Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně

zitkovske-bohyneTáto kniha u mňa zanechala veľký dojem. Malá časť z neho je asi spôsobená tým, že som po dlhej dobe čítala niečo “naše” – v češtine, príbeh sa odohráva na kopaniciach na moravsko-slovenskom pomedzí. Ale tá zvyšná, veľká časť tým, že je to zaujímavá a dobre napísaná kniha.

Sleduje život Dory Idesovej, poslednej bohyne z kopcov Bielych Karpát, ktorá síce pochádza z jedného z najlepších rodov žítkovských liečiteliek, ale remeslu (umeniu?) bohovania sa nenaučila. Vyštudovala etnografiu a postupne rozpletá osudy svojich predchodkýň – generácií žien, ktoré na Žítkovej zbierali bylinky, liečili, čarovali, veštili a všelijako pomáhali ľuďom s trápeniami – jedným slovom bohovali.

Bohyne nemali ľahký život. Tie z dávnej aj nie tak dávnej minulosti prenasledovala cirkev, tie neskoršie komunisti. Boli to silné ženy, ktoré si stáli za svojím a nenechali so sebou mávať, čo im síce prinášalo rešpekt, ale spolu s ním závisť a kopu iných problémov. A navyše to vyzeralo, že za dar bohovania sa tvrdo platí.

Dora na tieto veci neverí, ale postupne zisťuje, že aj keď sa sama bohyňou nestala, je do tejto tradície neoddeliteľne zapletená. Príbeh sa postupne stavia po kúskoch, zapadajú doňho osudy mnohých komplexných postáv a na konci čaká prekvapenie.

Toto je jedna z tých kníh, ktoré keď prečítané vraciate do knižnice vás nútia zastaviť sa cestou domov v kníhkupectve a kúpiť si jeden výtlačok aj domov.

“Tak kvůli bohyním?”
Přikývla jsem, zatímco mi nalévala zázračnou studánkovou vodu. Prý je na oči, a vůbec, zdravá.
“Občas mi je sem, takové jako jste vy, posílají. Redaktory, studenty. Kdyby vyšlo všechno, co jsem komu napovídala, už by za mnou nikdo nemusel. Mohli by si to jen přečíst, ale došlo ke mně jen pár novinových článků a to nestálo za nic. Pořád to nikdo nenapsal pořádně. Pro co to potřebujete vy?”
“Pro knihu,” řekla jsem.
“A pro jakou školu?”
“To nebude odborná publikace,” odpověděla jsem trochu s ostychem, že nenaplním její představu o důstojném výsledku. “Bude to románový příběh.”
“Aha,” řekla Baglárová přemýšlivě, “ale to taky nemusí být špatné. Aspoň tomu budou lidi líp rozumět.”

Bringing up bébé (A dosť!)

A dosťJedna z kníh, ktoré som dostala tieto Vianoce, je A dosť!, slovenský preklad* knihy Bringing up bébé od Pamely Druckerman. Bolo mi aj povedané, že to nie je len preto, že ma zjavne táto téma zaujíma aj v teoretickej rovine, ale aj preto, že sa darcovi sa zdá, že v otázkach disciplíny mi to veľmi nejde. A tak som si prečítala.

Je to taký polo-memoár, polo-analýza**. Autorka je Američanka, ktorá sa vydala za Angličana a v Paríži spolu vychovávajú tri deti. Vraj je vtipná, ale je to taký druh humoru, ktorý mne nesadol, pretože podporuje stereotypy a miestami sa len v malých obmenách opakuje.

Čo sa týka základných myšlienok, tie sú jednoduché, Európanom (nielen Francúzom) dávajú možno zmysel viac ako Američanom a mnoho z nich už aj praktizujeme: k deťom nevyskakovať pri prvom zakňučaní, nenechať ich hrať sa s jedlom, učiť ich rešpektovať iných ľudí, snažiť sa byť konzistentní v zákazoch a v rámci určitého vymedzeného rámca im dopriať čo najviac slobody – nechať ich užívať si detstvo.

Ale kontext, v akom ich autorka prezentuje, mi je dosť proti srsti. Začína to hneď v úvode tehotenstvom:

Koľko je zdravé pribrať, je vo Francúzsku striktne kodifikovaná norma… Ako Francúzsky dokážu ostať v týchto prísnych limitoch? Tlak okolia. Kamarátky, sestry a svokry vám razantne dajú najavo, že tehotenstvo nie je vstupenka na obžerské hody… Nejde o nič iné, ako nátlak francúzskych mužov na ženy, aby boli štíhle… Nie je to však o odriekaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak. Pre Francúzky nie je tehotenstvo voľnou vstupenkou na obžerstvo možno aj preto, že si celý život neodriekajú jedlá, čo milujú. A potom sa nimi následne nedopujú.

Pozitívna pointa, ale zabalená do predsudkov.

Pôrodu bez epidurálnej anestézie Francúzi nehovoria prirodzený, ale volajú ho “pôrod bez epidurálnej anestézie.” Pár nemocníc a pôrodníc má pôrodné vane, fitlopty a podobné nezmysly, ale len málo žien sa rozhodne rodiť alternatívnym spôsobom. Ako mi bolo povedané, tie dve percentá žien, čo v Paríži rodia bez epidurálky sú buď šialené Američanky, alebo nešťastnice, čo do nemocnice nestihli doraziť včas na jej aplikáciu.

Vedľa seba sú vety, ktoré mi pripadajú ako úplný nezmysel, a vety, s ktorými sa úplne stotožňujem. Najprv ma to miatlo.

Povedala mi, že skôr než necháte deti vyplakať do vyčerpania, musíte im vysvetliť, čo práve idete urobiť… Vysvetlíte mu, že ak sa zobudí raz, podáte mu cumlík. Ak sa zobudí druhýkrát, už nevstanete, lebo v noci sa spí… Laurence tvrdí, že podstatou učenia detí v noci spať, je vaša viera, že to dokážu. Už najmenšie dieťa v kolíske dokáže byť z času na čas samo – bez toho, aby bolo hladné, smädné, bez toho, aby spalo, ale pokojne bdelo. Je veľmi dôležité, aby sa už v najmladšom veku naučilo, že potrebuje čas osamote, zaspať a zobudiť sa bez toho, aby neustále sledovala matka.

No ale potom prišlo na kŕmenie a tam ma pochybosti prešli. Zistila som, že táto kniha naozaj nie je pre mňa (zvýraznenie moje):

Rodičia sa nemučia pochybosťami, ako často a kedy kŕmiť svoje deti. Niekde medzi dvoma a štyrmi mesiacmi všetky francúzske bábätká jedávajú v presne stanovenom pravidelnom čase. Rovnako ako pri technike na spanie, je to pre Francúzov otázka zdravého rozumu… Všetky mamičky hovoria o raňajkách okolo ôsmej ráno, obede okolo poludnia a večeri okolo ôsmej večer s malými variáciami… plus olovrant.

Ono vo Francúzsku sa veľmi nekojí. Kniha, ktorú autorka často spomína ako dobrý zdroj informácií o bábätkách a veciach s nimi súvisiacich, nedoporučuje kojiť na požiadanie a okrem toho:

… pohľad na dojčenie ľudí rozčuľuje. “Ak sa matka, čo dojčí nevníma rovno ako čudný prípad, minimálne ju berú ako niekoho, kto koná nad rámec nutnosti a svojich povinností”, vysvetľuje rodičovská príručka, ktorú samizdatom vytlačilo združenie parížskych anglofónnych matiek. (V deň, keď opustia pôrodnicu, dojčí 55% francúzskych mamičiek a väčšina z nich prestane krátko na to… [v USA je toto číslo 74, na Slovensku 95]) Miestni mi vysvetlili, že dojčenie má stále akýsi sedliacky imidž, zrejme pozostatok z čias, keď bábätká z lepších rodín opatrovali dojky… manžel mojej priateľky mi to však vysvetlil z mužskej perspektívy – dojčenie podľa neho demystifikuje ženský prsník. Erotický objekt premení na niečo užitočné a živočíšne.

Na rozdiel od dojčenia, v tom, ako sa dostať po pôrode späť do formy, si Francúzky žiadne ospravedlnenky nepíšu… pár mesiacov po pôrode začal jej francúzsky priateľ naliehať, aby prestala nosiť tepláky a zbavila sa náhradnej pneumatiky na bruchu…operoval podľa iného scenára. Stále ju videl v prvom rade ako ženu a automaticky očakával estetické benefity, ktoré z toho vyplývajú… Francúzsky magický limit sú tri mesiace. Dovtedy musia byť tehotenské kilogramy fuč.

… Priatelia mi vysvetlia, že francúzski gynekológovia zistia, či potrebujete lekcie perineálneho zdravia jednoduchou otázkou: “Je monsieur spokojný?”

Tak tu niekde som prestala čítať a zvyšok len preskenovala. Žena ako objekt, ktorý poskytuje estetické benefity. Hrdá na to, ako sa nenechá zviazať materstvom (vety typu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.”), ale to, že kritérium je, či je dostatočne príjemná hračka pre pána domáceho, jej nevadí. (Tie lekcie sa nakoniec rozhodla absolvovať, ako hovorí z profesionálnej  zvedavosti, aby nám o nich mohla porozprávať. Popisuje ich ako akúsi vaginálnu gymnastiku, ktorú francúzske zdravotné poistenie hradí v plnej výške.)

Takže tak. Jediné, čo sa z tejto knihy podľa mňa oplatí prečítať, je časť o francúzskych jasliach a ako sa v nich deti stravujú.

* Nie je veľmi dobrý. Nad preklepmi prižmúrim oči, ale doslovne preložené výrazy, na ktoré je pekný slovenský voľný preklad, alebo slovné spojenia typu “láskavý vulgarizmus – MILF” nenasvedčujú veľkej profesionalite.

** Ale na to, že ju písala novinárka, sa mi zdá málo “podopretá”. Zdroje informácií nie sú žiadne štúdie, ale kamarátky, známi a pár oslovených detských lekárov a psychológov.

Ľavá ruka temnoty

The Left Hand of DarknessUpozornenie (spoiler alert): tento článok je o knihe The Left Hand of Darkness, ktorú napísala Ursula K. Le Guin, a ak sa na ňu chystáte a nechcete prísť o prekvapenie, tak bude lepšie, ak teraz prestanete čítať.

——————————————

Teraz neviem. Aj by som povedala, že som nevedela, čo nájdem v tejto knihe. Ale je možné, že som to vedela, len medzi tým, ako som si ju dala na zoznam a tým, ako som ju prečítala, som to aj zabudla. Tá druhá možnosť sa mi síce zdá pravdepodobnejšia (o chvíľu bude jasné, že prečo), ale na druhú stranu keď som to čítala, tak to vôbec nerezonovalo ako niečo, o čom by som už predtým počula. Preto neviem. Po tejto prepletenej úvahe poďme na vec.

Na planétu, ktorá predtým nemala kontakt s inou civilizáciou, príde vyslananec spoločenstva ostatných svetov, s pozvánkou do “únie”. Ide o to, ako sa s tým domorodci vyporiadajú. Kniha je výborne napísaná. Vrelo odporúčam.

Čo je na tých domorodcoch zvláštne, je ich biológia. Nemajú dve pohlavia (ako vyše 80 členov “únie”), ale iba jedno, respektíve žiadne. Všetci jedinci majú svoj cyklus a periodicky sa dostávajú do stavu, ktorý volajú kemmer. Vtedy v nich prebehnú hormonálne zmeny a na pár dní sa z nich stanú pohlavné bytosti. Potiaľto to nie je nič iné ako plodné obdobie, ktoré poznáme z našej biológie. Zaujímavé však je, že každý môže nadobudnúť aj mužské aj ženské pohlavie – len jedno počas daného cyklu. Ale predtým, ako príde konkrétny kemmer, nevedia, akého pohlavia budú v tomto cykle a nemôžu si vedome vybrať. Tým pádom každý môže byť otcom niekoľkých detí a matkou niekoľkých ďalších. Zaujímavý myšlienkový experiment, nie?

Ako dôsledok, každý má raz do “mesiaca” prázdniny. Nie je tam deľba na slabšie/silnejšie pohlavie, “Každý je rešpektovaný a ohodnotený len ako ľudská bytosť. Je to hrozná skúsenosť.” A prišelci z iných svetov špekulujú, či táto biologická zvláštnosť nejakým spôsobom súvisí s tým, že na tomto svete nie sú vojny.

Pri istej príležitosti sa jeden domorodec spýtal vyslanca – muža, či mu porozpráva o ženách. A ten odpovedal:

… ale ten rozdiel je veľmi dôležitý. Dokonca by som povedal, že najdôležitejšia vec, najdôležitejší faktor v živote je, či sa človek narodí ako muž alebo žena. Vo väčšine spoločností to určí očakávania, aktivity, vyhliadky, etiku, správanie – takmer všetko. Slovník. Symboliku. Odev. Dokonca aj jedlo. Ženy… ženy väčšinou jedia menej… Je extrémne náročné oddeliť vrodené rozdiely od tých naučených. Dokonca aj tam, kde sa ženy podieľajú rovnakým dielom na chode spoločnosti, stále musia zvládnuť celé plodenie detí a väčšinu starania sa o ne…”

“Takže rovnosť nie je pravidlom? Sú menej zdatné rozumovo?”

“Neviem. Nezaoberajú sa často matematikou, skladaním vážnej hudby, vynálezmi alebo rozmýšľaním nad abstrakciami. Ale nie je to tým, že by boli hlúpe. Fyzicky sú menej svalnaté ale vytrvalejšie ako muži. Psychologicky -”

Dlho pozeral na žiariaci varič a potom potriasol hlavou. “Harth,” povedal, “nemôžem Ti povedať, aké ženy sú. Nikdy som o tom príliš nerozmýšľal v takejto teoretickej rovine a už si prakticky ani nepamätám… Už som tu dva roky… Nevieš, aké to je. Istým spôsobom, ženy sú pre mňa ešte väčšia neznáma ako Ty. S Tebou zdieľam aspoň jedno pohlavie…

Preto to moje rozjímanie na začiatku… feministické sci-fi?! Zdá sa mi ironické, že by som sa k takejto knihe dostala náhodou.

The no-cry discipline solution

the no-cry discipline solutionToto je už tretia kniha od Elizabeth Pantley (amazon), ktorú som čítala. Prvá bola pred dvoma rokmi The no-cry sleep solution, druhá toto leto The no-cry potty training solution (amazon). Istým spôsobom mi poslúžila rovnako ako predchádzajúce dve a istým spôsobom úplne inak.

Čo majú všetky tri tieto knihy spoločné je to, že ponúkajú veľa “malých” tipov, ako dosiahnuť želaný výsledok “prirodzeným” spôsobom bez uchyľovania sa k nejakým radikálnym dvojdňovým riešeniam. To je tá časť “no-cry” – tým, že spánkové návyky, učenie sa používať nočník/záchod a disciplína sú veci, ktoré chcú čas, je pravdepodobné, že rýchle metódy sa stretnú s odporom. Vo všetkých troch som našla tipy na veci, ktoré sme už robili, tipy na veci, ktoré nechceme robiť (v tejto konkrétnej napríklad time-out), ale aj kopu tipov, ktoré nás predtým nenapadli.

Ďalšia užitočná vec, ktorú majú všetky tri spoločné, je to, že autorka hneď na úvod rozoberá, čo je “normálne”. Je normálne, že pártýždňové bábo nebude spať celú noc, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že dvojročné (aj trojročné, aj štvorročné) dieťa sa niekedy pociká, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že malé deti vám budú liezť na nervy opakovaním tej istej žiadosti, lebo sú stredobodom svojho vlastného sveta a ešte sa poriadne nenaučili vcítíť sa do druhých a byť trpezlivý. Keď je niečo naliehavé, tak to chcú pred piatimi minútami. Toto je veľmi dobrý úvod, lebo dá rodičom perspektívu, na čom sa dá “pracovať” a z čoho musia deti jednoducho vyrásť.

To v čom je táto tretia kniha iná, je tretia kapitola, ktorá v podstate ani nie je o deťoch. Je o hneve. Kde sa berie a prečo a čo s ním robiť. Toto som nečakala, ale spätne to dáva zmysel. Ak máte deti, zrejme ten hnev poznáte (výborný článok na danú tému). Ja som v zásade mierumilovný človek, ale veru neviem, či ma niekto dokáže vytočiť tak ako Kika (pravdepodobne Kubo o pár rokov). Takže prečítať si, že aj toto je normálne a že sa s tým dá niečo robiť bolo povzbudivé. Opäť sú to pomalé kroky, ale už to, že sa mi dostalo do povedomia, samo o sebe trochu pomáha, keď cítim ten hnev prichádzať. Nie je to o tom, že by autorka obhajovala deti, že nech robia čokoľvek, problém nie je v nich ale v hneve rodičov. Práve naopak, celá kniha sa zaoberá tým, ako ich naučiť správať sa “želaným” spôsobom. Ale to sa robí veľmi ťažko, keď sa pozerám na matadora s červenou plachtou.

Určite stálo za prečítanie.

Predpoklad o výchove (The Nurture Assumption)*

The Nurture AssumptionTúto knihu som začala čítať, lebo ma zaujali jej dva podnadpisy: Prečo sa deti vyvinú tak, ako sa vyvinú? a Rodičia za to môžu menej, než si myslíte a rovesníci viac.

Vo svojej namyslenosti neskromne dúfam, že mám vplyv na to, akí dospelí vyrastú z mojich detí, a preto som už asi na druhej strane úvodu bola pripravená sa v mysli s autorkou poriadne pohádať. Ona sama píše, že nie je veľmi diplomatická v tom, ako predkladá svoje názory (nie je), ale že nech čitateľ skúsi s otvorenou mysľou sledovať jej argumenty. A tak som čítala. Nie so všetkým som súhlasila, ale jej hlavný odkaz začal dávať zmysel.

Väčšina ľudí bude súhlasiť, že za to, ako sa deti vyvinú, je čiastočne zodpovedné prostredie, v ktorom vyrastú a čiastočne gény (nurture vs nature). Proti tomuto ani autorka nenamieta. Ale rozoberá, prečo sa akosi automaticky za najdôležitejšiu súčasť prostredia považujú rodičia a domov a nie rovesníci a ich skupina a ukazuje, že vplyv rovesníkov je výrazne väčší. Hovorí o tom, ako sa kultúra prenáša v spoločnosti z generácie na generáciu. O tom, ako deti vyrastali kedysi a čo to znamená pre tie dnešné. A o štúdiách, ktoré boli na túto tému spravené, ich zisteniach, silných stránkach a nedostatkoch (kniha obsahuje aj podrobné referencie). Ale nie je to len suchá odborná analýza – naopak, číta sa veľmi dobre a autorke sa nedá uprieť zmysel pre humor.

Istým spôsobom je jej hlavná myšlienka veľmi potešujúca – výchova detí sa doma nedá veľmi pokaziť. Ale na druhej strane aj strašidelná – pokaziť ju môžu ľudia a veci, na ktorých/ktoré rodičia nemajú až taký dosah.

Keby sa dalo, tak sem tú knihu asi skopírujem celú. Nie, že by sa mi tak páčila – ako som už spomínala, bola som skôr nahnevaná, keď som ju čítala, hlavne preto, že som postupne zisťovala, že ako rodič môžem ovplyvniť menej, než som si myslela a veľa vecí, ktoré mi vadia na súčasnej spoločnosti (napríklad “škatuľkovanie” detí už od útleho veku), neovplyvním takmer vôbec. Ale bolo v nej toho veľa na zamyslenie:

s. 122 “Život detí v niekdajších spoločnostiach lovcov a zberačov závisel viac na tom, či prežije ich tlupa, ako na tom, či prežijú ich rodičia, lebo aj keď rodičia zomreli, tak deti mali šancu prežiť, pokiaľ prežila celá ich skupina. Ich najlepšou nádejou bolo stať sa hodnotnými členmi skupiny tak rýchlo a presvedčivo, ako sa len dalo. Akonáhle boli odstavené od materského mlieka nepatrili iba rodičom ale skupine. Ich budúcnosť závisela nie na tom, či ich budú rodičia milovať, ale na tom ako budú vychádzať s ostatnými členmi skupiny – obzvlášť s členmi svojej generácie, ľuďmi s ktorými strávia zvyšok života.

s. 153 “Aby sa správne vyvinul zrak, vizuálny systém vyžaduje, aby obidve oči boli stimulované rôznymi vzormi počas prvých mesiacov po narodení; pokiaľ nie sú, tak dieťa (alebo opica alebo mačiatko) neskôr nebude mať trojdimenzionálne videnie. Problém nie je v očiach; je v mozgu. Dá sa povedať, že vyvíjajúci sa mozog očakáva určité podnety vo svete mimo maternice a spolieha sa na ne, aby mohol vytvoriť konečný produkt. Keďže toto očakávanie je zvyčajne splnené, zrakový systém sa zvyčajne vyvinie normálne.

Ja si myslím, že podobne vyvíjajúci sa mozog očakáva, že o bábätko sa bude starať jedna alebo zopár blízkych osôb, ktoré zabezpečia jedlo, komfort a budú často poblíž. Pokiaľ sa toto očakávanie nenaplní, oddelenie v mozgu, ktoré má na starosti budovanie modelov, ako fungujú vzťahy, sa nemusí vyvinúť správne. Primatológovia Harry a Margaret Harlowovci vychovávali malé opice po jednej v klietkach iba s látkovou bábikou a fľašou mlieka. V dospelosti nemali tieto opice normálne sociálne správanie – boli veľmi bojazlivé a buď im nezáležalo na alebo boli agresívne voči ostatným jedincom svojho druhu.

s. 192 Časti, kde rozoberá jazyky detí imigrantov, ma obzvlášť zaujali: “Deti, ktoré hovoria doma jedným jazykom a mimo domu iným, sa zlepšujú vo vonkajšom jazyku, zatiaľčo ich domáci jazyk ostane na úrovni, ktorá ledva postačuje na konverzáciu s rodičmi.

s. 199 “Aj keď je detstvo čas učenia, je chybou myslieť si, že deti sú prázdne nádoby pasívne akceptujúce, čím ich dospelí v ich živote napĺňajú. Nie sú to ani učni snažiaci sa stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti dospelých. Deti nie sú nespôsobilí dospelí; deti sú plne spôsobilí členovia ich vlastnej spoločnosti, ktorá má vlastné štandardy a kultúru.

s. 208 Z tohto mi je smutno: “Kojenie je v súčasnosti najrozšírenejšie medzi vzdelanými, bielymi, finančne zabezpečenými ženami. V niektorých Afro-amerických komunitách to už bolo tak dávno, čo naposledy niekto kojil, že členovia mladej gnerácie ani nevedia, že je možné takýmto spôsobom nakŕmiť bábätko. Riaditeľka programu zameraného na podporu kojenia ekonomicky znevýchodnených matiek v New Jersey povedala Áno, stretla som sa so ženami, ktoré sa ma pýtali ‘A naozaj je možné odtiaľ dostať mlieko?’ ”

s. 212 “Pokiaľ deti z jednej štvrte sú v zásade rozumné a neporušujú zákon a deti z inej štvrte nie sú, nie je to len o tom, že dobre správajúce sa deti majú bohatých rodičov a tie druhé nemajú . Alebo, že jedni majú vzdelaných rodičov a druhé nie. Finančný status a úroveň vzdelania ich susedov majú na deti tiež vplyv. Fakt, že deti sa podobajú na rodičov, nie je veľmi informatívny – môže to byť dedičnosť, môže to byť prostredie, kto vie? Ale fakt, že deti sú ako rodičia ich kamarátov, je veľmi informatívny: to môže byť iba prostredie.

s. 225 “Počas prvých rokov života, malé dievčatá a chlapci zbierajú štatistické údaje o rôznych skupinách ľudí: dospelí a deti, ženy a muži, dievčatá a chlapci. Nemám žiadne formálne dáta, ktorými by som podoprela toto tvrdenie, ale myslím si, že deti nemajú mentálne kategórie osoby mužského pohlavia a osoby ženského pohlavia… v ponímaní detí, dospelí a deti sú rôzne živočíšne druhy…

s. 251 O hrozbách stereotypov: “Ukazuje sa, že ak mladej žene, ktorá je dobrá v matematike, najprv pripomeniete, že je žena, bude sa jej horšie dariť v matematických testoch a ak pripomeniete mladej Afro-američanke, ktorá je dobrá študentka, že je čierna, bude sa jej horšie dariť v testoch akademických schopností… na to, aby ste znížili skóre šikovného čierneho dieťaťa v testoch akademických schopností, mu stačí dať pred testom krátky dotazník, ktorý obsahuje otázku: rasa?”

s. 260 Na zamyslenie (najmä zvažujúc domácnosti a školy, kde som vyrastala ja a moji rovesníci): “Dieťa, ktoré sa narodí vysokoškolsky vzdelaným rodičom bude mať iný názor na dôležitosť vzdelania – na normálnosť toho, že človek strávi prvú štvrtinu života drinou v škole – ako dieťa, ktoré sa narodí rodičom, čo nedokončili strednú školu. Deti si tieto názory donesú so sebou do svojej skupiny rovesníkov a pokiaľ tí majú rovnaký názor, tak si ich aj ponechajú. Atmosféra v triede bude pravdepodobne naklonená čítaniu v škole, ktorej žiaci sú zo štvrte, v ktorej sú domy plné kníh a časopisov. A bude pravdepodobne A čo? Komu na tom záleží? v škole, ktorej žiaci pochádzajú z domácností, kde sa číta iba z nutnosti a nikdy nie pre potešenie.

s. 340 Toto ma zaujalo hlavne v súvislosti s Kikou: “Rodičia nemajú ako zabrániť, aby ich dieťa bolo rovesníkmi vnímané negatívne. Ale môžu znížiť pravdepodobnosť, že sa tak stane. Do určitej miery majú kotrolu nad tým, ako ich deti vyzerajú a ich cieľom by malo byť, aby vyzerali tak normálne a atraktívne, ako je možné. Normálne znamená obliekať dieťa tak, ako sa obliekajú ostatné deti. Atraktívne znamená návštevy kožného lekára s dieťaťom, ktoré má problémy s pleťou a zubára s dieťaťom, ktoré má krivé zuby. A pokiaľ si to môžete dovoliť, alebo to pokryje vaše zdravotné poistenie, plastickú chirurgiu pre dieťa s akoukoľvek vážnou tvárovou anomáliou.

s. 343-344 O spoločnom spaní: “… pozorovanie tradičných spoločností nám dáva nápovedy o tom, ako evolúcia vyformovala výchovu ľudských mláďat. Bábätko ide všade s matkou… v noci s ňou spí. Vo väčšine spoločností na svete aj dnes bábätká spia s matkami.

Problém, na ktorý sa Američania s malými bábätkami najčastejšie sťažujú, je spánok. Bábätko im v noci nedá spať. Zvyčajné odporúčanie je, aby rodičia navykli dieťa spať osamote. Ale dieťa v lovecko-zberačskej spoločnosti za normálnych okolností nikdy nebolo samo. Pokiaľ sa ocitlo samo a jeho prvé kňučanie neprivolalo matku, tak malo vážny problém. S najväčšou pravdepodobnosťou bola jeho matka mŕtva alebo sa rozhodla, že sa oň nepostará… A preto kričalo, lebo sa bálo a hnevalo – a oprávnene.

Bábätká sú pozoruhodne adaptívne. Väčšina Amerických bábätiek si celkom dobre zvykne na spánok osamote. Ale niektoré nie… Veľa rodičov si vydýchne, keď im poviete, že je v poriadku, ak dieťa spí s nimi, že tak to mala príroda naplánované.

s. 345 Potešujúce, ale dosť zjednodušené: “…ale výchova detí nemá byť namáhavá práca o nič viac ako sex… príroda nás navedie na robenie toho, čo treba tým, že to urobí pre nás príjemným. Pokiaľ by výchova mláďat bola namáhavá práca, myslíte, že by sa šimpanzom chcelo? Pokiaľ si výchovu detí neužívate, možno na nej pracujete príliš tvrdo.

s. 349 A na záver: “Myšlienka, že môžete zariadiť, aby vaše deti vyrástli tak, ako chcete, je ilúzia. Vzdajte sa jej… A nemajte starosti ohľadom toho, čo vám hovoria, príručky o výchove detí. Milujte deti, pretože sú milovania hodné a nie preto, že to potrebujú. Užívajte si ich. Naučte ich, čo môžete. Uvoľnite sa. To, aké nakoniec budú nie je zrkadlom vašej výchovy. Nemôžete ich ani zdokonaliť ani zničiť. Pretože nie sú vaše na zdokonaľovanie a ničenie: patria zajtrajšku.

* Hej, viem, ten preklad znie dosť divne. Lepší nemám.

Prípravy na nové bábo – III diel

Po prvej časti o tom, ako sme skonfiškovali Kike postieľku a prerobili izbu, a druhej o chystaní vecí na pôrod doma, je tu tretia časť, o trochu inom druhu príprav. Z technickej stránky vieme, čo sa bude diať, a aj keď každý pôrod je iný, predsalen mať jeden za sebou odbúra časť rešpektu z neznámeho. Ale chystám sa na niečo nové (to je tá časť o tom, že sa to bude diať doma) a s tým súvisia tie nové prípravy a nový druh zodpovednosti.

Okrem toho sa ukazuje, že zatiaľčo pri prvom tehotenstve sa každú chvíľu nájde moment, keď si môžem len tak zízať na pupok a meditovať nad tým, ako to (- rozumej pôrod a obdobie po ňom) bude prebiehať, pri druhom, s takmer dvojročným drobcom pobehujúcim dookola som rada, ak si nájdem pár minút denne na nakrémovanie toho spomínaného pupku. Preč sú časy predpôrodných školení, ale v rámci akéhosi sústredenia sa na toto konkrétne tehotenstvo, sa mi podarilo aspoň trochu toho načítať.

Takže bez nejakých ďalších úvodov, tu je stručný popis spolu s úryvkami, ktoré sa mi najviac páčili:

  • Ina May’s Guide To Childbirth – sprievodca k pôrodu – napísala Ina May Gaskin

Prvá časť (asi polovica knihy) sú pôrodné príbehy rôznych žien. Niektoré sú staré, niektoré mladé, niektoré porodili doma, niektoré v pôrodnom centre, niektoré v nemocnici, nektoré mali komplikácie, niektoré nie… sú naozaj rôznorodé a dôvod, pre ktorý s nimi autorka začína je, aby ukázala, že spektrum toho, čo je pri pôrode normálne, je naozaj široké.

A kto to je tá Gaskinová, že sa na takúto tému vyjadruje? Je to jedna z najznámejších pôrodných asistentiek v USA, ktorá založila a pracuje už desiatky rokov v pôrodnom centre (The Farm) v Tennessee, ktoré má vynikajúce výsledky.

V druhej časti knihy potom popisuje, čo je to, čo robia v “jej” centre inak, že ich výsledky sú také, aké sú, a čo si z toho čitatelia môžu odniesť, aj keď sa ich dieťa narodí niekde inde.

Čože? Vrátiť pôrody ženám? Dať im jesť? Nechať ich spať? Počkať, kým pôrod začne sám? Nestrašiť ich? A práve kombinácia týchto jednoduchých procedúr vytvára gestalt, ktorého výsledkom sú uvoľnené, šťastné, entuziastické matky a zdravé bábätká. Áno, stále potrebujeme nemocnice a doktorov-pôrodníkov, ale štatistiky z Farmy ilustrujú, ako zriedka ich potrebujeme pre zdravé ženy, ktoré sú na pôrod dobre pripravené.

Neexistuje iný taký úžasný orgán ako maternica. Keby muži mali taký orgán, tak by sa ním chvastali. Mali by sme sa aj my.

Správa, že pôrod je veľmi bolestivý docestovala široko ďaleko… už menej známa je tá, že v každej kultúre sa nájdu ženy, pre ktoré je takmer bezbolestný. Toto prináša dve otázky: Prvá, ako je možné, že ten istý telesný akt môže byť prežitý takými rôznymi spôsobmi? A druhá, ako sa z toho môžeme poučiť, čo sa týka prípravy na pôrod?

Aby sme odpovedali na tieto otázky, možno bude nápomocné zamyslieť sa nad pôrodom z iného uhla pohľadu ako obyčajne. Pozrime sa najskôr na iný akt, ktorý sa tiež týka ženských pohlavných orgánov – sex. Pohlavný styk môže tiež byť extrémne bolestivý ale aj extaticky príjemný v závislosti od senzitivity sexuálneho partnera a ochoty zúčastnenej ženy. Veľkosť objektu v jej vagíne má v skutočnosti menší vplyv na jej vnemy, ktoré pociťuje počas tohto aktu, ako predtým spomínané faktory.

Nechaj nech to spraví tvoja opica.

  • The Thinking Woman’s Guide To A Better Birth – sprievodca rozmýšľajúcej ženy k lepšiemu pôrodu – napísala Henci Goer

Táto kniha je viac “technická”, ako tá predchádzajúca a nepôsobí plynulým dojmom, ale je to preto, že každá kapitola sa zaoberá inou témou týkajúcou sa pôrodu a často poukazuje na to, že praktiky, ktoré sú ešte dnes rutinne prevádzané v pôrodniciach, boli už pred nejakým časom preukázané ako nie užitočné, alebo dokonca škodlivé (napríklad reštrikcia pohybu rodiacej ženy, zákaz jedenia a pitia počas prvej doby pôrodnej, nástrih hrádze, …).

Svoje tvrdenia autorka podopiera konkrétnymi štúdiami, ktoré uvádza nielen ako referencie, ale aj s rozborom na konci knihy.

Pôrodník: Vy rodíte? Ja manažujem.”

Myslíte si, že aspoň v dnešnej dobe musí byť pôrod v nemocnici lepší? Porozmýšľajte znovu. Žiadna štúdia zatiaľ neukázala, že pôrody mimo nemocnice majú horšie výsledky, pokiaľ boli rizikové tehotenstvá dopredu vyselektované a jednalo sa o plánovaný pôrod mimo nemocnice za prítomnosti skúsenej asistencie… veci, ktoré sa pri pôrode môžu skomplikovať, sa väčšinou komplikujú postupne ako pôrod, ktorý nepostupuje dobre, alebo dieťa, ktoré postupne vykazuje známky zlej tolerancie pôrodu. Pokiaľ je matka pod dohľadom, čo je výhoda pôrodu mimo nemocnice, poskytovateľ starostlivosti vidí tieto problémy prichádzať a buď ich rieši alebo transferuje do nemocnice prv, než sa situácia stane urgentnou. Nepredvídané krízy sa samozrejme tiež stávajú, ale sú veľmi zriedkavé a tie najbežnejšie z nich – dieťa, ktorému sa narodí hlavička, ale ramená ostanú zaseknuté; dieťa, ktoré potrebuje resuscitáciu; nadmerné krvácanie – sa dajú poriešiť alebo stabilizovať na transport skúseným párom rúk použitím dostupného prenosného vybavenia.

Michel Odent: Človek nemôže pomôcť procesu, ktorý nie je ovládaný vôľou. Pointa je nerušiť ho.

Skutočná otázka bezpečnosti nie je: Chcete príjemný pôrod mimo nemocnice alebo bezpečný pôrod v nemocnici? Je to: Chcete porodiť mimo nemocnice s veľmi malým rizikom urgentnej komplikácie, ktorá by mohla byť (ale nie nutne bola) lepšie poriešená v nemocnici, alebo chcete porodiť v nemocnici a riskovať možnú infekciu, zaručený ďalší stres a takmer isté nepotrebné (možno dokonca škodlivé) intervencie?

Rutinný nástrih hrádze – tkaniva medzi vagínou a konečníkom – (epiziotómia) tesne pred samotným pôrodom je typickým príkladom obstetrickej procedúry, ktorá sa robí naďalej napriek tomu, že neexistuje žiadny výskum, ktorý by ju podporoval, ale veľmi veľa štúdií, ktoré poukazujú na jej škodlivosť.

Ako zabránite poškodeniu svalu tým, že ho nastrihnete? … Epiziotómie nezabraňujú veľkým natrhnutiam, naopak spôsobujú ich. Medicínska literatúra bez výnimky ukazuje, že natrhnutia až po konečník sa takmer vôbec nevyskytujú – iba ako pokračovanie epiziotómie.

  • Birthing From Within – pôrod zvnútra – napísali Pam England, Rob Horowitz

Táto kniha nie je typickým čítaním, aké si sama vyberám. Na môj vkus je v nej príliš veľa vizualizácií, budovania pozitívnych predstáv a celkovo zanechala taký nadnesený dojem. Okrem toho sa mi nepáčilo, ako sa autorka vyjadrovala o kojení – ak to ide, fajn, ak to nejde, nevadí (to by bolo na samostatný článok, ale v zásade moja výhrada voči tomuto tvrdeniu je to, že si celkovo ako spoločnosť kojenie dostatočne neceníme a aj keď by som neodsudzovala matku pre to, že dáva dieťaťu umelé mlieko, určite by som chcela, aby pred tým, než sa tak rozhodne, mala podporu najbližšieho okolia na riešenie problémov súvisiacich s kojením… ale to už odbieham od témy).

Čo sa mi na knihe naopak páčilo, boli techniky ako sa vysporiadať s bolesťou a to, že nekončila samotným pôrodom, ale rozoberala témy súvisiace s obdobím krátko po ňom.

Prečo sa myšlienka na smrť objavuje aj pri zdravých pôrodoch, najčastejšie tesne pred ich koncom? Postupne sa zvyšujúca intenzita si vyžaduje úplné odovzdanie nášho tela a vôle, roztopenie ega, myšlienok a známeho pocitu seba. Nebojíme sa smrti, lebo už tam nie je “ja”, ktoré by sa jej bránilo a bálo. V tom transcendentnom momente sme zajedno s pôrodom. Toto je spirituálny pôrod ženy v matku.

V našej bejby-centrickej spoločnosti po pôrode oznámime: “Narodilo sa bábätko.” V kultúrach, kde si ctia matky, sa narodenie dieťaťa oznamuje tým, že: “Matka porodila.

Tri veci ohľadom pôrodu sú isté: je to ťažká práca, dosť to bolí a dá sa to zvládnuť.

Noví rodičia nesúhlasia ohľadom mnohých vecí, ale keď sa hádajú, tak je to najčastejšie pre jednu z týchto piatich: rozdelenie povinností, peniaze, práca, ich vzájomný vzťah a spoločenský život.

  • Hypnobirthing – hypno pôrody – napísala Marie Mongan

K prečítaniu tejto knihy ma viedla zvedavosť. Autorka tvrdí, že jej pôrody neboli bolestivé. To sa o tom mojom teda ani zďaleka nedá povedať, napriek tomu, že v mojej mysli, je veľký rozdiel medzi bolesťou a utrpením, ale nedalo mi, aby som sa teda nenechala poučiť, že čo som robila “zle”, že to tak bolelo.

Dostalo sa mi odpovede, že som mala použiť sebahypnózu. Keď si človek prečíta recenzie, tak sa zdá, že to funguje aj pre kopu ďalších ľudí okrem autorky, ale ja som ostala skeptická. Možno preto, že s hypnózou nemám skúsenosti, možno preto, že neverím, že by sa do takého stavu podarilo dostať mne samej.

V každom prípade pozitívom tejto knihy sú relaxačné techniky a relaxačné cdčko, ktoré, ak nepomôžu pri samotnom pôrode, pomôžu aspoň zaspať o tretej nad ránom.

Niektoré programy sa snažia naučiť metódy, ktoré majú odpútať vašu pozornosť od bolesti, takže si ju nebudete uvedomovať. Iné vám naopak povedia, že bolesť je dôležitý signalizačný mechanizmus, niečo ako biologická spätná väzba, ktorá vás informuje o tom, ako pôrod postupuje… Ďalšie hovoria, že sa na ňu treba dívať ako na niečo, čomu sa nedá vyhnúť, ale dá sa tolerovať a spolupracovať s ňou a poučiť sa z nej…”

“Ľudia mi často hovoria, nech im dokážem, že hypno pôrody fungujú – že keď eliminujete strach, ostatné stresory a vybudujete vieru v samotný pôrodný proces, výsledkom bude bezpečný a zdravý pôrod. Pre mňa je toto to isté, ako keby po mne chceli nech zoberiem precízne naladený jemný hudobný nástroj, ktorý niekto pokazil a dokážem, že by perfektne hral, keby nebol pokazený.

Pôrody sú pokazené. Viera a rešpekt žien v ich vnútorné schopnosti porodiť sú pokazené. Nemôžme už urobiť nič s miliómni pôrodov, ktoré takto prebehli, ale pokiaľ sa vážne pozrieme na efekt strachu – tej silnej emócie, ktorá zatemňuje myslenie a spôsobuje, že sa rodiace telo “pokazí” a odchýli zo svojej prirodzenej cesty – možno budeme môcť zachovať tie precízne naladené telá žien neporušené pre nasledujúce generácie.

  • Birth As an American Right of Passage – pôrod ako rituál – napísala Robie Floyd Davis

Táto kniha by v tomto zozname možno ani nemala byť. Lebo nie je ani tak o tom, ako sa pripraviť na pôrod, ale o tom, ako sa pôrodníctvo dostalo do takého stavu, v akom je dnes a o tom, ako veľmi spätné vnímanie pôrodu danej matky závisí na tom, nakoľko sa líšili/súhlasili jej očakávania s tým, čo sa naozaj stalo. Jednotlivé procedúry typické pre pôrod v nemocnici sú tu rozobraté z pohľadu toho, aký podvedomý odkaz budujú v rodiacej matke.

Netreba hádam ani popisovať dôvody, prečo má ísť matka do postele, pretože v nemocnici posteľ je jednoducho to miesto, kde má človek byť. V technokratickom systéme sú rodiace ženy považované za slabé a v nebezpečenstve, že spadnú alebo sa príliš unavia, pokiaľ budú počas pôrodu chodiť. Bežná sťažnosť sestričiek je, že nemôžu mať prehľad o tom, kde je ktorá mamička, keď chodia. Okrem toho pobyt v posteli je nevyhnutný pokiaľ treba pripojenie na monitor a praktický, ak je pripojená aj infúzia….

Výsledky štúdií sú jednoznačné: pobyt v posteli  na chrbte bez pohybu počas pôrodu je nebezpečný…

To, že skončíte v posteli – kde takmer všetky rodiace ženy skončia – zvýrazňuje posolstvo odovzdané vozíčkom, v ktorom vás priviezli a nemocničným oblečením, ktoré vám dali – že ste pacientka a že ste chorá.

  • Resuscitácia novorodenca (napríklad tu, aj keď si z toho treba vybrať, lebo veľa sa vzťahuje na nemocničné prostredie)

Áno, budú tu pôrodné asistentky, ktoré s tým majú skúsenosti, ale čo, ak sa stane niečo nepredvídané a neprídu včas? Ešte v Bratislave počas vysokej školy som chodila na kurz prvej pomoci organizovaný Červeným krížom, lebo sa mi zdalo, že toto sú znalosti, ktoré by mal ovládať každý (a nielen brať na vedomie, že existuje niečo také ako masáž srdca a dýchanie z úst do úst). Podobne si myslím, že matky by mali byť oboznámené s aspoň základnými pravidlami prvej pomoci novorodencom, a to nielen tie, ktoré plánujú rodiť samy a/alebo doma, ale aj tie ostatné, lebo nikdy nemôžu vedieť, že sa im podarí doraziť do nemocnice včas, alebo že sa dieťa nenarodí neočakávane rýchlo prv, než sa do nemocnice vôbec poberú.

Zbav ma bolesti

Nie, nič ma nebolí, chcem len napísať o knihe, ktorá sa zaoberá históriou pôrodnej anestézy (Jacqueline Wolf: Deliver Me From Pain: Anesthesia and Birth in America).

Chytila ma už niekde zhruba na štvrtej strane úvodu, keď som mala to, čomu hovorím žiarovkový moment. A nepustila až do konca. Prečo tá žiarovka? Keď som písala o tom, ako sa Kika narodila, tak som spomínala, že posledná časť “prvej doby pôrodnej” mi dala poriadne zabrať, ale že samotné tlačenie, ktoré prišlo potom, bolo pocitovo o kus lepšie. A Wolfová píše, že ani zďaleka nie som sama, kto má takéto skúsenosti:

“Veľká väčšina žien hovorí, že koniec prvej doby pôrodnej je najbolestivejšia časť celého pôrodu. Vtedy sa krčok maternice otvára pomerne rýchlo… z pribiližne osem centimetrov na desať – teda sa otvorí úplne. Kontrakcie sú intenzívnejšie… Keď je úplne otvorený, prvá doba pôrodná končí a ženy po čase dostanú nutkanie tlačiť. Zatiaľ čo ťažko zvládateľná bolesť je typickým znakom konca prvej doby pôrodnej [nie som si istá slovenským termínom, po anglicky transition], nutkanie tlačiť je typickým znakom druhej doby pôrodnej…

Robert Bradley, pôrodník z Colorada, ktorý do roku 1962 pomohol na svet viac ako štyrom tisícom bábätiek, sa pýtal svojich “skúsených pacientiek, ktoré rodili bez medikamentov”, keby mohli mať anestézu len na desať minút počas pôrodu, ktorých desať minút by to bolo? V zásade sa ich týmto pýtal, ktorá časť pôrodu najviac bolí. Jeho pacientky si vybrali koniec prvej doby pôrodnej. Ani jedna si nevybrala začiatok, druhú dobu pôrodnú, alebo čas, kedy sa narodilo dieťa…

Svedkovia pôrodu však tradične majú na vec iný pohľad. Napriek tomu, že je to koniec prvej doby pôrodnej, ktorý spôsobuje väčšine žien najväčšiu bolesť, druhá doba pôrodná [tlačenie] podľa pozorovateľov vyzerá a znie ako najbolestivejšia… pôrodné asistentky to zvykli nazývať “animaling out” [toto si naozaj netrúfam preložiť, niečo ako vypnutie človeka a nechanie zvieraťa vo vnútri, nech urobí to, čo treba]… keď písala o svojom prvom pôrode, Rothmanová označila druhú dobu pôrodnú ako “najzvláštnejšie a určitým spôsobom najkrajšie pocity, aké som kedy mala.” Ale aj napriek tomu, keď tlačila “počula som ako mi z hrdla vychádzajú zvuky, ktorým som neverila – ako soundtrack z hororu”.

Tieto znepokojivé zvuky a to ako vyzerá druhá doba pôrodná boli pravdepodobne dôvodom, prečo doktori… tradične začali podávať celkovú alebo regionálnu anestézu na konci druhej doby pôrodnej, keď už bolo vidno hlavičku. Inými slovami, ženy prestáli celú prvú dobu pôrodnú vrátane jej náročného konca a takmer celú druhú dobu pôrodnú bez akejkoľvek anestézy, aby potom boli uvedené do bezvedomia presne, keď ich deti prichádzali na svet. Pocity doktora-svedka zavážili viac ako pocity pacientky…”

Musím prestať, lebo vám tu odcitujem celú knihu. Wolfová píše o začiatkoch anestézy – keď sa podával éter a chloroform tesne pred narodením dieťaťa a keď bol pôrod v zásade ešte stále rodinná udalosť, pri ktorej boli prítomní tí najbližší a privolané ženy z okolia (nie vždy nutne pôrodné asistentky), cez rozvoj rôznych iných druhov anestéz a to ako sa postupne pôrod stal niečím, čo vykonáva doktor [ktorý “odrodí” pacientku] a nie matka až po súčasnosť. Boli tam miesta, kedy mi naozaj behali zimomriavky po chrbte:

– Keď som opakovane čítala o tom, ako často si ženy zamieňali “nepamätám si bolesť” za “môj pôrod bol bezbolestný” – a to obzvlášť v 20tych rokoch a neskôr, keď zažívali “twilight sleep” (kombinácia morfínu a scopolamínu, ktorá v skutočnosti nemá za efekt spánok, ale stratu pamäte a stav veľkej citlivosti na akékoľvek podnety prejavujúci sa ťažko zvládnuteľným správaním – preto ženám dávali, masky na tvár, kazajky na ruky, prípadne ich pripútavali k posteliam – kedy neboli schopné sami dieťa porodiť a vyťahovať ho musel doktor kliešťami… a polovica detí sa rodila s problémami s dýchaním – doktori na to už boli tak zvyknutí, že keď sa nakoniec od tejto praktiky upustilo, tak boli prekvapení, že problémy s dýchaním pri narodení nie sú ani zďaleka také bežné ako si mysleli…).

– to ako priamo sa v rôznych dobách ľudia vyjadrovali, že pokiaľ, si ženy nebudú pamätať pôrodné bolesti, tak budú ochotné mať viac detí (a mať viac detí, obzvlášť keď ste biely Američan strednej vrstvy je dobrá a vlastenecká vec).

– to ako sa zdravotný personál vyjadroval o rodiacich mamičkách ako o niekom, kto im pridáva starosti, nespráva sa vhodne, otravuje ich a pritom to z veľke časti bolo spôsobené práve tým, aká “starostlivosť” a lieky im boli poskytnuté…

– to ako experimentovali s rôznymi liekmi a ich kombináciami, keď hľadali tú správnu anestézu, ktorá by úplne eliminovala bolesť, ale zároveň nemala negatívne dôsledky na matku a na dieťa (dodnes ju nikto nenašiel…)

– to ako Joseph DeLee v roku 1920 do svojho článku publikovaného v American Journal of Obstetrics and Gynecology napísal “Často som rozmýšľal, či to nie je zámer prírody, aby sa ženy zničili v procese reprodukcie spôsobom analogickým ako lososy, ktoré zomrú po neresení?” ????????

– to ako ženy väčšinou akceptovali rozhodnutia lekárov, čo sa týka anestézy a iných liekov podávaných pri pôrode bez námietok a otázok a pokiaľ aj mali nejaké pochybnosti, tak boli buď samotným lekárom alebo svojím okolím (manželom, priateľkami) jemne dotlačené, tam kde ich doktor chcel mať. Asi som v tomto už trochu paranoidná a samozrejme žijem v inej dobe, ale aj tak mám pochybosti, či si ženy naozaj chceli nepamätať narodenie svojich detí, alebo že ich nezaujímalo, čo sa s nimi bude diať, alebo že naozaj slepo dôverovali, že doktor predsa vie najlepšie…

A kopu ďalších. Bolo to naozaj zaujímavé čítanie – aj keď často nie príjemné. A som vďačná, že som nerodila vtedy. Ale nedá mi nedodať, že by ma veľmi neprekvapilo, keby si o 50 (dúfam, že len toľko…) rokov niekto pomyslel niečo podobné, keď bude čítať o dnešných praktikách…

Bábätká

Je to už skoro rok, čo som písala, že si počkám na film Babies. Na pripomenutie, tu je upútavka:

http://www.youtube.com/watch?v=1vupEpNjCuY

Pred pár dňami sme si ho konečne pozreli. A bol veľmi fajn. Veľa tam toho nenarozprávali, ale nijako to nechýbalo. Vo filme sa prelínajú momenty z prvého roka (približne) života štyroch bábätiek. Obzvlášť zaujímavé sa mi zdali dve veci:

Jedna je tá, akú rôznu “slobodu” mali tieto bábätká. Chlapček v Namíbii si dával do pusy všetko, čo našiel na zemi, pil vodu priamo z potôčika a nikomu nevadilo, keď bol upatlaný. Chlapček v Mongolsku, kým bol malý, tak bol často pevne zabalený a občas nechaný pod “dozorom” kohúta, kým mala mama prácu, ale akonáhle začal byť pohyblivý, lozil všade, aj pomedzi kravy, kozy a podobne. Dievčatá v Tokiu a San Franciscu boli pod oveľa väčším dozorom (a videli sme ich v oveľa menej záberoch – že by to bolo tým, že sa im nič “zaujímavé” celé dni nedialo?)

A druhá sú kamaráti. Chlapček v Namíbii bol vždy v spoločnosti iných detí. Stále sa spolu hrali a niečo vymýšľali. Chlapček v Mongolsku býval na samote, takže jeho jediný jeho kamoš bol starší brat. Ale dievčatá v Tokiu a San Franciscu vyrastali bez iných detí (ak nerátam bejby yogu a bejby cvičenia, na ktoré s nimi mamy chodili).

Toto sú presne dve veci, nad ktorými z času na čas dumám… Keď som minule povedala Mišovi, že by sme mali Kiku nechať loziť len tak po zemi, šklbkať trávu, obchytkávať psov a ochutnať červíka, tak si nebol veľmi istý (hlavne tým červíkom). A chýba mi taká “dedina” – nie nutne ako zhluk domov, ale ako spoločenstvo ľudí, kde sú deti “všetkých” a kde na ne dáva pozor ten, kto má práve čas a chuť… a môžem o tom akurát tak snívať, keď zvážím, ako žijeme.

Ale akosi som sa zatúlala od pôvodnej témy… Takže bábätká… neviem, aká je reakcia amerického publika, vidia nahé a kojace maminy (hlavne tú v Namíbii) alebo štyroch Mongolov vrátane jedného bábätka (všetci bez prilieb) na jednej motorke, ale mne sa veľmi páčil. A bolo to fajn pripomenutie, že niekedy je naozaj lepšie menej strážiť, menej sa báť a nechať ich viac objavovať na vlastnú päsť.

Papiere

PapersPoznáte iTunes, hej? (Na vysvetlenie pre moju babičku, o ktorej viem, že číta, ale iTunes pravdepodobne nepozná – to je taký počítačový program, ktorý Ti usporiada všetky pesničky, čo máš v počítači a dá sa v ňom veľmi jednoducho hľadať, nemusíš si robiť starosti s pomenovávaním pesničiek podľa mena alebo interpréta alebo obľúbenosti alebo žánru… iTunes sa o to všetko postará.)

A teraz tí, ktorí ste na školách a aj tí, ktorí nie ste, ale čítate odborné články, mi povedzte, ako si ich ukladáte? Lebo ja sa priznám, môj systém nebol nič moc (a to tých článkov zatiaľ nemám nejako extra veľa) – snažila som sa ich rozumne pomenovať a ukladať do rozumných adresárov v nádeji, že keď ich raz budem potrebovať, tak ich týmto “rozumným” spôsobom nájdem. Ale nebolo by krásne, keby to fungovalo ako v iTunes?

Odpoveď je jednoduchá. Funguje. Zoznámte sa – Papers.

Naimportujete doň všetky svoje pdf súbory, niektoré vám spáruje s databázami priamo, s niektorými mu treba trochu pomôcť, ale potom je jednoduché hľadať podľa autora, roku, kľúčových slov, journalu… môžete si tam písať poznámky, hľadať nové články, priamo zobrať citácie… a študenti majú 40% zľavu (ktorú som využila asi po 2 hodinách skúšania demo verzie – láska na prvý pohľad).

Háčik je len v tom, že Papers je software pre Mac. Ale troška googlovania mi ukázalo, že ani ostatní musia ostať pri neprehľadných kopách pdf súborov – našla som Mendeley. Tento som síce nevyskúšala, ale vyzerá, že dokáže niečo podobné a je vo verziách pre Windows, Mac a Linux.

Dobré, nie?

PS Teraz mi všetci v komentároch povedia, že som objavila Ameriku a že toto (alebo niečo ešte lepšie) používajú od poslednej doby ľadovej, ale pre mňa to je týždeň stará novinka…

Divacup

Pred pár mesiacmi som písala, že som si kúpila Divacup – menštruačný pohárik. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad a tak sa chcem podeliť o svoje skúsenosti. Možno to niekoho namotivuje. (A dodávam, že nie som v kontakte s výrobcom, ani som za napísanie toho článku nedostala žiadnu odmenu, bude to čiste hodnotenie a rady spokojnej užívateľky.)A ešte varovanie: ak nejaký článok obsahuje TMI – viac infomácií než možno chcete vedieť – tak je to tento. Odtiaľto už idete na vlastné riziko.

Je smutné, že som o takých pohárikoch (a iných alternatívach – áno, sú aj iné alternatívy, ale toto bude dosť dlhý článok aj bez nich) nevedela už pred (cca) 15-timi rokmi. Bola som v tom, že vložky a tampóny sú to, čo sa používa, a aj keď som sa neraz zamýšľala nad tým, čo ženy robili pred tým, ako prišli tampóny a nepriepustné vložky, nijako vážne som po tom nepátrala. Ale potom prišla Kika a moja nechuť používať jednorazové plienky a to ma donútilo prehodnotiť aj jednorazové menštruačné produkty a priviedlo k poháriku.

Na začiatku sa mi tá myšlienka zdala trochu divná, ale povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám (teda dám toľko, čo pohárik stojí, ale v prípade pozitívneho výsledku “pokusu” sa investícia pomerne rýchlo vráti a v prípade negatívneho aspoň viem, že som sa pokúsila). Po prečítaní skúseností niekoľkých žien som vedela (a aj sa to potvrdilo), že skúšanie bude trvať niekoľko mesiacov. Napriek inštruktáži, to chvíľu trvá, kým človek príde na to, ako správne pohárik založiť, aby netiekol, a zvykne si na manipuláciu s ním. Ale istým spôsobom (nielen tým environmentálnym) je to “najčistejšia” pomôcka z trojice vložka, tampón, pohárik.

Treba ešte dodať, že odkedy mám Kiku, tak moje krvácanie je silnejšie, ako som bola zvyknutá (po prvom raze, ktorý ma trochu vystrašil, sa to mierne upravilo, ale stále aj keď výrobca hovorí, že ženám v priemere stačí pohárik vyliať raz za dvanásť hodín, ja si počas najsilnejšieho krvácania musím dať pozor a vylievať každé 2-3). Takže zo začiatku stále, a teraz ešte počas “silných” dní, nosím aj vložku ako poistku. Ale zvyšné dni je to veľmi fajn. S pohárikom sa dá v pohode spať, s rozumným zvážením okolností plávať a aj napriek tomu, že sa ešte stále považujem za “nováčika”, zatiaľ sa mi ho nepodarilo nechtiac pustiť do WC alebo sa obliať.

A tu je zopár praktických rád. V prvom rade, pohárikov je veľa druhov, treba si správne vybrať:

Tu sú stručné inštrukcie, ako pohárik zakladať a vyberať:

Čo by som bola rada vedela dopredu, aby som na to nemusela prísť sama metódou pokus-omyl:

– nezakladajú sa tak ako tampóny. Na rozdiel od tampónov sa naozaj nezasúvajú smerom hore, ale skôr horizontálne smerom dozadu (ako to vidno v tom druhom videu). Rozdiel je aj v tom ako hlboko. Zistila som, že čím ďalej je pohárik zasunutý, tým väčšie riziko, že bude pretekať. Najviac sa mi osvedčilo mať ho tak nízko, ako sa len dá.

– bála som sa odstrihnúť stopku (čo ak ho nebudem vedieť potom vytianuť von?). Ukázalo sa, že je omnoho lepšie ho vyťahovať držiac za samotný pohárik ako za stopku a keď som ju odstrihla, tak mi to dovolilo nosiť ho ešte “nižšie” (= menej pretekania).

– párkrát som ostala prekvapená žltkastou tekutinou, ktorá bola v poháriku nad krvou. Prvá moja myšlienka bola, že som ho asi nemala správne založený a nejako sa mi tam dostal moč (pre mňa je jednoduchšie pohárik vybrať, ak sa predtým vymočím), ale tú som takmer ihneď zavrhla z dvoch dôvodov. Jednak to anatomicky naozaj nie je možné – viem, kde mám vagínu/pohárik a ústie močovodu je kúsok inde a za druhé, nemalo to charakteristický pach moču. Neskôr som zistila, že to je to vyseparovaná zložka krvi a dôvod prečo sa objavovala iba občas bol ten, že keď som pohárik vylievala často, tak sa krv nestihla usadiť. Keď som ho však mala dlhšie, tak mala na to dostatok času.

Negatíva?

– Najlepšie sa s ním manipuluje na WC, ktoré má v dosahu záchodovej misy aj umývadlo (u nás doma alebo niektoré toalety v škole). Párkrát som už však bola v situácii, že som nemohla pohárik pred opätovným založením umyť (kabínkové WC, kde sú spoločné umývadlá) a tak som ho len utrela toaletným papierom a umyla pri najbližšom vyberaní. Nemám s tým problém, ale viem si predstaviť, že toto môže niektoré užívateľky dosť odradiť.

– “Humus faktor”. Osobne mi telesné tekutiny nepripadajú hnusné, ale stretla som sa s reakciou, že ako môžem takto narábať s vlastnou krvou… Odpoveď: jednak väčšinou do kontaktu s krvou ani neprídem, v prípade, že áno, tak koža je veľmi dobre umývateľná a na rozdiel od vložiek alebo tampónov, nie je prítomný ani ten charakteristický pach oxidujúcej krvi, keď ostanú založené dlhšie.

– “Rozťahovanie”. Toto je opäť individuálny pocit, ale pohárik je pružný a telu sa prispôsobí. Dostala som aj upozornenie, aby som nedvíhala ťažké veci, vtedy keď mám pohárik, lebo že to môže mať nepriaznivý dopad na svaly panvového dna (to je dôvod prečo ho odborníčka Christine Kent veľmi neodporúča). Myslím si však, že toto je na osobné zváženie a mňa to od používania pohárika neodradilo.

Takže toľko. Ak máte nejaké ďalšie otázky alebo budete skúšať, dajte vedieť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...