Ešte pár jesenných

Blatistý výlet na Lietavský hrad.

U jedných starých rodičov trénujeme na vianoce.

U druhého starého otca futbal.

Paríž alebo Blood Flow 2017

Malá konferencia o červených krvinkách, na ktorej budú všetci tí, ktorých články čítam, keď robím simulácie. V Paríži. Tak tam bolo treba ísť.

Prednášky boli v Inštitúte Henriho Poincaré. Pre tých, ktorí ho nepoznajú, bol to matematik, ktorý okrem iného vyslovil známu Poincaré conjecture, ktorá ešte donedávna odlávala a až Perelmanovi sa podarilo nad ňou vyhrať. Okrem toho sa zaoberal chaotickými systémami, mojou srdcovkou spred pár rokov, a kopou iných zaujímavostí. 

A vnútri to bolo obvešané plagátmi žien matematičiek. Žijúcich. Aj tehotných.

Dnes poobede tam mal mať populárno-náučnú prednášku Timothy Growers, na ktorú by som určite išla, keby som už v tom čase nesedela v lietadle domov. Tak ale za posledné tri dni som si prednášok vypočula dosť. Veľa z nich bolo pre mňa zaujímavých a inšpiratívnych, s kopou ľudí sa dalo porozprávať o tom, čo robíme. Konečne konferencia, kde je naša téma hlavnou témou a nie okrajovou aplikáciou (doteraz takmer vždy).
Usedená po celom dni, som sa po večeroch túlala. Najprv samozrejme Eiffelova veža. Po schodoch.

Fotky nie sú veľmi dobré, lebo som mala so sebou len telefón a nie veľký foťák 🙁 a ten v šere a potme odmieta spolupracovať.

Pohľad hore

A ešte pri odchode

Okrem toho aspoň zvonku Pantheon, Notre-Dame, Pont Neuf, Louvre…

Keď prídem niekedy aj s Mišom, tak snáď bude čas ísť aj dovnútra. 

Hotelovú izbu som mala fascinujúcu. Priamo v Latin Quarter, kúsok od Inštitútu, ale úplne staromódnu a s takou malinkou kúpeľňou, že pri používaní záchoda bolo treba mať otvorené dvere, lebo inak by sa mi doňho nezmestili nohy. Na prespatie ok. 

Jedlo… aj dobré aj menej dobré. Jeden konferenčný obed sa veľmi nevydaril. Ale oficiálna večera (tu) bola parádna (a vína bolo dosť). Okrem toho som si samozrejme nemohla nechať ujsť to, čoho v Žiline nemáme veľa. 

Za chvíľu dorazím domov a tým sa končí moja posledná pracovná cesta tohto roku. Ale takýchto konferencií na takýchto miestach by mohlo byť aj viac…

Zbojníckym chodníkom alebo Dekanské voľno 2017

Minulý rok bol sneh (aj keď to bolo o týždeň neskôr). Tento rok nám vyšiel krásny jesenný deň, ktorý síce začínal mrazivo, ale pri poobednom slniečku sa dalo sedieť aj v krátkych rukávoch. Trasa bola pre nás nová: z Vyšných Kamencov na Malé nocľahy, potom na hrebeň pod Sokolím a dolu do Starého dvora.

Gent (ACOMEN2017)

V Belgicku je vraj často mizerné počasie. Ale ak si odmyslím dážď v noci, keď sme prišli, tak som mala práve pekný týždeň v Gente. Je to už druhýkrát, čo som takto zažila netypické počasie počas konferencie. To prvé bolo v Edinburgu. A vôbec sa nesťažujem, dúfam, že moje konferenčné potulky budú v tomto duchu pokračovať.

Konferenciu sme mali v tejto parádnej budove:

Vnútri som akosi zabudla fotiť, takže len obrázok z knižnice:

Konferencia bola fajn, ale naša téma bola na len okraji záujmu. Po veľa rokoch to bolo zase raz, čo som počúvala prednášky o konečných prvkoch, variačných metódach… a nechytala som sa. Na jednu stranu smutné, ale na druhú mi to ani nebolo ľúto. Premárnený čas to určite nebol, zoznámila som sa so zaujímavými ľuďmi, porozprávala o zaujímavých témach. 

Po prednáškach sme sa, ako inak, túlali po Gente. 

Našli sme aj námestie, kde sa kedysi popravovalo. A dnes sú tam lampy napojené na gentské pôrodnice, ktoré sa zasvietia, vždy, keď sa v niektorej z nich narodí bábätko. 

Čo sa týka pitia, tak Belgicko nie je krajina pre mňa. Pivo, všade pivo. A akosi sa mi nezdalo vhodné v pube, kde majú 500 druhov piva (v nápojovom lístku zoradené podľa abecedy), kde sedím s deviatimi chlapmi, ktorí pijú pivo, si dať víno. Ale keď sme boli v pube, kde zase mali samú jenever (niečo ako borovička/gin), tak to som vyskúšala niekoľko druhov. Najlepšia bola citrónová, ale mali aj takú s príchuťou vaječný koňak, ktorú bolo treba z pohárika dolovať lyžičkou a aj príchuť čili papričiek, ktorá bola taká ostrá, že (dobrovoľná) obeť mala, čo robiť. 

Miestne jedlo? Hovädzí guláš s hranolkami, mušle, všade majonéza (niekto by im mal dať ochutnať jogurtové alebo smotanové dresingy), wafle/gofri (mňam) a čokoláda.

 Posledný večer sme ešte vyskúšali miestnu escape room (art robbery). A dostali sme sa von!

O dva týždne Paríž.

Hrčava a Trojmedzie

Čo robiť s predĺženým víkendom, keď je babie leto v nedohľadne? Odpoveď na túto otázku nám dali naši susedia, ktorí nás už niekoľkokrát volali na svoju chalupu na Hrčave a tentokrát sa nám konečne podarilo nájsť prienik v kalendároch. 

Bolo to výborné. Trocha bicyklovania, ovečky, domčeky roztrúsené po kopcovitej krajine, kde sa “hovorí po našem” (zmes češtiny, slovenčiny a poľštiny), hrnčeky na plotoch, na záhrade sud, pod ktorým sa kúri drevom, dobré biele víno, matrace v podkroví, na raňajky hrianky pečené na peci, sučka, ktorá musela byť v minulom živote mačka, lebo sa stále chcela nechať hladkať.

Na druhý deň nás deti s mapami z orientačného behu odnavigovali na miesto, kde sa stretávajú tri štáty. (Len smola, že sme si zabudli nabaliť desiatu, lebo cesta naspäť bola už dosť ukňučaná.) A ani nevadilo, že mrholilo.  

Banská Štiavnica

Miesto, kde je všetko buď do kopca alebo z kopca, ale nikdy nie rovno. A kde je skoro každá vzdialenosť 20 minút. A kde je s kamarátmi veľmi dobre.

U Maríny:

A potom hore kopcom. Myslela som si, že tento tajch sa volá Červená studňa. Ale zjavne nie, je vodárenský.

Okrem nudistov sme pri ňom našli aj dvoch rakov, ale spätne som sa dozvedela ďalšiu novú vec: nie je rak ako rak a nie všetci sú naši.
Ďalší deň sme išli na Sitno.

Podobná fotka spred pár rokov.

Na tejto skale to pred tými pár rokmi vyzeralo akčnejšie.

Ale Počúvadlo, kam sme sa išli po výlete okúpať, vyzerá stále rovnako. Pribudli len prezliekacie zásteny a odbudla varená kukurica.

Ďalší deň sme išli do bane. Tiež tej istej, čo minule

Vyšli sme aj na Kalváriu, z ktorej je parádny výhľad. Chvíľu sme tvorili v keramickej dielni:

Okrem iného aj jašteričky z povesti:

S mestečkom sme sa rozlúčili partičkou šachu a návštevou sekvojí, ktoré sú tiež stále na tom istom mieste.
Zapadákov, v ktorom je veľmi pekne.

Dobre mu to chodí

Kika išla do školy v prírode do Nízkych Tatier, my ostatní na výlet do Vysokých. 

Počasie sme mali ukážkové a povedali sme si, že skúsime s Kubinom vyliezť na Téryho chatu.

Na konci doliny Kuba celkom pobavilo, že ide po snehu v kraťasoch.

Kúsok pod chatou síce zahlásil, že už mu stačilo a ideme naspäť, ale ukecali sme ho, že radšej ideme na chatu na obed.

Chvíľu sme poobdivovali zamrznuté pleso

Cestou dolu trochu poupratovali rozhádzané skaly

A kochali sa výhľadom:

Na druhý deň Kubino zahlásil, že chce trochu menší výlet. Chvíľu sme dumali, ale nakoniec sme opäť štartovali zo Smokovca vláčikom a išli po červenej na Skalnaté pleso. Tam sa nám veľmi nepáčilo (Skalnatá chata zavretá, nanič J&T bufet, vysekaná kosodrevina, kopa turistov vyvezených lanovkou) ale výhľad na Lomnický štít bol dobrý.

Týchto pár dní bolo zaujímavých ešte aj iným spôsobom. Kubo rozprával a rozprával a rozprával. Pusa sa mu nezastavila celý čas, čo sme išli. Keď je s nami Kika, tak sa dostane k slovu pomenej a teraz mal všetko poslucháčstvo len pre seba. Ale Kiku spomínal každú chvíľu a plánoval, ako do Tatier nabudúce pôjdeme aj s ňou.

Veľká noc v Mníchove

Boli sme navštíviť švagrovcov a bolo parádne. Akurát neviem, čím to je, vždy keď sme u nich, tak je nanič počasie. Už nás podozrievajú, že si to nosíme so sebou. Jeden deň sme zvolili indoor program – Deutches Museum. Aj keď to názov veľmi nenaznačuje, je to vedecko-technické interaktívne múzeum s kopou aktivít pre deti. Myslím, že sme nestihli pozrieť ani tretinu, takže pokojne môžeme ísť ešte párkrát. 

Do centra vláčikom:

Kika kormidluje loď:

pilotuje lietadlo:

Kubo skúma, aký je rozdiel medzi priamočiarym a krútivým pohybom:

Veľmi ho zaujalo Newtonove kyvadlo:

Kika pozoruje chromozómy v bunkovom jadre (Kuba bolo treba prehovárať, aby do bunky vôbec vošiel):

Ale zato hrať sa so zrkadlami, farebnými filtrami a hranolmi lámať svetlo vydržal asi 20 minút:

Výborné. Keď je škaredo, treba nabaliť jedlo a vybrať sa tam na celý deň. 

No a na tomto mieste treba niečo povedať o nemeckých detských ihriskách. Ja som ich obdivovala, už keď sme na jedno zavítali pred štyrmi rokmi. Oproti tým strašne bezpečným americkým, sa s tým tie nemecké nepárajú. Kika ide po lane 3 metre nad zemou, rukami sa drží dvoch ďalších lán vo výške svojho pása, pod ňou štrk. Potom sa jej šmykne, rukami sa stále drží tých dvoch a my ďaleko… Zvládla to, ale ja som ešte hodnú chvíľu predýchavala. 

A ukázalo sa, že je menší problém vyliezť do rôznych domčekov, ako spúšťať sa potom dole. Do jedného som za zaseknutým Kubom musela vyliezť aj ja a nabrať odvahu, aby som sa s ním v klíne potom šupla do diery v podlahe, ktorá začínala zvislo dolu. Myslela som pri tom na Alicu ako padá do králičej nory. 

V tomto je zaujímavé, akí sú Kika s Kubom odlišní. Kika tú kritickú šmýkačku zvládla sama. Ale srnky, tie sú u Kiky presne na polceste medzi hrozným strašidlom a niečím, čoho sa neskutočne túži dotknúť. Kubo si v pohode nechá olizovať ruku.

V tomto parku sa zvieratá (okrem vlkov a podobných) môžu aj kŕmiť…

ps Vďaka Ajke za vonkajšie fotky. V tieto dni som ja akosi nebola schopná si zobrať aj telefón, keď sme išli niekam von. 

ps2 Sushi 3x za 6 dní… to sa nám ešte asi nestalo. Všetci štyria sme si pochvaľovali. 

Let’s adjust your altitude a bit, my love

Včera to tak nejak vyšlo, že sme boli cely deň zavretí, takže dnes sme sa skutočne potrebovali kvalitne vyvenčiť. A Kika tak svojsky kikovsky zahlásila, že ona nikam nejde a už vôbec nie lyžovať. Tak som nabalila čučoriedkovú bublaninu a sľúbila, že bude môcť fotiť. Miša sme nechali doma učiť sa, Kubo lyžoval na Dedovke s mojím otcom, ja s Kikou sme sa s nimi vyviezli prvú jazdu lanovkou (sezónne lístky sme túto zimu vylyžovali dobre, takže mi až tak nevadilo, že dnes lyžovať nebudem) a pobrali sme sa po hrebeni na Veľkú Raču. 

Zo začiatku sa to samozrejme nezaobišlo bez šomrania, ale kým sme niečo videli, tak v lese bolo tak rozprávkovo krásne, že aj Kika musela uznať, že sa oplatilo ísť. 

Táto tabuľa nás zmiatla, lebo asi nebola umiestnená úplne tam, kde mala byť a podľa nej sme boli k vrcholu bližšie než v skutočnosti. Vedľajší efekt však bol zase o kúsok zlepšená morálka.

Tieto dve fotky už sú na hraniciach s Poľskom. Nebolo vidno vôbec nič a Kika zahlásila, že v tom Poľsku teda majú oveľa väčšiu zimu ako u nás. Aj do vrcholovej knihy sme napísali, že riadna kosa.

Nečakali sme na skialpinistov a spravili sme si selfie.

A potom šup, šup dole na čaj a zraz s našimi dvoma lyžiarmi. 

Tá hodina hore po hrebeni bola akurát a jediné, čo by tento výlet vylepšilo by bolo slniečko a výhľad na vrchole.

Silvester 2016

Silvesterovali sme pri Prahe. Žiadne veľké oslavy, ale príjemný čas s rodinou.

V Prahe samotnej sme našli Kráľovstvo železníc. Je to výstava modelov vláčikov, ale aj kadečoho iného – lega, starých hračiek, igráčikov (tých boli strašné kvantá a Kika medzi nimi zbadala aj toho jediného, ktorého máme doma). Decká si zašoférovali električku, autobus aj vláčik. Dá sa tam stráviť (pre milovníkov vláčikov aj bez detí) kopa času a to ešte exponáty nie sú kompletné.

Vyzimiť sme sa potom išli na Karlov most, kde sme trochu pomocou starého chleba rozlietali miestnu populáciu čajok. A na druhý deň k Labe, kde sme pre zmenu kŕmili nutrie. (Tie by som asi ale bez varovania stretnúť nechcela).

Na nový rok návrat domov. Tam nás privítali zamrznuté vodovody, ale to už je iný príbeh…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...