Začiatok nového čudného školského roku

Máme za sebou prvý týždeň. Kubko je v škole každý deň doobeda, potom príde na obed domov a po obede má ešte dve vyučovacie hodiny online. Počas vyučovania majú rúška, na každej druhej lavici aj plastový štít. Majú dve prestávky, cez ktoré idú von, kde si môžu dať dole rúška a zjesť desiatu. Každý ročník (tri triedy) má samostatný vchod a v každej triede je zopár detí (v Kubkovej dve), ktoré sú aj doobeda online. V prvý deň ich učiteľky a učitelia čakali vonku a zoznamovali sa v rozostupoch na značkách.

Kika chodí do školy každý druhý deň na doobeda na 4 hodiny. Potom tiež príde domov na obed a ešte pokračuje po obede online. Vyšlo to tak, že v prvý školský deň bola jej skupina doobeda online. Vytlačili sme rozpis dní a predmetov (má vpodstate 4 rôzne typy dní, ktoré sa pravidelne striedajú, aby mali všetci všetky predmety niekedy osobne), ale aj tak mala prvé dni trochu chaos, kedy sa má kam prihlasovať. Keď je v škole osobne, tak majú rúška celý čas (okrem telesnej vonku) a nemajú prestávky na desiatu ako na elementary school.   

Obaja sú zatiaľ veľmi spokojní a ja len dúfam, že školy budú môcť ostať otvorené čo najdlhšie.

Veľmi by som chcela, aby to fungovalo, ale nevidím, ako by mohlo

Školská administratíva nám poslala plán, ako si predstavujú začiatok nového školského roku. V skratke, dva týždne pred tým, ako začne škola, majú byť všetci doma (v NJ), do školy sa bude chodiť každý deň od 8 do 12:30, pričom vo veľkých budovách (ako je Kikina middle school) budú mať mať žiaci poposúvané príchody a odchody a priradené dvere, aby sa nestretávali všetci naraz. Od 12:30 do 13:30 majú čas prísť domov a naobedovať sa (jedálne v školách nebudú fungovať, ale bude sa dať vyzdvihnúť obed to-go) a od 13:30 do 15:00 bude online vyučovanie. 

V škole budú mať (okrem dvoch krátkych prestávok na elementary schools) všetci rúška a na niektorých laviciach priehľadné plastové bariéry. Nebudú používať skrinky (lockers), nebudú pracovať vo fyzických skupinkách a žiaci sa budú čo najmenej presúvať medzi učebňami (učitelia budú chodiť za nimi). 

Je možnosť prihlásiť sa aj na celé vyučovanie online. Presuny z online do in-person modelu sa budú robiť raz za mesiac a treba sa dopredu nahlásiť (aby sa škola stihla pripraviť), z in-person do online vpodstate hocikedy. 

Plán dali na pripomienkovanie, učitelia majú výhrady, diskusné fórum s verejnosťou (a registráciu) posunuli, lebo vďaka hurikánu Isaias bolo vyše tri štvrtiny nášho mesta bez elektriny. 

New Jersey je na tom teraz v počte chorých relatívne dobre. Naše mesto tiež. Takže na prvý pohľad to vyzerá nádejne. A je to plán, niekto nad ním rozmýšľal, sú ochotní prispôsobovať sa situácii za pochodu.

Bolo by úžasné, keby to fungovalo. Deti sú cool, akurát nie zrovna vtedy, keď sa majú učiť a zároveň majú rodičia pracovať. A ako sme videli na jar, chýbajúci kontakt so živými rovesníkmi má neblahý dopad na všetky vekové kategórie, ale na tie detské obzvlášť. Takže ja veľmi chcem, aby (moje) deti mohli do školy chodiť. ****, to je ten hlavný dôvod, prečo som bola ochotná sa sem zase presťahovať.  

Ale bojím sa, že sa tie školy otvoria len nakrátko. Že všetky tieto plány a snahy budú nanič, keď prídu prví chorí. A oni prídu. V niektorých školách školský rok začal už tento týždeň a prvé prípady nenechali na seba dlho čakať. Áno, študenti sa asi miešali viac, ako sa budú u nás, áno, zjavne nemali povinné rúška, áno, v Georgii momentálne prípady pribúdajú rýchlejšie ako v New Jersey. Takže snáď naše prvé prípady nebudú hneď v prvý týždeň, ako školy otvoria. Ale je len otázka času, kedy budú, lebo medzištátny pohyb obmedzený nie je, karanténa po príchode je síce prikázaná ale nie strážená a ľudia sa tu miešajú.

A áno, school district má aj vypracované pravidlá, ktoré kontakty v takom prípade majú ostať doma, procedúry, kto kedy a ako sa môže naspäť vrátiť do školy, kto to bude mať celé na starosti… Ale v praxi? Keď ochorie jeden matikár, ktorý v kritické dni odučil 4 triedy po 25 žiakov? A z nich povedzme dvaja budú mať pozitívny test? (A vediac, ako vyzerá miera false negatives PCR testov?) Nejako sa to utrasie, a potom sa to stane znovu, tentokrát má pozitívny test polovica žiakov a žiačok jednej triedy. Ostanú doma všetci učitelia, čo ich učili? Kto bude potom osobne učiť ostatných žiakov, ktorí sedia v iných triedach? Ak majú mať učiteľov cez počítač a nemať kontakt navzájom, majú byť v škole? A tá jedna school nurse, ako stihne robiť všetok contact tracing popri svojej normálnej práci? Po troch iteráciách tohto tu, bude sa všetkým chcieť aj štvrtýkrát, keď nezanedbateľná časť času, keď sú spolu v škole, je venovaná opatreniam a obmedzeniam, aby výuka prebiehala aspoň nejako? A mali by? Voči učiteľom a ostatným zamestnancom sa mi to zdá veľmi nefér.

Rodičia (ktorí môžu) zvažujú aj iné možnosti. (V miestnych novinách som už videla inzerát, že sa hľadá učiteľ/ka pre pod so štyrmi deťmi). Ale to nie je riešenie pre všetkých. A nie je to ani úplne dobré riešenie. Najsmutnejšie na tom celom je, že nebolo treba “až tak veľa”. Povedať si ako krajina, že “obetujeme leto”, aby veľa ďalších ľudí nezomieralo zbytočne a aby mohli ísť deti na jeseň do školy. V každom momente sú USA zhruba šesť týždňov od potlačenia pandémie. Ale to je nepriechodné.

A tak o pár týždňov začne experiment a ja síce veľmi chcem (a potrebujem), aby deti do školy išli, ale zároveň sa mi zdá úplne nesprávne ich tam poslať. Now what? 

PS Middle school zvykla v septembri organizovať Stokes trip – taký team building pre prichádzajúcich šiestakov v Stokes state forest, kde sme boli včera na výlete. Akcia ešte stále nie je zrušená, ale tiež nerozumiem, ako si to predstavujú, keď jej cieľom malo byť byť spolu, nadväzovať kontakty a mať spoločné zážitky – pre 150 detí. (Vo veľkom tábore v Geogii, ktorý vyžadoval aj od detí aj od vedúcich negatívny výsledok testu pri nástupe, sa covid rozšíril rýchlo.)

Nová škola

So školou sme komunikovali dopredu, ja cez e-maily, Mišo ich bol s dokladmi dvakrát pozrieť aj osobne, takže keď sme prišli, deti mohli rovno nastúpiť.

Spolužiakov a spolužiačok v triedach majú viac, ako boli zvyknutí (Kubo 22 oproti 10 a Kika 19 oproti 15) a privítali ich veľmi milo. Kika dostala od pani učiteľky v prvý deň aj takýto list a celkom ju to pobavilo:

Škola má aj ESL (angličtina ako druhý jazyk) program. Tam deti trochu otestovali, prebrali to s ich triednymi učiteľkami a povedali, že Kika rozumie a hovorí dostatočne na to, aby bola celé vyučovanie vo svojej triede. Kubo bude mávať jednu ESL hodinu denne. Oboje nás potešilo – to že Kika sa prakticky od začiatku vedela zapájať a aj to, že Kubo nebol beznádejne stratený. (Vyzerá, že jazykovka Gabby v Žiline bola dobrá voľba.) 

Veľa vecí je iných, niektoré sú zvláštne, ale zatiaľ obaja vyzerajú spokojne. Ja sa mám budúci týždeň znovu stretnúť s oboma učiteľkami (videli sme sa krátko v prvý deň ráno) a porozprávať sa, že aké sú ich dojmy. 

Kika končí prvý stupeň

Nie je to až tak dávno, čo sme ju vyprevádzali do prvej triedy. Po prvom mesiaci prestúpila k pani učiteľke Hodásovej a v jej triede bola štyri roky. Tejto pani učiteľke patrí aj veľká vďaka za to, že Kika stále chodí do školy rada a teší sa na školu aj cez prázdniny.

Posledné vysvedčenie nedostávali v škole, ale na spoločnej guláške aj s pani vychovávateľkou a rodičmi na chate:

Prvák

Tak už máme obe deti školopovinné. Triedy majú vedľa seba a plánujú spolu piknikovať cez veľké prestávky. Uvidíme, ako dlho im to vydrží. 

Večerné čítanie, finišujeme Muflóna Ancijáša. “Jazda do nemocnice trvala tak dlho, že sa pacient uzdravil, kým tam prišli”.

Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Víkendové surfovanie

baktérie a antibiotiká: (strašidelné na tom je to, že im celkom dlho trvá prekročiť tú prvú bariéru, ale potom to už ide rýchlo)

You’re seeing evolution in action. You’re watching living things facing down new challenges, dying, competing, thriving, invading, and adapting — all in a two-minute movie.

globálne otepľovanie – výborná infografika (After setting your car on fire: listen, your car’s temperature has changed before)

Ďeťom škola často nedáva zmysel

Snažíme sa školy dostať do stavu, keď už nebudú čakať na to, čo im my povieme, a potom to splnia. Ale niekedy dosť dlho bezradne stoja, hovoria si: „Čo máme robiť, nevieme.“ Na to im hovoríme, že my o tom vieme ešte menej. Keď túto fázu prekonáme, tak sa učitelia začnú cítiť oveľa lepšie, akoby mali splnomocnenie rozhodovať o ich živote. Princíp autonómie je v našej kultúre veľmi dôležitý.

Peter Wells has his knives out – recenzent recenzovaný

kedy sa majú ženy vrátiť z materskej?

“Keď sa na to žena cíti. Zo zdravotného hľadiska je to individuálne, niektoré ženy sa po pôrode cítia fit hneď, iné po niekoľkých mesiacoch či rokoch. Z hľadiska starostlivosti o dieťa je to tiež na individuálnom rozhodnutí rodičov,“ hovorí Zuzana Lafférsová z občianskeho združenia Ženské kruhy.

Upozorňuje, že predstava, že žena doma nepracuje, keď ostane s dieťaťom, je nesprávna. „Neprestáva pracovať, veď starostlivosť o dieťa a domácnosť je práca ako každá iná, ak by ju vykonával niekto iný ako rodičia, museli by si na ňu niekoho zaplatiť,“ hovorí.

Ak sa niekto pýta, aký čas je primeraný na to, aby sa žena vrátila po pôrode do práce, mali by sa pýtať podľa nej aj na to, aký je primeraný čas pre otca, aby bol po pôrode doma. „Prečo sa na otcov nikto nepýta? Otec dieťaťa sa mimo dojčenia vie predsa o dieťa tiež plnohodnotne postarať,“ hovorí.

„Od žiadneho muža, a už vôbec nie muža s lukratívnym zamestnaním a vysokým sociálnym statusom, sa v našej spoločnosti neočakáva, že keď sa mu narodí dieťa, nechá svoju prácu a príjem na tri roky tak. Muži jednoducho môžu mať aj kariéru, aj rodinu, ale ženy si stále musia vyberať jedno alebo druhé, alebo musia veľmi tvrdo pracovať na tom, aby mohli mať oboje,“ pridáva sa Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť.

Ťažkosti s predstavou muža na trojročnej rodičovskej dovolenke však môžu podľa nej súvisieť aj s tým, aký nízky status sa u nás vo všeobecnosti prisudzuje starostlivosti o deti. Odráža sa to napríklad aj v príjmoch učiteliek v materských školách, alebo vo výške spomínaného rodičovského príspevku.

Vanda Michalková: Keď leziem, nepozerám sa dolu – túto mladú dámu sme mali v lete na matematickom tábore

Just because you can fight, doesn’t mean you should have to

google mapa Stredozeme

Ako snívať? S odvahou, pokorou a rozumom

Random facts o Kikinej škole

– Namiesto ranného zvonenia im hrá Europe: The final countdown.

– Kika po mesiaci zmenila triedu.

– Včera nemali klasické vyučovanie ale jesenné tvorivé dielne a tu sú výtvory:

IMG_0050

– Dnes boli v knižnici na besede o dinosauroch (cez víkend sme mali rodinnú úlohu, v rámci ktorej Kika najprv odhadovala odpovede na otázky typu Koľko mal hadrosaurus zubov? a potom sme mali zisťovať skutočné odpovede na internete) a Kika, ktorá je už pár mesiacov hrdá držiteľka čitateľského preukazu, samozrejme doniesla knižku o dinosauroch.

– Učia sa písať tlačené písmená, písané vraj priberú v druhom polroku.

– Kika sa prihlásila na tri poobedné krúžky, ktoré bežia v rámci družiny: judo, varenie a výtvarná kreativita. Na to judo tak nejako bez toho, aby o tom rodičia vedeli (lebo v oficiálnom zozname, ktorý sa dostal domov, ani nebolo). A výtvarná je náhrada za lego krúžok, ktorý sa zrušil. Na varení zatiaľ uvarili šalát. Najbližšie vraj bude polievka.

– V triede ich je 13 a lavice vrátane učiteľskej katedry majú usporiadané do kruhu.

– Dvakrát do týždňa majú angličtinu, raz informatiku (za počítačmi; zatiaľ neviem, čo tam robia).

– Deti si navzájom dávajú vypracovávať rôzne papiere s úlohami a potom si ich navzájom opravujú.

– Čo je naozaj nanič, je úzka sídlisková cesta s autami po oboch stranách a parkovanie pri škole. Tam je len otázka času, kedy do niekoho ťuknem alebo niekto do nás. Ale okrem toho je spokojné aj dieťa aj rodičia.

Kika prváčka

Kika nám začala chodiť do prvej triedy. Má pána učiteľa, 17 spolužiakov a zatiaľ ohromné nadšenie – dúfam, že jej vydrží čo najdlhšie a veľmi si prajem, nech jej tam je dobre.
IMG_0509Nie je to úplne ideálny set-up, lebo školu nemáme v pešej vzdialenosti. Ale už sme našli aj iných rodičov, ktorí bývajú pomerne blízko nás, ktorí z rovnakých dôvodov namiesto spádovej školy zvolili túto, tak si hovorím, že hádam nie sme úplne strelení, že sme sa na takéto dali. A ja to mám po ceste na fakultu. Takže baby v našej rodine dochádzajú a chlapi chodia pešo.

Čas ukáže, či to bol dobrý nápad.

PS “Mami, a dnes sme sa učili, že Ty máš toľko krvi, koľko je v piatich krabiciach mlieka a ja mám asi toľko, koľko je v troch.” “A to je veľa či málo?” “No, to je akurát.”