10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kika, 3 a pol)

KikaŽe si sa spriatelila s mojím otcom. Chvíľu to trvalo, on bol našťastie trpezlivý, a už ste na tom fajn.

Pusinky. Umľaskané, ale sú parádne, keď prídeš, objímeš ma okolo krku a cmukáš mi na líca. Dokonca aj Kubo to od Teba odkukáva a občas opakuje.

To, že sa Kubo od Teba učí aj veľa iných vecí. Slová, kreslenie, stavanie lega. Tí druhí súrodenci to majú naozaj v mnohom ľahšie.

Ako sa dávaš do reči s kadekým. Mamičke v škôlke: “A Ty si koho mama?” Susedovi (dôchodcovi) s fúrikom: “A čo to tam vezieš?” Dnes mojim kamarátom, ktorých si už síce raz, či dva razy videla, ale inak ich nepoznáš: “A Ty máš koľko zubov?” Lekárničke sama od seba: “Prosíme si jeden liečik pre Kubka.” Je to nielen zábavné, ale dobré aj ako začiatok konverzácie pre dospelých.

Že už začíname so spoločenskými hrami. Zatiaľ je to domino, zjednodušené pexeso a zjednodušené človeče, ale fakt sa teším, keď sa raz budeme hrať Scrabble, Osadníkov alebo Expanzie.

Že už máš aký-taký časový orientačný zmysel. Vieš, čo je to dnes, čo je to zajtra, že sa musíš ešte párkrát vyspať, kým zase príde babka a že v sobotu a nedeľu sa nechodí do škôlky. (Včera ešte nie je úplne jasné.) Vieš, že 5 minút je malá chvíľa. Ono je to dosť nápomocné napríklad, keď sa ráno lúčime v škôlke, alebo keď si teraz bola týždeň preč. Tým, že tomuto konceptu už rozumieš, tak sa s Tebou dá dohodnúť.

Že si úplne bez plienok. Aj v noci. (One down, one more to go.)

A že už prvú a druhú osobu používaš správne. Na tomto nemám veľkú zásluhu, spravila to škôlka.

Ako ma niekedy prekvapíš úplne náhodnými faktami – niečo z encyklopédie zvierat, čo si spolu občas pozeráme a čo som ja medzitým už stihla úspešne zabudnúť. Alebo niečo, čo si niekde počula.

Na Vianoce sa teším hlavne kvôli Tebe. Nie že by som sa netešila aj tak a aj pre Kuba budú Vianoce už iný zážitok ako minulý rok, ale Ty si teraz presne v takom veku, keď tie Vianoce majú obzvlášť veľké čaro. Čo mi pripomína, že je asi čas vyhrabať osvedčený recept na medovníky a zapriahnuť Ťa budúci víkend do vykrajovania.

Ako Ťa fascinujú bábätká. A ako si rada čítaš fotoknihu, ktorú som minulý rok robila z Tvojich a Kubových fotiek. (Pre veľký úspech je už v tlači druhý diel.) Nie som si istá, či si mi celkom uverila, že to malé bábo, čo tam je zo začiatku knihy, si Ty.

Látkové plienky

PlienkyLátkové plienky som kúpila ešte predtým, ako sa Kika narodila. Aj sme ich trochu používali, ale bolo to dosť komplikované, lebo náš predchádzajúci byt nemal práčku, prvé dva mesiace jej držal pupok, v ôsmych mesiacoch začala trochu chodiť do jaslí… a ja som to vzdala.

Fast-forward dva roky.

Teraz mám práčku asi 5 krokov od prebaľovacieho pultíka, Kubovi pupok odpadol na štvrtý deň, jasle sú v nedohľadne, a tak veselo látkujeme. Toto je článok o tom, ako to vyzerá v praxi. Vhodný čas prestať čítať, ak vás vylučovanie bábätiek a veci okolo toho (momentálne) nezaujímajú.

Okrem toho, že látkové plienky sú pekné a nejdú do peňazí a objemu v skládkach, tak ako jednorazové, nie sú ani také náročné na používanie, ako sa môže na prvý pohľad zdať (a hovorí sa, že je jednoduchšie z nich deti odplienkovať).

Ja som kúpila (tu; na Slovensku odporúčam tu) fitované a obdĺžnikové plienky s nepremokavými nohavičkami (kvôli sušeniu som nechcela all-in-one). A kúpila som ich veľa, keďže sme nemali práčku a nerátala som s každodenným praním. Ani s praním každý druhý deň. Viac sa nám osvedčili tie fitované, takže teraz, keď už práčku máme, som obdĺžnikové predala (nechala som si akurát pár na iné účely) a zostalo mi 15 fitovaných, čo by v pohode stačilo na pranie každý druhý deň. Okrem toho, na noc dávame papierovú plienku (takúto; kupujem ich s 30% zľavou cez Amazon Subscribe and Save + Amazon Mom program). Takže by to vychádzalo na pranie tak každý druhý-tretí deň.

Ale periem skoro každodenne, lebo máme aj dieťa, ktoré už je síce bez plienok, ale predsalen sa ešte občas pritrafí niečo do nohavíc (a občas aj do postele), tak radšej nech sa to všetko spolu operie, ako to skladovať.

Keď som už pri skladovaní. Začala som s nepremokavým vrecom (z rovnakého materiálu, ako tie nepremokavé nohavičky na plienky), do ktorého som plienky hádzala a potom to všetko vysypala do práčky (vrátane vreca). Ale leto bolo horúce a aj pri častom praní to v spálni práve nevoňalo a nechcelo sa mi zakladať na to ešte nejakú extra nádobu, tak to teraz hádžem rovno do práčky. Aj tie čo sú len mokré, aj tie… druhé. Pokiaľ sú príliš špinavé, trochu ich predtým opláchnem silným prúdom studenej vody.

Periem s bio-práškom (týmto; a nielen plienky ale aj všetko ostatné), bez aviváže, ale občas prisypem sódu bikarbónu, keď sa mi zdá, že mám obzvlášť zaváňajúcu várku. Okrem jedného razu, keď bolo niečo cítiť aj po opraní (spustila som to vtedy ešte raz), vychádzajú čisté. Nevoňajú – ako sa píše na prášku, ak chcete kvety, choďte si ich natrhať – ale ani nesmrdia. Sú jednoducho bez vône. A toto zvláda americká práčka, ktorá perie hodinu na max 54C (dlhší alebo teplejší cyklus sa na tejto mojej nedá nastaviť). Plienky potom suším v sušičke a nohavičky voľne v kúpeľni.

Občas sa stane, že na plienke ostane žlto-oranžový fľak (pre tých, čo nevedia, bábätká, ktoré sú čisto kojené, produkujú oranžový! “jogurt”). Tú potom nedám do sušičky (aby sa tam fľak “nezapiekol”), ale nechám usušiť voľne niekde pri okne. Ak mám šťastie a svieti slnko, tak zmizne. Tá predchádzajúca veta nie je vtip, je to mágia a skutočne to funguje.

Kike sme natierali zadok skoro pri každej výmene plienky. Kubovi vôbec. Zatiaľ nemal žiadne vyrážky, červené, nič. Mali sme jeden zápal močových ciest, ale myslím (a aj doktorka myslí), že to s plienkami nesúvisí (a keby sme nepoužívali látkové, tak sa naň ani nepríde).

Čo sa týka výbuchov, látkové jednoznačne v Kubovom prípade menej pretekajú ako papierové. Vo vnútri je to síce plné, ale aspoň netreba (väčšinou) meniť aj oblečenie.

Prečo teda dávame papierovú na noc? Lebo v nej necíti vlhkosť a netreba ho potom v noci prebaľovať. Papierovú dávame aj keď ideme na dlhšie von, lebo sme príliš pohodlní na to, aby sme so sebou nosili použité látkové plienky. Ale ak idem len na dve hodiny na prechádzku, dám mu látkovú.

Tieto naše plienky sú nastaviteľné, takže “rastú” s dieťaťom, ale sama som zvedavá, či nám vydržia až do odplienkovania, keďže Kubo je už teraz veľký ako priemerné ročné dieťa.

Toľko moja óda na látkové plienky.

Ako sme (takmer) odplienkovali prvé dieťa

Tajne (ale kde… vôbec nie tajne) som dúfala, že sa nám podarí Kiku odplienkovať, kým sa narodí Kubo. Predstava dvoch trpaslíkov v plienkach nebola lákavá. A možno by sa nám to aj bolo podarilo, keby sme sa do toho naozaj pustili, ale boli sme príliš leniví (rozumej predstava odplienkovávania bola ešte menej lákavá). Potom, kým bol Kubo čerstvý, sa nám do toho tiež nechcelo, ale s príchodom júla som si povedala, že prišiel ten správny čas.

Len tak na okraj, ukazuje sa, že mať deti na jar je výhoda nielen počas tehotenstva (v zime nie je ešte príliš veľké brucho, takže netreba tehotenské zimné veci a zároveň nie je brucho veľké, keď je príliš teplo, čo môže byť pre tehotné obzvlášť únavné), ale aj kvôli odplienkovaniu. Druhé narodeniny majú na jar a nasleduje teplé obdobie, ktoré je ako stvorené na pobehovanie s holým zadkom (ideálne aj vonku, ale to nanešťastie nie je náš prípad).

Presne tak sme totiž s Kikou začali (a predpokladám, že Kuba to čaká o dva roky). Teda ak nerátam sedenie na nočníku od asi 10tich mesiacov so zmiešanými výsledkami – niekedy sa zadarilo, niekedy nie. Nechali sme ju doma pobehovať len v tričku, nočník držali nablízku, či už v kuchyni, obývačke alebo Kikinej izbe, obrnili sa trpezlivosťou – cha! o tom viac o chvíľu – a dúfali, že to nebude trvať dlho.

Kika vedela, čo sa od nej očakáva, lebo jednak nočník už používala nejaký ten piatok a druhak v rámci “teoretickej prípravy” keď sme doma samy, nechávam otvorené dvere na kúpeľni, a tak videla, čo sa na záchode robí (a pomáhala – splachovať). Keby mi toto niekto povedal pred piatimi rokmi, tak by som sa asi schuti zasmiala, že no way (žiadna cesta :)), ale zdá sa, že porodením dvoch detí sa stratili aj posledné zvyšky ostychu a plus to Kiku naučilo, že chodenie na záchod je normálne. (A berie v pohode aj to, že keď sme doma všetci alebo máme návštevu, tak sa kúpeľna pri používaní zatvára a keď sú dvere zatvorené, tak sa tam nechodí.)

Ale porozumenie je jedna vec, ovládanie tela druhá. A rodičovská trpezlivosť tretia. Mláčky boli. Veľa. Aj falošných poplachov bolo veľa. A čo si budeme nahovárať, aj keď sme do toho išli s tým, že ju za nehody nebudeme hrešiť, tak keď sa postaví po treťom poplachu a okamžite sa vyciká na zem a je to už siedmykrát v daný deň, tak to potom človek začne rozmýšľať, či by predsalen bolo také hrozné nechať ju ešte nejaký čas v plienkach. Našťastie, toto netrvalo dlho – niečo vyše týždňa, kým sa naučila oznámiť, čo sa ide diať. To ani zďaleka neznamená, že sme boli za tých pár dní hotoví, lebo často to oznámenie prišlo len pár sekúnd pred akciou alebo dokonca už počas. Ale občas sme aj stíhali dobenúť na nočník. A počet nehôd sa postupne znižoval. Teraz je to asi 6 týždňov, odkedy sme začali, a už dávno sme nemali nehodu, keď je hore (tie dve v sobotu na pláži nerátam, lebo tam síce včas oznámila, ale toalety boli ďaleko, takže sme to nestihli…). Po asi dvoch týždňoch sme jej začali dávať aj nohavičky a sukňu/kraťasy.

Zvažovali sme, čo robiť v noci a cez deň, keď spí. Známi a internet povedali, že sú v zásade dve stratégie. Jedna je ísť plnou parou vpred a dávať dieťa spať bez plienky, aby nedostávalo zmiešané signály, že niekedy sa môže do plienky a niekedy nie. Druhá je dávať na spanie plienku a jednoducho počkať, kým sa bude konzistentne budiť suchá. My sme sa priklonili k tej prvej. Bol jeden večer, keď som posteľ prezliekala 4krát (a keby došlo na piate prezliekanie, tak už ju dám spať s plienkou, lebo sa minuli plachty), ale prežili sme. Ešte stále sa z času na čas nehoda pritrafí, ale napríklad dnes sa cez obedňajší spánok prebudila, vypýtala na nočník a po vycikaní spala ďalej, takže si myslím, že sme na dobrej ceste. Zo začiatku, kým boli nehody časté, tak sme matrac balili do igelitu, ale teraz už má pod plachtou iba takú nepremokavú podložku, ako mávajú v nemocnici (predsalen igelit trochu šuští). A výhoda horúceho leta bola, že sme ju nechávali spať bez periny.

Nočník s nálepkamiV tých prvých dňoch, keď sme si neboli istí, ako to pôjde, sme sa uchýlili aj k podplácaniu (čo si budeme nahovárať, motivácia je v tomto prípade eufemizmus). Kika je veľký fanúšik Dory, tak som jej nakreslila plagátik s cestičkou rozdelenou na políčka, na konci ktorej bola Dora. Po úspešnom sedení na nočníku sme nalepili nálepku na ďalšie políčko a vedela, že keď dôjde až na koniec cestičky, tak príde balík a v ňom Dora. Len potom sa ukázalo, že zaujímavejšie ako nejaké zarobené odmeny sú pre naše dieťa samotné nálepky. (Aj keď Dora balíkom prišla a privítanie bolo vrelé.) A tak sme zmenili taktiku a po úspešnom sedení jej jednoducho dám nálepku, ktorú si ona potom nalepí na nočník (žiadne špeciálne som nekupovala, všetky sa tak nejako priebežne u nás ocitli… buď prišli s nejakou reklamou, alebo nám ich dala zubárka, alebo boli pribalené v legu…).

Prečo teda to takmer v nadpise? Dávame jej plienku, keď ideme von, pokiaľ je to ďalej ako len pred dom. Aj keď už (s prekvapením) zistila, že záchod majú aj v knižnici, aj v reštaurácii, aj u doktorky, aj na kompe, tak zatiaľ je stále problém na ne dôjsť včas. Kategória sama o sebe je jazda autom. A parky. Minule sme boli v lese a keď som sa jej spýtala, či ideme cikať do trávičky, tak tvrdila, že jej netreba. O desať minút už bolo treba. Ale to sme už boli na ceste pre peších, kadiaľ išli bicykle a ľudia so psami a inými deťmi. A ja som bola príliš mäkká na to, aby sme spravili, čo treba len tak na kraji cesty. Ale keď môžu psi…

Čo ďalej? Nuž, rada by som sa zbavila plienok aj vonku, ale stále celkom neviem ako na to (všetky rady sú vitané!). Ďalej ju treba postupne naučiť, aby to zvládala bez pomoci (aspoň vyzliekanie a posadenie na nočník). Časom prejsť od nočníka na záchod. A ešte by bolo fajn, keby sa pýtala aj po anglicky, lebo zvažujeme, že by sme ju na jeseň dali na pár hodín týždenne do škôlky (aby bola aj s inými deťmi a aby pochytila trochu viac angličtiny).

Ako ste odplienkovávali vy?

(Kto by to bol povedal, že tu vysypem vyše 1000 slov na nočníkovú tému?)