Surfovanie

prisnilo sa mi – mne sa dnes prisnilo, že sme stratili Kuba v nejakom americkom zábavnom parku kríženom s AMNH plnom ľudí. Hľadali sme ho pol dňa, kým sme sa dostali k pultíku s lístkami, kde som ukecávala pani, aby mi dovolila po slovensky vyhlásiť do rozhlasu, čo má Kubko Jančiga spraviť. Nočná mora. Kubo pri raňajkách povedal, že by situáciu zvládol… ale od tejto spisovateľky musím zohnať nejakú knihu.

Porušili ste všetky moje práva, píše režisérka filmu o pôrodoch riaditeľovi nemocnice

Nespravodlivé je to, že Vaši zamestnanci a zamestnankyne porušili všetky moje práva, ako rodiacej ženy aj ako filmárky. Nebudem analyzovať, akým spôsobom sa v jednej z Vašich pôrodníc narodila naša dcéra. S následkami neprofesionality zdravotníckeho personálu sa vyrovnávame dodnes, rovnako ako tisíce ďalších rodín.

Nefér je tiež to, ako ma Vaši zamestnanci verejne osočovali, ako o mne klamali (prof. Borovský, Antolská), ako mi prehľadávali facebookový profil a vysmievali sa našim protagonistkám (doc. Záhumenský, Ružinov) alebo ako na tlačovej konferencii zneužili moju zdravotnú dokumentáciu (doc. Rusňák, Kramáre). Nezaslúžila som si ani vyhrážky konkrétnych pôrodníkov, ktoré sa ani neobťažovali posielať anonymne. Film síce vznikol za bývalého riaditeľa, ale toto všetko sa udialo pod Vaším vedením.

How to Pick a Career (That Actually Fits You)

For most of us, a career (including ancillary career time, like time spent commuting and thinking about your work) will eat up somewhere between 50,000 and 150,000 hours. At the moment, a long human life runs at about 750,000 hours. When you subtract childhood (~175,000 hours) and the portion of your adult life you’ll spend sleeping, eating, exercising, and otherwise taking care of the human pet you live in, along with errands and general life upkeep (~325,000 hours), you’re left with 250,000 “meaningful adult hours”. So a typical career will take up somewhere between 20% and 60% of your meaningful adult time.

starší rozhovor s N. K. Jemisin, od ktorej teraz čítam druhú knihu (prvá bola táto)

“As a black woman,” Jemisin tells me, “I have no particular interest in maintaining the status quo. Why would I? The status quo is harmful, the status quo is significantly racist and sexist and a whole bunch of other things that I think need to change.”

o meteorite, ktorý vyhubil dinosaury (z tejto knihy):

“The meteorite itself was so massive that it didn’t notice any atmosphere whatsoever,” said Rebolledo. “It was traveling 20 to 40 kilometers per second, 10 kilometers — probably 14 kilometers — wide, pushing the atmosphere and building such incredible pressure that the ocean in front of it just went away.”

These numbers are precise without usefully conveying the scale of the calamity. What they mean is that a rock larger than Mount Everest hit planet Earth traveling twenty times faster than a bullet. This is so fast that it would have traversed the distance from the cruising altitude of a 747 to the ground in 0.3 seconds. The asteroid itself was so large that, even at the moment of impact, the top of it might have still towered more than a mile above the cruising altitude of a 747. In its nearly instantaneous descent, it compressed the air below it so violently that it briefly became several times hotter than the surface of the sun.

“The pressure of the atmosphere in front of the asteroid started excavating the crater before it even got there,” Rebolledo said. “Then when the meteorite touched ground zero, it was totally intact. It was so massive that the atmosphere didn’t even make a scratch on it.”

Unlike the typical Hollywood CGI depictions of asteroid impacts, where an extraterrestrial charcoal briquette gently smolders across the sky, in the Yucatan it would have been a pleasant day one second and the world was already over by the next. As the asteroid collided with the earth, in the sky above it where there should have been air, the rock had punched a hole of outer space vacuum in the atmosphere. As the heavens rushed in to close this hole, enormous volumes of earth were expelled into orbit and beyond — all within a second or two of impact.

Winners of the 2018 National Geographic Travel Photographer of the Year Contest

o trinástich v zatopenej jaskyni vedel celý svet (a je paráda, že sa im podarilo dostať von), ale čo tí, čo vo vode v tom istom čase umierali v Japonsku a iní?

a hack to catch typos (a funguje mi to aj v safari, nielen v chrome)

Víkendové surfovanie

fotky bábätiek z rôznych kútov sveta – ale to z Košíc?

pozdravy z Zuccotti Parku – fotky; related

aj takéto sa stáva v New Yorskom metre

porovnanie dvoch filmov o career/family balance

škorce v Írsku:

http://www.youtube.com/watch?v=CEgSlRarcC8

žeby ženy mali problém koordinovať oči a ruky?

Rozmýšľajúca matka = feministka?

Tento článok mi dlho kvasil najprv v hlave, potom rozpísaný vo wordpresse, a tak nejako sa mi zdá, že prišiel čas ho zverejniť. Nie že by som si myslela, že je hotový (to tak skoro nebude, lebo moje názory na túto tému sú stále vo vývoji), ale skôr preto, aby som si učesala myšlienky a dostala ich do ako-tak koherentnej formy.

Takže, ja a môj feminizmus.

Feminizmus chápem ako ideu, že 1. ľudia sú si rovní bez ohľadu na pohlavie, 2. v našej súčasnej (a veľa predchádzajúcich) spoločnosti to tak nie je a 3. treba sa snažiť, aby to tak bolo. Nechápem to ako súťaženie s mužmi alebo negovanie všetkého “typicky ženského”.

Keby ste sa ma spýtali, keď som bola na vysokej škole, povedala by som, že feminizmus je už predsa “hotový”. Mám právo voliť (dokonca aj političky a to, že ich je zatiaľ málo, chce asi trochu viac času), študujem (dokonca na “typicky mužskej” fakulte), pracujem, mám vzťah, v ktorom sme si s partnerom rovnocenní, kde by ešte mohol byť problém? A hoci sa táto myšlienka úplne v mojej hlave explicitne nesformulovala, tak akosi pocitovo sa mi zdalo, že žena, ktorá ostane dlhodobo doma s deťmi, istým spôsobom mrhá svojím talentom a vzdelaním. Bolo mi jasné, že rozhodnutie mať deti ovplyvní ženin život omnoho viac ako mužov, ale myslela som si, že šikovná žena bez problémov nájde tú správnu rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nemala som ani potuchy o tom, ako veľmi fyzicky a emocionálne je materstvo namáhavé, koľko prinesie vyčerpania a osamelosti a koľko vyžaduje trpezlivosti. A ako sa tak nejako implicitne očakáva, že keď som sa rozhodla dať sa na túto cestu, tak je to všetko môj osobný problém.

Potom som mala dcéru.

A nie, nezobudila som sa na druhý deň “osvietená”, ale postupne začalo byť jasné, ako výrazne viac to ovplyvnilo mňa ako partnera, ako ľahké je skĺznuť do zaužívaných “manželských rôl” a koľko námahy stojí proti tomu bojovať (a ako často radšej tú energiu, ktorú by som minula na boj, miniem na to, čo treba urobiť, lebo je to cesta menšieho odporu). Tehotenstvo, pôrod a kojenie ma naučili o feminizme, myzogínii, komunite (a jej absencii), súhlase a kope iných vecí, viac než som si kedy mohla predstaviť.

Feminizmus dal ženám veľa možností. Ale napríklad možnosť byť doma s deťmi je vnímaná, ako niečo menej hodnotné. Menej ako profesionálny úspech, prinajlepšom ako nevyhnutná prestávka v dôležitejšej činnosti. (Áno, viem, som biela, vzdelaná, vydatá, s manželom, ktorý ma finančne podporuje, atď a tieto vety musia pôsobiť ako facka pre niekoho, kto nie je takýmto spôsobom privilegovaný, ale to neznamená, že daný problém neexistuje.)

Už som to písala aj na inom mieste, ale zopakujem to znovu – súčasná spoločnosť je postavená na životnom cykle muža. Penalizuje (finančne, spoločensky, postavením v práci) matky a pritom materstvo je prirodzená súčasť života ženy. (Netvrdím, že každej ženy, ani to, že by každá žena mala mať deti, ale jednoducho to, že väčšina ich v určitom čase svojho života mať bude.) Feminizmus z pohľadu matky bude “hotový” až vtedy, keď rodič (nielen žena), ktorý sa rozhodne stráviť nejaký čas výchovou detí, tým neohrozí svoju kariéru alebo finančné zabezpečenie (v zmysle napríklad dôchodku v USA, alebo životnú úroveň v prípade rozvodu).

Ako by vyzerala taká spoločnosť? Ja neviem. Ale takmer určite by nebola postavená na malých izolovaných rodinách. V mysli mám obrázok starovekej dediny, kde sa dospelí na verejnom priestranstve venujú spoločnej práci, niektoré z matiek majú najmenšie deti v šatkách na chrbtoch, väčšie deti pobehujú v tlupe okolo, niektoré pomáhajú, niektoré sa niečo učia… Obrázok ťažko prenosný do dnešnej (západnej) spoločnosti. Ťažko sa môže šoférka autobusu alebo právnička na súde popri práci starať o malé dieťa. Ale zdá sa mi, že by nám prospel svet, v ktorom by rodina a práca (a škola) neboli úplne oddelené. A zároveň že by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak.

Okrem takéhoto teoretického snívania sú tu potom aj praktické veci. Keď sa tak pozriem to, čo robím alebo chcem robiť pre svoje deti, tak mi z toho vychádza, že áno, som matka feministka, pretože sú presne v duchu toho, čo pre mňa feminizmus znamená.

– Chcem, aby bol otec rovnocenný rodič. Nie babysitter, ktorý postráži dieťa, kým si matka potrebuje niečo vybaviť. A toto ide ďaleko za vymieňanie plienok a kúpanie.

– Je pre mňa dôležité modelovanie vzorov v rodine. Nielen, aby videli, ako vyzerá normálny vzťah (so svojimi svetlými dňami, aj s tými menej slnečnými), ale aj rozdelenie úloh. A tu ešte máme čo robiť, lebo keď sa pozriem na to naše, tak napríklad veľkú väčšinu domácich prác robím ja. A vadí mi, čo to znamená pre dcéru, lebo vyrastá s tým, že to takto má byť. A vadí mi, čo to znamená pre syna, lebo tým škodím nielen jemu, ale aj jeho budúcej (potenciálnej) partnerke. (Na druhú stranu, napríklad vidia so šróbovákom častejšie mňa ako tata a jeden z mojich “rodičovských cieľov” je, aby kým jedného dňa vypadnú z domu, si vedeli každý sám navariť. Takže úplne beznádejný prípad nie sme.)

– Zdá sa mi, že väčšiny (a bolo ich dosť) predsudkov o ľudských a obvlášť ženských telách, som sa zbavila, ale dávam si veľký pozor na to, ako pred Kikou komentujem výzor, či už svoj, jej alebo niekoho iného.

– Chcem chrániť deti pred stereotypmi a sexizmom tak dlho, ako sa len bude dať a zároveň ich naučiť ich rozpoznávať, aby keď ich už nebudem môcť chrániť, sa ubránili sami. Hračky, oblečenie, hry, knihy (keď hľadáte v knižnici dobrú knižku pre dva-a-pol ročné dieťa a knihovníčka sa spýta, či pre dievčatko alebo pre chlapca, tak niečo nie je v poriadku), …

– Toto súvisí s tým predchádzajúcim bodom a zatiaľ pre nás nie je aktuálne, ale uvedomovať si a ukazovať im, ako sú (sme!) ženy zobrazované v médiách, reklame, … Ako sú ich (naše) reprodukčné rozhodnutia spochybňované a ani zďaleka nie vždy rešpektované, ako žijeme vo svete, kde sexuálne útoky (od “nevinných” ako je pohvizdovanie na ulici po znásilnenia, o ktoré si ženy samy koledovali, lebo boli predsa opité a vyzývavo oblečené) sú stále brané ako bežná súčasť života.

Nechcem, aby to vyznelo, že som sa rozmožila (ó, aký veľký a jedinečný úspech, všetci mi gratulujte), tým som dostala patent na rozum a odvtedy neviem rozprávať o ničom inom. Rodičia – častejšie matky – sú často obviňovaní z toho, že sú nudní. Lenže “nudný” je často označenie pre niekoho, koho záujmy sú iné ako tie naše. Materstvo je pre mňa dennodenná (a nanešťastie aj celonočná) realita a veľmi ovplyvnilo môj pohľad na svet. A zistila som, že ten svet (zatiaľ) nie je taký, aký chcem, aby pre moje deti bol. Toto sú tie dôvody, prečo o tom neviem prestať rozmýšľať (a zavrieť ústa).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...