Podvodníci

Fotil tréner na poslednom tréningu.

Payar Island Marine Park

Kika a Kubo chodili cely minulý školský rok na plavecký krúžok a veľmi sa tešili k moru, že si to, čo sa naučili, vyskúšajú aj vo veľkej vode. Ale keď sme išli pozerať rybky do parku na ostrove Payar, dostali obaja (a tým pádom samozrejme aj my dospelí) plávacie vesty, aby sa mohli sústrediť na pozeranie.

Chvíľu skúšali aj šnorchle, ale keď sa Kubovi podarilo stratiť krikľavozelenú(!) dýchaciu trubku (nie, nechápem, ako sa to dá) a Kike sa zase podarilo tou jej si vyraziť zub (už sa kýval, takže žiadna tragédia, ale ten prvý moment, keď som si všimla, že má krvavé ústa…), tak sme sa vykašľali na šnorchle a nechali sme ich plávať len s okuliarmi, ktoré nosia do bazéna. (Mimochodom, tie sa Kubovi tiež podarilo o pár dní stratiť, keď sa hádzal do vĺn… má nejakú veľkú spotrebu plaveckých pomôcok…)

Rybiek bolo dosť, deckám sa páčilo, ale bola to veľká masová akcia. Keby bolo na výber, radšej by sme išli na výlet, ako boli tento alebo tento pred dvoma rokmi. Treba aj pochváliť – tu sme plávali aj s malými žralokmi (akurát sa ich nepodarilo dobre odfotiť), ale keď si mám vybrať, tak radšej korytnačky ako žraloky…

S Martinou Moravcovou o plávaní a výchove

Ten hotel, v ktorom sme v Nízkych Tatrách bývali, mal bazén – malý, ale deckám stačil. A okrem bazéna mal na pár dní pozvanú aj Martinu Moravcovú (s rodičmi a dvoma deťmi). Učila aj s mamou, Darinou Moravcovou, deti plávať, ale na to sme my ešte neboli tá správna kategória, lebo brali len deti, ktoré sa už bazéne hýbu bez kolesa/rukávikov. 4-ročná Karolínka Moravcová to už síce vie, ale tí naši dvaja ešte nie.

Tak sme aspoň išli na súťaže, ktoré robila s deťmi mimo vody, na “vylepšovanie štýlu” pre dospelých a na debatu o plávaní a učení plávať, ktorá sa tak nejako postupne zvrtla na debatu o výchove šampiónov.

Na tých hrách bol Kubo strašne zlatý, lebo sa vždy sám od seba postavil (alebo si kľakol) na koniec Kikinej dráhy a tam tlieskal a povzbudzoval ju. Obaja si potom pyšne odniesli diplomy a keksíky a zhodnotili, že dobrá Olympiáda.

Debata, tá bola zaujímavejšia pre nás s Mišom. Dozvedeli sme sa napríklad, že
– krémovanie tváre môže za to, že plavecké okuliare dobre netesnia
– že to netreba preháňať s čistením uší
– že Moravcové nie sú za používanie plaveckých pomôcok u malých detí (kolesá, rukáviky, vesty…), ak niečo fakt musí byť, tak doštičku. Na otázku, že čo teda s tými malými, ktorí ešte nie sú samoplavbyschopní, odpovedali, že na rukách.
– že brat Martiny Moravcovej plával do 18-tich, aj keď sa mu do toho veľmi nechcelo, lebo že kým býva pod rodičovskou strechou, tak musí plávať a že mu to v konečnom dôsledku bolo na úžitok, lebo si vyplával vysokoškolské štipendium a naučil sa “pracovným návykom” (škoda, že tam nebol aj on, aby povedal svoju verziu…)
– ako odlišne pristupuje Darina Moravcová k deťom, ktoré majú naozaj strach (pomaly, postupne) a k tým, ktoré prejavujú vzdor (tam o kus autoritatívnejšie, hovorila aj príklady)

A odtiaľ to tak nejak plynulo prešlo k tej výchove. Akurát som mala pocit, že si celkom nerozumieme. Ony rozprávali o tom, ako vychovať šampióna. Nás a aj iných rodičov zaujímalo, ako dosiahnuť, aby malo dieťa rado vodu a rado plávalo.

Takže ony rozprávali, že ideálne je začať trénovať okolo 6-7 rokov, ešte aj 8 sa dá, 10 už môže byť neskoro, ak sa len nejedná o extra talentované dieťa. Že si treba dať pozor v puberte, lebo že tam veľa detí s plávaním končí, že treba motivovať, niekedy pohroziť, niekedy si dieťa “kúpiť”, že tie motivácie pre Martinu boli iné, ako sú dnes (plavky, možnosť cestovať), že aj rozptýlenia boli menšie oproti dnešným počítačom napríklad… Že rodič nesmie mať väčšie ambície ako dieťa, že samotné dieťa musí chcieť súťažiť a vyhrávať, ale zároveň jedným dychom dodávali, že rodič má na šampiónovi veľkú zásluhu, lebo mu musí obetovať čas, peniaze, priviesť ho k tomu športu (či už sa bavíme o plávaní alebo inom športe) a udržať ho pri ňom. Mala som pocit, že iba mne sa tam zdalo, že si odporujú, všetci naokolo chápavo prikyvovali.

Keď som poznamenala, že sa mi nezdá ok, nútiť dieťa trénovať, ak nechce, alebo ho podplácať, tak protiotázka Dariny Moravcovej bola “A keď vám povie, že nechce chodiť do školy, tak ho necháte doma?” Pre ňu boli tie dve veci rovnako dôležité. A strašne ťažko sa mi vysvetľovalo, že ja len chcem, aby deti boli zdravé, vedeli plávať a mali radosť z pohybu. Ak budú chcieť trénovať, fajn, budem to podporovať v rámci svojich možností. Ale nechcem ich nútiť.  “Tak to volajte usmerňovanie.” V ich svete som sa ja rozhodla, že z nich šampióni nebudú.

Bolo to veľmi zaujímavé, také nakuknutie do úplne iného pohľadu na veci. A asi to naozaj inak nejde, keď to chce človek dotiahnuť až na úplný vrchol. Ale pre tých z nás, ktorí nemajú také ambície, dosť ťažko stráviteľné.

Víkendové surfovanie

tento legový fotograf je výborný

Lego fotograf

výborný je aj tento dizajn knihy Farenheit 451fahrenheit451

Fahrenheit 451 is a novel about a dystopian future where books are outlawed and firemen burn any house that contains them. The story is about suppressing ideas, and about how television destroys interest in reading literature. I wanted to spread the book-burning message to the book itself. The book’s spine is screen-printed with a matchbook striking paper surface, so the book itself can be burned.

Druhý posudok môže zachrániť život – zase raz bulvárny titulok na sme, ale článok o zakladateľovi diagnose.me ma zaujal

IKEA uses 1% of world’s commercial wood supply?

World chess champion Magnus Carlsen launches app

Program allows people to play chess against younger versions of world champion Magnus Carlsen… The aim is to promote chess among as many people as possible to make the sport more popular and accessible. “The good thing is that you can play me at any age. At age five, anyone has a chance to beat me,” Mr Carlsen said.

So what is it like for Mr Carlsen to play against his younger self? “He is really tricky,” the champion said. “Even Magnus at 11 years old was a very gifted tactician. A while ago I played as a test Magnus [aged] 14. I outplayed him at some point positionally. And just boom, boom, he tricked me tactically. “But he makes mistakes as well, so I just have to be patient.”

seven months pregnant and working in the fields (Nepál, h/t Zuzine za linku, a ešte varovanie: píše sa tam aj o tehotenstve, ktoré nekončí dobre)

the self-reflecting pool – ja tomu hovorím, že si takto chodím vymývať mozog

We enter the meditative state induced by counting laps, and observe the subtle play of light as the sun moves across the lanes. We sing songs, or make to-do lists, or fantasize about what we’re going to eat for breakfast. Submersion creates the space to be free, to stretch, without having to contend with constant external chatter. It creates internal quiet, too.

25 historical images that normalize breastfeeding

Ako to teda dopadlo? Alebo predvsavzatia nikdy tak úplne nefungujú…

Takto pred rokom som na narodeniny napísala zoznam 30-tich vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30. Na konci marca som si dala polročné vysvedčenie a teraz prišiel čas sa pozrieť, ako to teda vlastne dopadlo. Pre lepšiu orientáciu – čiernym je pôvodný plán, zeleným polročný progress a hnedým dnes.

1. ísť sa konečne po štyroch rokoch zase lyžovať – Najprv tehotná, potom s malým bábom, potom zase tehotná, to boli moje posledné tri zimy. Teraz budú síce naokolo dvaja drobci, ale s trochou plánovania to zvládneme. Podarilo sa cez Vianoce. Na pol dňa vo Vrátnej. Ešte som to úplne nezabudla. Ešte raz som potom bola lyžovať v apríli. Celkovo mi toto mi síce vyšlo viac menej formálne, ale považujem za splnené z dlhodobého pohľadu. Teraz bývame na skok od Malej Fatry a na prichádzajúcu zimu som už pozvaná na dve lyžovačky (toto je jedna z nich), takže myslím, že môjmu lyžovaniu svitá na lepšie časy.

2. začať zase chodiť pravidelne plávať – Neviem kde, neviem kedy (viem, buď brutálne zavčasu ráno alebo po večeroch…), ale chcem sa vrátiť k vymývaniu mozgu aspoň raz za týždeň. Tu v Jersey som sa prihlásila do lokálnej YMCA a začala chodiť raz týždenne večer plávať a raz cez víkend ráno na zumbu. Aj keď bola zumba celkom fajn, preferovala by som dve plávania, akurát bazén majú krátky (20 yardov?) a vodu príliš teplú (30 stupňov?), takže ma to tam až tak nenadchýňalo. Odhlásila som sa pred mesiacom v rámci príprav na sťahovanie. Ale! Jeden z benefitov Mišovej novej práce je permanentka na žilinskú plaváreň. Keď ma budete hľadať, skúste tam. Permanentku som začala využívať, aj keď zatiaľ pomerne nepravidelne. Dúfam, že keď sa konečne nejako utrasieme s jaslami a škôlkou, že tam budem môcť chodiť dvakrát do týždňa.

3. skúsiť profesionálnu masáž – Toto ma láka už nejakú chvíľu, ale akosi som sa na to nikdy neodhodlala. Bolo na to treba síce návštevu z Chicaga a ich odporúčanie, ale išla som na masáž chrbta a nôh do Foot Heaven. Masáž chrbta bola fajn, ale neoznačila by som ju ako výnimočnú – podobná sa mi občas pritrafí aj vo vlastnej posteli. Na druhú stranu tá masáž nôh bola perfektná a také sa mi doteraz nepritrafilo. Škoda akurát, že som sa na takéto niečo nedala skôr. Odvtedy som mala ešte dve profesionálne masáže chrbta v lete v Tatrách. Jedna z nich dokonca v tej deň, ako sme zliezli z Gerlachu, a po nej ešte pol hodina v bublinkovej vani pri sviečkach = tri splnené priania v jeden deň.

4. začať sa školiť na poradkyňu pri dojčení/doulu/inštruktorku predpôrodnej prípravy – Píšem začať, lebo mi je jasné, že toto sa mi za rok nepodarí, tak ale aspoň stiahnuť prihlášku a potrebné materiály… a aj keď tu píšem všetky tri, budem ich pravdepodobne robiť postupne od najjednoduchšieho. Z tohto nič. Jednu absolvovanú prednášku nepočítam. Platonicky pokukujem po kurze pre duly na Slovensku. Ale. Katka sa pýtala, či som zanevrela na matematiku. Nezanevrela. Idem sa (opäť raz) prihlásiť na doktorandské štúdium. Hmm. Na ten kurz pre duly som sa hlásila, zatiaľ žiadna odpoveď. Momentálne sa jej ani nijako nedožadujem, lebo aj tak nestíham, ale toto mám stále v pláne. A doktorandské som od septembra začala.

5. napísať príbeh, ktorý mi chodí po rozume – Poslať ho vydavateľovi. Zarámovať si zamietací list. Stiahla a nainštalovala som Scrivener, napísala asi dve strany nesúvislých myšlienok a pre nedostatok času to nechávam ďalej kvasiť. Toto sa za pol roka nepohlo ani o kúsok. Na jednej strane viem, že by som si vedela nájsť pár minút tu a tam a po kúštičkoch niečo písať, ale akosi mám pocit, že toto je jedna z tých vecí, do ktorých by som sa chcela ponoriť a to v dohľadnej dobe nehrozí. Kým to nekypí, asi to nie je také naliehavé. Odložené na neurčito.

6. namaľovať obraz – Na plátno. Ten mi zataľ po rozume nechodí, ale odkedy som robila odtlačky placenty, mám chuť maľovať. Len musím zase nájsť nejakú akciu na to plátno. Tiež nič. Občas si s Kikou síce maľujeme, ale naše výtvory potom putujú do krabice na recyklovanie papiera. V Amerike som už vedela, kde kúpiť plátno, tu si to ešte musím zistiť (presne viem, u koho), ale ani toto neponáhľa. Aj tento projekt je zatiaľ odložený.

7. zbaviť sa aspoň 100 vecí – Predať, darovať, zrecyklovať, vyhodiť… nerátajú sa veci, ktoré vyhadzujeme bežne. Pripravila som sa o náskok, keď som pred asi dvoma týždňami darovala vrece oblečenia (môj maturitný kostým, extra zimný fusak, …), o ktorom mi bolo jasné, že nám už len zaberá miesto. Ale na druhú stranu, keď sa nám podarí #8, tak by toto vôbec nemal byť problém. Ani nebol. Na tomto mi dosť záležalo a 100 vecí bolo preč hneď prvý mesiac. A to sme sa ešte ani nesťahovali. Teraz som to už ani nepočítala, ale predali, darovali a zahodili sme toho celkom dosť – ostali nám 4 kubické metre a 2 kufre, plus nejaké drobné. Tu sa ukázalo, že som mierila príliš nízko. Pokojne som mohla pridať ešte jednu nulu a aj to by vyšlo.

8. odsťahovať sa z Ameriky – Takto pred rokom som dúfala, že tu už dnes nebudeme. Snáď to už teraz vyjde. Vyšlo, dnes sme vyprázdnili byt a o pár dní poletíme. A už pol roka bývame na Slovensku.

9. používať (kupovať) menej plastiku – Tým nemyslím platenie kreditkou, ale menej igelitiek, menej jednotlivo balených vecí… snažím sa už teraz, ale aj tak sa mi zdá, že je toho veľmi veľa. Trochu progress ale málo. Prestala som kupovať mydielka do umývačky a namiesto nich si vybrala prášok v kartónovej krabici. Prestala som kupovať tekuté mydlo v náhradných sáčkoch, ale tuhé mydlo v krabičkách bez celofánu. Do obchodu nosíme svoje tašky a bavlnené vrecká na ovocie (ale ešte nie dosť, lebo aj tak väčšinou potrebujeme ešte nejakú igelitku alebo sáčok – tie potom používame na smeti). Ale stále sa mi toho zdá veľa. Teraz sme na tom istým spôsobom lepšie, istým horšie. Tým, že bývame v dome, je nás tu viac, je tu aj viac miesta, tak nakupujeme naraz vo väčšom a tým sa trochu množstvo obalov redukuje. Ale práve preto, že nebývame vo svojom a musíme robiť kompromisy, tak v iných veciach sme sa vrátili dozadu. Life in progress.

10. naučiť sa manuálne fotiť – Naše fotky sa trochu vylepšili odkedy sme si kúpili zrkadlovku, ale väčšina z nich je ešte stále fotená v automatickom alebo poloautomatickom režime. Chcela by som viac fotiť a hlavne fotiť manuálne, lebo si myslím, že by mohli byť ešte o kus lepšie. Manuálne zatiaľ nie, ale fotím asi trochu viac. Musím naštudovať ten program mode, čo spomínala Zuz. Manuál stále nič. A musím priznať, že keď chcem naozaj dobrú fotku (napríklad), tak poprosím Miša, aby mi ju cvakol on. Ale fotím veľa a rada.

11. spraviť rodinný fotoalbum – Taký fyzický s vytlačenými obrázkami. Ten album samotný už mám, teraz len začať vyberať a tlačiť tie obrázky. Hotovo. Ani nie tak album, ale fotokniha. Začína našou svadbou a končí v decembri 2011. Album ešte stále mám, tak z neho možno spravím pokračovanie. Pokračovanie sa zatiaľ nekonalo, ale možno koncom roka niečo vymyslím a skúsim postupne po roku pridávať.

12. zobrať Kiku do American Museum of Natural History – (podľa možnosti predtým, ako sa nám podarí #8). Toto je jedno z mojich najobľúbenejších miest v New Yorku a myslím, že aj jej by sa už mohlo páčiť. Aj sa jej páčilo. Najväčší úspech mali slony a veleryba.

13. okúpať sa vo vani pri sviečkach – Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy kúpala vo vani (párkrát s deťmi nerátam). Teraz som rada, keď sa mi podarí osprchovať sa bez toho, aby niekto počas toho nezačal vykrikovať. Ani raz. (A to som mala v decembri parádnu príležitosť v kúpeľni s vysokým stropom a strešným oknom na diaľkové ovládanie.) Akosi sa vždy nájde niečo iné, čo je práve dôležitejšie/zaujímavejšie a sprcha to istí. Toto sa mi podarilo dvakrát v Tatrách. A ešte raz bez sviečok doma.

14. bozkávať sa v daždi – Keď už romantika so sviečkami, prečo nie aj s dažďom… Tiež ani raz. Ale zase treba priznať, že bola zima a takejto romantike skôr prospeje letný dážď, takže ešte nič nie je stratené. Bol aj dážď, aj bozkávanie, len akosi nie naraz.

15. urobiť fondue – Podľa možnosti nie z krabice. Tak takto. Urobila som. Aj bez špeciálneho fondue hrnca. Bolo to moje tretie fondue v živote. Prvé som jedla v Chamonix, druhé v New Yorku. Toto tretie sa síce zjedlo, ale s tými dvoma sa nedalo porovnať. Lesson learned. Ďalšie bude zase v reštaurácii.

16. naučiť sa paralelne parkovať – Auto máme už rok a pol, moje šoférovanie sa o kus zlepšilo (aj keď stále mám dosť rešpekt), ale paralelne som zatiaľ zaparkovala 2 (slovom dva) razy. (Nenapíšem na koľko pokusov.) Verím, že toto je riešiteľný problém. Auto už nemáme, ale bolo zopár ďalších príležitostí. Zatiaľ by som však nepovedala, že to už viem. Vedľajší účinok sťahovania sa do Európy je, že pravdepodobne budem viac nútená na tejto zručnosti popracovať. A nielen na tejto, ale pravdepodobne aj na používaní manuálnej prevodovky. Toto je také zaujímavé. Keď som to pred rokom písala, tak pôvodné nutkanie bolo napísať, že sa chcem znovu naučiť šoférovať s manuálnou prevodovkou. Ale potom som si povedala, že to tam nejdem dávať, lebo nie je veľmi reálne, aby som na to mala príležitosť a radšej že si dám nejaký súvisiaci cieľ, na ktorom budem mať naozaj šancu popracovať. Teraz, o rok neskôr, šoférujem s manuálnou prevodovkou (ešte stále to nie je dokonalé, ale šoférujem a lepším sa), parkujem stále radšej priečne ako paralelne, ale cieľ považujem za splnený.

17. zobrať Kuba plávať – Niekam inam ako do vane. Vo vode sa mu zjavne páči, tak nech si zapláva. Niekoľkokrát. Malo to úspech. Pokračujeme plávaním pre deti na Slovensku. Plávanie pre deti sa nekonalo, ale boli sme párkrát na jazerách, párkrát v aquaparku (v Senci a v Turčianskych Tepliciach), v  hoteli s bazénom a raz na kúpalisku, takže Kubko si trochu začľapotal aj inde ako vo vani.

18. xxxxxxxxxxxxxxx – Toto si vybavím so svojím chlapom. Zatiaľ nie. Ale som optimista. Ani po roku nie, ale toto je jeden z tých projektov, ktoré neodkladám na zadný varič, snaha pokračuje a hádam z toho niečo bude.

19. kúpiť si ‘little black dress’ – Niečo v tomto duchu. Podľa možnosti nie za takú cenu… Hotovo. Tu je.

20. pri nejakej príležitosti ten little black dress aj použiť – Poslednú spoločenskú akciu, na ktorú sme boli pozvaní, som musela odmietnuť, keďže to bolo 4 dni po predpokladanom Kubovom termíne (dva dni predtým, ako sa narodil), ale tento rok sa snáď tiež vyskytne niečo, kam by sme si mohli ísť zatancovať. (Možno niektorý z mojich bratov niečo vymyslí…?) Zatiaľ o ničom neviem, ale už som pripravená. A nič. Šaty visia v skrini a príležitosť zatiaľ nikde. Dúfam, že o dva-tri roky si nebudem hovoriť, že som si mala za tie peniaze radšej kúpiť lyžiarsku bundu alebo niečo podobné.

21. ísť s deťmi kempovať – Je síce ešte len jeseň, ale už tu dumáme o nejakom cestovaní na budúce leto (v dvoch paralelných verziách – jedna americká, jedna európska). Malo by zahŕňať aj trochu stanovania. Tak je už jasné, že verzia bude európska, pravdepodobne slovenská. Uvidíme. Cestovali sme nakoniec po Slovensku a Čechách, ale bez stanu. Odložené na budúce leto.

22. spať vonku – Keď už pôjdeme stanovať, tak zase raz prespať pod holým nebom. viď 21. Keby nie, trávnik pred domom to v lete istí… Ani toto nebolo.

23. kričať tak nahlas, ako len vládzem – Niekde na opustenom mieste, z plných pľúc. Toto je náročnejšie, ako by sa zdalo. Sama na opustenom mieste som už nebola ani nepamätám. Tak toto sa mi podarilo. Nanešťastie som pri tom nebola sama. Spadá do kategórie be careful what you wish for, because you might actually get it.

24. prečítať 50 kníh – To bolo moje (jediné) tohtoročné predsavzatie. Štandardne si žiadne nedávam, ale na goodreads mali výzvu a mne aj tak treba niečo robiť s mojím zoznamom kníh na prečítanie… a zdalo sa mi, že jedna za týždeň je celkom dobré tempo. To mi celkom fungovalo prvého pol roka, ale potom akosi začal Kubo menej cez deň spať, bolo pekne a trávili sme viac času vonku… a momentálne som 6 kníh “pozadu”. Ale tempo sa mi stále zdá dobré, tak v tom chcem pokračovať. Málo času, tak málo času. Ale od Vianoc som hrdou majiteľkou Kindle (ďakujem) a môjmu čítaniu to pomohlo (napríklad aj tak, že stále bolo čo čítať, aj keď už krabice s knihami odišli na Slovensko a bez auta bol problém sa dostať do knižnice). Za posledných pár mesiacov to boli:

The No-Cry Discipline Solution
The Book Thief
The Left Hand of Darkness
The Redbreast
44
Divergent
Buchty švabachom
Monstrous Regiment
A Game of Thrones (prvé štyri knihy)
The God Delusion
A Clockwork Orange
The War of Art
Lament
Flash Forward
Dead Until Dark
Before I Fall
The Help
Entangled
The Giver
Insurgent
trilógia Fifty Shades
Birth By Design

25. zohnať (nie nutne nový) crockpot a aj ho používať – Páči sa mi myšlienka, že všetko doňho nahádžem, zapnem, odtrepem sa na pol dňa preč a keď sa vrátim, mám teplé hotové jedlo. Nielenže mi nepribudol crockpot, ale nemám už ani jeden svoj hrniec. V tomto bode negatívny pokrok. Tak hrncov už mám zase dosť, ale crockpot medzi nimi nie je.

26. trochu dobrovoľníčiť – Niečo s deťmi. Ešte neviem čo. Ešte stále neviem čo. (Čo, nanešťastie, asi samo o sebe dosť hovorí o mojej snahe…) Pozitívne je, že už viem čo. Tak platonicky rozmýšľam, že by som sa spýtala v Kikinej škôlke, či by mali záujem o anglický krúžok. Uvidíme.

27. plávať v mori – Na toto som mala posledné roky celkom šťastie, ale zase sa hádzať trochu do vĺn stojí za zahrnutie do zoznamu, aby sa na to nezabudlo… Toto bude asi dosť závisieť od toho, ako sa nám zadarí s bodom 29. V mori som za posledný rok neplávala.

28. vyliezť na kopec – Ráta sa aj Straník. Ale dúfam, že to bude niečo iné. Na Straníku sme boli na Silvestra. Tatry to istia v lete. Na Straníku sme boli ešte raz, Kika ho dokonca vyšlapala úplne sama. A vyšli aj tie Tatry – na konci júla sme vyliezli na Gerlach.

Na výlete29. vybrať sa niekam na spontánny víkend – Taký, že v piatok poobede si povieme, že ideme. Zatiaľ nič. Ale pri tom, ako postupujeme s našimi plánmi na dovolenku v apríli, sa nám môže stať, že to nebude víkend ale aspoň týždeň. Noooo, tak mali sme zopár spontánnych jednodňových výletov a jeden víkend, ktorý sme neplánovali príliš dopredu. Zjavne, spontánnosť nie je naša silná stránka.

30. zasadiť strom – Len tak. Tak toto asi nevyjde… miesto by aj bolo, ale na jar som to zmeškala a na jeseň bude do mojich narodenín (asi?) ešte zavčasu. Ráta sa kvietok do kvetináča? Strom naozaj nebol. Ale do kvetináčov som zopár zelenáčov posadila.

Ono sa asi dalo čakať, že to takto dopadne. Jednoducho rok plynul, niektoré sa mi pritrafili, niektoré nie… Môj zámer nebol taký, že keď prší, tak rýchlo drahého ťahať von, lebo potrebujem bodík za bozkávanie v daždi. Ale aj tak je zaujímavé sa na to takto po roku pozrieť a povedať si, na ktorých stále ešte dosť záleží a na ktorých už menej.

A ešte jeden postreh zľahka mimo tému – som presne taká stará/mladá ako CDčka, akurát dúfam, že na rozdiel od nich ma ešte čakajú dobré roky.

Víkendové surfovanie

málo ale o to zaujímavejšie:

analýza seba samého – Stephen Wolfram, zakladateľ Wolfram|Alpha, analyzuje dáta, ktoré o sebe nazbieral; fascinujúce

One day I’m sure everyone will routinely collect all sorts of data about themselves. But because I’ve been interested in data for a very long time, I started doing this long ago. I actually assumed lots of other people were doing it too, but apparently they were not. And so now I have what is probably one of the world’s largest collections of personal data.

už nechcem byť feministka

Most of all, I am tired of knowing. Knowing that my eyes have been opened, and that what has been seen cannot be unseen. I am tired of knowing it, when I see something that is wrong. I am tired of knowing that only speaking out can change it. I am tired of knowing exactly how hard and scary it can be to do so.  I am tired of knowing that if I am not careful, the fight will eat up my hope and strength, and leave me only with bitterness. I am tired of knowing that I can never turn back to not knowing. I am tired of knowing that despite my fears and exhaustion, I am a feminist.

dvaja HIV pacienti po transplantácii bez vírusu. Mohla by to byť cesta k liečbe?

One patient is HIV-free two years later, and the other is seemingly uninfected three-and-a-half years later.
“They still have no detectable HIV DNA in their T-cells,” Kuritzkes said. In fact, doctors can’t find any trace of HIV in their bodies — not in their blood plasma, not when they grow cells in the lab dishes, not by the most sensitive tests.
Can the patients be told they are cured?
“We’re being very careful not to do that,” Kuritzkes said.

lekcia plávania:

slony

a ešte niečo na pobavenie

Polročné vysvedčenie

V októbri som napísala zoznam vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30. Prešlo pol roka a tak sa mi zdá, že je čas na malú kontrolu, ako to ide.

1. ísť sa konečne po štyroch rokoch zase lyžovať – Najprv tehotná, potom s malým bábom, potom zase tehotná, to boli moje posledné tri zimy. Teraz budú síce naokolo dvaja drobci, ale s trochou plánovania to zvládneme. Podarilo sa cez Vianoce. Na pol dňa vo Vrátnej. Ešte som to úplne nezabudla.

2. začať zase chodiť pravidelne plávať – Neviem kde, neviem kedy (viem, buď brutálne zavčasu ráno alebo po večeroch…), ale chcem sa vrátiť k vymývaniu mozgu aspoň raz za týždeň. Tu v Jersey som sa prihlásila do lokálnej YMCA a začala chodiť raz týždenne večer plávať a raz cez víkend ráno na zumbu. Aj keď bola zumba celkom fajn, preferovala by som dve plávania, akurát bazén majú krátky (20 yardov?) a vodu príliš teplú (30 stupňov?), takže ma to tam až tak nenadchýňalo. Odhlásila som sa pred mesiacom v rámci príprav na sťahovanie. Ale! Jeden z benefitov Mišovej novej práce je permanentka na žilinskú plaváreň. Keď ma budete hľadať, skúste tam.

3. skúsiť profesionálnu masáž – Toto ma láka už nejakú chvíľu, ale akosi som sa na to nikdy neodhodlala. Bolo na to treba síce návštevu z Chicaga a ich odporúčanie, ale išla som na masáž chrbta a nôh do Foot Heaven. Masáž chrbta bola fajn, ale neoznačila by som ju ako výnimočnú – podobná sa mi občas pritrafí aj vo vlastnej posteli. Na druhú stranu tá masáž nôh bola perfektná a také sa mi doteraz nepritrafilo. Škoda akurát, že som sa na takéto niečo nedala skôr.

4. začať sa školiť na poradkyňu pri dojčení/doulu/inštruktorku predpôrodnej prípravy – Píšem začať, lebo mi je jasné, že toto sa mi za rok nepodarí, tak ale aspoň stiahnuť prihlášku a potrebné materiály… a aj keď tu píšem všetky tri, budem ich pravdepodobne robiť postupne od najjednoduchšieho. Z tohto nič. Jednu absolvovanú prednášku nepočítam. Platonicky pokukujem po kurze pre duly na Slovensku. Ale. Katka sa pýtala, či som zanevrela na matematiku. Nezanevrela. Idem sa (opäť raz) prihlásiť na doktorandské štúdium.

5. napísať príbeh, ktorý mi chodí po rozume – Poslať ho vydavateľovi. Zarámovať si zamietací list. Stiahla a nainštalovala som Scrivener, napísala asi dve strany nesúvislých myšlienok a pre nedostatok času to nechávam ďalej kvasiť.

6. namaľovať obraz – Na plátno. Ten mi zataľ po rozume nechodí, ale odkedy som robila odtlačky placenty, mám chuť maľovať. Len musím zase nájsť nejakú akciu na to plátno. Tiež nič. Občas si s Kikou síce maľujeme, ale naše výtvory potom putujú do krabice na recyklovanie papiera.

7. zbaviť sa aspoň 100 vecí – Predať, darovať, zrecyklovať, vyhodiť… nerátajú sa veci, ktoré vyhadzujeme bežne. Pripravila som sa o náskok, keď som pred asi dvoma týždňami darovala vrece oblečenia (môj maturitný kostým, extra zimný fusak, …), o ktorom mi bolo jasné, že nám už len zaberá miesto. Ale na druhú stranu, keď sa nám podarí #8, tak by toto vôbec nemal byť problém. Ani nebol. Na tomto mi dosť záležalo a 100 vecí bolo preč hneď prvý mesiac. A to sme sa ešte ani nesťahovali. Teraz som to už ani nepočítala, ale predali, darovali a zahodili sme toho celkom dosť – ostali nám 4 kubické metre a 2 kufre, plus nejaké drobné.

8. odsťahovať sa z Ameriky – Takto pred rokom som dúfala, že tu už dnes nebudeme. Snáď to už teraz vyjde. Vyšlo, dnes sme vyprázdnili byt a o pár dní poletíme.

9. používať (kupovať) menej plastiku – Tým nemyslím platenie kreditkou, ale menej igelitiek, menej jednotlivo balených vecí… snažím sa už teraz, ale aj tak sa mi zdá, že je toho veľmi veľa. Trochu progress ale málo. Prestala som kupovať mydielka do umývačky a namiesto nich si vybrala prášok v kartónovej krabici. Prestala som kupovať tekuté mydlo v náhradných sáčkoch, ale tuhé mydlo v krabičkách bez celofánu. Do obchodu nosíme svoje tašky a bavlnené vrecká na ovocie (ale ešte nie dosť, lebo aj tak väčšinou potrebujeme ešte nejakú igelitku alebo sáčok – tie potom používame na smeti). Ale stále sa mi toho zdá veľa.

10. naučiť sa manuálne fotiť – Naše fotky sa trochu vylepšili odkedy sme si kúpili zrkadlovku, ale väčšina z nich je ešte stále fotená v automatickom alebo poloautomatickom režime. Chcela by som viac fotiť a hlavne fotiť manuálne, lebo si myslím, že by mohli byť ešte o kus lepšie. Manuálne zatiaľ nie, ale fotím asi trochu viac. Musím naštudovať ten program mode, čo spomínala Zuz.

11. spraviť rodinný fotoalbum – Taký fyzický s vytlačenými obrázkami. Ten album samotný už mám, teraz len začať vyberať a tlačiť tie obrázky. Hotovo. Ani nie tak album, ale fotokniha. Začína našou svadbou a končí v decembri 2011. Album ešte stále mám, tak z neho možno spravím pokračovanie.

12. zobrať Kiku do American Museum of Natural History – (podľa možnosti predtým, ako sa nám podarí #8). Toto je jedno z mojich najobľúbenejších miest v New Yorku a myslím, že aj jej by sa už mohlo páčiť. Aj sa jej páčilo. Najväčší úspech mali slony a veleryba.

13. okúpať sa vo vani pri sviečkach – Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy kúpala vo vani (párkrát s deťmi nerátam). Teraz som rada, keď sa mi podarí osprchovať sa bez toho, aby niekto počas toho nezačal vykrikovať. Ani raz. (A to som mala v decembri parádnu príležitosť v kúpeľni s vysokým stropom a strešným oknom na diaľkové ovládanie.) Akosi sa vždy nájde niečo iné, čo je práve dôležitejšie/zaujímavejšie a sprcha to istí.

14. bozkávať sa v daždi – Keď už romantika so sviečkami, prečo nie aj s dažďom… Tiež ani raz. Ale zase treba priznať, že bola zima a takejto romantike skôr prospeje letný dážď, takže ešte nič nie je stratené.

15. urobiť fondue – Podľa možnosti nie z krabiceTak takto. Urobila som. Aj bez špeciálneho fondue hrnca. Bolo to moje tretie fondue v živote. Prvé som jedla v Chamonix, druhé v New Yorku. Toto tretie sa síce zjedlo, ale s tými dvoma sa nedalo porovnať. Lesson learned. Ďalšie bude zase v reštaurácii.

16. naučiť sa paralelne parkovať – Auto máme už rok a pol, moje šoférovanie sa o kus zlepšilo (aj keď stále mám dosť rešpekt), ale paralelne som zatiaľ zaparkovala 2 (slovom dva) razy. (Nenapíšem na koľko pokusov.) Verím, že toto je riešiteľný problém. Auto už nemáme, ale bolo zopár ďalších príležitostí. Zatiaľ by som však nepovedala, že to už viem. Vedľajší účinok sťahovania sa do Európy je, že pravdepodobne budem viac nútená na tejto zručnosti popracovať. A nielen na tejto, ale pravdepodobne aj na používaní manuálnej prevodovky.

17. zobrať Kuba plávať – Niekam inam ako do vane. Vo vode sa mu zjavne páči, tak nech si zapláva. Niekoľkokrát. Malo to úspech. Pokračujeme plávaním pre deti na Slovensku.

18. xxxxxxxxxxxxxxx – Toto si vybavím so svojím chlapom. Zatiaľ nie. Ale som optimista.

19. kúpiť si ‘little black dress’ – Niečo v tomto duchu. Podľa možnosti nie za takú cenu… Hotovo.

20. pri nejakej príležitosti ten little black dress aj použiť – Poslednú spoločenskú akciu, na ktorú sme boli pozvaní, som musela odmietnuť, keďže to bolo 4 dni po predpokladanom Kubovom termíne (dva dni predtým, ako sa narodil), ale tento rok sa snáď tiež vyskytne niečo, kam by sme si mohli ísť zatancovať. (Možno niektorý z mojich bratov niečo vymyslí…?) Zatiaľ o ničom neviem, ale už som pripravená.

21. ísť s deťmi kempovať – Je síce ešte len jeseň, ale už tu dumáme o nejakom cestovaní na budúce leto (v dvoch paralelných verziách – jedna americká, jedna európska). Malo by zahŕňať aj trochu stanovaniaTak je už jasné, že verzia bude európska, pravdepodobne slovenská. Uvidíme.

22. spať vonku – Keď už pôjdeme stanovať, tak zase raz prespať pod holým nebom. viď 21. Keby nie, trávnik pred domom to v lete istí…

23. kričať tak nahlas, ako len vládzem – Niekde na opustenom mieste, z plných pľúc. Toto je náročnejšie, ako by sa zdalo. Sama na opustenom mieste som už nebola ani nepamätám.

Kindle24. prečítať 50 kníh – To bolo moje (jediné) tohtoročné predsavzatie. Štandardne si žiadne nedávam, ale na goodreads mali výzvu a mne aj tak treba niečo robiť s mojím zoznamom kníh na prečítanie… a zdalo sa mi, že jedna za týždeň je celkom dobré tempo. To mi celkom fungovalo prvého pol roka, ale potom akosi začal Kubo menej cez deň spať, bolo pekne a trávili sme viac času vonku… a momentálne som 6 kníh “pozadu”. Ale tempo sa mi stále zdá dobré, tak v tom chcem pokračovať. Málo času, tak málo času. Ale od Vianoc som hrdou majiteľkou Kindle (ďakujem) a môjmu čítaniu to pomohlo (napríklad aj tak, že stále bolo čo čítať, aj keď už krabice s knihami odišli na Slovensko a bez auta bol problém sa dostať do knižnice). Za posledných pár mesiacov to boli:

The No-Cry Discipline Solution
The Book Thief
The Left Hand of Darkness
The Redbreast
44
Divergent
Buchty švabachom
Monstrous Regiment
A Game of Thrones (prvé dve knihy)
The God Delusion
A Clockwork Orange
The War of Art
Lament

25. zohnať (nie nutne nový) crockpot a aj ho používať – Páči sa mi myšlienka, že všetko doňho nahádžem, zapnem, odtrepem sa na pol dňa preč a keď sa vrátim, mám teplé hotové jedlo. Nielenže mi nepribudol crockpot, ale nemám už ani jeden svoj hrniec. V tomto bode negatívny pokrok.

26. trochu dobrovoľníčiť – Niečo s deťmi. Ešte neviem čo. Ešte stále neviem čo. (Čo, nanešťastie, asi samo o sebe dosť hovorí o mojej snahe…)

27. plávať v mori – Na toto som mala posledné roky celkom šťastie, ale zase sa hádzať trochu do vĺn stojí za zahrnutie do zoznamu, aby sa na to nezabudlo… Toto bude asi dosť závisieť od toho, ako sa nám zadarí s bodom 29.

28. vyliezť na kopec – Ráta sa aj Straník. Ale dúfam, že to bude niečo iné. Na Straníku sme boli na Silvestra. Tatry to istia v lete.

29. vybrať sa niekam na spontánny víkend – Taký, že v piatok poobede si povieme, že ideme. Zatiaľ nič. Ale pri tom, ako postupujeme s našimi plánmi na dovolenku v apríli, sa nám môže stať, že to nebude víkend ale aspoň týždeň.

30. zasadiť strom – Len tak. Tak toto asi nevyjde… miesto by aj bolo, ale na jar som to zmeškala a na jeseň bude do mojich narodenín (asi?) ešte zavčasu. Ráta sa kvietok do kvetináča?

Uvidíme o pol roka, ako tento experiment dopadol.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...