Billunde, kam nás zobral Mišov kamarát, u ktorého sme bývali, som vliezla. Ale toto nie. Iba po členky. A teraz už smer domov. Náš posledný roadtrip bol pred piatimi rokmi a povedali sme si, že je načase s touto našou obľúbenou zábavou zase začať. Bolo to tesné, ale do auta sme sa zmestili. Okrem toho, čo tu vidno, majú deti vzadu pod nohami skladací kočík, na sedadle zopár hračiek a ja kabelku. Akurát naspäť nás má ísť o jednu osobu a pár krabíc Lega viac, takže na high level Tetris ešte len príde. Didi, prosím Ťa, cestuj naľahko. Máme odskúšané, že zhruba 400km väčšinou po diaľnici je naše maximum, čo sú deti ešte ako tak spokojné. Podľa možnosti nie dva dni po sebe. Tak sme aj plánovali cestu a prvé dve noci strávili u mojej tety za Prahou. V “odpočívací” deň sme išli na malý výlet do Mělníka a pozreli sa, kde sa stretáva Vltava a Labe. (Inak, aby nedošlo k nedorozumeniu, Vltava je to vľavo, to vpravo je kanál a Labe nevidno, lebo je úplne vľavo “pod” cestou). Pred pár týždňami, keď boli tie veľké záplavy, mi presne takýto obrázok prišiel s textom “Potká se Vltava s Labem a říká: Hele, červen a taková kosa. Nezatopíme?” A to, čo vidno od cesty vyššie, zatopili. Bez zmrzliny to nešlo. Ani bez každodennej návštevy detského ihriska. A toto už je po ďalších 400km v Nemecku, pri Ruppiner See, v dedinke, ktorá má viac koní, ako domov. A tých koní je menej ako 10. Trochu preháňam, ale nie veľmi. Penzión som našla online, pre hostí má tri izby a keďže ja som cheap, objednala som iba jednu (lebo deti do 4 rokov, ktoré spia s rodičmi alebo v prinesenej postieľke neplatia) a zbalila dve nafukovacie karimatky. Na raňajky vajíčka na tvrdo so štrikovanými čiapkami, domáce lekváre, … na schodoch vychechtaná ježibaba, na záhrade jazierko so zlatými rybkami a jedným “žralokom”, ktoré musí Kubo skontrolovať zakaždým, keď ideme von, aj keď sa vraciame. A k zaparkovanému autu musíme chodiť okľukou, lebo priama cesta vedie pozdĺž susedovie obsypaného malinčia a je jednoduchšie sa im vyhnúť, ako zakaždým ukecávať moje kobylky, nech ich nechajú tak. A dostali sme tri kľúčiky – jeden od vchodových dverí, jeden od izby a jeden od móla. Moja nemčina nestačí na to, aby som pochopila ten tretí. Oddychový deň tentokrát na výlete v mestečku Neuruppin. Taká ospalá diera. Ako správni vymetači detských ihrísk, museli sme sa zastaviť aj na tomto: Kika nechcela ísť hore, tak som išla aspoň ja: Aj hojdačky boli lanové Ten oceľový chlapík vpravo sa volá Parzival. Labuť s pokrúteným krkom Kostol Kika v sieti Išli sme aj do parku, kde sa dalo kúpať. A okrem nás aj celá jedna svadba. Toto sú traja z nich na móle. Nevesta je tá s rukávikmi (chvíľu tam pobehovala aj v závoji) Mišo zhodnotil, že je to celé strašne starovýchodonemecké – vrátane babičiek skáčúcich do vody, tlupy detí bez plaviek, všetkých prezliekajúcich sa rovno na pláži. Je pravda, že napríklad v Amerike také človek nevidí (ale to ani deravé lanové ihriská, všakže…). Mne sa to páčilo a deti mali ideálnu kombináciu vody a piesku, takže všetko bolo v naprostom poriadku. (A zistila som, že okrem Miša máme v tejto v rodine ešte jedného managera, ktorý nevie po nemecky, ale v práci mu to neprekáža – Kika bez problémov zorganizovala malého chlapčeka s krhličkou, aby jej nosil vodu na jej stavby.)
Kým bol Mišo na ďalšej ceste do Nemecka – tentokrát do Berlína – ja som si povedala, že si s krpcami tiež urobím výlet – do Senca na jazerá. Užívali sme si leto a boli sme sa pozrieť aj na Záhorí, aj na úplnom juhu Slovenska. Dobre bolo. Najprv z júna z Mišovej služobnej cesty do Nemecka: |