The Emperor’s Soul

V pondelok nám začína semester a vidím to tak, že do vianoc zase nič neprečítam. Tak som sa teraz ešte nechala zlákať krátkou knižkou od Brandona Sandersona. Jeho poviedka v zbierke Nebezpečné ženy sa mi páčila najviac, tak som si povedala, že si nájdem od neho ešte niečo iné. Natrafila som na Emperor’s Soul a za dva večery som si ju dokonale vychutnala.

There was rarely an obvious branching point in a person’s life. People changed slowly, over time. You didn’t take one step, then find yourself in a completely new location. You first took a little step off a path to avoid some rocks. For a while, you walked alongside the path, but then you wandered out a little way to step on softer soil. Then you stopped paying attention as you drifted farther and farther away. Finally, you found yourself in the wrong city, wondering why the signs on the roadway hadn’t led you better.

Nebezpečné ženy

Túto knihu som si kúpila, pretože sľubovala, že

bola poňatá ako multižánrová antológia, v ktorej sa miešajú všetky možné druhy fikcie a tak […] požiadali autorov všetkých možných žánrov – sci-fi, fantasy, mystery, historického hororu, paranormálnej romance, mužov i ženy – aby sa s témou “nebezpečné ženy” vysporiadali každý po svojom. … Nenájdete tu žiadne neštastné obete, ktoré stonajú strachom zatiaľčo mužský hrdina bojuje s monštrom…

Ale očakávala som viac ako som dostala. Každá antológia má lepšie a horšie kúsky, to asi čitateľov neprekvapí. Tu som však mala pocit, že niektorí autori a autorky nepochopili zadanie. Napríklad poviedka Zápas s Ježišom, ktorá je celá o troch chlapoch. Áno, je tam jedna femme fatale, ktorá takmer neprehovorí a o ktorú sa dvaja z nich bijú, ale o nej sa na 27 stranách dozvieme menej ako o ktoromkoľvek z tých troch.

nebezpecne2Alebo Panici od Diany Gabaldon. Áno to je tá, ktorá napísala Outlander, a aj teraz si vybrala tie isté reálie a postavy. Má k dispozícii hlavnú hrdinku Claire, o ktorej mohla napísať nejakú vedľajšiu story. Alebo sme sa mohli dozvedieť viac o malej a silnej  Jane, ktorá takto hovorila o tehotenstve. Ale nie, čítame o dvoch chlapoch a ich problémoch…

G. R. R. Martin sa tiež mohol trochu viac posnažiť. Do svojej novely Princezná a kráľovná napchal toľko postáv a miest, že by vystačili aj na rozsiahlejší román, ale kráľovná nie je vôbec akčná a princezná síce trochu áno, ale pri tom výpočte všetkých ostatných udalostí to akosi zaniká.

Takže snaha sa cení, ale hromadne sa chváliť nedá. Individuálne si to však zaslúži Brandon Sanderson (ktorý písal o silnej žene Vin aj vo svojej výbornej trilógii Mistborn). Tu je to poviedka Tiene pre Silence v lesoch pekla. Na malom kúsku nás nenálsilne ale veľmi chytľavo vovedie do úplne iného sveta, kde staršia hrdinka používa striebro na boj s tieňmi. (Zaujímavé, že v Mistborn knihách je práve striebro na rozdiel od ostatných kovov nanič.)

Feministické sci-fi a fantasy (alebo aspoň feminist-friendly) je naozaj zriedkavý tovar.

My brilliant friend

Ferrante1Z času na čas sa zjaví kniha, ktorá je iná ako ostatné. Vtiahne a pohltí. Ani nie preto, že by bola tak napínavá, že sa od nej nedá odtrhnúť, ale preto, že je… Ja ani neviem vlastne povedať, čím to je. Nie je to príliš poetické, ale ani suchá próza. Nie sú to občasné úžasné momenty, je to len plynulé, také postupné čítanie, nepostrehnete, kedy vás to dostane, ale zrazu len zistíte, že už vás drží a už ani veľmi nazáleží na tom, čo sa bude diať, len to chcete čítať ďalej, lebo máte pocit, že to je naozaj, že vidíte, ako tí ľudia žijú, akí sú.

Ľutujem akurát, že ju neviem čítať v origináli, myslím, že by mohla byť ešte lepšia. Vyzerá, že autorka, Elena Ferrante, je Talianka, aj keď sa nevie s istotou, kto to je – píše pod pseudonymom. Kniha My brilliant friend je prvá zo štyroch a je o dvoch priateľkách, ktoré spolu vyrastajú v 50-tych rokoch v chudobnej Neapolskej štvrti. Je napísaná z pohľadu Eleny, jednej z nich. Elena je akési zemnenie, niečo obyčajné, na čo sa dá spoľahnúť. Jej očami sa pozeráme na svet a na Lilu, živel, ktorý na jednej strane láka, ako lampa nočné motýle ale na druhej trochu desí.

What did she have in mind? She had to know that she was setting in motion an earthquake worse than when she threw the ink-soaked bits of paper. And yet it might be that she wasn’t aiming at anything precise. She was like that, she threw things off balance just to see if she could put them back in some other way.

Teraz čítam druhý diel a som veľmi rada, že ma čakajú ešte ďalšie dva.

Everest – The First Ascent

pugh
Dobre, dobre, zase Everest (naposledy to bola kniha Into thin air), ale toto už je asi posledný. Myslím, že kníh o horolezcoch mám nateraz dosť.

Ale táto bola o kus iná. Napísala ju Harriet Tuckey, dcéra Griffitha Pugha, lekára a vedca (a hnusného chlapa), ktorý sa významným spôsobom pričinil o to, aby sa na ten Everest vôbec podarilo vyliezť.

Fascinujúce čítanie o tom, ako Briti pristupovali k lezeniu po vysokých kopcoch, ako organizovali expedície, o chlapskej ješitnosti a tom, aké divné sa len pred polstoročím zdali veci, ktoré dnes pokladáme za samozrejmé.

There had been 11 previous expeditions to Mount Everest, many of which had excellent leaders, highly skilled climbers and brilliant logistics…and they failed.

Mindful of previous deficiencies, Pugh advocated new oxygen and fluid-intake regimes and a detailed acclimatisation programme. He attended closely to matters of hygiene and diet; he redesigned the high-altitude boots, the tents, the down clothing, the mountain stoves and the airbeds. At every stage, the Everest climbers benefitted from his findings on heat loss, the mechanical needs of the body at high altitude and the physiological and even psychological effects of discomfort.

Určite sa oplatí prečítať prvú polovicu knihy, druhú ak tak preletieť.

Quiet: The power of introverts in a world that can’t stop talking

quiet1Nie som faninka self-help knižiek a vecí, ktoré niečím podobným zaváňajú. Takže o tejto knihe som síce vedela už nejaký čas, ale veľmi ma nelákala. Ale potom ju na SOS odporučili ďalší dvaja zaujímaví ľudia, tak som si povedala, že ju teda prečítam.

Hovorí o tom, ako v dnešnom svete viac dáme na extrovertov, o tom, že to tak vždy nebolo, o tom, ako sa to zmenilo a prečo. A o tom, čo s tým môžu introverti robiť. Rozoberá školy, pracoviská, domácnosti (prečítala som si pár strán aj o svojom manželstve, ale Susan Cain píše aj o vzťahoch rodičov a detí, ktorí sú na rôznych miestach introvert-extrovert spektra).

Nie je to žiadny univerzálny návod, ale môže to byť pomerne oslobodzujúce čítanie. Knihu som už podarovala ďalej.

Don’t think of introversion as something that needs to be cured.

Introverts, in contrast, may have strong social skills and enjoy parties and business meetings, but after a while wish they were home in their pajamas. They prefer to devote their social energies to close friends, colleagues, and family. They listen more than they talk, think before they speak, and often feel as if they express themselves better in writing than in conversation. They tend to dislike conflict. Many have a horror of small talk, but enjoy deep discussions.

It’s as if they have thinner boundaries separating them from other people’s emotions and from the tragedies and cruelties of the world.

Hana Gregorová: Slovenka pri knihe

gregorova„Je Slovenka účastná slovenského národného obrodenia?“ – aj túto otázku o účasti žien v kultúre si kládla Hana Gregorová, autorka dodnes jedinečného kulturologického diela „Slovenka pri krbe a knihe“. Už v roku 1929(! v tom istom roku, keď vyšla aj Vlastná izba Virginie Woolf) v ňom vyzdvihla podceňovaný prínos žien k rozvoju slovenskej kultúry…

Hoci ju dejiny slovenskej literatúry predstavujú najmä ako manželku významného slovenského spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, našu pozornosť si zaslúži nielen ich vzťah naplnený hľadaním rovnocenného partnerstva, ale i prozaické a publicistické dielo tejto nekompromisnej autorskej osobnosti.

Fascinujúce čítanie. Napríklad ako musela v mladosti skrývať knihy, ktoré čítala:

Muky zabraňovaného sebavzdelávania dnešné dievčatá v školách nikdy nepochopia. Akáže to bola možnosť koncentrovania sa, prežívania knihy, keď hlavná pozornosť musela byť venovaná tomu, aby čitateľka nebola prichytená pri knihe a potom vyhrešená! A predsa, aké hlboké dojmy zanechávala prečítaná kniha, akú udalosť znamenala pre vývoj tých niekoľkých žien, ktoré vymykali sa zo všednosti!

Alebo ako jednu z výhod vydaja za Tajovského videla možnosť čítať knihy a debatovať so vzdelaným  spisovateľom… a rýchlo zistila, že sú to veľmi idealistické predstavy. Zaujímavé čítanie, aj preto, že spomína kopu svojich súčasníkov, ktorých mená sú nám známe ak už aj nie z hodín literatúry alebo dejepisu, tak z názvov ulíc v Žiline a Martine:

Sám Hurban-Vajanský, ktorý vo svojich románoch spomína „umné“ devy, v živote nebol priateľom ženy túžiacej po zrovnoprávnení s mužom, po všestrannom, nielen literárnom vzdelaní. Najkrutejšie bolo to, že i rodina, spoločnosť i celý národ chceli mať múdre ženy, ale nielenže im nedávali prostriedky na vzdelávanie sa, ale ani vlastnej usilovnosti nepriali a vrúcnejšiu túžbu po vlastnom rozvoji pokladali za vybočovanie z prirodzených koľají, za spreneverovanie sa ženskému povolaniu.

Ešte dva citáty, ktoré stručne vystihujú jej situáciu:

Tvrdili o mne, že som rozumný tvor a mysleli to ako zradu na ženskosti.

Celý môj problém bol vlastne v tom, že som po štyroch meštiankach nesmela ďalej študovať.

Veľmi veľa sa od jej čias zmenilo, ale niektoré jej úvahy a pozorovania ešte aj dnes (veru aj na Slovensku) znejú znepokojujúco aktuálne:

Moderná žena nebude predstierať niečo, čo neuznáva, čo je proti jej presvedčeniu, len aby zachránila dobrú atmosféru a pokoj v rodine. A nebude to žiadať od nej ani muž.

Marťan alebo streetfighting physics

Pri príležitosti včerajšieho sviatku som si prečítala knihu The Martian (napísal Andy Weir). Dobré, rýchle, miestami vtipné čítanie o astronautovi, ktorého omylom nechali na Marse.

I’ve been thinking about laws on Mars. Yeah, I know, it’s a stupid thing to think about, but I have a lot of free time.

There’s an international treaty saying no country can lay claim to anything that’s not on Earth. And by another treaty, if you’re not in any country’s territory, maritime law applies. So Mars is “international waters.” NASA is an American non-military organization, and it owns the Hab. So while I’m in the Hab, American law applies. As soon as I step outside, I’m in international waters. Then when I get in the Rover, I’m back to American law.

Here’s the cool part: I will eventually go to Schiaparelli crater and commandeer the Ares 4 lander. Nobody explicitly gave me permission to do this, and they can’t until I’m aboard Ares 4 and operating the comm system. After I board Ares 4, before talking to NASA, I will take control of a craft in international waters without permission. That makes me a pirate! A Space Pirate!

Onedlho bude aj film:

Čo na tej knihe bolo najviac cool, bola všetka tá improvizácia, ktorú Mark musel robiť. Veľmi mi to pripomínalo jednu matematickú prednášku, ktorú som videla, inšpirovanú touto prácou: Street-fighting mathematics, The Art of Educated Guessing and Opportunistic Problem Solving.

In problem solving, as in street fighting, rules are for fools: do whatever works—don’t just stand there! Yet we often fear an unjustified leap even though it may land us on a correct result. Traditional mathematics teaching is largely about solving exactly stated problems exactly, yet life often hands us partly defined problems needing only moderately accurate solutions. This engaging book is an antidote to the rigor mortis brought on by too much mathematical rigor, teaching us how to guess answers without needing a proof or an exact calculation.

Ako ste Deň neprečítaných kníh oslavovali vy?

Emperor of all maladies

Často, keď sa človek začíta do toho, čo sa píše na obale knihy, alebo v jej popise v online kníhkupectve, tak je potom z celej knižky sklamaný, lebo popis býva nezriedka zveličený. Na tejto knihe sa písalo:

The Emperor of All Maladies is a magnificent, profoundly humane “biography” of cancer—cancerfrom its first documented appearances thousands of years ago through the epic battles in the twentieth century to cure, control, and conquer it to a radical new understanding of its essence.

Physician, researcher, and award-winning science writer, Siddhartha Mukherjee examines cancer with a cellular biologist’s precision, a historian’s perspective, and a biographer’s passion. The result is an astonishingly lucid and eloquent chronicle of a disease humans have lived with – and perished from – for more than five thousand years.

The story of cancer is a story of human ingenuity, resilience, and perseverance, but also of hubris, paternalism, and misperception. Mukherjee recounts centuries of discoveries, setbacks, victories, and deaths, told through the eyes of his predecessors and peers, training their wits against an infinitely resourceful adversary that, just three decades ago, was thought to be easily vanquished in an all-out “war against cancer.” The book reads like a literary thriller with cancer as the protagonist.

From the Persian Queen Atossa, whose Greek slave may have cut off her diseased breast, to the nineteenth-century recipients of primitive radiation and chemotherapy to Mukherjee’s own leukemia patient, Carla, The Emperor of All Maladies is about the people who have soldiered through fiercely demanding regimens in order to survive—and to increase our understanding of this iconic disease.

Riveting, urgent, and surprising, The Emperor of All Maladies provides a fascinating glimpse into the future of cancer treatments. It is an illuminating book that provides hope and clarity to those seeking to demystify cancer.

Tentokrát bol popis pravdivý. Je to fascinujúca kniha a aj keď sa od nej dá odtrhúť, musíte ju čoskoro zase zobrať a pokračovať ďalej. Ja som ju kúpila ako darček, začítala som sa a k majiteľovi mohla putovať, až keď som s ňou skončila. Ak vás aspoň trochu zaujíma história rakoviny, jej súčasnosť a názor, ako by mohla vyzerať jej budúcnosť, určite si prečítajte.

Denník Anny Frankovej

diaryTáto kniha ma vo viacerých ohľadoch prekvapila.

– Prekvapilo ma, že sa skrývali v Amsterdame. Mala som predstavu, že to bolo niekde v Nemecku.

– Prekvapilo ma, ako dlho sa skrývali – 2 roky.

– Prekvapilo ma, kde sa skrývali. Toto nebola nejaká diera vyhrabaná pod skriňou. Ale relatívne funkčný a pomerne veľký súbor miestností. (Neprekvapilo ma, že mali pomoc zvonku. Bez toho by to asi naozaj nešlo.)

– Prekvapilo ma, že sa to celkom dalo čítať. Áno, miestami sú to síce sentimentálne a/alebo naivné výlevy, ale pomerne často sú to zaujímavé postrehy o ľuďoch a situáciách.

– Prekvapilo ma, že ešte aj v takejto knihe sa človek dočíta niečo aj na feministické tému a o to mi nedá nepodeliť sa (píše 14-ročné dievča v roku 1944):

Jednou z mnohých otázok, ktoré ma často vnútorne znepokojujú, je to, prečo mala kedysi u národov žena oveľa nižšie postavenie ako muž, a prečo ho má často dodnes. Každý môže povedať, že je to nespravodlivé, ale mne to nestačí, rada by som poznala príčinu tejto veľkej nespravodlivosti!

Možno predpokladať, že muž od samého začiatku vládol nad ženou vďaka svojej väčšej telesnej sile; muž, ktorý zará­ba, muž, ktorý plodí deti, muž, ktorý všetko smie… Bolo hlú­pe od všetkých tých žien, že donedávna svoj osud znášali bez slova, lebo čím viac storočí to pravidlo prežívalo, tým sil­nejšie sa zakoreňovalo. Našťastie sa ženám v školách, v prá­ci a vďaka vývinu trochu otvorili oči. V mnohých krajinách získali rovnoprávnosť; mnohí ľudia, najmä ženy, ale aj muži pochopili, aké zvrátené bolo dlhý čas takéto rozdelenie vo svete, a moderné ženy požadujú právo na svoju úplnú ne­závislosť!

Ale to nie je všetko, ženy si musia vybojovať aj uznanie! Vo všeobecnosti sa vo všetkých častiach sveta veľmi vysoko uzná­va muž, tak prečo by nemali na prvom mieste zo všetkých uznávať ženu? Ľudia si uctievajú a oslavujú vojakov a vojno­vých hrdinov, objaviteľov zahŕňajú nehynúcou slávou, modlia sa k mučeníkom, no aká časť ľudstva sa díva na ženu rovnako ako na vojaka?

V knihe Bojovníci so smrťou je niečo, čo ma veľmi upútalo, píše sa tam totiž zhruba to, že ženy vo všeobecnosti už len vďaka tomu, že rodia deti, prekonávajú viac bolestí, chorôb a biedy než akýkoľvek vojnový hrdina. A čoho sa dočká žena, keď úspešne zvládne všetky tieto bolesti? Odstrčia ju do kúta, akoby bola od narodenia zmrzačená, veľmi rýchlo jej presta­nú patriť jej vlastné deti, stratí sa jej krása.

A hory odpovedali ozvenou

napísal Khaled Hosseini, martinus, bookdepository

Táto kniha je opisovaná ako “nezabudnuteľný román o hľadaní strateného kúsku seba, ktorý v sebe nosí niekto iný”. A je dobrá, veľmi dobrá. Ale nie až tak dobrá, ako Hosseiniho dve predchádzajúce knihy – Majster šarkanov a Tisíc žiarivých sĺnk.

Prečo? Hosseini píše krásne. Človek z toho má niekedy až pocit, akoby čítal poéziu a nie prózu.

No zabudnutie neprichádzalo. Pari sa vznášala, spontánne a samovoľne, na okraji Abdulláhovho videnia, kamkoľvek šiel. Bola ako prach, čo sa mu lepil na tričko. Bola v mlčaní, čo nastávalo u nich doma tak často. V tichu, čo sa nahrnulo medzi ich slová, niekedy chladné a prázdne, inokedy obťažkané všetkým, čo ostalo nevypovedané, ako mračno naplnené dažďom, čo nespadol.

Keď som bola dieťa, mali sme s otcom pravidelný večerný rituál. Len čo som dvadsaťjedenkrát odrecitovala verš Basmaly, uložil ma do postele, sadol si vedľa mňa a začal mi palcom a ukazovákom vytrhávať z hlavy zlé sny. Prechádzal mi ukazovákom z čela na sluchy, trpezlivo pátral za ušami i na zátylku a zakaždým vylúdil také „puk“ – zvuk, ako keď sa odštopľuje fľaša – s každou vytrhnutou nočnou morou, od ktorej mi očistil mozog. Zlé sny hádzal jeden po druhom do neviditeľného vreca, čo mal na kolenách, a mocne ho zaviazal. Potom začal dôkladne prečesávať vzduch a hľadať šťastné sny, ktorými by nahradil tie, čo vyhodil. Sledovala som, ako mierne napriamuje hlavu, mračí sa, oči mu blúdia sem a tam, akoby sa úporne snažil zachytiť akúsi vzdialenú melódiu. Zadržiavala som dych a čakala, kedy sa otcova tvár konečne rozostrie do úsmevu a on zaspieva: Aha, tu je jeden, zloží ruky do tvaru misky a dovolí, aby mu sen pristál na dlaniach ako kvetný lupienok pomaly, padáčikovito krúžiaci zo stromu. A potom jemne, prejemne – môj otec tvrdil, že všetky dobré veci v živote sú krehké a dajú sa ľahko stratiť – zodvihne ruky k mojej tvári, pretrie mi dlaňami po čele a vmasíruje do hlavy – šťastie.

A ak pri čítaní jeho kníh nevyroníte slzu, tak si nie som istá, či máte srdce. Ale nie je to len smutná kniha, dá sa pri nej pousmiať, sme vtiahnutí do deja zdanlivo úplne bez námahy. Koniec nie je očakávaný, ani prvoplánový, nie je to klasický happyend, ale tak to už v živote chodí…

A hory odpovedali ozvenouAle tie predchádzajúce knihy mali každá po dve hlavné postavy a okolo nich sa krútil dej. Áno, skladala sa skladačka, ale bolo to celé také nejaké… celistvé? V tejto knihe nie. Na začiatku nás chytí za dušu jedna rodina a potom zrazu skok, dívame sa zrazu na iný svet, očami úplne inej postavy. A ďalšej. A ďalšej. Áno, aj tí boli zaujímaví a áno, aj to môže byť dobré rozprávanie – viď Hru o tróny, ale tam je úplne iný rozsah a ešte stále je šanca, že jednotlivé zápletky sa dokľukatia k svojim záverom. Tu mi príbehy mnohých postáv pripadali nedokončené, neukončené, napísané zbytočne na úkor “hlavného deja”, na ktorý tým pádom neostalo až toľko priestoru.

No a potom, preklad. Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré som čítala po anglicky, túto som kúpila za vianočnú poukážku v slovenskom kníhkupectve. Okrem slovných spojení, ktoré v slovenčine znejú trochu zvláštne, ale ich anglický preklad dáva známu frázu, človek natrafí aj na zaujímavosti typu “vnútorné lekárstvo” (predpokladám, že to bolo internal medicine) a podobne. Takže prekladu veľa hviezdičiek nedávam.

tl;dr Kniha stojí za prečítanie, ale nie je to najlepšia z trojice.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...