Surfovanie

Komenského inštitút

Why Do We Teach Girls That It’s Cute to Be Scared?

When girls become women, this fear manifests as deference and timid decision making. We try to counter this conditioning by urging ourselves to “lean in.” Books on female empowerment proliferate on our shelves. I admire what these writers are trying to do — but they come far too late.

3 qualities of successful Ph.D. students: Perseverance, tenacity and cogency

MiST 2016

Kým sa moje mláďatá potulovali pri vodopádoch, ja som bola pod Kľakom (a na Kľaku) na malej veľmi príjemnej konferencii Mathematics in Science and Technologies.

Bolo veľmi dobre a zaujímavo a dúfam, že aj na budúci rok sa nám podarí ju zorganizovať. Ak ste alebo poznáte nejakých doktorandov a doktorandky, ktorí robia niečo s matematikou, povedzte im nech nám o tom prídu začiatkom budúceho roku porozprávať. Tí tohtoroční odchádzali veľmi spokojní a s kopou nových nápadov.

Ako lákadlo ešte aj tohtoročné pozvané prednášky:
Hynek Bachratý (FRI UNIZA): Púpavy na Marse
Jan Foniok (Manchester Metropolitan University): Turingovy stroje a problém za milion dolarů
Michal Forišek (KI FMFI UK): Item Response Theory: ako lepšie hodnotiť, čo je ťažšie a kto je šikovnejší
Katarína Pišútová (UK): Dištančné vzdelávanie
Jozef Hanč (PF UPJŠ Košice): Kvantitatívna gramotnosť, jej atribúty a rozvoj
Peter Jacko (Lancaster University): Problems and solutions in the management of queueing systems
Frantisek Kardoš (Université Bordeaux): Hamiltonovské kružnice v planárnych kubických grafoch
Martin Mojžiš (KTFDF FMFI UK): Nakoľko rozumieme Mendelejevovej tabuľke?
Peter Tarábek (FRI UNIZA): Ako sa so študentmi hráme (Starcraft)
Margita Vajsáblová (KMaD SF STU): Aspekty tvorby kartografického zobrazenia
Sofia Villar (Cambridge Institute of Public Health): The statistics and optimisation behind the development of new medications and therapies

ps Konferencia je baby-friendly a medzi prednáškami sa dá lyžovať a hrať hokej.

Iná doktorka

V stredu som mala obhajoby.

Keď som o nich rozprávala Kike (áno, stále má okolo milión otázok denne, takže mama v silonkách, topánkach a kostýme, ktoré nikdy nevidela, tato v stredu doma, štrúdle, na ktoré mala zálusk… to všetko boli zaručené témy na začatie výsluchu), tak sa ma spýtala, že či teraz budem mať kanceláriu v zdravotnom stredisku. Tak som vysvetľovala, že nie som taká doktorka…

Dobrý pocit.

ps Niečo o našej práci nedávno v TA3

Život po dizertačke

Posledných pár mesiacov bolo pre mňa akýchsi rozmazaných, ale včera som konečne odovzdala toto všetko:

Dizertačka

Ani sa nejdem rozčuľovať, že načo toľko papiera a formalít, hlavne, že už je to odovzdavné. A ja sa teším, že budem zase chodiť s deťmi viac von, konečne si niečo zase prečítam (som zistila, že od januára som prečítala len jednu knihu), že sa zase budem venovať aj iným veciam ako modelovaniu červených krviniek…

S gratuláciami ešte počkajte, obhajoba je koncom augusta.

Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Ako to teda dopadlo? Alebo predvsavzatia nikdy tak úplne nefungujú…

Takto pred rokom som na narodeniny napísala zoznam 30-tich vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30. Na konci marca som si dala polročné vysvedčenie a teraz prišiel čas sa pozrieť, ako to teda vlastne dopadlo. Pre lepšiu orientáciu – čiernym je pôvodný plán, zeleným polročný progress a hnedým dnes.

1. ísť sa konečne po štyroch rokoch zase lyžovať – Najprv tehotná, potom s malým bábom, potom zase tehotná, to boli moje posledné tri zimy. Teraz budú síce naokolo dvaja drobci, ale s trochou plánovania to zvládneme. Podarilo sa cez Vianoce. Na pol dňa vo Vrátnej. Ešte som to úplne nezabudla. Ešte raz som potom bola lyžovať v apríli. Celkovo mi toto mi síce vyšlo viac menej formálne, ale považujem za splnené z dlhodobého pohľadu. Teraz bývame na skok od Malej Fatry a na prichádzajúcu zimu som už pozvaná na dve lyžovačky (toto je jedna z nich), takže myslím, že môjmu lyžovaniu svitá na lepšie časy.

2. začať zase chodiť pravidelne plávať – Neviem kde, neviem kedy (viem, buď brutálne zavčasu ráno alebo po večeroch…), ale chcem sa vrátiť k vymývaniu mozgu aspoň raz za týždeň. Tu v Jersey som sa prihlásila do lokálnej YMCA a začala chodiť raz týždenne večer plávať a raz cez víkend ráno na zumbu. Aj keď bola zumba celkom fajn, preferovala by som dve plávania, akurát bazén majú krátky (20 yardov?) a vodu príliš teplú (30 stupňov?), takže ma to tam až tak nenadchýňalo. Odhlásila som sa pred mesiacom v rámci príprav na sťahovanie. Ale! Jeden z benefitov Mišovej novej práce je permanentka na žilinskú plaváreň. Keď ma budete hľadať, skúste tam. Permanentku som začala využívať, aj keď zatiaľ pomerne nepravidelne. Dúfam, že keď sa konečne nejako utrasieme s jaslami a škôlkou, že tam budem môcť chodiť dvakrát do týždňa.

3. skúsiť profesionálnu masáž – Toto ma láka už nejakú chvíľu, ale akosi som sa na to nikdy neodhodlala. Bolo na to treba síce návštevu z Chicaga a ich odporúčanie, ale išla som na masáž chrbta a nôh do Foot Heaven. Masáž chrbta bola fajn, ale neoznačila by som ju ako výnimočnú – podobná sa mi občas pritrafí aj vo vlastnej posteli. Na druhú stranu tá masáž nôh bola perfektná a také sa mi doteraz nepritrafilo. Škoda akurát, že som sa na takéto niečo nedala skôr. Odvtedy som mala ešte dve profesionálne masáže chrbta v lete v Tatrách. Jedna z nich dokonca v tej deň, ako sme zliezli z Gerlachu, a po nej ešte pol hodina v bublinkovej vani pri sviečkach = tri splnené priania v jeden deň.

4. začať sa školiť na poradkyňu pri dojčení/doulu/inštruktorku predpôrodnej prípravy – Píšem začať, lebo mi je jasné, že toto sa mi za rok nepodarí, tak ale aspoň stiahnuť prihlášku a potrebné materiály… a aj keď tu píšem všetky tri, budem ich pravdepodobne robiť postupne od najjednoduchšieho. Z tohto nič. Jednu absolvovanú prednášku nepočítam. Platonicky pokukujem po kurze pre duly na Slovensku. Ale. Katka sa pýtala, či som zanevrela na matematiku. Nezanevrela. Idem sa (opäť raz) prihlásiť na doktorandské štúdium. Hmm. Na ten kurz pre duly som sa hlásila, zatiaľ žiadna odpoveď. Momentálne sa jej ani nijako nedožadujem, lebo aj tak nestíham, ale toto mám stále v pláne. A doktorandské som od septembra začala.

5. napísať príbeh, ktorý mi chodí po rozume – Poslať ho vydavateľovi. Zarámovať si zamietací list. Stiahla a nainštalovala som Scrivener, napísala asi dve strany nesúvislých myšlienok a pre nedostatok času to nechávam ďalej kvasiť. Toto sa za pol roka nepohlo ani o kúsok. Na jednej strane viem, že by som si vedela nájsť pár minút tu a tam a po kúštičkoch niečo písať, ale akosi mám pocit, že toto je jedna z tých vecí, do ktorých by som sa chcela ponoriť a to v dohľadnej dobe nehrozí. Kým to nekypí, asi to nie je také naliehavé. Odložené na neurčito.

6. namaľovať obraz – Na plátno. Ten mi zataľ po rozume nechodí, ale odkedy som robila odtlačky placenty, mám chuť maľovať. Len musím zase nájsť nejakú akciu na to plátno. Tiež nič. Občas si s Kikou síce maľujeme, ale naše výtvory potom putujú do krabice na recyklovanie papiera. V Amerike som už vedela, kde kúpiť plátno, tu si to ešte musím zistiť (presne viem, u koho), ale ani toto neponáhľa. Aj tento projekt je zatiaľ odložený.

7. zbaviť sa aspoň 100 vecí – Predať, darovať, zrecyklovať, vyhodiť… nerátajú sa veci, ktoré vyhadzujeme bežne. Pripravila som sa o náskok, keď som pred asi dvoma týždňami darovala vrece oblečenia (môj maturitný kostým, extra zimný fusak, …), o ktorom mi bolo jasné, že nám už len zaberá miesto. Ale na druhú stranu, keď sa nám podarí #8, tak by toto vôbec nemal byť problém. Ani nebol. Na tomto mi dosť záležalo a 100 vecí bolo preč hneď prvý mesiac. A to sme sa ešte ani nesťahovali. Teraz som to už ani nepočítala, ale predali, darovali a zahodili sme toho celkom dosť – ostali nám 4 kubické metre a 2 kufre, plus nejaké drobné. Tu sa ukázalo, že som mierila príliš nízko. Pokojne som mohla pridať ešte jednu nulu a aj to by vyšlo.

8. odsťahovať sa z Ameriky – Takto pred rokom som dúfala, že tu už dnes nebudeme. Snáď to už teraz vyjde. Vyšlo, dnes sme vyprázdnili byt a o pár dní poletíme. A už pol roka bývame na Slovensku.

9. používať (kupovať) menej plastiku – Tým nemyslím platenie kreditkou, ale menej igelitiek, menej jednotlivo balených vecí… snažím sa už teraz, ale aj tak sa mi zdá, že je toho veľmi veľa. Trochu progress ale málo. Prestala som kupovať mydielka do umývačky a namiesto nich si vybrala prášok v kartónovej krabici. Prestala som kupovať tekuté mydlo v náhradných sáčkoch, ale tuhé mydlo v krabičkách bez celofánu. Do obchodu nosíme svoje tašky a bavlnené vrecká na ovocie (ale ešte nie dosť, lebo aj tak väčšinou potrebujeme ešte nejakú igelitku alebo sáčok – tie potom používame na smeti). Ale stále sa mi toho zdá veľa. Teraz sme na tom istým spôsobom lepšie, istým horšie. Tým, že bývame v dome, je nás tu viac, je tu aj viac miesta, tak nakupujeme naraz vo väčšom a tým sa trochu množstvo obalov redukuje. Ale práve preto, že nebývame vo svojom a musíme robiť kompromisy, tak v iných veciach sme sa vrátili dozadu. Life in progress.

10. naučiť sa manuálne fotiť – Naše fotky sa trochu vylepšili odkedy sme si kúpili zrkadlovku, ale väčšina z nich je ešte stále fotená v automatickom alebo poloautomatickom režime. Chcela by som viac fotiť a hlavne fotiť manuálne, lebo si myslím, že by mohli byť ešte o kus lepšie. Manuálne zatiaľ nie, ale fotím asi trochu viac. Musím naštudovať ten program mode, čo spomínala Zuz. Manuál stále nič. A musím priznať, že keď chcem naozaj dobrú fotku (napríklad), tak poprosím Miša, aby mi ju cvakol on. Ale fotím veľa a rada.

11. spraviť rodinný fotoalbum – Taký fyzický s vytlačenými obrázkami. Ten album samotný už mám, teraz len začať vyberať a tlačiť tie obrázky. Hotovo. Ani nie tak album, ale fotokniha. Začína našou svadbou a končí v decembri 2011. Album ešte stále mám, tak z neho možno spravím pokračovanie. Pokračovanie sa zatiaľ nekonalo, ale možno koncom roka niečo vymyslím a skúsim postupne po roku pridávať.

12. zobrať Kiku do American Museum of Natural History – (podľa možnosti predtým, ako sa nám podarí #8). Toto je jedno z mojich najobľúbenejších miest v New Yorku a myslím, že aj jej by sa už mohlo páčiť. Aj sa jej páčilo. Najväčší úspech mali slony a veleryba.

13. okúpať sa vo vani pri sviečkach – Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy kúpala vo vani (párkrát s deťmi nerátam). Teraz som rada, keď sa mi podarí osprchovať sa bez toho, aby niekto počas toho nezačal vykrikovať. Ani raz. (A to som mala v decembri parádnu príležitosť v kúpeľni s vysokým stropom a strešným oknom na diaľkové ovládanie.) Akosi sa vždy nájde niečo iné, čo je práve dôležitejšie/zaujímavejšie a sprcha to istí. Toto sa mi podarilo dvakrát v Tatrách. A ešte raz bez sviečok doma.

14. bozkávať sa v daždi – Keď už romantika so sviečkami, prečo nie aj s dažďom… Tiež ani raz. Ale zase treba priznať, že bola zima a takejto romantike skôr prospeje letný dážď, takže ešte nič nie je stratené. Bol aj dážď, aj bozkávanie, len akosi nie naraz.

15. urobiť fondue – Podľa možnosti nie z krabice. Tak takto. Urobila som. Aj bez špeciálneho fondue hrnca. Bolo to moje tretie fondue v živote. Prvé som jedla v Chamonix, druhé v New Yorku. Toto tretie sa síce zjedlo, ale s tými dvoma sa nedalo porovnať. Lesson learned. Ďalšie bude zase v reštaurácii.

16. naučiť sa paralelne parkovať – Auto máme už rok a pol, moje šoférovanie sa o kus zlepšilo (aj keď stále mám dosť rešpekt), ale paralelne som zatiaľ zaparkovala 2 (slovom dva) razy. (Nenapíšem na koľko pokusov.) Verím, že toto je riešiteľný problém. Auto už nemáme, ale bolo zopár ďalších príležitostí. Zatiaľ by som však nepovedala, že to už viem. Vedľajší účinok sťahovania sa do Európy je, že pravdepodobne budem viac nútená na tejto zručnosti popracovať. A nielen na tejto, ale pravdepodobne aj na používaní manuálnej prevodovky. Toto je také zaujímavé. Keď som to pred rokom písala, tak pôvodné nutkanie bolo napísať, že sa chcem znovu naučiť šoférovať s manuálnou prevodovkou. Ale potom som si povedala, že to tam nejdem dávať, lebo nie je veľmi reálne, aby som na to mala príležitosť a radšej že si dám nejaký súvisiaci cieľ, na ktorom budem mať naozaj šancu popracovať. Teraz, o rok neskôr, šoférujem s manuálnou prevodovkou (ešte stále to nie je dokonalé, ale šoférujem a lepším sa), parkujem stále radšej priečne ako paralelne, ale cieľ považujem za splnený.

17. zobrať Kuba plávať – Niekam inam ako do vane. Vo vode sa mu zjavne páči, tak nech si zapláva. Niekoľkokrát. Malo to úspech. Pokračujeme plávaním pre deti na Slovensku. Plávanie pre deti sa nekonalo, ale boli sme párkrát na jazerách, párkrát v aquaparku (v Senci a v Turčianskych Tepliciach), v  hoteli s bazénom a raz na kúpalisku, takže Kubko si trochu začľapotal aj inde ako vo vani.

18. xxxxxxxxxxxxxxx – Toto si vybavím so svojím chlapom. Zatiaľ nie. Ale som optimista. Ani po roku nie, ale toto je jeden z tých projektov, ktoré neodkladám na zadný varič, snaha pokračuje a hádam z toho niečo bude.

19. kúpiť si ‘little black dress’ – Niečo v tomto duchu. Podľa možnosti nie za takú cenu… Hotovo. Tu je.

20. pri nejakej príležitosti ten little black dress aj použiť – Poslednú spoločenskú akciu, na ktorú sme boli pozvaní, som musela odmietnuť, keďže to bolo 4 dni po predpokladanom Kubovom termíne (dva dni predtým, ako sa narodil), ale tento rok sa snáď tiež vyskytne niečo, kam by sme si mohli ísť zatancovať. (Možno niektorý z mojich bratov niečo vymyslí…?) Zatiaľ o ničom neviem, ale už som pripravená. A nič. Šaty visia v skrini a príležitosť zatiaľ nikde. Dúfam, že o dva-tri roky si nebudem hovoriť, že som si mala za tie peniaze radšej kúpiť lyžiarsku bundu alebo niečo podobné.

21. ísť s deťmi kempovať – Je síce ešte len jeseň, ale už tu dumáme o nejakom cestovaní na budúce leto (v dvoch paralelných verziách – jedna americká, jedna európska). Malo by zahŕňať aj trochu stanovania. Tak je už jasné, že verzia bude európska, pravdepodobne slovenská. Uvidíme. Cestovali sme nakoniec po Slovensku a Čechách, ale bez stanu. Odložené na budúce leto.

22. spať vonku – Keď už pôjdeme stanovať, tak zase raz prespať pod holým nebom. viď 21. Keby nie, trávnik pred domom to v lete istí… Ani toto nebolo.

23. kričať tak nahlas, ako len vládzem – Niekde na opustenom mieste, z plných pľúc. Toto je náročnejšie, ako by sa zdalo. Sama na opustenom mieste som už nebola ani nepamätám. Tak toto sa mi podarilo. Nanešťastie som pri tom nebola sama. Spadá do kategórie be careful what you wish for, because you might actually get it.

24. prečítať 50 kníh – To bolo moje (jediné) tohtoročné predsavzatie. Štandardne si žiadne nedávam, ale na goodreads mali výzvu a mne aj tak treba niečo robiť s mojím zoznamom kníh na prečítanie… a zdalo sa mi, že jedna za týždeň je celkom dobré tempo. To mi celkom fungovalo prvého pol roka, ale potom akosi začal Kubo menej cez deň spať, bolo pekne a trávili sme viac času vonku… a momentálne som 6 kníh “pozadu”. Ale tempo sa mi stále zdá dobré, tak v tom chcem pokračovať. Málo času, tak málo času. Ale od Vianoc som hrdou majiteľkou Kindle (ďakujem) a môjmu čítaniu to pomohlo (napríklad aj tak, že stále bolo čo čítať, aj keď už krabice s knihami odišli na Slovensko a bez auta bol problém sa dostať do knižnice). Za posledných pár mesiacov to boli:

The No-Cry Discipline Solution
The Book Thief
The Left Hand of Darkness
The Redbreast
44
Divergent
Buchty švabachom
Monstrous Regiment
A Game of Thrones (prvé štyri knihy)
The God Delusion
A Clockwork Orange
The War of Art
Lament
Flash Forward
Dead Until Dark
Before I Fall
The Help
Entangled
The Giver
Insurgent
trilógia Fifty Shades
Birth By Design

25. zohnať (nie nutne nový) crockpot a aj ho používať – Páči sa mi myšlienka, že všetko doňho nahádžem, zapnem, odtrepem sa na pol dňa preč a keď sa vrátim, mám teplé hotové jedlo. Nielenže mi nepribudol crockpot, ale nemám už ani jeden svoj hrniec. V tomto bode negatívny pokrok. Tak hrncov už mám zase dosť, ale crockpot medzi nimi nie je.

26. trochu dobrovoľníčiť – Niečo s deťmi. Ešte neviem čo. Ešte stále neviem čo. (Čo, nanešťastie, asi samo o sebe dosť hovorí o mojej snahe…) Pozitívne je, že už viem čo. Tak platonicky rozmýšľam, že by som sa spýtala v Kikinej škôlke, či by mali záujem o anglický krúžok. Uvidíme.

27. plávať v mori – Na toto som mala posledné roky celkom šťastie, ale zase sa hádzať trochu do vĺn stojí za zahrnutie do zoznamu, aby sa na to nezabudlo… Toto bude asi dosť závisieť od toho, ako sa nám zadarí s bodom 29. V mori som za posledný rok neplávala.

28. vyliezť na kopec – Ráta sa aj Straník. Ale dúfam, že to bude niečo iné. Na Straníku sme boli na Silvestra. Tatry to istia v lete. Na Straníku sme boli ešte raz, Kika ho dokonca vyšlapala úplne sama. A vyšli aj tie Tatry – na konci júla sme vyliezli na Gerlach.

Na výlete29. vybrať sa niekam na spontánny víkend – Taký, že v piatok poobede si povieme, že ideme. Zatiaľ nič. Ale pri tom, ako postupujeme s našimi plánmi na dovolenku v apríli, sa nám môže stať, že to nebude víkend ale aspoň týždeň. Noooo, tak mali sme zopár spontánnych jednodňových výletov a jeden víkend, ktorý sme neplánovali príliš dopredu. Zjavne, spontánnosť nie je naša silná stránka.

30. zasadiť strom – Len tak. Tak toto asi nevyjde… miesto by aj bolo, ale na jar som to zmeškala a na jeseň bude do mojich narodenín (asi?) ešte zavčasu. Ráta sa kvietok do kvetináča? Strom naozaj nebol. Ale do kvetináčov som zopár zelenáčov posadila.

Ono sa asi dalo čakať, že to takto dopadne. Jednoducho rok plynul, niektoré sa mi pritrafili, niektoré nie… Môj zámer nebol taký, že keď prší, tak rýchlo drahého ťahať von, lebo potrebujem bodík za bozkávanie v daždi. Ale aj tak je zaujímavé sa na to takto po roku pozrieť a povedať si, na ktorých stále ešte dosť záleží a na ktorých už menej.

A ešte jeden postreh zľahka mimo tému – som presne taká stará/mladá ako CDčka, akurát dúfam, že na rozdiel od nich ma ešte čakajú dobré roky.

Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Od septembra zase do školy

Prijatá

Dobré správy

Tá prvá je naozaj dobrá. Včera nám povedali výsledky kvalifikačných skúšok, ktoré sme robili minulý týždeň. Sú to prvé dve z troch, ktoré mi treba (tú tretiu budem robiť v januári).

A tá dobrá správa je, že si ich nebudem musieť zopakovať v auguste. Jedna z nich bola síce LTT (= len tak tak), ale aj tak dobre. (Ešte vysvetlivky: možné hodnotenia boli tri: A = pass, B = fail, ale dosť toho vedel, F = fail).

Tá druhá správa je aj dobrá aj nie dobrá. Dobrá preto, že nám americký prezident posiela $1200 ako daňový bonus. Nie dobrá preto, lebo podobne ako Ficove predvianočné dôchodkové bonusy, širokým masám v konečnom dôsledku aj tak nepomôže. Celé je to totiž trochu pritiahnuté za vlasy. Bonus schválili kvôli tomu, aby naštartoval spotrebu v čase krízy spôsobenej kreditnými problémami. To však predpokladá, že ľudia peniaze minú a nepoužijú na splatenie svojich podlžností.

A odkiaľ na to ujo Krík zobral peniaze? No odkiaľ asi… máme pár mesiacov do nového prezidenta a novej vlády, tak si ich jednoducho požičal a so zvýšeným schodkom rozpočtu nech si už poradí niekto iný. Po nás potopa…

Tak ale šek im vrátiť nepôjdeme.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...