Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Víkendové surfovanie

baktérie a antibiotiká: (strašidelné na tom je to, že im celkom dlho trvá prekročiť tú prvú bariéru, ale potom to už ide rýchlo)

You’re seeing evolution in action. You’re watching living things facing down new challenges, dying, competing, thriving, invading, and adapting — all in a two-minute movie.

globálne otepľovanie – výborná infografika (After setting your car on fire: listen, your car’s temperature has changed before)

Ďeťom škola často nedáva zmysel

Snažíme sa školy dostať do stavu, keď už nebudú čakať na to, čo im my povieme, a potom to splnia. Ale niekedy dosť dlho bezradne stoja, hovoria si: „Čo máme robiť, nevieme.“ Na to im hovoríme, že my o tom vieme ešte menej. Keď túto fázu prekonáme, tak sa učitelia začnú cítiť oveľa lepšie, akoby mali splnomocnenie rozhodovať o ich živote. Princíp autonómie je v našej kultúre veľmi dôležitý.

Peter Wells has his knives out – recenzent recenzovaný

kedy sa majú ženy vrátiť z materskej?

“Keď sa na to žena cíti. Zo zdravotného hľadiska je to individuálne, niektoré ženy sa po pôrode cítia fit hneď, iné po niekoľkých mesiacoch či rokoch. Z hľadiska starostlivosti o dieťa je to tiež na individuálnom rozhodnutí rodičov,“ hovorí Zuzana Lafférsová z občianskeho združenia Ženské kruhy.

Upozorňuje, že predstava, že žena doma nepracuje, keď ostane s dieťaťom, je nesprávna. „Neprestáva pracovať, veď starostlivosť o dieťa a domácnosť je práca ako každá iná, ak by ju vykonával niekto iný ako rodičia, museli by si na ňu niekoho zaplatiť,“ hovorí.

Ak sa niekto pýta, aký čas je primeraný na to, aby sa žena vrátila po pôrode do práce, mali by sa pýtať podľa nej aj na to, aký je primeraný čas pre otca, aby bol po pôrode doma. „Prečo sa na otcov nikto nepýta? Otec dieťaťa sa mimo dojčenia vie predsa o dieťa tiež plnohodnotne postarať,“ hovorí.

„Od žiadneho muža, a už vôbec nie muža s lukratívnym zamestnaním a vysokým sociálnym statusom, sa v našej spoločnosti neočakáva, že keď sa mu narodí dieťa, nechá svoju prácu a príjem na tri roky tak. Muži jednoducho môžu mať aj kariéru, aj rodinu, ale ženy si stále musia vyberať jedno alebo druhé, alebo musia veľmi tvrdo pracovať na tom, aby mohli mať oboje,“ pridáva sa Debrecéniová zo združenia Občan, demokracia a zodpovednosť.

Ťažkosti s predstavou muža na trojročnej rodičovskej dovolenke však môžu podľa nej súvisieť aj s tým, aký nízky status sa u nás vo všeobecnosti prisudzuje starostlivosti o deti. Odráža sa to napríklad aj v príjmoch učiteliek v materských školách, alebo vo výške spomínaného rodičovského príspevku.

Vanda Michalková: Keď leziem, nepozerám sa dolu – túto mladú dámu sme mali v lete na matematickom tábore

Just because you can fight, doesn’t mean you should have to

google mapa Stredozeme

Ako snívať? S odvahou, pokorou a rozumom

Random facts o Kikinej škole

– Namiesto ranného zvonenia im hrá Europe: The final countdown.

– Kika po mesiaci zmenila triedu.

– Včera nemali klasické vyučovanie ale jesenné tvorivé dielne a tu sú výtvory:

IMG_0050

– Dnes boli v knižnici na besede o dinosauroch (cez víkend sme mali rodinnú úlohu, v rámci ktorej Kika najprv odhadovala odpovede na otázky typu Koľko mal hadrosaurus zubov? a potom sme mali zisťovať skutočné odpovede na internete) a Kika, ktorá je už pár mesiacov hrdá držiteľka čitateľského preukazu, samozrejme doniesla knižku o dinosauroch.

– Učia sa písať tlačené písmená, písané vraj priberú v druhom polroku.

– Kika sa prihlásila na tri poobedné krúžky, ktoré bežia v rámci družiny: judo, varenie a výtvarná kreativita. Na to judo tak nejako bez toho, aby o tom rodičia vedeli (lebo v oficiálnom zozname, ktorý sa dostal domov, ani nebolo). A výtvarná je náhrada za lego krúžok, ktorý sa zrušil. Na varení zatiaľ uvarili šalát. Najbližšie vraj bude polievka.

– V triede ich je 13 a lavice vrátane učiteľskej katedry majú usporiadané do kruhu.

– Dvakrát do týždňa majú angličtinu, raz informatiku (za počítačmi; zatiaľ neviem, čo tam robia).

– Deti si navzájom dávajú vypracovávať rôzne papiere s úlohami a potom si ich navzájom opravujú.

– Čo je naozaj nanič, je úzka sídlisková cesta s autami po oboch stranách a parkovanie pri škole. Tam je len otázka času, kedy do niekoho ťuknem alebo niekto do nás. Ale okrem toho je spokojné aj dieťa aj rodičia.

Kika prváčka

Kika nám začala chodiť do prvej triedy. Má pána učiteľa, 17 spolužiakov a zatiaľ ohromné nadšenie – dúfam, že jej vydrží čo najdlhšie a veľmi si prajem, nech jej tam je dobre.
IMG_0509Nie je to úplne ideálny set-up, lebo školu nemáme v pešej vzdialenosti. Ale už sme našli aj iných rodičov, ktorí bývajú pomerne blízko nás, ktorí z rovnakých dôvodov namiesto spádovej školy zvolili túto, tak si hovorím, že hádam nie sme úplne strelení, že sme sa na takéto dali. A ja to mám po ceste na fakultu. Takže baby v našej rodine dochádzajú a chlapi chodia pešo.

Čas ukáže, či to bol dobrý nápad.

PS “Mami, a dnes sme sa učili, že Ty máš toľko krvi, koľko je v piatich krabiciach mlieka a ja mám asi toľko, koľko je v troch.” “A to je veľa či málo?” “No, to je akurát.”

Letí, letí, čas letí

Už od septembra sa chystám napísať aspoň kúsok o tom, ako sa mláďatám darí, čo všetci porábame, ako žijeme… ale stále nie a nie sa k tomu dostať. Takže asi nikoho neprekvapím, keď poviem, že sa máme celkom rušno.

Kika a Kubo chodia obaja do tej istej škôlky, ktorú máme kúsok pešo od domu. Ideálna situácia, ktorú sa snažíme vychutnať si, kým trvá. Nebude to dlho, pretože Kika od budúceho septembra pôjde do školy a aj keď ešte zatiaľ nevieme do ktorej, už teraz je takmer isté, že to nebude ani jedna z tých dvoch, do ktorých by od nás mohla chodiť po svojich. Kubinov nástup do škôlky bol úplne bezproblémový, už to tam poznal z toho, ako sme chodili spolu pre Kiku a aj jeho už učiteľky poznali po mene. Takže nemal pocit, že začína niečo drasticky nové. Nechodia síce do tej istej triedy, ale stretávajú sa tam občas (keď majú divadlo, poobede, keď sa združujú triedy), a veľkým zážitkom boli minulotýždňové jesenné prázdniny, lebo škôlka mala obmedzenú prevádzku a tak boli spolu v jednej triede obidva dni.

Kika má priamo v škôlke zumbu (= jašenie s muzikou a občasným pokrikom “zumba”) a chodí aj na rozmýšľací-matematický krúžok na Záriečie. Keď je Mišo preč, tak ideme na Záriečie aj s Kubom. Kým bolo pekne a svetlo, tak sa počas krúžku hrával vonku na ihrisku, ale minule už bola tma a zima, tak sme vyskúšali tvorivú dielňu, ktorú tam majú. Určite to nebolo poslednýkrát.

A obaja spolu chodia ešte na športovú prípravku. S tou prípravkou to bolo náročné. Do tejto telocvične sme pred dvoma rokmi chodili na cvičenia rodičov s deťmi, boli sme veľmi spokojní, ale vtedy ešte športovú prípravku nemali a ku nám sa nedostala informácia, že ju otvorili. Minulý rok sme to nejako zanedbali, ale koncom tohto leta sme si povedali, že už musíme niečo nájsť, lebo Kubo je vyslovene živý a potrebuje sa vybehať a Kika stále bojuje s hrubou motorikou, veľmi jej prospieva skupinové cvičenie a tá polhodinka zumby za týždeň je málo. Bolo treba tri iterácie, aby sme nakoniec zakončili tam, kde nám už pred dvoma rokmi bolo dobre…

Škôlka ešte ponúka aj plávanie, ale tam nám teraz nechodí nikto. Minulý rok Kika chvíľu chodila, ale potom už nechcela (“keď tá teta chce, aby som bez kolesa plávala za tými hračkami a mňa tá voda tak nedrží”) a učiteľka povedala, že nechce ani vojsť do bazéna. Tak sme to stopli a začali viac chodiť  plávať všetci štyria spolu (viac u nás znamená 1-2krát za mesiac; a osvedčilo sa nám tu – dospelí si síce nezaplávajú a šatne majú mizerne riešené, ale je tam voda akurát pre deti a nie je tam nikdy nátresk). Kike sa to páči viac ako škôlkárske plávanie. Kubo? Ten je ako ryba. Jeho nerozhodí, keď je dolu hlavou do pol pása vo vode a trčia mu iba nohy. Skáče, metá sa na všetky strany, rehoce sa. Ten si podľa mňa onedlho zapláva aj sám. A jeho by sme na to škôlkárske plávanie veľmi radi dali, ale bolo nám povedané, že až budúci rok, lebo prváčikov neberú. Tak si musí počkať.

A obaja rastú. Kubo sa ešte nedávno postojačky zmestil pod barový pultík, čo máme doma, teraz si už oškiera hlavu. Keď je hore, tak je to riadny šibal. Jedine keď spí, tak ešte vyzerá ako bábo (cesta domov z výletu, ktorý ho zmohol, historickým vláčikom):vo vlaku

Kika stále všetko komentuje a nad všetkým špekuluje. A už je presne v tom veku, keď si treba trochu dávať pozor, čo hovoríme, lebo jednak nikdy nie je jasné, ku komu sa daná informácia dostane a ani to, že v akej forme po všetkých tých transformáciách, ktoré sa dejú v jej hlave. Veľmi rada spieva a v škôlke na besiedke pre starých rodičov ju bolo najviac počuť:besiedka

A veľkáči? Mišo občas lietava do Berlína, Bukurešti a Ankary. Teraz sa črtá nejaký Kazachstan (ale ak tomu správne rozumiem, tak až od budúceho roka). Častejšie, než sa mu páči, má pocit, že ide hlavou proti múru, väčšinou to berie celkom s humorom. Naposledy dnes, keď riešil nabúrané dvere na aute. Jááj, to som nespomínala. Máme nabúrané pravé predné dvere na aute. Kika by vám hneď porozprávala s patričnou gestikuláciou “tato cúval z garáže takto a tá červená škoda cúvala v jednosmerke takto a potom do nás nabúrala a potom sme čakali a tato si dal takú vestu ako máme my, keď sme v škôlke predná služba a potom prišli policajti a teraz máme auto v oprave”. Nikomu sa nič nestalo, auto bolo stále pojazdné, ale dvere bolo treba vymeniť. Čo znamená opletačky so znalcom, s poisťovňou, so servisom, ktorý si naúčtoval viac ako znalec odhadol a auto nevráti, kým to poisťovňa nepreplatí.

A my máme deadline budúci utorok, kedy by some na ňom chceli odfrčať preč. Aha, to som tiež nespomínala. Ideme na chvíľu vypnúť. Úplne od všetkého. Pre mňa to bude taký posledný hlboký nádych pred záverečným šprintom (maratónom?). Na konci apríla mám odovzdať dizertačku a už teraz vidno, že to písanie nebude práve zábava. Obzvlášť po tom, čo som bola minulý týždeň sfúknutá na prezentačných dňoch doktorandov, že to čo robím teda ale naozaj nie je výskum.

Okrem toho, že nerobím výskum, ešte robím kadečo iné. V škole som napríklad mala prípravnú prednášku pre stredoškolákov k matematickej olympiáde (ak poznáte nejakých stredoškolákov v okolí Žiliny, ktorých by takáto informácia zaujala, tak im dajte vedieť, lebo kolegovia ešte spravia dve ďalšie), v Labyrinte pomohla zorganizovať prednášku o bondingu, prekladala oficiálne titulky k filmu, ktorý nedávno získal ocenenie na festivale v Prahe, podala na konci septembra grant, na ktorého výsledok s palcami v pästiach čakáme… a tak. Hýbať sa snažím dvakrát do týždňa, ale nie vždy to vyjde. Raz chodím na Body Beat tréning (chodievala som na vonkajšie, ale teraz keď sa už ochladilo a je skoršie tma, tak chodím do divadla) a raz na plaváreň.

Ale takmer nečítam. 🙁 To, že prakticky nepozeráme telku (ktorú teda stále nemáme – občasný film si pozrieme na počítači, alebo ak sa zadarí požičať projektor, tak na stene) mi nevadí, ale to, že poslednú knihu (ak nerátam čítanie s deťmi pred spaním a to čo čítam v škole) som prečítala cez leto, ma škrie. A ešte viac to, že nie je veľmi predpoklad, že by sa to nejako v najbližších mesiacoch zmenilo. Okrem tej dovolenky čo nás čaká, ale tam tiež budú iné veci na práci a limitovaná hmotnosť batožiny (čítačka to istí).

Ono to tak síce možno nevyzerá, ale v poslednej dobe čoraz viac vecí odmietam. Posielam (slušne) ľudí do hája. Nesľubujem, že “keď budem mať čas, tak … spravím”. Zistila som, že omnoho lepšie fungujem s filozofiou “complete or kill”. Buď to fakt idem robiť a vtedy to treba robiť naplno, bez zbytočných odkladov a až kým to nie je urobené. Alebo sa dopredu rozhodnúť, že toto už nie a bez milosti to stopnúť (alebo ani nezačať). Dobre, priznávam, nie úplne vždy sa mi to takto podarí, ale lepší sa to. A nájde sa aj čas na návštevy kamarátov a rodiny, oslavu skončených kolegov (tu, vrelo odporúčam hlavne piatkové večery), koláče na rôzne príležitosti a víkendové výlety. Máme sa fajn.

Toľko ku mesiace starým novinkám.  Asi to bol skôr taký brain dump/snapshot súčasného stavu pre mňa do budúcnosti, ale aj tak…

Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Od septembra zase do školy

Prijatá

Víkendové surfovanie

ak toto nie je znásilnenie, tak to je nejaká nová vec, čo sa na znásilnenie tak veľmi podobá, že sa takmer nedajú rozlíšiť

ako zabrániť tomu, aby novinári neprekrúcali vedecké objavy

prečo sú fínske školy úspešné

čo robiť so sexistickými inzerátmi

a na záver ešte citát z knihy od Iny May Gaskin: Birth Matters (dvojzmyselný názov, ktorý znamená ‘Na pôrode záleží’ a ‘O pôrodoch’)

Prečo ľudia v našej spoločnosti nevidia, ako môže vyzerať extatický pôrod? Myslím, že by ženám prospelo, keby vedeli, že aj také niečo je možné. Koniec koncov, kto nevidel, neuverí… Ak je v poriadku, aby malé deti v USA pozerali každý deň v čase večere v televízii reklamy, ktoré hovoria veci ako ‘Ak vaša erekcia bude trvať dlhšie ako 4 hodiny, poraďte sa so svojím lekárom’ tak sa mi zdá, že mysle týchto detí by neboli príliš zjazvené, keby videli ako vychádza dieťa zo ženského tela.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...