Computer Methods in Biomechanics and Biomedical Engineering

Do New Yorku sme sa toto leto vybrali preto, že ja som išla na konferenciu. Konala sa na Columbia University, na ktorej som sa s Mišom zastavili na jednu noc, keď sme išli na Work and Travel program ešte počas vysokej školy. Teraz som mala príležitosť si ju prezrieť poriadnejšie. Alma Mater bola celá obstavaná, lebo sa pripravovali na otvorenie nového školského roka, ale našla som aspoň leva, ktorému od hladu po jej vedomostiach trčia rebrá. Okrem toho slnečné hodiny, pri ktorých sa síce dobre stretáva, ale čas neukazujú, starú knižnicu, ktorá má síce nápis Library, ale už v nej knihy nie sú a slúži len na reprezentačné účely, novú knižnicu, ktorá je síce veľká a parádna, ale konferenčný badge nestačí na vstup. Zato som sa bez problémov dostala do Havemeyer Hall, ktorá má jednu z najfilmovanejších prednáškových siení a bola miestom objavov, ktoré viedli k siedmym Nobelovým cenám. Vnútri som náhodne natrafila na výstavu o histórii zápaliek. Pekný kampus. 

Konferencia bola dobrá. Podobne ako v Japonsku, aj tu to miestami vyzeralo, že kto nerobí v nejakej forme machine learning, akoby ani nerobil nič. Dve z troch plenary lectures boli veľmi zaujímavé a dobre odprezentované – Liesbet Gerris a Natalia Trayanova. Chlapík, ktorý mal tú tretiu, ktorá dokonca tematicky vyzerala najbližšie tomu, čo robíme my, ma úplne dokonale uspával, takže veľmi neviem, o čom bola. Fajn bolo, že mali aj workshopy, na ktorých sa dalo všeličo vyskúšať a jeden zo softwarov, ktorý som si tam ohmatala (SimVascular), sme sa s kolegom dokonca rozhodli zaradiť aj do nového predmetu, ktorý začíname učiť v letnom semetri na novom odbore Biomedicínska Informatika. Nadviazala som zopár kontaktov, nabrala inšpiráciu, posmutnela, ako sú všetci ostatní oproti mne šikovní… konferencia. 

Konferenčná večera bola na jachte, ktorou nás previezli ku Soche slobody a ku Brooklyn Bridge. Jedlo fajn, ale nič výnimočné, na dezert sa mi nechcelo čakať v nekonečnej rade, ale spoločníkov pri stole som mala príjemných a zhovorčivých a výhľady boli fotogenické, takže ok.   

Yoga za/nad knižnicou

New York Public Library je impozantná budova. Mramorová, veľkolepo riešená, s obrovskou čitárňou na treťom poschodí, ktorá má na strope namaľovanú optimistickú oblohu. Je naozaj verejná – aj keď nie ste z New Yorku, tak si v nej prezenčne môžete všeličo vypožičať (ale žiadna beletria, je to research library). A ponúkajú prehliadky, na ktorých sa dozviete, prečo ju postavili takú veľkolepú, prečo má vonku levy a že celý Bryant Park, ktorý je za ňou, je podkopaný siedmimi poschodiami políc s knihami. Robotické ramená knihy vyberajú a ukladajú do malých vozíkov, ktoré ich potom po koľajničkách dovezú do čitární. Veľmi zaujímavé to bolo. 

A yoga? Tá býva v Bryant Parku (nad všetkými tými knihami) dvakrát do týždňa zadarmo celé leto. Tak som jedenkrát išla. Cvičilo nás veľa, na môj vkus príliš nahusto, ale náročnosť aj počasie boli presne akurát, takže som rada, že som bola.

The Stand

Obaja s Mišom radi chodíme (aj teraz v septembri sa chystáme) na našich obľúbených improvizátorov 3T, takže keď sme išli do New Yorku, začali sme sa obzerať po Stand Up kluboch, ktoré by sa dali ísť pozrieť. The Stand mal celkom dobrú povesť ako liaheň nových talentov, ktorú občas navštívia aj známe tváre, a pondelkovú show zadarmo. (Zadarmo sa ukázalo, že je za dva 15-dolárové drinky.)

Nenechali sme sa posadiť hneď ku pódiu, čo spätne hodnotíme ako celkom dobrý nápad, lebo zjavne sedením v prvom rade človek dáva najavo, že mu môžu vystupujúci povedať čokoľvek. A servítky pred ústa si tu teda nedávali. V krajine korektných vyjadrení si robili nemiestnu srandu z bielych, čiernych, obéznych, žien, postihnutých, znásilnenia, homosexuálov, Trumpa, Epsteina, Británie, všetkého, na čo prišla reč. 

Zmiešané pocity. Na jednej strane je pravda, že sme kopu vtipov nepochopili. Niečo kvôli angličtine a slovným hračkám, niečo kvôli chýbajúcim reáliám. Kopu sme pochopili a smiali sme sa. A kope sme rozumeli, ale dvíhali obočie. Nič nebolo off-limits a vtipy boli drsné. Väčšina ľudí asi vedela, čo môžu očakávať, ale nebola som jediná, koho to prekvapilo. Mišo zhodnotil, že bližšie ako k 3T to má táto show k Temným kecom, akurát na nadávky vyzerá byť angličtina kúštik chudobnejšia. 

Freedom Tower

Keď sme pred siedmimi rokmi odchádzali z New Yorku, World Trade Center bola ešte stále jedna veľká diera, kde sa otáčal Path Train. Teraz tam stojí Freedom Tower a na miestach, kde boli dvojičky je park s dvoma Memorial Pools. Sú to veľké štvorcové fontány, v ktorých zo všetkých štyroch strán padá smerom do stredu dole voda. Citlivo spravené, akurát tá kostra dinosaura, ktorá je hneď vedľa, je trochu podivná.

Na Freedom Tower sme sa aj vyviezli. Výťah je rýchly (100 poschodí za necelú minútu) a ide nielen v priestore ale aj v čase. (Cestou dolu idete v helikoptére :).) Hore sme prišli asi pol hodinu pred západom slnka. Výhodu to malo, že sme si mohli pozrieť aj denný aj nočný výhľad. Nevýhodu, že New Jersey nebolo dobre vidieť, lebo tým smerom zapadalo slnko.

Z tejto vyhliadky pekne vidieť aj Sochu slobody a Ellis Island, smerom hore Empire State Building, ale Central Park už je zakrytý. Ak chcete pozerať ten, treba sa vyviezť na Top of the Rock.   

Múzeum matematiky

V New Yorku sme kedysi pochodili všeličo, ale v Múzeu matematiky sme predtým neboli. Takže po rannom behu a brunchi (bagle s lososovou nátierkou) sme si to namierili práve tam. 

Jedna vec je jasná: treba tam zobrať deti. Bola to zábava aj pre nás, ale s nimi by sme si to užili ešte viac. Bicykle so štvorcovými kolesami, autíčka na ovládanie, ktoré chodia po Möbiovom páse, Galtonova doska, ktorej sa dá meniť pravdepodobnosť, kreslenie symetrií, výstava origamov a kopu iných zaujímavostí. Paráda. 

Ako som hneď prvé ráno v New Yorku vyhrala stávku

Prileteli sme večer. Imigračné na počudovanie odsýpalo rýchlo, ale hodinová cesta AirTrainom a metrom z JFK na Manhattan sa veľmi okašľať nedá, takže bola polnoc, keď sme sa prihlasovali do hotela. Aj napriek tomu si jetlag s nami robil, čo chcel a nad ránom sme celí čulí zvažovali, čo ideme robiť. Mišov cieľ v New Yorku bol hlavne veľa behať (a jesť a nostalgicky spomínať). Tak som si povedala, že jedenkrát pôjdem s ním. A kedy, keď nie toto ráno s nádejou, že tie nasledujúce rána pospíme viac. 

Okolo šiestej na Brooklyn Bridge nájdete len zopár bežcov, zopár fotografov a zopár influencerov. Mišo behal, ja som fotila, neovplyvnili sme asi nikoho. Ale zhodnotili sme, že to behanie by nám išlo lepšie niekde pri stromoch, takže ďalšia destinácia bol Central Park a vzhľadom na moje nie veľmi trénované nohy sme vybrali okruh okolo Kennedyovej Rezervoáru. Nezhody v otázkach týkajúcich sa orientácie v teréne sme vyriešili stávkou o masáž. Trochu sa čudujem, že sa vôbec stavil, lebo som sa už dopredu netajila tým, že som si istá na viac ako 100%, ale asi sa mu to zdali len silné reči… V každom prípade masáž som vyhrala, správny okruh sme našli… a spolu s nami aj 4000 ďalších bežcov. 

Nasledujúce dni, keď už Mišo behal bezo mňa, tak obehol ten Central Park celý (cca 10 km) a pobehal aj kopu iných miest, ale nebývalo to už takto ráno a sťažoval sa na príliš vlhké teplo. Ale ako letná príprava na jesenné polmaratóny to určite neuškodilo.

New York, New York

V New Yorku sme neboli odkedy sme sa z Ameriky pred siedmimi rokmi odsťahovali. Keď sme sa tam teraz prišli pozrieť, tak sme zistili, že sa tam stále cítime trochu doma. Deti sme tentokrát so sebou nezobrali, lebo sme išli na krátko a ja som mala aj pracovný program, takže Veľké Jablko im ukážeme niekedy nabudúce. 

Start spreadin’ the news, I’m leavin’ today
I want to be a part of it
New York, New York
These vagabond shoes, are longing to stray
Right through the very heart of it
New York, New York

Víkendové surfovanie

malinké bosaje

bonsai

prezentácia o internete

the 59-story crisis

Víkendové surfovanie

22 hours in Balthazar a Banksy v New Yorku

Why do physicians make different end-of-life choices than the rest of us?

the terrible bargain we have regretfully struck

These things, they are not the habits of deliberately, connivingly cruel men. They are, in fact, the habits of the men in this world I love quite a lot.

All of whom have given me reason to mistrust them, to use my distrust as a self-protection mechanism, as an essential tool to get through every day, because I never know when I might next get knocked off-kilter with something that puts me in the position, once again, of choosing between my dignity and the serenity of our relationship.

Swallow shit, or ruin the entire afternoon?

lego kalendár

Víkendové surfovanie

100 rokov, 94 kníh – zaujímavé už len porovnanie posledných 20 a prvých 20 rokov

For this blog I plan, among other things, to read and review every novel to reach the number one spot on Publishers Weekly annual bestsellers list, starting in 1913.  Beyond just a book review, I’m going to provide some information on the authors and the time at which these books were written in an attempt to figure out just what made these particular books popular at that particular time. I decided to undertake this endeavor as a mission to read books I never would have otherwise read, discover authors who have been lost to obscurity, and to see how what’s popular has changed over the last one hundred years

500 dní spolu sami

It never ceases to amaze us, but the most common question Rolf and I got after our winter-over, when we spent 15 months on the Antarctic Peninsula, nine of which were in total solitude, was: Why didn’t you two kill each other?

úplne vykuchaný biely dom (1950)

Vykuchaný Biely dom

každý deň nová maľba v Petriho miske

syna sme si našli v metre

Danny called me that day, frantic. “I found a baby!” he shouted. “I called 911, but I don’t think they believed me. No one’s coming. I don’t want to leave the baby alone…” Three months later, Danny appeared in family court to give an account of finding the baby. Suddenly, the judge asked, “Would you be interested in adopting this baby?” The question stunned everyone in the courtroom, everyone except for Danny, who answered, simply, “Yes.”

project Euler

Project Euler is a series of challenging mathematical/computer programming problems that will require more than just mathematical insights to solve. Although mathematics will help you arrive at elegant and efficient methods, the use of a computer and programming skills will be required to solve most problems. The motivation for starting Project Euler, and its continuation, is to provide a platform for the inquiring mind to delve into unfamiliar areas and learn new concepts in a fun and recreational context.

Beethoven a metronóm

Late in life, Beethoven got his hands on a metronome, went back into his symphonies, and marked them with tempos that are shockingly fast — so fast, in fact, that most conductors simply refuse to play them as marked.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...