Víkendové surfovanie

málo ale o to zaujímavejšie:

analýza seba samého – Stephen Wolfram, zakladateľ Wolfram|Alpha, analyzuje dáta, ktoré o sebe nazbieral; fascinujúce

One day I’m sure everyone will routinely collect all sorts of data about themselves. But because I’ve been interested in data for a very long time, I started doing this long ago. I actually assumed lots of other people were doing it too, but apparently they were not. And so now I have what is probably one of the world’s largest collections of personal data.

už nechcem byť feministka

Most of all, I am tired of knowing. Knowing that my eyes have been opened, and that what has been seen cannot be unseen. I am tired of knowing it, when I see something that is wrong. I am tired of knowing that only speaking out can change it. I am tired of knowing exactly how hard and scary it can be to do so.  I am tired of knowing that if I am not careful, the fight will eat up my hope and strength, and leave me only with bitterness. I am tired of knowing that I can never turn back to not knowing. I am tired of knowing that despite my fears and exhaustion, I am a feminist.

dvaja HIV pacienti po transplantácii bez vírusu. Mohla by to byť cesta k liečbe?

One patient is HIV-free two years later, and the other is seemingly uninfected three-and-a-half years later.
“They still have no detectable HIV DNA in their T-cells,” Kuritzkes said. In fact, doctors can’t find any trace of HIV in their bodies — not in their blood plasma, not when they grow cells in the lab dishes, not by the most sensitive tests.
Can the patients be told they are cured?
“We’re being very careful not to do that,” Kuritzkes said.

lekcia plávania:

slony

a ešte niečo na pobavenie

American Museum of Natural History

V nedeľu sme sa boli po dlhej dobe znovu pozrieť do American Museum of Natural History (zopár obrázkov z prechádzajúcich návštev tu). Hneď ako sme prišli, sme zakotvili v planetáriu v kine. Odkedy sme tam boli naposledy, vymenili totiž film Cosmic Collisions za nový – Journey to the Stars.

Načasovanie bolo dokonalé, lebo Kubo zaspal do minúty po tom, ako sme vošli do kupolovitého kina – premieta sa na pologuľu nad hlavami divákov. Jedno ucho mal opreté o mňa, druhé som mu zakryla rukou. Kika začala na vlastnom sedadle a skončila u Miša na kolenách, ale sledovala tie svetielka pozorne.

Po filme sme išli obzrieť to, kvôli čomu Kika prišla – velerybu a slony (čím väčšie zviera, tým má u nej väčší úspech?). Niekoľkokrát sme obkrúžili Hall of Ocean Life, potom sme sa presunuli ku slonom a diorámam, a odtiaľ sme sa museli vrátiť skontrolovať, či tam ešte je “ten blú jeul”.

Keď okolo druhej obidvaja zaspali (normálne Kika sa už nevozí v kočíku, ale v takýchto výnimočných prípadoch Kuba podsadne), išli sme sa von naobedovať, lebo bufet v múzeu je jedna z mála vecí, ktoré nás tam nenadchýňajú. Kika síce prespala šalát, ale zobudila sa presne, keď nám doniesli hlavné jedlo. Toto dieťa neostane hladné. Minule na detskom ihrisku si išla od neznámeho chlapíka vypýtať krekry, ktoré práve vybalil pre svoje ratolesti. Ten sa na mňa pozrel, že či jej môže dať. Tak som povedala, že hej a hneď aj dodala, že aj my jej niekedy dávame jesť…

Keď sme sa vrátili, tak sme chceli ísť ešte do Discovery Room pre deti, ale ukázalo sa, že tam sme to organizačne nezvládli s časenkami. Tak sme si aspoň pozreli výstavu fotiek Inca Road a zamierili domov. Ako už tradične, cesta z Manhattanu nám trvala o kus dlhšie ako cesta dnu, ale Kubo ju prespal a Kika spomínala na slony, takže to nevadilo.

Iba dva mínusy: poplatok za parkovanie (ale nad hromadnou dopravou sme v tomto prípade ani neuvažovali) a problém fotiť (pod morom a pri diorámach je šero a plus voľných rúk bolo takmer stále málo).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...