Víkendové surfovanie

je to smutné, keď to najlepšie, čo som tento týždeň čítala o Sýrii, bolo na The Onion (pre tých, ktorí cibuľu nepoznajú: ľudia, to je satira)

magická brada:

YouTube Preview Image

not a beautiful woman - úryvky z rôznych kníh… keď sú takto jeden vedľa druhého, je to hrozné

there’s more to life than being happy

how many people are in space right now – Keď som bola malá, tak som si myslela, že keď budem dospelá, tak toto číslo bude veľmi veľké. Stovky, tisícky. A ono je to 6.

your ancestors didn’t sleep like you – veľmi zaujímavé

Red Bull fotky

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubko, rok a pol)

Toto je ďalší príspevok do pravidelnej štvrťročnej rubriky, kde píšem o tom, čo mám na drobcoch v ich momentálnom veku najradšej a najmenej rada. Viem, že v poslednom čase tu pribudlo čitateľov (čo ma veľmi teší), ktorí možno nevedia, o čo ide, a preto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí pri čítaní tohto článku dostanú chuť napísať mi, aká som frustrovaná a nešťastná matka, aby si najprv prečítali túto diskusiu. Ďakujem. 

nočné budenie – Áno, obohratá gramoplatňa, ale je to každú noc minimálne raz. Asi sme už aj zvyknutí, lebo nejako fungujeme. Ale ja už chcem zase spať až do rána. A pritom už krásne (väčšinou) zaspávaš sám aj večer, aj cez obed. Nechápem, prečo to nevieš, aj keď sa v noci zobudíš. Namiesto toho sa postavíš a začneš revať z plných pľúc.

úplná ignorácia nočníka – Ja si už nepamätám, kedy si doňho naposledy niečo spravil. Sedíš na ňom zriedka a aj to rýchlo utekáš.

kreslenie – Tvoja nová mánia. Ja som všetkými desiatimi za rozvíjanie umeleckého talentu. Zásobujem Ťa papierom a pastelkami a Ty si s nadšením čmáraš každý deň… a všetko by to bolo úžasné, keby Tvoje kresby ostávali na papieri. Ale oni ako na potvoru nie. Už sme mali pokreslený stôl, obrus, kreslá, dlážku. Snažím sa, aby si kreslil len pod dozorom, ale Tebe sa vždy podarí nejakú pastelku niekam schovať a potom sa k nej vrátiť, keď práve nedávam pozor. A ešte to, ako chceš, aby som Ti dookola kreslila lietadlo a “kal” (auto). Trochu nuda, nie? Utešuje ma to, že Kika mala tiež fázu, keď chcela iba “stlomy”, a tá časom prešla.

výbuchy hnevu – Niekedy Ťa pochytí veľká zlosť. Nie je to často (našťastie!), ale vtedy nepomôže nič, len nechať to prehrmieť.

ako vystrájaš, keď si hladný – Hrozný krik. Nerozumieš slovu “počkaj” (kým natriem chlieb/zohrejem polievku/ošúpim mandarinku…) a len vrieskaš, akoby si naozaj posledné dva týždne nejedol. Hmmm, už tretíkrát spomínam rev. Ono je asi pravda, že prvý rok sa deti učia ovládať svoje telo a pohyb a druhý rok svoje emócie a prejavy.

museli sme kúpiť nové vrece – Mali sme jedno výborné. Kika nebola prvé dieťa, čo v ňom spávalo, a používala ho asi dva roky. Potom ho Kubo používal asi rok. A vrece jednoducho odišlo. Ja som rada, keď sa veci “vypoužívajú” až do konca, ale problém je, že ešte nie si celkom zrelý na spanie pod perinou. Pár týždňov sme to skúšali, ale nás prestalo baviť niekoľkokrát za noc Ťa zakrývať a aj tak Ťa ráno nájsť odkopaného a studeného. A tak sme kúpili nové vrece.

že s Kikou nie som taký pohodový rodič ako s Tebou – Toto ma štve veľmi. Tým, že je Kika staršia, tak si na nej všetko odskúšam, zistím, čo funguje, nad čím treba mávnuť rukou a pri Tebe som od začiatku bola vo väčšej pohode. A zdá sa mi, že ten rozdiel vidno.

Hm. Tentokrát ma viac nenapadá. Možno Mišo niečo pridá.

Ideme na matrace

Kubove ležovisko a obľúbený vankúšikNie, nechystáme sa na vojnu, ale na sťahovanie.

Predali sme Kubovu postieľku (a prebaľovací pultík). Je to síce trochu zavčasu, ale nemali sme predstavu, ako dlho nám to bude trvať, a rašej nech je rýchlo preč, ako by sme sa mali stresovať, či sa to stihne, a potom ju na poslednú chvíľu vyhodiť. Bola preč za menej ako 24 hodín, odkedy som dala inzerát.

Teraz trochu pozadia. Typické americké postele vyzerajú inak, ako sme boli zvyknutí. Naspodku je kovová konštrukcia, potom box spring - akýsi drevený rám potiahnutý látkou a navrchu matrac. Túto pomerne vysokú záležitosť Mišo kúpil takmer hneď po príchode do USA (bol to jediný kus nábytku, ktorý mal, keď som po pár mesiacoch prišla za ním…  do dnešného dňa sa neviem rozhodnúť, či to bola lenivosť alebo milá dobroprajnosť, nech si môžem ja vybrať nábytok, s ktorým budem nasledujúce roky bývať…). Moja druhá reakcia bola zbaviť sa kovového rámu. On nesúhlasil, nechcel mať posteľ priamo na zemi a časom sme z miesta pod posteľou spravili úložný priestor.

Fast forward 4 roky. Iný byt, jednoročné dieťa sa len pre pár týždňami naučilo zliezať nohami dolu z našej postele. Výsledkom bolo rozrazené obočie. Krvácalo to celkom dosť, Kika sa mykala a vrieskala a bolo nemožné v tom momente zistiť rozsah škôd. Na pohotovosť sme nešli, lebo som to odhadla, že zašívať hádam nebude treba a radšej jej nerobiť zbytočnú traumu. Počkali sme, krv zaschla, ukázalo sa, že to nebolo také strašné, zahojilo sa, akurát malá jazva ostala.

Ale pozitívnym vedľajším účinkom bolo, že vtedy aj on konečne súhlasil, že železný rám musí preč z domu.

A teraz sa k nám, dvom spáčom na matraci, pridal aj Kubo. Jeho matrac sme dali do rohu, takže z dvoch strán má stenu. (Aby mu nebola zima, trochu sme ju “zaizolovali” futonom, ktorý nám ostal z nášho prvého gauča.) Z tretej strany má našu posteľ a štvrtú sme zahradili kreslom, aby neutekal. Zobral to lepšie, ako som čakala, niekedy sa dokonca smeje, keď ho tam idem dať. Cez deň si väčšinou stiahne z môjho vankúša pyžamo, zachumle sa doňho a tak sa uloží spať. Dobré je aj to, že keď sa v noci zobudí, tak nemusím vôbec vstávať, lebo ho mám na dosah.

Teraz je na rade Kika.

Prehadzovačka spiacich detí

SpíTo nie je žiadny prevratný vynález, to je moja najnovšia večerná povinnosť.

Kým som stiahla fotky z foťáku (19ks), tak som bola Kuba prevrátiť trikrát. Zásadne už spí iba na bruchu. Ale kým zaspí, tak sa, trúba malá, mrví, mrví, mrví, až sa prevráti na chrbát a potom začne vykrikovať, aby ho niekto prišiel zachrániť. (Kika mala presne inverznú fázu, keď spala iba na chrbte a točiť sa vedela iba z chrbta na bruško… chcelo by to tretie dieťa, ktoré by už hádam malo takú kombináciu spánkovej polohy a obracacích schopností, že by sme sa týmto nemuseli zaoberať…)

Aby toho nebolo málo, tak chodím prehadzovať aj ju. Stále v spánku veľa cestuje, a keď jej nakuknem do izby predtým, ako si idem ľahnúť, tak ju väčšinou nájdem ležať na perine s nohami na vankúši. Teraz to už až tak nevadí, lebo nám začali kúriť, ale ešte pred pár dňami bolo celkom fajn, ak spala zakrytá (aj keď úspešnosť bola tak 50 na 50…).

Ešte dve fotky. Nie sú síce k téme, ale aj tak.

Jamky Jamky

Ležící, spící

By ma zaujímalo, či takto spávajú všetky deti alebo len tie moje.

Ona

Ona

On

On

Druhý týždeň s Kubkom

Mišova dovolenka sa končí a spolu s ňou aj môj “babymoon”. Ale tento druhý týždeň, čo sme boli všetci spolu spolu doma, sme si tiež vychutnali.

Drobec nám rastie, čo nie je nič prekvapujúce, lebo papá statočne. Kúpanie ho zatiaľ veľmi nebaví (to ani Kiku spočiatku nebavilo… teraz je schopná hrať sa vo vode neobmedzene dlho). Má trochu “prevrátené” spanie, lebo lepšie sa mu spí cez deň ako v noci. Asi sa budeme snažiť ho trošičku držať hore, keď sa cez deň zobudí, aby si postupne nastavil biorytmus podľa svetla. Ale pozitívne je, že nám spí aj v autosedačke aj v šatke, tak sme sa už dvakrát boli prejsť aj do najbližšieho lesa.

Kika nevyzerá, že by žiarlila – aspoň nie nejako navonok. Ale so zaspávaním je to stále ťažké a s nočníkovaním sme sa vrátili úplne na začiatok (v zmysle, že všetko ide teraz do plienok). Nerobíme z toho veľkú vedu, tak hádam sa to časom zase spraví. (Nemôžem si pomôcť, ale fakt sa už teším na deň, keď jediný zadok, za ktorého utieranie budem zodpovedná, bude môj vlastný.) Pred dvoma dňami dorazil iPad, ktorý Mišo objednal a teraz má Kika novú závislosť – pexeso a kreslenie prstami sú dva favoriti. Len je pomerne náročné ju od nich potom dostať.

Ja som začala nosiť svoje netehotenské oblečenie a po počiatočných extra nafúknutých prsiach sa teraz už zmestím aj do svojich štandardných podprseniek. Konečne po bruchatých mesiacoch a prsatých dňoch som si včera prvý raz vychutnala spánok na bruchu. Stále smrdím/voniam mliekom, lebo stačí, aby malý cucal na jednej strane, mne tečie aj z tej druhej (o hodne viac ako stíhajú látkové kolieska v podprsenke absorbovať), alebo aby zaplakal, keď už pár hodín nejedol a vtedy sa mi mlieko iniciatávne spustí na obidvoch stranách. A keďže sa mi nechce tričko vymieňať každé dve hodiny, tak tu chodím taká mlieková…

Bejby nebude ležať v posteli…

(Keby náhodou niekomu ušiel môj pokus o humorný nadpis, tak nápoveda je Hriešny tanec… nutkanie vysvetľovať asi znamená, že nebol veľmi vydarený, ale lepší momentálne nemám, takže bude musieť poslúžiť).

Najprv pozadie. Keď sme kúpili Kike novú postieľku, tak sme sa trochu zabávali na tom, ako v nej čaká, keď sa zobudí, kým ju prídeme zobrať (pozostatok zo zamrežovanej postieľky, z ktorej sama vyliezť nemohla). Netrvalo dlho, kým si uvedomila, že jej vlastne nič nebráni v tom, aby z nej zliezla a tak nám ráno zhruba o siedmej chodí povedať, že už je vybúvana.

Večer (okolo 7:30) to prebiehalo tak, že jeden z nás ju uložil, chvíľu ostal buď niečo rozprávať alebo spievať, potom povedal dobrú noc a odišiel. Kika si tam ešte pre seba (pre bábiky? pre Elma zaveseného na stene?) pár minút rozprávala sama a potom zaspala. Malá odbočka – tie jej monológy boli perfektné. Akási dekompresia z celého dňa, typu… “v teocični, catch bubbles, obahok dali, pondelok pojdeme, tutut nie na zem, do nočnika, poutierať tueba, big tuee pobuchali, bejby ozpauať, tento nevie, duhy vie, keď sa zobudiš…”.

Kto, ja?Len potom jej akosi došlo, že vlastne ani večer jej nič nebráni v tom, aby z postieľky vyliezla von. Zo začiatku bolo to jej ťapi, ťapi, ťap celkom vtipné, ale vrchol bol včera, keď sme ju tam na striedačku vracali asi 10krát a potom som to vzdala a ostala tam s ňou, až kým nezaspala.

(Ešte jedna malá odbočka – začínam rozvíjať teóriu, že deti sú také zlaté preto, aby sme ich vo chvíľach ako je táto neprizabili.)

Dnes sme to skúsili len asi trikrát a potom rovno pristúpili k včerajšiemu riešeniu. Ono to v zásade netrvá dlho a nevyžaduje nejakú extra snahu – len si tam s ňou posedieť, spievať uspávanky na želanie a počkať, kým zaspí. Len mi zdá škoda, že sme prišli o to “samozaspávanie”.

National Sleep Foundation hovorí, že jedným z dôvodov, prečo sa deťom Kikinho veku môže zhoršiť spánok, je rozvoj pohybových, kognitívnych a sociálnych schopností a túžba po nezávislosti. To by vcelku sedelo. Ale tipy, ktoré ponúkajú na lepší spánok, nie sú veľmi nápomocné.

Tak som zvedavá, ako to bude pokračovať. A všetky skúsenosti s danou problematikou sú vrelo vítané v komentároch.

Prípravy na nové bábo – I diel

Toto ešte nie je článok o tom, ako sa chystáme na pôrod doma (aj keď aj ten hádam časom príde), ale o inom druhu príprav – tieto zahŕňali nakupovanie pre Kiku.

Zdalo sa nám, že jej nechceme skonfiškovať postieľku na poslednú chvíľu, a tak sme sa vybrali do Ikey a našli jej novú už teraz. Vzhľadom na naše (stále platné) plány na sťahovanie v nie príliš ďalekej budúcnosti (ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nezahŕňajú prevoz nábytku cez Atlantik) sme hľadali niečo veľmi jednoduché (a veľmi nízke).

Kika aktívne “pomáhala” pôvodnú postieľku rozobrať (zložená by neprešla cez dvere a okrem toho, aj tak by ju bolo treba časom prerobiť do vyššej polohy), preniesť do spálne a vo svojej izbe postaviť novú. Spí v nej dnes už tretiu noc (plus tri spánky cez deň) a zatiaľ sa nesťažuje (a ani raz nespadla). Akurát ešte celkom neprišla na to, ako spať “ako veľká” a dvakrát som ju už bola zachraňovať, keď príliš aktívne v spánku cestovala a skončila namačkaná priečne pri čele postele.

Zaujímavé je aj to, že aj keď teraz už môže (a vie ako!) sama zliezť, keď sa zobudí, tak sa chvíľu hrá v posteli, potom na nás zavolá (ako predtým zo starej postieľky) a až keď niekto príde, zlezie dolu.

Okrem postieľky sme kúpili jednu skrinku so šuflíkmi (lebo prebaľovací pultík skončil tiež u nás v spálni) a zopár poličiek na hračky – jednak preto, že kopa hračiek na zemi sa nám veľmi nepozdávala a druhak preto, že to bolo jedno z odporúčaní fyzioterapeutky, ktorá k nám chodí raz do týždňa (o nej tiež niekedy nabudúce), aby sa Kika hrala nielen na zemi, ale aj po stojačky pri nejakých policiach (gauči, stoličke…).

Nuž a na záver ešte trochu dekorácie. Keď vysvitlo, že nie je tej sily, ktorá by dotlačila môjho drahého k maľovaniu tohto bytu (a aj keď to možno na fotkách tak nevyzerá, tak by zúfalo bolo treba), chcela som kúpiť niečo, čo tu volajú “wall decals” – niečo ako nalepovacie farebné obrázky na stenu na zakrytie všetkých machúľ a dier po klincoch. Smola je, že v obchode, do ktorého som sa s Kikou po ne vybrala, mali iba nemožné motívy. Ale zato mali úplne jednoduché nálepky na steny s rôznymi detskými témami. Vybrala som vodnú a s Kikinou asistenciou všetko, čo bolo treba zakryť, prelepila. K tomu ešte zopár zrkadiel (tiež z Ikey) a voila. Máme výsledok.

Chýbajú už len tri veci: Chcelo by to závesy na okno (aj z estetických dôvodov, aj preto, že mám trochu obavy o spánok v lete, keď bude dlho a zavčasu svetlo), len s tými je problém, že nemáme vŕtačku a neviem, či sa dá spraviť nejaké provizórne riešenie bez nej. Ďalej by sme chceli zavesiť takú sieťku na mäkké/ľahké hračky, ktorú sme dostali na Vianoce (vidno ju položenú na tých šuflíkoch), ale opäť to asi bez vŕtačky nepôjde. A do tretice, dúfam, že sa nám podarí “odplienkovať” Kiku, kým sa dostaví nové bábo. Toto sa síce dá aj bez vŕtačky, ale tiež to nie je úplne jednoduché (aj keď na tom už pracujeme).

Takže toľko zatiaľ k prípravám.

Spánok na H

Prv než ma niekto obviní z nejakých neslušností (aj keď to bola prvá vec, ktorá napadla môjho nevyspatého manžela, keď sme sa o tom dnes ráno rozprávali), rýchlo vysvetlím.

Ono totiž Kika bola chorá. A v noci sa dosť budila (aspoň sme ju nemuseli budiť my na pravidelné lieky). Teraz už je po teplote, kašeľ a sople na ústupe, len to budenie ostalo. V noci vstávame na striedačku znovu uspávať, ale nad ránom (rozumej cca o piatej), keď toho máme plné zuby, Kika končí u nás v posteli. A je zaujímavé, že bez ohľadu na to, aká je počiatočná podmienka, ukazuje sa, že tento dynamický systém má len jedno stabilné ekvilibrium, a to je H – ja s Mišom ako nožičky a Kika naprieč atakujúc rebrá jedného z nás hlavou a druhého nohami.

Už som mala aj lepšiu masáž…

Úsmevný utorok

Niekedy toto dieťa nechápem. Napríklad keď zaspí v takejto polohe s vypučeným zadkom ako včera večer (fotka je taká vojenská, lebo som ju nechcela zobudiť bleskom).
Spí
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...