Vši

Hm. Rada by som napísala, že “mali sme”. Len neviem, či to ešte stále nie je (ale pevne dúfam, že nie je) predčasné.

Teraz prídu dva zážitky, ktoré spadajú do kategórie “trápne”. Prvý z nich mi vtedy ani tak nepripadal. Mala som asi 5 rokov a išla som so starými rodičmi na dovolenku autobusom niekam k Baltickému moru. Niekedy predtým som mala vši a mama mi pribalila šampón, ktorým bolo treba ešte pre istotu umývať vlasy. Samozrejme, že starká dostala aj inštrukcie, ale ja 5-ročná som jej všetko chcela ešte zdôrazniť a porozprávať. Keď sme už nastúpili do autobusu. Starká síce hovorila, že vie, že teraz sa o tom nebudeme baviť, že jej poviem, keď vystúpime. Ale ja tvrdohlavá, som začala zvyšovať hlas na celý autobus, že je to dôležité, že nesmieme zabudnúť, že musíme umývať tým šampónom, aby som nemala vši. Vtedy sa mi nezdalo divné, že sa po nás začali nejako čudne pozerať. Z tej dovolenky si nič iné nepamätám…

Ten druhý? Pred necelými troma týždňami. Po dlhej dobe sa nám podarilo dohodnúť si pokec u sympatických známych s malým bábom. Samozrejme, že sme sa dotrepali aj s našimi deťmi. Ktoré sa tam nejako podozrivo škrabali po hlavách. Po návrate domov kontrola. Samozrejme, že tam tie malé potvory boli. Telefonát známym bol dosť embarassing.

Kuba som vykosila nakrátko, všetkým zmyla vlasy chémiou, Kike (a sebe) vyčesávala sa asistencie Pata a Mata všetko, čo sa mi podarilo nájsť. V pondelok ráno s malou dušičkou oznamovala v škôlke. (Neboli až tak prekvapení, lebo zhruba pred dvoma mesiacmi sa tam v jednej triede vši objavili, takže je dosť pravdepodobné, že naši ich doniesli odtiaľ.) A ešte v ten deň poslali domov ďalších 5 detí, u ktorých zvieratká našli počas hromadnej kontroly. Brrrr.

Detská lekárka povedala, že toto ide v zásade mimo lekárov, riešia rodičia s tým, čo kúpia v lekárni. Dala papierik, že Kika môže opäť nastúpiť a povedala, že sa so všami v ordinácii stretne tak 2x ročne, keď rodičia prídu po takýto papierik.

Nanešťastie to tým neskončilo. Nepomohlo ani opakované šampónovanie podľa návodu, ani takmer každodenné prezeranie vlasov, dnes som dostala telefonát zo škôlky, že si mám pre Kiku prísť, lebo keď ju učiteľka česala po poobednom spaní, tak našla vajíčka. Našampónovať (tentoraz skúšame iný prípravok), umyť, zopakovať. Tentokrát pri vyčesávaní pomáhal Maxipes Fík. Ako keby som nemala dosť inej roboty. A ani by mi to tak nevadilo, keby som mohla povedať, že ok, trvalo to nekonečne dlho, ale sme hotoví. Ale ak tam jedna tá malá hnusoba prežije, alebo ak aj neprežije, ale prelezie niekde v škôlke, tak môžeme začat odznovu.

Aj by som chcela skončiť nejako pozitívne, ale neviem ako. Tak možno takto: ešte dobre, že neexistuje kombinácia vši a ploštice (všoštica? ploš?). Keď už sa delím o kompromitujúce zážitky, aj ploštice sme mali. Na jar 2008 sme si ich doniesli z Kostariky. Alebo z New Yorského metra. To sa už nedozvieme, ale fakt je taký, že sme ich mali v byte, ktorý bolo treba 2x vystriekať, všetko látkové prať a pri vysokej teplote sušiť, zachraňovať matrace… vôbec to nebola zábava. Problém je, že taká ploštica vydrží niekde zašitá hybernovať aj rok bez krvi a môže ďalej fungovať. Tie sa kynožia naozaj ťažko. Ale zase sa človeku nehemžia na hlave. Voš po pár hodinách mimo hostiteľa umiera. Mať ich naraz alebo v jednom, tak to už len seba vyholiť a byt vyhorieť. Tak neviem, či sa to ráta ako pozitívny záver.

Držte nám palce.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...