The Overstory

Na túto knižku treba trpezlivosť. Začína koreňmi – krátkymi akoby poviedkami, ktoré postupne predstavia ľudské postavy (môže mať kniha deväť hlavných postáv?). Potom príde kmeň, kde sa príbehy postáv poprepletajú, vyrastú do koruny. A na koniec padajú semená. A celý čas sú tam ešte stromy, veľa stromov.

Nálada je taká optimisticko-pesimistická. Teda pre ľudí vpodstate len pesimistická a trúchlivá. Ale na stromy, aj keď to v čase príbehu nie je veľmi ružové, čaká budúcnosť. 

Understory je po anglicky lesný podrast – všetko to, čo rastie v lese pod korunami stromov, v knižke sa viackrát spomína. Overstory – koruny stromov, je priamo len v názve knihy a aj to pravdepodobne kvôli slovnej hračke. Všeliakých viac-či-menej zjavných referencií sa nájde tiež dosť: na Loraxa, ktorý hovorí za stromy, na Annu Kareninu a (ne)šťastie rodín, na Wohllebenov Secret Life of Trees… veľa som si určite ani nevšimla. 

Kniha o stromoch a čase, ktorá je vlastne o ľuďoch, taká, čo dáva viac otázok ako odpovedí. Miestami trochu pátosu, miestami príliš hustý podrast, ale celkovo veľmi dobre napísaná. 

Your kind never sees us whole. You miss the half of it, and more. There’s always as much below ground as above. That’s the trouble with people, their root problem.

thoughts he doesn’t know how to have.

‘When is the best time to plant a tree? Twenty years ago.’
‘When is the next best time? Now.’

The greatest flaw of the species is its overwhelming tendency to mistake agreement for truth. Single biggest influence on what a body will or won’t believe is what nearby bodies broadcast over the public band.

Other creatures—bigger, slower, older, more durable—call the shots, make the weather, feed creation, and create the very air.

I hear myself best when I’m sleeping.

What do stories do? They kill us a bit and make us change.

Righteousness makes Mimi nuts. She has always been allergic to people with conviction. But more than she hates conviction, she hates sneaky power.

You’re studying what makes some people take the living world seriously when the only real thing for everyone else is other people. You should be studying everyone who thinks that only people matter.

The best arguments in the world won’t change a person’s mind. The only thing that can do that is a good story

She could tell them about a simple machine needing no fuel and little maintenance, one that steadily sequesters carbon, enriches the soil, cools the ground, scrubs the air, and scales easily to any size. A tech that copies itself and even drops food for free. A device so beautiful it’s the stuff of poems. If forests were patentable, she’d get an ovation.

Say the planet is born at midnight and it runs for one day. First there is nothing. Two hours are lost to lava and meteors. Life doesn’t show up until three or four a.m. Even then, it’s just the barest self-copying bits and pieces. From dawn to late morning—a million million years of branching—nothing more exists than lean and simple cells. Then there is everything. Something wild happens, not long after noon. One kind of simple cell enslaves a couple of others. Nuclei get membranes. Cells evolve organelles. What was once a solo campsite grows into a town. The day is two-thirds done when animals and plants part ways. And still life is only single cells. Dusk falls before compound life takes hold. Every large living thing is a latecomer, showing up after dark. Nine p.m. brings jellyfish and worms. Later that hour comes the breakout—backbones, cartilage, an explosion of body forms. From one instant to the next, countless new stems and twigs in the spreading crown burst open and run. Plants make it up on land just before ten. Then insects, who instantly take to the air. Moments later, tetrapods crawl up from the tidal muck, carrying around on their skin and in their guts whole worlds of earlier creatures. By eleven, dinosaurs have shot their bolt, leaving the mammals and birds in charge for an hour. Somewhere in that last sixty minutes, high up in the phylogenetic canopy, life grows aware. Creatures start to speculate. Animals start teaching their children about the past and the future. Animals learn to hold rituals. Anatomically modern man shows up four seconds before midnight. The first cave paintings appear three seconds later. And in a thousandth of a click of the second hand, life solves the mystery of DNA and starts to map the tree of life itself. By midnight, most of the globe is converted to row crops for the care and feeding of one species. And that’s when the tree of life becomes something else again. That’s when the giant trunk starts to teeter.

Life has a way of talking to the future. It’s called memory.

Algorithms to live by

Túto knižku si so záujmom môžu prečítať aj computer science ľudia, aj tí ostatní. Každá skupina iným spôsobom, ale oba sú dobré. Ľudia, ktorí už kde-tu na nejaký algoritmus natrafili a stretli sa s nejakými jeho hraničnými prípadmi, sa nedozvedia z informatiky veľa nového, ale dostanú zaujímavé súvislosti a príklady (áno, aj zo skutočného života) a počiatočné podmienky na rozmýšľanie novým smerom. Tá druhá skupina ľudí dostane prístupným spôsobom vysvetlené aj celkom netriviálne veci, čo samo o sebe vôbec nie je málo a navyše môže tiež oceniť prepojenia na rôzne životné situácie a rozhodnutia, ktoré v nich robíme. Niektoré príklady sú uletené, niektoré prehnané, ale z veľa z nich sa dá niečo si zobrať.


But for the computer scientists who wrestle with such problems, this verdict isn’t the end of the story. Instead, it’s more like a call to arms. Having determined a problem to be intractable, you can’t just throw up your hands. As scheduling expert Jan Karel Lenstra told us, “When the problem is hard, it doesn’t mean that you can forget about it, it means that it’s just in a different status. It a serious enemy, but you still have to fight it.” And this is where the field figured out something invaluable, something we can all learn from: how to best approach problems whose optimal answers are out of reach. How to relax.

If you want to be a good intuitive Bayesian, if you want to naturally make good predictions, without having to think about what kind of prediction rule is appropriate – you need to protect your priors. Counterintuitively, that might mean turning off the news.

Communication is one of those delightful things that work only in practice; in theory it’s impossible.

Named for Nobel Prize-winning economist William Vickrey, the Vickrey auction, just like the first-price auction, is a “sealed bid” auction process. That is, every participant simply writes down a single number in secret, and the highest bidder wins. However, in a Vickrey auction, the winner ends up paying not the amount of their own bid, but that of the second-place bidder. That is to say, if you bid $25 and I bid $10, you win the item at my price: you only have to pay $10.

A doctor told me about her approach to keeping things. “My kids think I’m whacky, but I put things where I think I’ll need them again later, even if it doesn’t make much sense.” As an example of her system, she told me that she keeps extra vacuum cleaner bags behind the couch in the living room. Behind the couch in the living room? Does that make any sense? It turns out that when the vacuum cleaner is used, it is usually used for the carpet in the living room… When a vacuum cleaner bag gets full and a new one is needed, it’s usually in the living room. And that’s just where the vacuum cleaner bags are.

Perhaps the patron saint of the minimal-context-switching lifestyle is the legendary programmer Donald Knuth. “I do one thing at a time,” he says. “This is what computer scientists call batch processing—the alternative is swapping in and out. I don’t swap in and out.” Knuth isn’t kidding. On January 1, 2014, he embarked on “The TeX Tuneup of 2014,” in which he fixed all of the bugs that had been reported in his TeX typesetting software over the previous six years. His report ends with the cheery sign-off “Stay tuned for The TeX Tuneup of 2021!” Likewise, Knuth has not had an email address since 1990. “Email is a wonderful thing for people whose role in life is to be on top of things. But not for me; my role is to be on the bottom of things. What I do takes long hours of studying and uninterruptible concentration.” He reviews all his postal mail every three months, and all his faxes every six.

The Emperor’s Soul

V pondelok nám začína semester a vidím to tak, že do vianoc zase nič neprečítam. Tak som sa teraz ešte nechala zlákať krátkou knižkou od Brandona Sandersona. Jeho poviedka v zbierke Nebezpečné ženy sa mi páčila najviac, tak som si povedala, že si nájdem od neho ešte niečo iné. Natrafila som na Emperor’s Soul a za dva večery som si ju dokonale vychutnala.

There was rarely an obvious branching point in a person’s life. People changed slowly, over time. You didn’t take one step, then find yourself in a completely new location. You first took a little step off a path to avoid some rocks. For a while, you walked alongside the path, but then you wandered out a little way to step on softer soil. Then you stopped paying attention as you drifted farther and farther away. Finally, you found yourself in the wrong city, wondering why the signs on the roadway hadn’t led you better.

Nebezpečné ženy

Túto knihu som si kúpila, pretože sľubovala, že

bola poňatá ako multižánrová antológia, v ktorej sa miešajú všetky možné druhy fikcie a tak […] požiadali autorov všetkých možných žánrov – sci-fi, fantasy, mystery, historického hororu, paranormálnej romance, mužov i ženy – aby sa s témou “nebezpečné ženy” vysporiadali každý po svojom. … Nenájdete tu žiadne neštastné obete, ktoré stonajú strachom zatiaľčo mužský hrdina bojuje s monštrom…

Ale očakávala som viac ako som dostala. Každá antológia má lepšie a horšie kúsky, to asi čitateľov neprekvapí. Tu som však mala pocit, že niektorí autori a autorky nepochopili zadanie. Napríklad poviedka Zápas s Ježišom, ktorá je celá o troch chlapoch. Áno, je tam jedna femme fatale, ktorá takmer neprehovorí a o ktorú sa dvaja z nich bijú, ale o nej sa na 27 stranách dozvieme menej ako o ktoromkoľvek z tých troch.

nebezpecne2Alebo Panici od Diany Gabaldon. Áno to je tá, ktorá napísala Outlander, a aj teraz si vybrala tie isté reálie a postavy. Má k dispozícii hlavnú hrdinku Claire, o ktorej mohla napísať nejakú vedľajšiu story. Alebo sme sa mohli dozvedieť viac o malej a silnej  Jane, ktorá takto hovorila o tehotenstve. Ale nie, čítame o dvoch chlapoch a ich problémoch…

G. R. R. Martin sa tiež mohol trochu viac posnažiť. Do svojej novely Princezná a kráľovná napchal toľko postáv a miest, že by vystačili aj na rozsiahlejší román, ale kráľovná nie je vôbec akčná a princezná síce trochu áno, ale pri tom výpočte všetkých ostatných udalostí to akosi zaniká.

Takže snaha sa cení, ale hromadne sa chváliť nedá. Individuálne si to však zaslúži Brandon Sanderson (ktorý písal o silnej žene Vin aj vo svojej výbornej trilógii Mistborn). Tu je to poviedka Tiene pre Silence v lesoch pekla. Na malom kúsku nás nenálsilne ale veľmi chytľavo vovedie do úplne iného sveta, kde staršia hrdinka používa striebro na boj s tieňmi. (Zaujímavé, že v Mistborn knihách je práve striebro na rozdiel od ostatných kovov nanič.)

Feministické sci-fi a fantasy (alebo aspoň feminist-friendly) je naozaj zriedkavý tovar.

My brilliant friend

Ferrante1Z času na čas sa zjaví kniha, ktorá je iná ako ostatné. Vtiahne a pohltí. Ani nie preto, že by bola tak napínavá, že sa od nej nedá odtrhnúť, ale preto, že je… Ja ani neviem vlastne povedať, čím to je. Nie je to príliš poetické, ale ani suchá próza. Nie sú to občasné úžasné momenty, je to len plynulé, také postupné čítanie, nepostrehnete, kedy vás to dostane, ale zrazu len zistíte, že už vás drží a už ani veľmi nazáleží na tom, čo sa bude diať, len to chcete čítať ďalej, lebo máte pocit, že to je naozaj, že vidíte, ako tí ľudia žijú, akí sú.

Ľutujem akurát, že ju neviem čítať v origináli, myslím, že by mohla byť ešte lepšia. Vyzerá, že autorka, Elena Ferrante, je Talianka, aj keď sa nevie s istotou, kto to je – píše pod pseudonymom. Kniha My brilliant friend je prvá zo štyroch a je o dvoch priateľkách, ktoré spolu vyrastajú v 50-tych rokoch v chudobnej Neapolskej štvrti. Je napísaná z pohľadu Eleny, jednej z nich. Elena je akési zemnenie, niečo obyčajné, na čo sa dá spoľahnúť. Jej očami sa pozeráme na svet a na Lilu, živel, ktorý na jednej strane láka, ako lampa nočné motýle ale na druhej trochu desí.

What did she have in mind? She had to know that she was setting in motion an earthquake worse than when she threw the ink-soaked bits of paper. And yet it might be that she wasn’t aiming at anything precise. She was like that, she threw things off balance just to see if she could put them back in some other way.

Teraz čítam druhý diel a som veľmi rada, že ma čakajú ešte ďalšie dva.

Everest – The First Ascent

Dobre, dobre, zase Everest (naposledy to bola kniha Into thin air), ale toto už je asi posledný. Myslím, že kníh o horolezcoch mám nateraz dosť.

Ale táto bola o kus iná. Napísala ju Harriet Tuckey, dcéra Griffitha Pugha, lekára a vedca (a hnusného chlapa), ktorý sa významným spôsobom pričinil o to, aby sa na ten Everest vôbec podarilo vyliezť.

Fascinujúce čítanie o tom, ako Briti pristupovali k lezeniu po vysokých kopcoch, ako organizovali expedície, o chlapskej ješitnosti a tom, aké divné sa len pred polstoročím zdali veci, ktoré dnes pokladáme za samozrejmé.

There had been 11 previous expeditions to Mount Everest, many of which had excellent leaders, highly skilled climbers and brilliant logistics…and they failed.

Mindful of previous deficiencies, Pugh advocated new oxygen and fluid-intake regimes and a detailed acclimatisation programme. He attended closely to matters of hygiene and diet; he redesigned the high-altitude boots, the tents, the down clothing, the mountain stoves and the airbeds. At every stage, the Everest climbers benefitted from his findings on heat loss, the mechanical needs of the body at high altitude and the physiological and even psychological effects of discomfort.

Určite sa oplatí prečítať prvú polovicu knihy, druhú ak tak preletieť.

Quiet: The power of introverts in a world that can’t stop talking

quiet1Nie som faninka self-help knižiek a vecí, ktoré niečím podobným zaváňajú. Takže o tejto knihe som síce vedela už nejaký čas, ale veľmi ma nelákala. Ale potom ju na SOS odporučili ďalší dvaja zaujímaví ľudia, tak som si povedala, že ju teda prečítam.

Hovorí o tom, ako v dnešnom svete viac dáme na extrovertov, o tom, že to tak vždy nebolo, o tom, ako sa to zmenilo a prečo. A o tom, čo s tým môžu introverti robiť. Rozoberá školy, pracoviská, domácnosti (prečítala som si pár strán aj o svojom manželstve, ale Susan Cain píše aj o vzťahoch rodičov a detí, ktorí sú na rôznych miestach introvert-extrovert spektra).

Nie je to žiadny univerzálny návod, ale môže to byť pomerne oslobodzujúce čítanie. Knihu som už podarovala ďalej.

Don’t think of introversion as something that needs to be cured.

Introverts, in contrast, may have strong social skills and enjoy parties and business meetings, but after a while wish they were home in their pajamas. They prefer to devote their social energies to close friends, colleagues, and family. They listen more than they talk, think before they speak, and often feel as if they express themselves better in writing than in conversation. They tend to dislike conflict. Many have a horror of small talk, but enjoy deep discussions.

It’s as if they have thinner boundaries separating them from other people’s emotions and from the tragedies and cruelties of the world.

Hana Gregorová: Slovenka pri knihe

gregorova„Je Slovenka účastná slovenského národného obrodenia?“ – aj túto otázku o účasti žien v kultúre si kládla Hana Gregorová, autorka dodnes jedinečného kulturologického diela „Slovenka pri krbe a knihe“. Už v roku 1929(! v tom istom roku, keď vyšla aj Vlastná izba Virginie Woolf) v ňom vyzdvihla podceňovaný prínos žien k rozvoju slovenskej kultúry…

Hoci ju dejiny slovenskej literatúry predstavujú najmä ako manželku významného slovenského spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, našu pozornosť si zaslúži nielen ich vzťah naplnený hľadaním rovnocenného partnerstva, ale i prozaické a publicistické dielo tejto nekompromisnej autorskej osobnosti.

Fascinujúce čítanie. Napríklad ako musela v mladosti skrývať knihy, ktoré čítala:

Muky zabraňovaného sebavzdelávania dnešné dievčatá v školách nikdy nepochopia. Akáže to bola možnosť koncentrovania sa, prežívania knihy, keď hlavná pozornosť musela byť venovaná tomu, aby čitateľka nebola prichytená pri knihe a potom vyhrešená! A predsa, aké hlboké dojmy zanechávala prečítaná kniha, akú udalosť znamenala pre vývoj tých niekoľkých žien, ktoré vymykali sa zo všednosti!

Alebo ako jednu z výhod vydaja za Tajovského videla možnosť čítať knihy a debatovať so vzdelaným  spisovateľom… a rýchlo zistila, že sú to veľmi idealistické predstavy. Zaujímavé čítanie, aj preto, že spomína kopu svojich súčasníkov, ktorých mená sú nám známe ak už aj nie z hodín literatúry alebo dejepisu, tak z názvov ulíc v Žiline a Martine:

Sám Hurban-Vajanský, ktorý vo svojich románoch spomína „umné“ devy, v živote nebol priateľom ženy túžiacej po zrovnoprávnení s mužom, po všestrannom, nielen literárnom vzdelaní. Najkrutejšie bolo to, že i rodina, spoločnosť i celý národ chceli mať múdre ženy, ale nielenže im nedávali prostriedky na vzdelávanie sa, ale ani vlastnej usilovnosti nepriali a vrúcnejšiu túžbu po vlastnom rozvoji pokladali za vybočovanie z prirodzených koľají, za spreneverovanie sa ženskému povolaniu.

Ešte dva citáty, ktoré stručne vystihujú jej situáciu:

Tvrdili o mne, že som rozumný tvor a mysleli to ako zradu na ženskosti.

Celý môj problém bol vlastne v tom, že som po štyroch meštiankach nesmela ďalej študovať.

Veľmi veľa sa od jej čias zmenilo, ale niektoré jej úvahy a pozorovania ešte aj dnes (veru aj na Slovensku) znejú znepokojujúco aktuálne:

Moderná žena nebude predstierať niečo, čo neuznáva, čo je proti jej presvedčeniu, len aby zachránila dobrú atmosféru a pokoj v rodine. A nebude to žiadať od nej ani muž.

Marťan alebo streetfighting physics

Pri príležitosti včerajšieho sviatku som si prečítala knihu The Martian (napísal Andy Weir). Dobré, rýchle, miestami vtipné čítanie o astronautovi, ktorého omylom nechali na Marse.

I’ve been thinking about laws on Mars. Yeah, I know, it’s a stupid thing to think about, but I have a lot of free time.

There’s an international treaty saying no country can lay claim to anything that’s not on Earth. And by another treaty, if you’re not in any country’s territory, maritime law applies. So Mars is “international waters.” NASA is an American non-military organization, and it owns the Hab. So while I’m in the Hab, American law applies. As soon as I step outside, I’m in international waters. Then when I get in the Rover, I’m back to American law.

Here’s the cool part: I will eventually go to Schiaparelli crater and commandeer the Ares 4 lander. Nobody explicitly gave me permission to do this, and they can’t until I’m aboard Ares 4 and operating the comm system. After I board Ares 4, before talking to NASA, I will take control of a craft in international waters without permission. That makes me a pirate! A Space Pirate!

Onedlho bude aj film:

Čo na tej knihe bolo najviac cool, bola všetka tá improvizácia, ktorú Mark musel robiť. Veľmi mi to pripomínalo jednu matematickú prednášku, ktorú som videla, inšpirovanú touto prácou: Street-fighting mathematics, The Art of Educated Guessing and Opportunistic Problem Solving.

In problem solving, as in street fighting, rules are for fools: do whatever works—don’t just stand there! Yet we often fear an unjustified leap even though it may land us on a correct result. Traditional mathematics teaching is largely about solving exactly stated problems exactly, yet life often hands us partly defined problems needing only moderately accurate solutions. This engaging book is an antidote to the rigor mortis brought on by too much mathematical rigor, teaching us how to guess answers without needing a proof or an exact calculation.

Ako ste Deň neprečítaných kníh oslavovali vy?

Emperor of all maladies

Často, keď sa človek začíta do toho, čo sa píše na obale knihy, alebo v jej popise v online kníhkupectve, tak je potom z celej knižky sklamaný, lebo popis býva nezriedka zveličený. Na tejto knihe sa písalo:

The Emperor of All Maladies is a magnificent, profoundly humane “biography” of cancer—cancerfrom its first documented appearances thousands of years ago through the epic battles in the twentieth century to cure, control, and conquer it to a radical new understanding of its essence.

Physician, researcher, and award-winning science writer, Siddhartha Mukherjee examines cancer with a cellular biologist’s precision, a historian’s perspective, and a biographer’s passion. The result is an astonishingly lucid and eloquent chronicle of a disease humans have lived with – and perished from – for more than five thousand years.

The story of cancer is a story of human ingenuity, resilience, and perseverance, but also of hubris, paternalism, and misperception. Mukherjee recounts centuries of discoveries, setbacks, victories, and deaths, told through the eyes of his predecessors and peers, training their wits against an infinitely resourceful adversary that, just three decades ago, was thought to be easily vanquished in an all-out “war against cancer.” The book reads like a literary thriller with cancer as the protagonist.

From the Persian Queen Atossa, whose Greek slave may have cut off her diseased breast, to the nineteenth-century recipients of primitive radiation and chemotherapy to Mukherjee’s own leukemia patient, Carla, The Emperor of All Maladies is about the people who have soldiered through fiercely demanding regimens in order to survive—and to increase our understanding of this iconic disease.

Riveting, urgent, and surprising, The Emperor of All Maladies provides a fascinating glimpse into the future of cancer treatments. It is an illuminating book that provides hope and clarity to those seeking to demystify cancer.

Tentokrát bol popis pravdivý. Je to fascinujúca kniha a aj keď sa od nej dá odtrhúť, musíte ju čoskoro zase zobrať a pokračovať ďalej. Ja som ju kúpila ako darček, začítala som sa a k majiteľovi mohla putovať, až keď som s ňou skončila. Ak vás aspoň trochu zaujíma história rakoviny, jej súčasnosť a názor, ako by mohla vyzerať jej budúcnosť, určite si prečítajte.