Víkendové surfovanie

97% vaginálnych pôrodov v Žilinskej pôrodnici je s nástrihom (najviac na Slovensku) – údaj za rok 2011 (2012 ešte nie je dostupný), z tohto článku, ku ktorému majú lekári prístup cez Slovenskú lekársku kniznicu… mne je z toho zle… údaje o všetkých slovenských pôrodniciach si môžete pozrieť v tejto elektronickej knižke

projekt môjho bratranca Milý Ježíšku… – ak môžte, pomôžte, ak nemôžte, aspoň prosím, šírte ďalej

z úúúplne iného súdka – čo píšem inde

did any famous women die this year? Margaret Thatcher bolo meno, ktoré napadlo mňa

140 ročná mama so synom

perfektné Lego obrazy (zdá sa, že niekedy naozaj nepotrebujeme veľa pixelov)

Rubikova kocka vo veľkom (video)

the solution to patriarchy? Be strong and shine

why aren’t we rude to grown-ups the way we are rude to kids?

I’ve done these types of things myself all too often. I’m impatient. I’m exasperated. I’m tired. I predict the worst behavior and then react to it before it happens. I’m not saying that the tutor or the teacher or the swimming instructor or the mom are bad people. Hell, there’s a better-than-even chance that they’re kinder, more patient people than I am. Some other guy is probably wrapping up another blog post right now based on something awful he heard me say to my kids. For one reason or another, it just really struck me today, for the first time, that even the most well-behaved kids get talked to this way every single day. Our collective inability to treat kids with basic respect provides one consistent message: you’re irritating and in the way.

Parfém Helvetica

Helvetica has gone on to become arguably the most ubiquitous and widely used typeface in history.

It is in this spirit that we have created the ultimate Modernist perfume – a scent distilled down to only the purest and most essential elements to allow you, the content, to convey your message with the utmost clarity.

Air. Water. You.

http://www.youtube.com/watch?v=a_9Tt48Xk2w

Víkendové surfovanie

o dni matiek, koláčoch a genderových stereotypoch

“…šije, varí, perie, zvára, ani chvíľu nezaháľa…” recitovalo prváča, ktoré sa na ďalší deň vyskytlo v našej kuchyni – partička dievčat k nám chodí piecť koláče (som zjavne jediná, ktorá je na takúto zábavu ochotná požičať vlastnú kuchyňu). Tak som ich preskúšala. Pre začiatok “cudzie termity”. Polovica uhádla, čo je “nezaháľa”, ale viac-menej z kontextu. So “zváraním” to bolo horšie. Dosť ma šoklo, že druháčka vie, čo je zváranie kovov elektrickým oblúkom…ale ani jedna nepochopila, prečo by mali mať v kuchyni potrubie, ktoré potrebuje zaplátať.

podvod v testovaní deviatakov? treba čítať aj s diskusiou a s touto reakciou

spomalené zábery toho, ako deti ochutnávajú prvýkrát dané potraviny:

Takže na svete je 3D tlačiareň, pomocou ktorej ľudia môžu vyrábať úžasné veci. Ale nie, my budeme tlačiť zbrane (“this tool might be used to harm people”). Tú pištoľ nazvali “the Liberator”. Asi preto, že tí, čo majú svoje vlastné 3D tlačiarne sú tak veľmi utláčaní, nie?

nemám rada patriarchát

Čiže sú to také radikálne matky, zrejme také mi pristanú. Nehovorím, že nie sú tiež obetavé, ale možno mám problém zahrať matku, ktorá je vo všetkom prispôsobivá, mäkká a podriadená hlavne mužskému pokoleniu, čo sa prejavuje aj v mojom súkromí. Nemám rada prílišný patriarchát, zdá sa mi, že v dnešných časoch by už mohol byť prežitkom…

cancerland

My official induction into breast cancer comes about ten days later with the biopsy, which, for reasons I cannot ferret out of the surgeon, has to be a surgical one, performed on an outpatient basis but under general anesthesia, from which I awake to find him standing perpendicular to me, at the far end of the gurney, down near my feet, stating gravely, “Unfortunately, there is a cancer.” It takes me all the rest of that drug-addled day to decide that the most heinous thing about that sentence is not the presence of cancer but the absence of me — for I, Barbara, do not enter into it even as a location, a geographical reference point. Where I once was — not a commanding presence perhaps but nonetheless a standard assemblage of flesh and words and gesture — “there is a cancer.” I have been replaced by it, is the surgeon’s implication. This is what I am now, medically speaking.

Possibly the idea is that regression to a state of childlike dependency puts one in the best frame of mind with which to endure the prolonged and toxic treatments. Or it may be that, in some versions of the prevailing gender ideology, femininity is by its nature incompatible with full adulthood — a state of arrested development. Certainly men diagnosed with prostate cancer do not receive gifts of Matchbox cars.

It was feminist health activists who led the campaign, in the seventies and eighties, against the most savage form of breast-cancer surgery — the Halsted radical mastectomy, which removed chest muscle and lymph nodes as well as breast tissue and left women permanently disabled. It was the Women’s Health Movement that put a halt to the surgical practice, common in the seventies, of proceeding directly from biopsy to mastectomy without ever rousing the patient from anesthesia.

No, this is not my sisterhood. For me at least, breast cancer will never be a source of identity or pride. As my dying correspondent Gerri wrote: “IT IS NOT O.K.!” What it is, along with cancer generally or any slow and painful way of dying, is an abomination, and, to the extent that it’s manmade, also a crime. This is the one great truth that I bring out of the breast-cancer experience, which did not, I can now report, make me prettier or stronger, more feminine or spiritual — only more deeply angry. What sustained me through the “treatments” is a purifying rage, a resolve, framed in the sleepless nights of chemotherapy, to see the last polluter, along with, say, the last smug health insurance operative, strangled with the last pink ribbon. Cancer or no cancer, I will not live that long of course. But I know this much right now for sure: I will not go into that last good night with a teddy bear tucked under my arm.

Víkendové surfovanie

fotky (a súťaž ešte beží) – National Geographic

zaujímavý nábytok (vďaka Danke za linku):

http://www.youtube.com/watch?v=GRxvNhlS4V4

bábiky z telocvične

o značkách vo Viedenskom metre

Väčšina značiek na verejných priestranstvách má spoločné to, že panáčik je spravidla muž, s výnimkou toho, keď má niečo do činenia s deťmi – vtedy je to magicky vždy žena. A je jedno, že aj ženy starnú a lámu si nohy a že muži sú schopní cestovať verejnou dopravou s trojročným dieťaťom.

o starých mamách a patriarcháte, ktorý vidno v čínskych znakoch

Čínske slovo stará mama, sa tak ako ostatné slová tákajúce sa rodinných vzťahov, líši podľa toho, o ktorú líniu sa jedna (či po matke alebo po otcovi). Všeobecné slovo pre matkinu matku je wài pó, 外婆. Tieto dva znaky osobitne znamenajú outsider a žena. Môžete si to sami skontrolovať: dajte ich vedľa seba do Google translate a anglický preklad je “maternal grandmother.” Ak medzi ne dáte medzeru, preklad je “cudzia žena”. Ten prvý osamote znamená “outsider.” … Na porovnanie, všeobecné slovo pre otcovu matku je nǎinai (奶奶), čo je dvakrát slovo “mlieko”.

počíta sa pizza za zeleninu?

Odborníci na výživu to prirovnávajú k zosmiešňovanej snahe Reaganovej vlády, ktorá pred 30timi rokmi chcela klasifikovať kečup ako zeleninu, aby znížili náklady. Tentoraz, spoločnosti, ktoré vyrábajú mrazenú pizzu pre školu, výrobcovia soli a pestovatelia zemiakov žiadali zmeny a lobovali v Kongrese.

ženský názor – minisukňa internetu

Vyzerá to tak, že mať názor na internete, je ako mať krátku sukňu. Mať ju a ukazovať sa v nej znamená vyzvať amorfnú masu takmer výlučne mužských ťukačov do klávesnice, aby vám povedali, ako by vás radi znásilnili, zabili a močili na vás. Tento týždeň po obzvlášť hnusnej dávke hrozieb som sa rozhodla niektoré z nich zverejniť na Twitteri a odozva, ktorú som dostala bola ohromujúca, Veľa [žien] nemohlo uveriť, koľko nenávisti som dostala a veľa iných začalo zdieľať svoje vlastné obťažovanie, zastrašovanie a zneužívanie.

feministka v domácnosti

Neznášam pojem žena v domácnosti. Tieto slová sú tak plné patriarchálneho svinstva, že ich takmer nedokážem vysloviť vo všetkej vážnosti a už vôbec nie použiť na označenie toho, čo sama robím. A napriek tomu, to je kolonka vo formulári, ktorá sa ma týka. A kvôli nim ma neberú vážne v banke, u predajcu áut a niekedy majú podobný prístup aj iní rodičia. Je to dosť limitujúce. Ale ako inak sa mám označiť? Ako mám zhrnúť, čo robím každý deň, bez toho, aby to znelo zjednodušujúco alebo seba-znehodnocujúco?

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...