A hory odpovedali ozvenou

napísal Khaled Hosseini, martinus, bookdepository

Táto kniha je opisovaná ako “nezabudnuteľný román o hľadaní strateného kúsku seba, ktorý v sebe nosí niekto iný”. A je dobrá, veľmi dobrá. Ale nie až tak dobrá, ako Hosseiniho dve predchádzajúce knihy – Majster šarkanov a Tisíc žiarivých sĺnk.

Prečo? Hosseini píše krásne. Človek z toho má niekedy až pocit, akoby čítal poéziu a nie prózu.

No zabudnutie neprichádzalo. Pari sa vznášala, spontánne a samovoľne, na okraji Abdulláhovho videnia, kamkoľvek šiel. Bola ako prach, čo sa mu lepil na tričko. Bola v mlčaní, čo nastávalo u nich doma tak často. V tichu, čo sa nahrnulo medzi ich slová, niekedy chladné a prázdne, inokedy obťažkané všetkým, čo ostalo nevypovedané, ako mračno naplnené dažďom, čo nespadol.

Keď som bola dieťa, mali sme s otcom pravidelný večerný rituál. Len čo som dvadsaťjedenkrát odrecitovala verš Basmaly, uložil ma do postele, sadol si vedľa mňa a začal mi palcom a ukazovákom vytrhávať z hlavy zlé sny. Prechádzal mi ukazovákom z čela na sluchy, trpezlivo pátral za ušami i na zátylku a zakaždým vylúdil také „puk“ – zvuk, ako keď sa odštopľuje fľaša – s každou vytrhnutou nočnou morou, od ktorej mi očistil mozog. Zlé sny hádzal jeden po druhom do neviditeľného vreca, čo mal na kolenách, a mocne ho zaviazal. Potom začal dôkladne prečesávať vzduch a hľadať šťastné sny, ktorými by nahradil tie, čo vyhodil. Sledovala som, ako mierne napriamuje hlavu, mračí sa, oči mu blúdia sem a tam, akoby sa úporne snažil zachytiť akúsi vzdialenú melódiu. Zadržiavala som dych a čakala, kedy sa otcova tvár konečne rozostrie do úsmevu a on zaspieva: Aha, tu je jeden, zloží ruky do tvaru misky a dovolí, aby mu sen pristál na dlaniach ako kvetný lupienok pomaly, padáčikovito krúžiaci zo stromu. A potom jemne, prejemne – môj otec tvrdil, že všetky dobré veci v živote sú krehké a dajú sa ľahko stratiť – zodvihne ruky k mojej tvári, pretrie mi dlaňami po čele a vmasíruje do hlavy – šťastie.

A ak pri čítaní jeho kníh nevyroníte slzu, tak si nie som istá, či máte srdce. Ale nie je to len smutná kniha, dá sa pri nej pousmiať, sme vtiahnutí do deja zdanlivo úplne bez námahy. Koniec nie je očakávaný, ani prvoplánový, nie je to klasický happyend, ale tak to už v živote chodí…

A hory odpovedali ozvenouAle tie predchádzajúce knihy mali každá po dve hlavné postavy a okolo nich sa krútil dej. Áno, skladala sa skladačka, ale bolo to celé také nejaké… celistvé? V tejto knihe nie. Na začiatku nás chytí za dušu jedna rodina a potom zrazu skok, dívame sa zrazu na iný svet, očami úplne inej postavy. A ďalšej. A ďalšej. Áno, aj tí boli zaujímaví a áno, aj to môže byť dobré rozprávanie – viď Hru o tróny, ale tam je úplne iný rozsah a ešte stále je šanca, že jednotlivé zápletky sa dokľukatia k svojim záverom. Tu mi príbehy mnohých postáv pripadali nedokončené, neukončené, napísané zbytočne na úkor “hlavného deja”, na ktorý tým pádom neostalo až toľko priestoru.

No a potom, preklad. Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré som čítala po anglicky, túto som kúpila za vianočnú poukážku v slovenskom kníhkupectve. Okrem slovných spojení, ktoré v slovenčine znejú trochu zvláštne, ale ich anglický preklad dáva známu frázu, človek natrafí aj na zaujímavosti typu “vnútorné lekárstvo” (predpokladám, že to bolo internal medicine) a podobne. Takže prekladu veľa hviezdičiek nedávam.

tl;dr Kniha stojí za prečítanie, ale nie je to najlepšia z trojice.

Víkendové surfovanie

the gift of siblings

They’re less tailored fits than friends are. But in a family that’s succeeded at closeness, they’re more natural, better harbors. As Colt observed of his siblings, and it’s true of mine as well, they aren’t people he would have likely made an effort to know or spend time with if he’d met them at school, say, or at work. And yet a reunion with them thrills him more than a reunion with friends, who don’t make him feel that he’s “a part of a larger quilt,” he said. His brothers do.

Star Wars vs Game of Thrones – nestáva sa mi to často, ale tu som sa reálne nahlas rehotala… ale aby to bolo vtipné, treba poznať dej oboch… a asi by som mala dať aj varovanie pre tých, ktorí nie sú úplne up-to-date: spoiler alert:

got_vs_sw

hororové príbehy v dvoch vetách – niektoré sú ozaj dobré

I begin tucking him into bed and he tells me, “Daddy check for monsters under my bed.” I look underneath for his amusement and see him, another him, under the bed, staring back at me quivering and whispering, “Daddy there’s somebody on my bed.”

how to talk to your daughter about her body

don’t talk to your daughter about her body, except to teach her how it works.
Don’t say anything if she’s lost weight. Don’t say anything if she’s gained weight.
If you think your daughter’s body looks amazing, don’t say that. Here are some things you can say instead:
“You look so healthy!” is a great one.
Or how about, “you’re looking so strong.”
“I can see how happy you are – you’re glowing.”
Better yet, compliment her on something that has nothing to do with her body.
Don’t comment on other women’s bodies either. Nope. Not a single comment, not a nice one or a mean one.

Encourage your daughter to run because it makes her feel less stressed. Encourage your daughter to climb mountains because there is nowhere better to explore your spirituality than the peak of the universe. Encourage your daughter to surf, or rock climb, or mountain bike because it scares her and that’s a good thing sometimes.

ešte pár fotiek z našej dovolenky: Legoland a Kodaň

práva detí (Katka, ďakujem)

toto je síce pár rokov staré (natrafila som na to, keď som hľadala niečo iné), ale keby namiesto dvojvetových hororových príbehov písali čo najdeprimujúcejšie jednovetové, tak by to bol jeden z finalistov:

Although there was no difference in the body mass index measurements between the three-year-old boys and girls, mothers reported that their daughters ate enough food, but their sons did not (p<.01), the researchers reported in the December issue of International Journal of Eating Disorders.

Súrodenci

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...