Bežky v High Point parku

Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)

Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.

Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.) 

A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned. 

Mountain Creek – na kolesách to ide dolu kopcom rýchlo

Chystali sme sa sem už predtým, ako sa ohlásila Orlena. Ale extra sneh šmýkaniu dole kopcom určite neuškodí. Víkendy boli beznádejne vypredané, tak som kúpila lístky na štvrtok podvečer.

Deti skončili školu o tretej, potom sme sa nababušili a išli. Dva malé nedostatky boli: veľa ľudí (optimálna by bola tak polovica) a nezmyselný (povinný!) kyvadlový autobus, ktorý chodí medzi parkoviskom a dráhami. Je to vzdušnou čiarou asi 300m, ale cez cestu, bez priechodu pre chodcov a bez chodníkov po krajoch. Mohli radšej spraviť tie chodníky a priechod…

My sme to s Mišom pozorovali zdola a chodili sa prechádzať ku ohníku, vždy kým sa deti viezli hore a čakali na spustenie. Dve hodiny boli tak akurát.  

Sunfish Pond

Opäť raz Delaware Water Gap. Tentokrát sme chytili posledné parkovacie miesto na “našom” brehu rieky. Vybrali sme sa po Apalačskom chodníku k Sunfish Pond a potom po krátkom pokeci s rangerom a pikniku naspäť po Dunnfield Creek Trail (13 km okruh). Highlight výletu pre mňa boli farby, pre deti brodenie potoka (asi 6-krát).

High Point

Už by to aj začala byť nuda. Zase prechádzka po lese, takmer žiadne prevýšenie, trochu výhľadov a doťapkali sme sa na najvyšší bod New Jersey (High Point, ako inak), necelých 550 m.n.m. Už by som išla aj na nejakú túru, takú že by sme vyliezli na reálny kopec… Ale zachránili to farebné stromy. Najlepšie boli javory, lebo tie vedia mať na jednom strome veľa rôznych farieb. 

Opustená dedina Feltville

Boli sme pozrieť opustenú dedinku Feltville v parku Watchung. Dva domy dokonca vyzerali, že v nich ešte niekto býva, ale zvyšné mali trávu a kríky na strechách, preborené terasy.  Vonku boli informačné tabule, ale o kus lepšie by to bolo, keby z toho areálu spravili niečo ako skanzen. 

Deti mali sľúbený oheň, lebo zistili že sa dajú opekať marshmellows. Odkladali sme to, lebo každú chvíľu pršalo, ale keď sme už raz išli do lesa a vedeli, že tam sú ohniská, tak sa tomu nedalo ďalej vyhýbať. Veľa nechýbalo a odišli by sme smutní, lebo drevo bolo trochu mokré, ale s posledným kusom papiera sa to podarilo a nakoniec sa dalo aj opekať. 

Aj v Atlantiku sa dá kúpať

Keď sme v Island Beach State Park boli v máji, tak to nebolo na kúpanie, ale teraz to už išlo. Podľa internetov mala voda 23C. 

Čo sa týka čistoty… čo si budeme hovoriť, Sulu Sea to nie je, ale boli tam rybky, kraby a mušle, tak snáď to prežijeme aj my. Viditeľnosť vo vode len asi meter, to už človek radšej pláva s hlavou nad hladinou, ale deti si aspoň užili hojdanie sa na vlnách – tie boli tak akurát. 

Boli sme dvakrát a vyberali sme si dni cez týždeň, keď malo byť trochu pod mrakom, nech nestretneme všetkých a nech sa nepripečieme. Oba razy sme išli zavčasu ráno (= o 7 z domu, o 8 na pláži … áno, síce s veľkým sebazaprením, ale použili sme budík) a odchádzali na obed. To bolo tiež tak akurát.

Mišo zahlásil, že skoro ako dovolenka pri mori…

Veľmi by som chcela, aby to fungovalo, ale nevidím, ako by mohlo

Školská administratíva nám poslala plán, ako si predstavujú začiatok nového školského roku. V skratke, dva týždne pred tým, ako začne škola, majú byť všetci doma (v NJ), do školy sa bude chodiť každý deň od 8 do 12:30, pričom vo veľkých budovách (ako je Kikina middle school) budú mať mať žiaci poposúvané príchody a odchody a priradené dvere, aby sa nestretávali všetci naraz. Od 12:30 do 13:30 majú čas prísť domov a naobedovať sa (jedálne v školách nebudú fungovať, ale bude sa dať vyzdvihnúť obed to-go) a od 13:30 do 15:00 bude online vyučovanie. 

V škole budú mať (okrem dvoch krátkych prestávok na elementary schools) všetci rúška a na niektorých laviciach priehľadné plastové bariéry. Nebudú používať skrinky (lockers), nebudú pracovať vo fyzických skupinkách a žiaci sa budú čo najmenej presúvať medzi učebňami (učitelia budú chodiť za nimi). 

Je možnosť prihlásiť sa aj na celé vyučovanie online. Presuny z online do in-person modelu sa budú robiť raz za mesiac a treba sa dopredu nahlásiť (aby sa škola stihla pripraviť), z in-person do online vpodstate hocikedy. 

Plán dali na pripomienkovanie, učitelia majú výhrady, diskusné fórum s verejnosťou (a registráciu) posunuli, lebo vďaka hurikánu Isaias bolo vyše tri štvrtiny nášho mesta bez elektriny. 

New Jersey je na tom teraz v počte chorých relatívne dobre. Naše mesto tiež. Takže na prvý pohľad to vyzerá nádejne. A je to plán, niekto nad ním rozmýšľal, sú ochotní prispôsobovať sa situácii za pochodu.

Bolo by úžasné, keby to fungovalo. Deti sú cool, akurát nie zrovna vtedy, keď sa majú učiť a zároveň majú rodičia pracovať. A ako sme videli na jar, chýbajúci kontakt so živými rovesníkmi má neblahý dopad na všetky vekové kategórie, ale na tie detské obzvlášť. Takže ja veľmi chcem, aby (moje) deti mohli do školy chodiť. ****, to je ten hlavný dôvod, prečo som bola ochotná sa sem zase presťahovať.  

Ale bojím sa, že sa tie školy otvoria len nakrátko. Že všetky tieto plány a snahy budú nanič, keď prídu prví chorí. A oni prídu. V niektorých školách školský rok začal už tento týždeň a prvé prípady nenechali na seba dlho čakať. Áno, študenti sa asi miešali viac, ako sa budú u nás, áno, zjavne nemali povinné rúška, áno, v Georgii momentálne prípady pribúdajú rýchlejšie ako v New Jersey. Takže snáď naše prvé prípady nebudú hneď v prvý týždeň, ako školy otvoria. Ale je len otázka času, kedy budú, lebo medzištátny pohyb obmedzený nie je, karanténa po príchode je síce prikázaná ale nie strážená a ľudia sa tu miešajú.

A áno, school district má aj vypracované pravidlá, ktoré kontakty v takom prípade majú ostať doma, procedúry, kto kedy a ako sa môže naspäť vrátiť do školy, kto to bude mať celé na starosti… Ale v praxi? Keď ochorie jeden matikár, ktorý v kritické dni odučil 4 triedy po 25 žiakov? A z nich povedzme dvaja budú mať pozitívny test? (A vediac, ako vyzerá miera false negatives PCR testov?) Nejako sa to utrasie, a potom sa to stane znovu, tentokrát má pozitívny test polovica žiakov a žiačok jednej triedy. Ostanú doma všetci učitelia, čo ich učili? Kto bude potom osobne učiť ostatných žiakov, ktorí sedia v iných triedach? Ak majú mať učiteľov cez počítač a nemať kontakt navzájom, majú byť v škole? A tá jedna school nurse, ako stihne robiť všetok contact tracing popri svojej normálnej práci? Po troch iteráciách tohto tu, bude sa všetkým chcieť aj štvrtýkrát, keď nezanedbateľná časť času, keď sú spolu v škole, je venovaná opatreniam a obmedzeniam, aby výuka prebiehala aspoň nejako? A mali by? Voči učiteľom a ostatným zamestnancom sa mi to zdá veľmi nefér.

Rodičia (ktorí môžu) zvažujú aj iné možnosti. (V miestnych novinách som už videla inzerát, že sa hľadá učiteľ/ka pre pod so štyrmi deťmi). Ale to nie je riešenie pre všetkých. A nie je to ani úplne dobré riešenie. Najsmutnejšie na tom celom je, že nebolo treba “až tak veľa”. Povedať si ako krajina, že “obetujeme leto”, aby veľa ďalších ľudí nezomieralo zbytočne a aby mohli ísť deti na jeseň do školy. V každom momente sú USA zhruba šesť týždňov od potlačenia pandémie. Ale to je nepriechodné.

A tak o pár týždňov začne experiment a ja síce veľmi chcem (a potrebujem), aby deti do školy išli, ale zároveň sa mi zdá úplne nesprávne ich tam poslať. Now what? 

PS Middle school zvykla v septembri organizovať Stokes trip – taký team building pre prichádzajúcich šiestakov v Stokes state forest, kde sme boli včera na výlete. Akcia ešte stále nie je zrušená, ale tiež nerozumiem, ako si to predstavujú, keď jej cieľom malo byť byť spolu, nadväzovať kontakty a mať spoločné zážitky – pre 150 detí. (Vo veľkom tábore v Geogii, ktorý vyžadoval aj od detí aj od vedúcich negatívny výsledok testu pri nástupe, sa covid rozšíril rýchlo.)

Dva kliešte, dva hady a 15 kilometrov

To je v skratke náš včerajší výlet v Stokes State Forest. Začali sme po Apalačskom chodníku od Culvers Gap parking lot a vyšli ku Culver fire tower. Plán bol ísť až po Sunrise Mountain, ale keď miera detského kňučania presiahla mieru všeobecnej trpezlivosti, odbočili sme na žltej doľava, prešli cez cestu a pokračovali po modrej ku Stony Lake. Tam ďalší piknik a naspať ku autu.

Všade boli huby. Žlté, červené, hnedé, ale nič čo by som si trúfla zobrať so sebou. Prvá polovica výletu bola v listnatom lese, vlhko, mäkkučký mach, miestami úplne hubové závany. V tej druhej časti sme prechádzali cez suchšie ihličnaté úseky, kde to voňalo borovicovo-miazgovo-stredomorsky. 

Hada sme našli jedného vyše meter dlhého čierneho (podľa obrázkov na tabuli pri jazere asi black racer snake) a jedného asi 40 cm s pásikom na chrbte (asi garter snake). Kliešte sme našli až doma, dúfam, že už všetky.

Ľudí sme na chodníkoch za celý deň stretli 5, z toho jedného, ktorý vyzeral, že je na AT už pekných pár dní. 

Kvitnúci kaktus

Keď som si ho všimla prvýkrát pri večernej prechádzke, mal neskutočne veľa zavretých pukov. Jasné, že sme sa vrátili o pár dní neskôr pozrieť, ako mu ide kvitnutie. Kto by to povedal, že v strede New Jersey bude klíma na vonkajšie kaktusy…

Seaside Park