Ešte pár jesenných

Blatistý výlet na Lietavský hrad.

U jedných starých rodičov trénujeme na vianoce.

U druhého starého otca futbal.

Vrstvy (winter is coming)

Dnes cestou z juhu na sever:

Rozhľadňa a orloj v Starej Bystrici

Na dnešný výlet sme sa pobrali smerom na sever, do kraja dubákov. Do Starej Bystrice sa nám podarilo prísť presne na odbíjanie orloja. Dnes som ho videla druhýkrát a po vysvetlení miestnej tety som dokonca zbadala aj náznaky sochy, ktorú vraj tvorí celá strecha.

Od orloja potom po žltej značke na rozhľadňu. Značené to nebolo nejako extra dobre, ale zase, keď viete, na ktorý kopec máte vyliezť, tak sa to dá aj s chýbajúcimi značkami. Výhľad bol pekný, desiata dobrá a všetko spolu 10km. Deti mali dosť, ale to im nebránilo, aby sa na konci ešte nevybrali aj na detské ihrisko.

Jasná

Predtým aj potom zúrili horúčavy, ale na Jasnú sme vychytali práve ten týždeň, keď bolo chladno a trochu pršalo. Našťastie nie v kuse, takže sme sa mohli túlať.

Na Chopku boli iba dospeláci (Mišo dvakrát), ktorí si to boli schopní sami vyšlapať, lebo sa nám nechcelo platiť Ja a Ty ceny za lanovku. Neboli sme ani zďaleka jediní a niektorí na Chopok vytlačili dokonca aj bicykle. A cestou dole sme asi v troch štvrtinách cesty stretli dvoch oteckov so šiestimi deťmi, z ktorých najstaršie bolo menšie ako Kika (dve najmladšie sa niesli na chrbtoch)… pripomínalo to film S tebou mě baví svět.

Naši dvaja malí turisti pochodili o kus viac ako minulý rok (najväčší okruh bol asi Biela púť -> Záhradky -> Priehyba -> Biela púť), ale odhadli sme to tak, že na peší Chopok si ešte počkajú.

A anglické nápisy? Oproti minulému roku sa mierne vylepšili, ale stále sme nachádzali zaujímavé perly. Najlepšie boli nejaké mäsové závitky v keli – in the tusk.

ps Draka presťahovali o poschodie vyššie – z Priehyby na Chopok.

Archeoskanzen Havránok

Tam sme pár dní jedno leto (asi 2002, ale nie som si úplne istá) pomáhali s Mišom pri vykopávkach na hradisku a vylepšovaní modelových domčekov. Spali sme buď v stane alebo úplne vonku alebo v vnútri v tom najväčšom domčeku. Teraz sme sa tam vrátili po rokoch na výlet a zistili, že každý si pamätáme niečo iné. Veľmi zaujímavé.

Habakuky

O Habakukoch sme vedeli už zopár rokov. Tento rok v apríli sme sa dokonca vyskytovali v Banskej Bystrici a mysleli, že tam zavítame, ale ukázalo sa, že Dobšinského rozprávkový svet funguje iba cez leto, tak sme si museli ešte počkať. Predvčerom bol však už ten správny čas a my sme išli pozerať strašidlá.

Ako sa nám páčilo? Myšlienka je výborná, takýchto miest by na Slovensku malo a mohlo byť o kus viac. Ale majú aj veľa múch:
– vysoké vstupné – nezdá sa mi primerané na to, čo ponúkajú
– málo využité možnosti – kopa malých domčekov, v jednom sme našli kováča kuť podkovu, v jednom zvončekára vyrábať zvončeky a v jednom múzeum lyží a všetky ostatné prázdne… v každom sa mohlo niečo diať. Suvenírový obchod zíval prázdnotou.
– javisko, kde sa hrajú rozprávky, má striešku, hľadisko, kde sa pečú diváci, už nie
– záchody… 4 tmavé kadibudky, nie veľmi dobre značené, ani len pani v suvenírovom obchode nevedela, kde sú… u nás si to odniesli jedny detské gaťky
– videli sme dve predstavenia, jedno bolo ok, jedno taká dosť rozpačitá improvizácia, na ktorú aj deti aj dospelí pozerali naozaj nechápavo
– strašidiel nebolo nejako veľa a občas sa prechádzali ale s deťmi komunikovali málo

Ale niečo sa nám aj páčilo:
– Martinko Klingáč nemal chybu
– mlynček na chrumky, ktorému bolo treba do uška pošuškať, čo si človek prosí a on to potom namlel… fascinujúca brigáda… takýchto vecí tam malo byť viac
– jedlo – síce nič extra, ale nebolo predražené, ako sme sa obávali, jedálny lístok nemal chybu (pozrite medzi obrázkami a skúste zistiť, čo tam vlastne varili) a servírovala nám ho Smrť

Jarmok Drienok

v sobotu

Predvianočné potulky

Na rozdiel od tých minuloročných, sme sa tentokrát túlali lokálne (ale predsalen aj kúštik medzinárodne).

Najprv bolo treba minúť Mišove voľno, ktoré sa nedalo preniesť do ďalšieho roku. Mysleli sme si, že pôjdeme pozrieť švagrovcov do Mníchova, ale potom sme vymäkli pri predstave celého dňa v aute s dvoma krpcami a neistým počasím. (Nie, nevadí nám šoférovať v daždi alebo snehu, ale vadilo by nám, keby nám to kvôli zápcham predĺžilo už aj tak dlhú cestu.) Namiesto toho sme si našli zľavový kupón a zavítali do Belianskych Tatier. Bývali sme v Tatranskej Javorine, len pár kilometrov od poľských hraníc (tu – hotel bol taký… ani nie zlý, ale ani by som ho veľmi neodporúčala). A nerobili sme nič. Len sme sa prechádzali (aj v Zakopanom, kde sme obedovali podivné sladké omelety), čľapkali v bazéne (Kubo už vie tiež plávať s kolesom) a po večeroch saunovali. Dobre padlo.

A včera bola katedrová vianočná kapustnica. Ale podobne ako guláš v septembri, ani táto sa nevarila na katedre, ale na Chate na Grúni. Kapustnicu mali výbornú, klobásy tiež, akurát tie šišky budú až v januári, keď tam prídeme lyžovať. Ale mravné ponaučenie z výletu – pred kolom kĺzajúcim sa v lese dole kopcom sa neschovávajte za strom. (Ja som si ho cestou hore ani nevšimla, taká som bola zakecaná. Museli mi ho ukázať, až keď sme schádzali dolu.)

Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

Trenčín

Fotky z víkendu u kamarátov:

A v dnešný sviatok sme sa vybrali na Lietavský hrad.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...