Zbojníčka

Na deň detí sme sa vybrali do Tatier. Po minuloročnej Téryho chate sme sa tentokrát tešili na Zbojníčku. Deti hlavne preto, že aj tam mali buchty, my s Mišom preto, že sme tam už veľmi dávno neboli. Kiku a Kuba celkom pobavilo, koľko snehu sa dá nájsť v júni a samozrejme sa to neobišlo bez malého snehuliačika. Počasie nám vyšlo, ale aj tak sme sa dolu trochu ponáhľali, lebo Mišo si chcel zapretekať okolo Štrbského plesa

Páčia sa mi takéto Tatry. Ešte pred hlavnou sezónou, nie veľmi veľa ľudí. Ak sa pritrafí, tak už pekne, ale ešte topiace sa snehy.  

Winter is coming

Čierni bratia mali pravdu. Dúfajme akurát, že spoza steny neprídu žiadni White Walkers…

My sme sa v tejto mrazivej zime brodili snehom, niektorí v ňom skoro plávali (voda ako voda), robili anjelov… Veľa sme toho nenalyžovali, ale boli sme sa párkrát sánkovať (o druhej poobede pri -15C). Najnižšiu teplotu sme na teplomeri videli -23C v sobotu o šiestej večer. V noci sme už nemerali. Počasie tak akurát na saunu (raz sme boli) alebo na odlet do teplých krajín (tíško závidíme Mirečkovi a Lenke).

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15 km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Netrpezlivo čakáme na jar

Ono to už začiatkom marca vyzeralo nádejne. Neviem, kde sa to pokašľalo, ale dnes ráno bolo zase (ako skoro celý posledný týždeň) vonku toto:

IMG_9572

Veľkú noc u nás síce neslávime ani upratovaním, ani nadmerným pečením, ani šibaním (zajtra sa chystáme vytrepať na nejaký kopec poblíž), ale v rámci vítania jari, či osláv slnovratu, či čoho, sme si predsalen ozdobili nejaké vajíčka:

kika

IMG_9558

Prvý sneh tejto zimy

Dnes ráno sme sa zobudili a vonku bielo. Kika to zobrala bez nejakého väčšieho prekvapenia, lebo už sme debatovali o farebných padajúcich listoch a jeseni a zime a snehu… Ale Kubko zmätený vykukoval a ukazoval cez okno na terasu, že čo sa to tam vonku stalo a musel to ísť hneď po raňajkách preskúmať (z minulej zimy si nepamätá nič). Chvíľu mal rešpekt, ale potom sa mu sneh zapáčil, vydupával v ňom cestičky a snažil sa ho chytať. Toto zbožňujem – pozorovať, ako sa učia a spoznávajú nové veci.

Keď som si začala myslieť, že konečne prišla jar…

… tak dnes ráno začalo snežiť.

A to sme ešte v piatok mali 20 stupňov (C). Je pravda, že cez víkend sa trochu ochladilo, ale stále bolo veľmi pekne a kamaráti nás vytiahli do neďalekej zoo (u Kiky mala najväčší úspech “oveška”). Ale keď sme sa dnes ráno zberali do telocvične a rukou som zhŕňala z bočných okien auta mokrý sneh (akosi ma nenapadlo zobrať si so sebou metličku – už som fakt naprogramovaná na jar, našťastie ho nebolo veľa a s predným a zadným oknom si poradili stierače), tak som si hovorila, že fakt dúfam, že túto zimu už naposledy.

Ale ako sa tak pozerám na predpoveď, tak v stredu si to možno zopakujem… Na porazenie. A to je podľa kalendára už oficiálne jar!

Mišo tomu hovorí biele svinstvo

Ono sa to začalo tým, že sme prišli na Slovensko a všetok sneh sa postupne rozpustil. Keď sme s Kikou odchádzali, tak všade bolo už len blatko. Lenže…

Keď odchádzal Mišo, tak akurát zmeškal veľkú snehovú metelicu v New Yorku (vyše 50cm snehu), čo malo za následok 6 extra hodín v lietadle po pristátí (bez jedla/vody/informácií, čo sa deje), cestu z letiska rovno do práce (lebo o štvrtej ráno sa mu nechcelo ešte to otočiť domov) a osvieženie manuálnych holiacich zručností (lebo kufor, v ktorom okrem väčšiny našich vianočných darčekov bol aj holiaci strojček, dorazil až o týždeň neskôr). Fajn, stane sa. Lenže…

Odvtedy tu snežilo každú chvíľu a momentálna bilancia je “lepšia” ako na Aljaške alebo v dobre “zásobenom” lyžiarskom stredisku. Naposledy včera v noci, keď nám pribudlo ďalších asi 40cm. A tak sme si povedali, že na to kašleme, zbalili sme kufor a zajtra odlietame na 10 dní do teplých krajín.

Keď padá sneh a tečie krv a slzy

Od včera rána sneží bez prestávky. Vonku je 40 cm snehu, Kikine jasle zavreli už včera na obed, moju školu dnes ráno. Vyzerá to tak, akoby Perinbaba vedela, že dnes nie som schopná fungovať a poskytla všeobecne akceptovateľný dôvod, prečo ostať zašitá doma.

 Sneh Sneh Sneh

O pol druhej v noci prišla správa, že zomrela moja starká. Nebolo to úplné prekvapenie, lebo som vedela, že sa nemá dobre, ale pripravená som na to nebola. Najviac mi je ľúto, že to je ďalší človek, ktorého som “zmeškala”. Keď sme prišli na Slovensko cez Vianoce, chceli sme za ňou aj s Kikou ísť, tešila sa na prvé pravnúča, ale kým sme mali iné návštevy, dostala porážku a išla som za ňou už bez Kiky na JISku. A tak sa teraz snažím na ňu striedavo aj myslieť aj nemyslieť. Bolí to a pritom viem, že tam je niekto, koho to bolí ešte viac.

A nemám jej ani čo povedať na útechu, lebo sama viem, že nič z toho nepomôže. A že to bude bolieť dlho. A že neviem, či to niekedy prestane…

Keď táto správa prišla, tak som bola hore. Chcela som spať, ale nedalo sa. V stredu som totiž po 18-mesačných prázdninách (ak nerátam čas po pôrode) dostala znovu menštruáciu – ak sa to tak dá nazvať, lebo na to, čo som mávala predtým sa to veľmi nepodobá. Kŕče, miestami boli porovnateľné s pôrodnými kontrakciami… a veľa krvi. Viem, že sa hovorí, že skutočný objem stratenej krvi pri menštruácii je menší ako sa pocitovo alebo na pohľad zdá, ale toto je prvý raz, keď naozaj viem, koľko tej krvi je. Divacup

Už keď som hľadala alternatívy k umelým plienkam, našla som aj alternatívy k umelým vložkám a tampónom. Látkové vložky narazili na podobnú bariéru ako látkové plienky, ale čo ma oslovilo, bol menštruačný pohárik – Divacup. A tak som pred pár týždňami jeden kúpila, lebo mi bolo jasné, že ako Kika rastie, kolobeh hormónov na seba nedá dlho čakať. Návod na použitie a internet hovoria svorne, že priemerná žena ho za 12 hodín naplní zhruba do polovice. Ja som vylievala plný každé dve až tri hodiny. A keď už nestačil ani pohárik s vložkou, použila som Kikinu plienku.

Teraz už je trochu lepšie. Ale stále sneží a aj krv aj slzy stále tečú…

Zimička už prišla

Snehový poprašokNa sanicu to rozhodne nie je, ale v sobotu nám chumelilo cely deň. Výsledkom bol iba jemný poprašok, lebo všetko sa to hneď topilo a až podvečer už bola zem studená natoľko, aby niečo aj ostalo. A tak sme vybrali zimné topánky, na prechádzke sme videli, ako začínajú predávať stromčeky a pod dverami sme si našli leták, že túto sobotu príde Santa – si vypočuť, čo chcú deti na Vianoce. (Mikuláš k nám tohto roku akosi netrafil…) Začína to naozaj vyzerať, že už sa blížia sviatky (nielen podľa kalendára).

Bratislava, New York, všetko jedno

Keď napadne 15cm snehu, obidve mestá sú v háji. Áno, je pravda, že je vonku dosť hnusne (stačil mi ranný výlet do obchodu a je mi jasné, že dnes už von ani nos nevystrčím – fujačí riadne), ale videli sme už aj horšie.

Školu nám preventívne zrušili už včera (o desiatej večer prišla aj sms aj e-mail), takže to nápadne pripomína situáciu spred roka. Až na to, že “there’s no such thing as free lunch” a už teraz je jasné, že si to nahradíme v máji namiesto jedného “reading day”. Ale inak mi to padlo veľmi dobre – aspoň môžem dokončiť to, čo som včera nestihla. Na trojdňové víkendy by som si veru vedela zvyknúť.

A čo ešte nového? Konečne po roku a pol bývania v tomto byte máme závesy! Keď sme vymenili sedačku, tak som síce dúfala, že to bude trochu skôr, ale radšej neskôr ako vôbec. Nie že by sme mali problémy s nakúkačmi (vzhľadom na to, že bývame na jedenástom poschodí a široko-ďaleko nie je iná vysoká budova… a žalúzie to istia), ale predsalen, okná, na ktorých niečo visí, vyzerajú výrazne lepšie.

Ďalšie nábytkové prírastky by mali byť polica na knihy (tá, čo máme je už dávno plná) a postieľka pre bejby. Len dúfam, že tieto sa nám podarí vybrať v nejakom zrýchlenom konaní, lebo knihy síce v pohode prečkajú porozkladané kade-tade, ale by som bola celkom rada, keby dorazila najprv postieľka a až potom bejby.  (To si zase vypočujem, keď si môj drahý toto prečíta).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...