Tunisko

Pôvodne sme to neplánovali, ale v júli sme sa dohodli, že ak natrafíme na nejaký last minute zájazd, ktorý nás osloví, tak sa jednoducho zbalíme a pôjdeme. (Pomohlo, že sme dostali ponuku na pomoc s vybavením… vrelá vďaka pelikánom.) A zájazd sa našiel. Začiatok bol náročný, lebo nám lietadlo meškalo skoro 5 hodín (Kubkovi došla knižka ešte skôr ako sme nastúpili) a let samotný bol síce krátky, ale veľmi podivný: lietadlo tak špinavé, že deti mali nakázané nič nechytať; jedlo, ktoré sa nedalo jesť; opitý český spolucestujúci, ktorý naplno vykrikoval, ako to nedáva; letuškovia, ktorých úvodná bezpečnostná inštruktáž by určite neprešla inšpekciou príslušného leteckého úradu… 

Potom sa to trochu vylepšilo. More bolo teplé, ráno pokojné, poobede s vlnami. Na pieskovej pláži sme naplno využili obľúbené kelímky, ktoré majú deti od malička a ktoré Mišo tentokrát už ani nechcel baliť, ale na na naše stavby sa veľmi hodili. Jedlo bolo fajn, ochutnali sme aj pár miestnych špecialít (nikomu nebolo zle), deti ocenili večerné wafle s čokoládou z fontánky a poobedné palacinky. Páčilo sa im aj cvičenie v bazéne, ktoré animátori viedli každé doobedie. 

Mišo bol trochu smutný, že toho veľa nenabehal. Spravili sme raz pokus pri východe slnka, ale ostatné dni sa nám nechcelo tak zavčasu vstávať a potom už bolo príliš horúco na behanie. Z Tuniska sme až na jednu prechádzku do neďalekého prístavu nič nevideli, ale tých pár dní sme si oddýchli, takže to aj tak stálo za to.

Ale celkovo? Usúdili sme, že nabudúce opäť pôjdeme po vlastnej osi. Rezort má síce výhodu, že sa človek nemusí o nič starať, ale je v ňom zavretý s tlupou ďalších ľudí, ktorí sa nie vždy vedia normálne správať. Do určitej miery sa to dá ignorovať, ale predsalen radšej sa skúsime do takej situácie vôbec nedostať.

ps Kto ste už fajčili melón?

Okruh po kysuckých osadách

Môj otec mal nedávno 60tku a pri tej príležitosti zorganizoval rodinnú akciu. Bolo veľmi fajn všetkých pokope stretnúť. Aby sme sa celý víkend len neobjedali, tak sme išli v sobotu na spoločný výlet. Veľkú Raču a lyžiarske stedisko sme obzerali z kopca oproti. 

Matsushima

Keď sme išli do Japonska, trochu sme sa báli počasia, lebo malo začínať obdobie dažďov, ale mali sme šťastie, lebo aj keď kde-tu spŕchlo, väčšinou bolo pekne. Po konferencii sme ešte stihli jeden malý úplne slnečný výlet. Išli sme loďou po zálive Matsushima. (Zisťovanie, kedy odchádza posledná loď nebolo triviálne ani v našom hoteli, na recepcii s troma mladými ľuďmi, ktorí len zľahka hovorili po anglicky… alebo sa hanbili hovoriť, pre istotu, aby nespravili nejaké chyby… stránka loďky len v japončine… ale boli ochotní, takže nakoniec sme to šarádovým spôsobom dali.)

Loď odišla o dve minúty naskôr ako mala, takže za tento prehrešok voči povestnej japonskej presnosti sme si vypočuli aj ospravedlnenie. Okrem nás bola na zadnej palube už len jedna pani, takže fotogenické ostrovčeky s bonsajovitými stromami na všetkých stranách sme mohli obdivovať dosýtosti a nerušene. Vďaka patrí Betke, že takýto výlet vymyslela. A po ňom už na druhý deň opäť smer Tokyo, Dubai a domov. 

Tokyo

Keď som doma povedala, že idem na konferenciu do Japonska, Mišo sa hneď potešil, že ide so mnou. Víkend sme strávili v Tokyu a potom sme sa presunuli do mesta Sendai. Ale po poriadku.

Už aj cesta bola zaujímavá, lebo sa mu podarilo vymeniť nalietané míle za upgrade a ja som si prvýkrát vyskúšala, aké je to v business triede. Dobré. A aj výhľady boli dobré. Vyprahnutý Pakistan:

A západný okraj Himalájí:

Tokyo bola taká všehochuť. Na turistických miestach veľa ľudí:

ale pred cisárskym palácom a pri chrámoch už trochu menej:

Tieto papieriky s prianíčkami boli pozoruhodné. Za malý poplatok si môžete potriasť krabičkou. Vytrasiete si jednu paličku, ktorá má na sebe namaľovaný znak. Pred vami skriňa s dvesto malými zásuvkami, na každej jeden znak. Hľadáte tú správnu. Keď mi to už celkom dlhú chvíľu nešlo, pani za mnou mi netrpezlivo poradila. Zo šuflíčka vyberám papierik, našťastie je nielen po japonsky ale aj po anglicky, vrátane návodu. Ak je prianie dobré, môžem si ho zobrať a splní sa. Ak nie je dobré, môžem im ho priviazané nechať na špagátiku a nesplní sa. Bolo tam, že sa mi rozpadne manželstvo a nevydarí cesta. Tak som ho priviazala na šnúrku. Dobrý business model.  

Ale záhrady! Boli aj parky, zelené, udržiavané, príjemné… ale potom boli záhrady:

V záhradách sa nožničkami strihajú trávniky a ihličky na stromoch…

A všade bolo čisto. Nikde v meste žiadne odpadky, smeti, nič… a nikde ani žiadne smetné koše. A v centre ticho, samé elektrické autá, ešte aj oficiálna kolóna vchádzajúca do cisárskeho paláca išla úplne potichu.

My sme sa presúvali vláčikmi. Po meste metrom

Do Sendai shinkansenom. Rýchlovlaky chodia viac ako 300km/h, takže to bolo treba vyskúšať. Orientovať sa dalo dobre, lebo nápisy vždy preblikávali aj do našich písmen.

Ale najzaujímavejšie veci boli aj tak tie náhodne spozorované, neplánované. Obľúbený snack? Vyprážaný rezeň v papieriku:

Jedna z najväčších brán:

Výstava bonsajov, na ktorú sme nedopatrením natrafili:

Tento má cez 200 rokov:

Barely saké venované bohom, aby sa aj v ďalšom roku dobre podarilo (oproti cez cestu v drevených sudoch za rovnakým účelom francúzske víno).

Pouličné reštaurácie… ale jedlo je kapitola sama o sebe, a toto už je celkom dlhý článok, takže tým začnem nabudúce.

Niagarské vodopády (z druhej strany)

Cestou z Curaçaa sme mali chvíľu času v Toronte. Tak sme si požičali auto a išli pozrieť Niagarské vodopády.

My s Mišom sme ich už raz videli, ale iba z americkej strany. Z tejto kanadskej bol trochu lepší výhľad. A aj trochu väčšia zima, ako keď sme tam boli v máji. Pri vodopádoch všetko pokrývala ľadová vrstva a aj nám sa na bundách začala robiť ľadová škrupina.

Tak sme sa chvíľu poprechádzali (boli radi, že svieti slniečko), poobdivovali a potom už rovno domov.

Národný park Christoffel

Ostrov Curaçao je taký… nerovný. Tam kde nie je pahorkatý, tam je vlnitý. Najvyšší kopec je Mount Christoffel, má 380 metrov a pomenovali po ňom celý národný park. Videli sme ho už cestou na niektoré pláže a chceli sme naň vyjsť, ale odrádzali nás dve veci – Mišove tenisky boli v stratenom batohu a bolo treba vyrážať zavčasu ráno, aby sme sa vyhli horúčave.

Ale jeden večer sme teda nastavili budík, o siedmej ráno už nasadali do auta a o ôsmej vyrazili na turistický chodník.

Pri mori nám tá horúčava tak neprišla, ale na vyprahnutej červenej hline, medzi kaktusmi, tam bol hic. Našťastie chodník je doobeda v tieni. Posledný kúsok bolo treba liezť po skalách a potom už len parádny výhľad na všetky strany. Nevideli sme síce ani Venezuelu ani Bonaire, ktoré sú odtiaľ len pár desiatok kilometrov, ale Curaçao ako na dlani.

Plávanie s korytnačkami

Nemali sme šnorchle, lebo batoh, do ktorého sme ich spolu s plutvami, plážovým stanom, Mišovými teniskami a podobnými užitočnými vecami zbalili, sa nejako pozabudol vo Frankfurte. Časom dorazil aj na Curaçao, ale nie k nám a musel potom cestovať sám až domov.

Ale mali sme aspoň plavecké okuliare, takže sme mohli pozorovať, čo všetko pláva vo vode. Kopa rybičiek, Kika našla aj medúzu a na Playa Grandi korytnačky. Tie sa nám veľmi páčili.

Srdiečkový výlet na Trzy Korony v poľských Pieninách

Deti mali minulý týždeň prázdniny, ale keďže ja som učila, tak na výlet sme sa vybrali až v piatok. Bývanie sme si našli v Spišskej Starej Vsi a na sobotný výlet sme išli do Poľska. Auto sme nechali na parkovisku v Červenom Kláštore, prešli mostíkom cez Dunajec a boli sme v Sromowciach Nižnych.

Odtiaľ po žltej na križovatku s modrou (Przelecz Szopky) a po modrej na Tri koruny. Tri Koruny je – ako inak – päť skalných veží, pričom na prostrednej je vyhliadka. Vyzeralo to, že cez leto sa za ňu asi platí, ale teraz nikto vstupné nevyberal. Aj keď bol opar, výhľad sme mali doďaleka: okrem Dunajca a Červeného Kláštora, Pieniny ako na dlani a v diaľke vykukovali Tatry.

Po modrej sme pokračovali smerom na Sokolicu, ale odbočili sme z nej zelenou dolu, napojili sa naspäť na žltú, ktorou sme začínali a uzavreli srdiečko. 

Kika síce frfľala, že zase raz najhorší výlet, na akom kedy bola, ale neskorý obed u Jakuba, minigolf pri našom penzióne a večerný bazén to zachránili.

Na druhý deň už cestou domov sme natrafili na parádnu inverziu. Mali by sme takéto zákutia objavovať častejšie.

Kým príde zima

Využili sme ešte jesenné dni a išli na výlety. Jeden bol s Mišom, posledný deň pred začiatkom semestra na Malý Rozsutec (prvé dva obrázky). Na to, že bol pracovný deň, tam bolo ľudí a ľudí.

A druhý výlet bol minulú sobotu. Dostali sme dekanské voľno (= dekan oficiálne povedal, že túto sobotu nemusíme pracovať) a tak išla FRI výprava na Súľovské skaly. Zobrala som len Kiku, lebo Kubo mal futbal. Na rebríkoch mala Kika trochu strach, ale zvládli sme to. 

Rozhľadňa nad Terchovou a po hrebeni zo Snilovského sedla

Boli sme na dva výlety tu u nás za rohom, ale na nové miesta. Najprv okolo plechového Jánošíka na rozhľadňu nad Terchovou. A potom lanovkou do Snilovského sedla a po hrebeni cez Chleb, Hromové a Steny na Poludňový grúň. A odtiaľ strmo dolu na obed na chatu. 



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...