Víkendové surfovanie

Greetings, E.T. (Please Don’t Murder Us.)

The anti-METI movement is predicated on a grim statistical likelihood: If we do ever manage to make contact with another intelligent life-form, then almost by definition, our new pen pals will be far more advanced than we are. The best way to understand this is to consider, on a percentage basis, just how young our own high-tech civilization actually is. We have been sending structured radio signals from Earth for only the last 100 years. If the universe were exactly 14 billion years old, then it would have taken 13,999,999,900 years for radio communication to be harnessed on our planet. The odds that our message would reach a society that had been tinkering with radio for a shorter, or even similar, period of time would be staggeringly long. Imagine another planet that deviates from our timetable by just a tenth of 1 percent: If they are more advanced than us, then they will have been using radio (and successor technologies) for 14 million years. Of course, depending on where they live in the universe, their signals might take millions of years to reach us. But even if you factor in that transmission lag, if we pick up a signal from another galaxy, we will almost certainly find ourselves in conversation with a more advanced civilization.

It is this asymmetry that has convinced so many future-minded thinkers that METI is a bad idea. The history of colonialism here on Earth weighs particularly heavy on the imaginations of the METI critics. Stephen Hawking, for instance, made this observation in a 2010 documentary series: ‘‘If aliens visit us, the outcome would be much as when Columbus landed in America, which didn’t turn out well for the Native Americans.’’ David Brin echoes the Hawking critique: ‘‘Every single case we know of a more technologically advanced culture contacting a less technologically advanced culture resulted at least in pain.’’

Wrestling with the METI question suggests, to me at least, that the one invention human society needs is more conceptual than technological: We need to define a special class of decisions that potentially create extinction-level risk. New technologies (like superintelligent computers) or interventions (like METI) that pose even the slightest risk of causing human extinction would require some novel form of global oversight. And part of that process would entail establishing, as Denning suggests, some measure of risk tolerance on a planetary level. If we don’t, then by default the gamblers will always set the agenda, and the rest of us will have to live with the consequences of their wagers.

America made me a feminist

In America, a woman’s body seemed to belong to everybody but herself. Her sexuality belonged to her husband, her opinion of herself belonged to her social circles, and her uterus belonged to the government. She was supposed to be a mother and a lover and a career woman (at a fraction of the pay) while remaining perpetually youthful and slim. In America, important men were desirable. Important women had to be desirable. That got to me.

Every New York City Subway Line Is Getting Worse

Sci-Hub Ordered to Pay $15 Million in Piracy Damages

Elsevier says: the Sci-Hub activity ’causes irreparable injury to Elsevier, its customers and the public’ and US court agreed. That feels like a perfect crime. If you want to cause an irreparable injury to American public, what do you have to do? Now we know the answer: establish a website where they can read research articles for free,” she adds.

Previously, Elbakyan already confirmed to us that, lawsuit or not, the site is not going anywhere.

Miška píše z Iraku

Víkendové surfovanie

30 nečakaných fotiek na Google Street View

recepty, ako by ich napísalo 3-ročné dieťa

zabudnutá staršia linka od Zuziny (ďakujem) – hrozné reklamy

staré fotky mužov a o tom, ako sa zmenili prejavy mužskej náklonnosti a priateľstva

ženská gymnastika v Lego animácii:

chlapík chce prejsť každú ulicu v New York City – 8000 míľ za 2 roky

31. 8. bol deň neprečítaných kníh; ja som čítala Búrku mečov – tretí diel ságy Game of Thrones, čo ste čítali vy?

životné poistenie pre astronautov

obyčajný mladík si najal ochranku a fotografov, ľudia z neho šaleli ako z celebrity

Coney Island

Ocino už je naspäť na Slovensku, ale môže povedať, že bol na dovolenke (aj) pri mori. Minulý víkend sme sa boli pozrieť na Coney Island.

Napriek menu to nie je ostrov ale poloostrov na juhu Brooklynu. Je známy zábavným parkom (vraj nikto, kto tam príde si nemôže nechať ujsť jazdu na Cyklóne, ale nám sa to podarilo), každoročnou súťažou v jedení hotdogov (súčasný rekord je 68 za 10 minút) a ruským osadenstvom (Brighton Beach). My sme si hotdog nedali, ale zato sme išli na obed do ruskej reštaurácie. Mňa trochu sklamali, lebo som si objednala boršč a “palacinky na francúzsky spôsob”, čo v mojich predstavách zahŕňalo kopu šľahačky a namiesto toho som dostala jednu veľkú palacinku plnenú hubami a mäsom. Ale boršč bol dobrý.

Skúšali sme, či sa dá ísť s kočíkom aj po piesku. Nedá. A tak sme kočíkovali po drevenom “korze” a na striedačku išli vyskúšať vodu. Studená. Tam by som sa kľudne chodila prechádzať aj častejšie, len keby to nebolo tak ďaleko…

Deň nezávislosti

Na Deň nezávislosti nás bolo osem – dvaja Američania a šesť Slovákov. Ale jeden z Američanov sa ešte neukázal a druhá celý ohňostroj prespala.

Prišli nás – a ohňostroje – pozrieť Pálovci a Bellovci. A tak sme trochu hrali tenis (prvýkrát po veľmi dlhom čase, ale snáď zase začneme chodiť častejšie), trochu pokecali a samozrejme pozerali ohňostroje. Tie boli tento rok výnimočne na Hudson River na počesť 400-tého výročia cesty Henryho Hudsona (predtým bývali na East River medzi Manhattanom a Queens/Brooklynom). Takže z nášho paneláku na kopci bol fajn výhľad, ktorý špatil iba pletený plot. Čo už. Okrem ohňostrojov ešte pár fotiek z minulého týždňa z prechádzok s Kikou.

NY Rangers a Minnesota Wild (2:1)

HokejUž sme tu boli na basketbal (Harlem Globetrotters) a na tenis (US Open) a tentokrát som sa nechala ukecať na hokej. Ale asi som mala viac popracovať a ukecať Ajku a Andreja radšej na muzikál – stálo by to zhruba rovnako, ale zážitok by to bol lepší.

Aké to teda bolo? Divné. Doteraz som síce na hokeji nebola, ale myslela som si, že sa to hrá štýlom “prihrávka – prihrávka – prihrávka – strela na bránku”. Namiesto toho to skôr vyzeralo “dokelu – dostal som puk – čo s ním budem robiť? – strela do neznáma”.

Dvakrát v prvej tretine hokejisti bez nejakej zjavnej príčiny zahodili hokejky a rukavice a začali sa mlátiť. Celá Madison Square Garden na nohách jačí nadšením, ostatní hokejisti sa zobďaleč pozerajú a rozhodcovia to odpískajú, až keď jeden z nich spadne na ľad – bez nejakého jasného záveru, žiadne trestné minúty, nič… a to som si myslela, že sme mali lístky na hokej a nie na box…

Alebo to, že nám síce povedali, kto hrá za Rangers, ale nie kto hrá za Minnesotu. Podobne, keď dali gól Rangers, tak sme hneď vedeli, kto strelil, kto nahrával a aký je ich najobľúbenejší seriál, ale keď dali gól Wilds, tak neohlásili nič…

Divné, veru divné…

Lietadlo pristálo na rieke

Včera poobede som sa cestou zo školy zastavila v Hobokene niečo vybaviť a dosť ma prekvapilo množstvo policajtov a krúžiacich helikoptér. Išla som sa pozrieť, čo sa deje (stačilo sa pobrať tam, kde bolo najviac ľudí a blikačiek – smerom k rieke) a tam som sa dozvedela, že vraj spadlo lietadlo. Napriek tomu, čo hovoria správy, sa mi zdá lepšie povedať núdzovo pristálo na rieke, lebo keby naozaj spadlo, nedopadlo by to tak dobre, ako v tomto prípade.

Čo sa vlastne stalo? Airbus so 150 ľuďmi na palube odštartoval z La Guardie (najmenšie z troch newyorských letísk), ale krátko po štarte sa zrazil s kŕdľom husí. Prestali fungovať obidva motory a piloti zistili, že na LaGuardiu sa vrátiť nemôžu, lebo nie sú dosť vysoko a na druhé najbližšie letisko (Teterboro, New Jersey) nedoletia. Preto sa kapitán rozhodol pre núdzové pristátie na rieke Hudson (medzi Manhattanom a New Jersey) 3 minúty po štarte.

Doteraz som si myslela, že to, čo letušky rozprávajú pred štarom o núdzovom pristátí na vode, je len formalita a že v praxi sa to nemôže podariť, ale toto ma presvedčilo o opaku. Kapitán (bývalý člen US Air Force) to perfektne zvládol a lietadlo dosadlo bruchom (pritom, keby sa najprv dotklo vody niektorým krídlom, tak by to vraj neprežil nikto). Ľudia vyšli cez núdzové východy – vačšina na krídla, ktoré boli tesne pod ľadovou vodou a pomaly sa potápali – často bez búnd, so žltými plávacími vestami na krku, pričom vonku bol najmrazivejší deň za posledné tri roky.

Našťastie na pomoc nemuseli čakať dlho, lebo kompy, ktoré premávajú medzi New Yorkom a New Jersey prerušili servis a prišli pre nich. Asi pol hodinu potom sa lietadlo začalo potápať. Neskôr ho dotiahli k jednému z newyorských mól. Malý zázrak, že sa nikomu nič nestalo.

Po prvom výdychu úľavy sa hneď začali ozývať hlasy, že každý z pasažierov bude o nejaký ten milión dolárov bohatší, keď sa po americky začnú súdiť s vládou, že nevydala povolenie strieľať husi, s letiskom, že posiela lietadlá tam, kde sú husi, s pilotom, že sa husiam nevyhol, že majú psychickú ujmu atď. Podľa mňa by hlavne všetci do jedného mali byť vďační, že sú vôbec nažive a že mali šťastie na skúseného a pohotového pilota.

Tu je ešte stránka, kde sa dajú sledovať trasy lietadiel, ktoré idú z/na La Guardiu. Hore treba zadať 15. január 15:26, speed normal a štart. Zelené lietadielko, ktoré sa objaví, je tento let.

US Open

Dnes som zaspávala ráno na prednáške a môže za to Nadal. Môjmu drahému sa stotiž splnil ďalší sen – boli sme na US Open. Ale oproti minulému roku, keď sme sa len tak poflakovali po parku, tento raz tak naozaj – na tenis. Domov sme došli o tretej ráno a keď ten chlapík dnes na prednáške zhasol svetlo a spustil powerpoint, tak som bola jasná… ale po poriadku.

Keď sme si kupovali lístky (dosť dávno), tak ešte vôbec nebolo jasné, koho uvidíme hrať – nevedeli sme, kto sa kam prebojuje. A tak sme si vybrali jedno večerné štvrťfinále (večerné preto, že sme pracujúci a školopovinní a štvrťfinále preto, že viac sa nám do lístkov nechcelo investovať). Ukázalo sa, že to bola šťastná voľba, lebo sa nám ušiel zápas sestier Williamsových a ako bonus Nadal.

Do Flushing Meadows sme došli pekne ako kázali na lístkoch, na siedmu, ale to nám nebolo nič platné, lebo do štadiónu (Arthur Ashe Stadium) nás nepustili. Dohrával sa tam ešte predchádzajúci zápas. Tak sme sa motkali po areáli, okukovali tréningové dvorce, chvíľku počúvali Martinu Navrátilovú, od ktorej chcel komentátor nejaký tip, že ktorá Williamska to vyhrá, a smiali sa na 80-dolárových US Open mikinách.

Tak ale dočkali sme sa, okolo ôsmej nás pustili dnu a okolo pol deviatej sa dostavili aj Williamsové. Zápas to bol dobrý, chytali aj zdanlivo nemožné lopty a pálili to po sebe aj 120mph. Čo bolo zaujímavé, Venus viedla prvý set, Serena ju dobehla a nakoniec aj predbehla v tiebreaku a to isté sa zopakovalo v druhom sete. Akoby znervóznela zakaždým, keď začalo prihárať. Istým spôsobom bolo dobre, že skončili už po dvoch setoch, lebo nás ešte čakali chlapi a to už bolo jedenásť hodín.

Ďalšie dve veci, ktoré ma zaujali, bolo povzbudzovanie divákov a rozhodcovia. Diváci, ktorí nevedeli koho povzbudzovať, kričali jednoducho “Go, Williams.” A rozhodcovia sa mýlili. Párkrát sa stalo (v obidvoch zápasoch, čo sme videli), že keď hráči vyzvali na prehratie záznamu danej loptičky, tak sa ukázalo, že čiaroví rozhodcovia rozhodli zle. Keďže toto bol prvý tenis, ktorý som takto naživo pozerala, neviem, nakoľko je to bežné (že či to len teraz boli fascinovaní skvelou hrou Williamsových, šarmom Nadala alebo unavení z neskorej nočnej doby), ale zdalo sa mi, že sa mýlili príliš často.

Nuž a potom prišli chlapi. Prekvapením bol prvý set, ktorý Nadal prehral proti nenasadenému Fishovi. Vtedy Američania zase nevedeli, koho majú povzbudzovať, či jednotku Nadala alebo svojho krajana. Ale Španiel sa potom nejako zobudil a ďalšie tri sety s prehľadom vyhral. Ten posledný sme už nevideli, lebo o pol druhej, keď vyzeralo, že už to má v rukáve, sme sa pobrali domov. Došli sme až o tretej a kým ja som spala vyše štyroch hodín, Mišo si musel nastaviť budík na pol šiestu. (Moje komentáre, že to sa mu už neoplatí ísť spať, sa mu nezdali veľmi vtpiné.)

Na záver ešte video, že koľko tam bolo ľudí:

Blue Man Group

Mišo a blue manMôj drahý už dávnejšie párkrát básnil o tom ako by sa išiel pozrieť na Blue Man Group Show. Nuž a na narodeniny dostal lístky, tak sme včera boli. (Áno, obidvaja ľudia na obrázku sú živí.)

Iva a blue manKto sú to modrí muži? Showmani, ktorým idú veľmi dobre dve veci: bubnovanie a pantomíma. A show je preto pol na pol rockový koncert a vtipné scénky. Lenže to je pomerne zjednodušený popis.

Bluemani sú “outsideri” (= nie zo Zeme) a po príchode “skúmajú” tunajších obyvateľov, takže show je pomerne interaktívna a časť z nej sa deje v spolupráci s obecenstvom (Mišovi sa dívali do úst). Ušetrení neboli ani tí, čo sedeli na poschodí, lebo Bluemani sa vyšplhali aj tam. My sme sedeli pomerne vpredu, a preto sme dostali pri príchode aj pršiplášť (do hľadiska totiž počas predstavenia aj všeličo lieta).

Táto show je jednoducho iná ako čokoľvek, čo sme doteraz videli. V tomto prípade ja asi naozaj lepšie vidieť, ako čitať:

Toto je jedno z čísel, ktoré predviedli aj nám:

O outsideroch:

http://www.youtube.com/watch?v=HoYrPPLm2rA

Občas sa nechajú ukecať aj na nejakú reklamu (Zem posiela odkaz Amerike):

…a zopár ďalších videí tu.

Spiaca krásavica

Včera sme boli v metropolitnej opere. Trošku škoda, že nie na operu, ale aj to možno niekedy pride.  Vybrali sme sa na balet, lebo sme mali lístky za nazbierané body na kreditke.

Čo ma potešilo, že konečne divadlo, kam sa ľudia aj slušne oblečú. Doteraz sme chodili len na muzikály a raz do takej malej opery, ale tie mali všetky spoločné to, že ľudia tam v pohode prišli aj v rifliach a tričku. Nie že by som si nejako veľmi potrpela na snobské oblečenie (koniec koncov s mojimi jednými slušnými šatami by som ďaleko nezašla), ale tak nejako sa mi zdá, že do divadla sa treba trošku “nahodiť” (asi ešte pozostatok z literárno-dramatického krúžku za mladých čias, ktorý viedol Vladimír Šupka a okrem prednesu, jazykolamov a výroby bábok nám do hlavy súkal aj iné veci). A tu, čuduj sa svete, vysvitlo, že aj Američania sa vedia do divadla pekne obliecť.


Čo sa týka baletu, Mišo skonštatoval, že to predčilo očakávania, lebo si myslel, že sa bude nudiť, ale nakoniec sa to dalo pozerať (teraz mi tu kritizuje, že vraj sme neboli na Spiacu krásavicu, ale na Šípovú Ruženku, ale mám taký dojem, že to by si mal ísť vybaviť s Čajkovským). Ale pravdu má v tom, že pozerateľné to bolo, len tak trochu americky načančané. Je síce fakt, že jediný iný balet, ktorý som videla, bol Rómeo a Júlia v SND v Bratislave, takže nie som práve povolaná na kritiku, ale tak nejako sa mi zdalo, že pantomíma, projekcie a herci, ktorí netancujú, do baletu nepatria. (Prezdobené kulisy sú odpustiteľné, keďže išlo o rozprávku).

Ale celkový dojem bol dobrý a užili sme si fajn večer. Na záver ešte zopár vtipných inštrukcií z playbillu:

– Páni, ak musíte chrápať, prosíme, zariaďte, aby vedľa vás sedela osoba s ostrými lakťami.
– Pospevovanie je zločin, ktorý sa takmer dá odpustiť, keďže ho ľudia často páchajú podvedome, ale nikdy si nepospevujte spolu s orchestrom – hudobníci vašu pomoc naozaj nepotrebujú.
– Nikdy neodchádzajte pred prestávkou, pokiaľ nie ste ranení a veľmi nekrvácate. Môže sa síce stať, že ste do krvi unudení, ale uisťujem vás, že vaši susedia nie sú.
– Oblečte sa primerane príležitosti, je rozdiel medzi “casual” a “catastrophic”.

Kto k nám prišiel z Kanady

… moji spolužiaci z gympla – Rado a Juro. Ich miestom prechodného pobytu je Vancouver, ale na východné pobrežie Štátov sa vybrali na konferencie. Najprv jedna vo Washingtone a potom druhá niekde vo Vermonte. Medzitým pár dní času a New York po ceste.

Na dovalenie sa, si nemohli vybrať menej vhodný čas – prišli o pol druhej v noci pred mojou druhou kvalifikačnou skúškou. Tým pádom sa pripravili o uvítací výbor na stanici a ja som namiesto nočného stepovania niekde na Port Authority Bus Terminali, ešte robila posledné opakovanie. Ale ukazuje sa, že Kanaďania sú šikovní, trafili k nám aj sami, napriek tomu, že som im (neúmyselne) kázala vystúpiť o zastávku vedľa.

Ale druhý deň som zistila, že nie všetky moje inštrukce si vzali k srdcu, lebo sa išli pozrieť na sochu slobody, ale napriek varovaniu si dopredu nekúpili lístky dovnútra. A na mieste to už nešlo. Ale aj tak sa pomotali po prisťahovaleskom múzeu na Ellis Island a okolo sochy na ostrove slobody. Prišli len trochu sklamaní z toho, že ten New York nevyzerá ta ako si ho predstavovali. Tak sme im vysvetlili, že zatiaľ ešte v New Yorku neboli, že to bolo Jersey.

V piatok a sobotu sme sa motali už spolu. Pekne klasicky World Trade Center (ešte stále sa hrabú v jame… hotoví majú byť až 2012), Wall Street (kde unudení strážnici pred Stock Exchange robili Stašovi rožky, keď sa chcel fotiť), parčík pred City Hall (kde mi nedalo neodfotiť jedno krásne dieťa), Brooklyn Bridge a Staten Island Ferry. Na počudovanie, bývame tu síce už skoro dva roky, ale kompou na Staten Island som predtým ešte nešla (a pritom je zadarmo…). Tak ale teraz bol zjavne ten správny čas, a po polhodinovej plavbe sme vystúpili v najjužnejšom borough.

Trošku sme sa tam prešli po pobreží, natrafili na pamätník obetiam padnutých dvojičiek, ktorý som ja zjavne nepochopila. Mne totiž pripomínal dve padajúce budovy nasmerované na Manhattan presne tam, kde kedysi dvojičky stáli. Ale ako som sa dočítala na informačnej tabuli, podľa autora to boli dve obálky nesúce sa vetrom, na počesť toho, že ľudia aj v dnešnej dobe elektronickej komunikácie ešte stále posielajú papierové pozdravy. Tak neviem… moderné umenie asi fakt nie je pre mňa.

V sobotu sa už s nami motal aj Mišo a to sme zamierli do Soho (odtiaľ ten drevený bicykel), Chinatownu (odtiaľ jahody a čerešne, ktoré sme potom jedli na skale v Central Parku) a do búrky na Times Square.  Nachodili sme sa statočne, ale bolo fajn – okrem momentov, keď bolo treba robiť Stašovi fotodokumentáciu. Má totiž vždy presnú predstavu, ako má na danom mieste dôkazový materiál vyzerať a neprestane, kým ho nedostane.

Okrem toho, ako majú vyzerať jeho fotky, vie Juro aj to, kde má byť umiestnená moja mikrovlnka (určite nie tam, kde je, lebo tam mu zavadzia), ako mám otáčať obrázky v počítači (určite nie tak, ako to robím, lebo to robím neprakticky), že príbory (a koniec koncov veľa iných vecí v kuchyni) mám na divných miestach a že divné je aj mať domácnosť bez televízora… ale vie aj to, ako sa pečie chleba a rožky, Tak som pozorne sledovala a spravím niekedy ďalší pokus (že ďakujem).

A ak to vyzerá, že píšem len o Jurovi, je to tým, že jeho je všade plno… ale Rado ho občasne dopĺňa svojským humorom, takže spolu sú taká zohratá dvojka. Teraz sa už obaja chystajú naspäť do Európy – jeden sa bude sťahovať do Pariža a druhý do Lausanne. A ja som len zvedavá, kto k nám zavíta najbližšie…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...