|
||||
Po rokoch kamarátstva, randenia, potom vydarenej rozlúčke so slobodou a v escape room, z ktorej sa nám síce nepodarilo dostať, ale trhli sme rekord, čo sa týka najmladšej účastníčky, a parádna svadba: Mirečkovi a čerstvej švagrinej Lenke ešte raz všetko dobré do manželského života. Kubko nadšene tancoval úplne na všetko (ľudovky, moderné pesničky, Pískajúci Rúfus, ktorého sme sa učili), Kika zase všetko komentovala (vrátane toho, ako sa neveste šikovne a nenápadne podarilo medzi večerou a prvým tancom skrátiť sukňu na šatách), počasie vyšlo úplne ideálne… parádna svadba. Užili si to poriadne. Dnes nás zavialo do Mahwahu na svadbu. A napriek tomu, že všetci sa ešte zabávajú v Royal Manor, my už sme dávno doma (aj keď Mišo práve mieša drink na zdravie novomanželov). Žení sa môj spolužiak Matt (pôvodne Maciej, ale meno si zmenil už pred pár rokmi). V kancelárii v škole sedí hneď vedľa mňa, takže o svadbe som mala “prehľad” už počas príprav, keď všeličo zariaďoval a obzvlášť počas posledného týždňa, keď mu spôsobila komplikácie islandská sopka (o to meno sa nejdem ani len pokúsiť). Ono totiž mali priletieť aj rodinní príslušníci z Poľska, ale ich let bol (podobne ako 100000 ďalších) zrušený. Mattovi sa nakoniec podarilo vo štvrtok kúpiť nové letenky a všetci doleteli načas. A tak dnes už vysmiaty čakal Wiolettu pred oltárom. Omša bola po poľsky, ale väčšinu sme rozumeli (na rozdiel od ostatných spolužiakov a profesorov, ktorí prišli), Kiku to však vôbec nebavilo a napriek tomu, že som s ňou išla do miestnosti pre deti, aby sme nevyrušovali (mala presklenú stenu a reproduktory vnútri), s prehľadom vyhrala súťaž o najhlasnejšieho účastníka, ako to vyhodnotil náš tato. Fotky… nuž tentokrát sa príliš nevydarili, tak ale aspoň na ukážku, ako bolo. Vyzerá to tak, že každý rok sa nám to raz stane – príde snehová metelica a zavrú nám školu (2008, 2009). Tá tohtoročná prišla dnes, a tak ja s Kikou hibernujeme doma. Dostali sme reklamácie, že táto stránka je akosi dlho potichu. Nie je to tým, že by nebolo o čom, ale tým, že nie je kedy, takže táto fujavica mi prišla vhod a tu je aspoň stručne, čo sa dialo v posledných dňoch.
Starosti okolo nového auta. Ukazuje sa, že podobne ako cena za auto, aj cena za poistku je veľmi variabilná. A to nielen v zmysle, že rozdiel medzi poisťovňami je rádovo v tisícoch (dolárov, za to isté na pol roka, čo sme pozerali), ale aj v tom, že záleží, či sa kupuje online alebo cez telefón. A nakoniec, aj keď sme si vybrali (a možností tam je neúrekom, o čom svedčí vyše 10stranový buyer’s guide), tak sa ukázalo, že poisťovňa si myslí, že nám treba niečo iné (dodatočné zdravotné poistenie), na čo nám aj poslali účet. Po ďalšom telefonáte a nejakých papierovačkách sme sa dohodli na takej poistke, akú sme si pôvodne vybrali, ale za tých ubehnutých pár dní sme im aj tak museli zaplatiť podľa toho, čo nám “určili” oni. Pozitívne je, že ponúkajú možnosť znížiť platbu za poistku, pokiaľ si poistenci urobia kurz defenzívneho šoférovania, takže to je to čím som zabila väčšiu časť pondelka. Dnes sa to už prejavilo aj na poistke a dúfam, že to bude vidno aj na šoférovaní. Kurz bol online, ale okrem toho som v pondelok trénovala aj v praxi, keď som bola na ďalšej kondičnej jazde. Inštruktora mi po víkendoch robí aj manžel, takže dúfam, že čoskoro nás už budem do školy a naspäť voziť aj sama. Značky ešte nedorazili, ale už mám visačku na parkovanie v škole a včera nás našiel GPS. Tak som dnes aktualizovala mapy a cez víkend ho pôjdeme vyskúšať. Semester beží. Študentov, ktorých učím, čaká prvá písomka a som naozaj zvedavá ako to dopadne, lebo kvízy (tie davám každú druhú prednášku) bývajú niekedy pozoruhodné. Fascinuje ma najmä, keď sa spýtam na tú istú vec, ale inými slovami, tak sú ako zamrznutí, že také niečo sme predsa nemali… Dva predmety, ktoré mám ja zapísané, zatiaľ celkom idú. Jeden vyzerá na kus programovania (čo by som mala robiť aj teraz namiesto vypisovania výlevov na blog ) a druhý je viac-menej seminár/diskusia, ktorý vyžaduje kus čítania. Z deviatich research kreditov som zatiaľ “nezarobila” nič. Dostali sme pozvanie na svadbu – v apríli sa ide ženiť jeden môj spolužiak, ale asi sa pôjdeme pozrieť len na obrad. Aj by som si išla zatancovať, ale jednak to nebude veľmi bejby-priateľské prostredie a druhak, predsalen sa mi nezdá celkom vhodné sa dovaliť na takú veľkú svadbu (vraj pozývajú 180 ľudí), kde budem poznať akurát ženícha a jedného alebo dvoch spolužiakov. Tak a to najdôležitejšie – čo má nové Kika? Plazí sa. Je to veselé ju sledovať (video nižšie), lebo je to také vojenské plazenie krížené s váľaním sudov a je hlúpe, že je zima, lebo aj keď kúrime, tak dlážka je príliš studená a fúka tam na to, aby sme ju nechávali na zemi. A tak sa nám plazí po koberci v spálni alebo po rozloženom gauči v obývačke. V jasliach sa jej veľmi nechce (akurát trochu cez obed, keď ju prídem pozrieť), tak sa snažíme ju motivovať aspoň, keď sme doma. Veľmi sa jej páči kúpanie. Na Vianoce dostala sadu “vnorených” farebných umelohmotných pohárikov, ktorými sme nahradili jogurtové a smotanové kelímky (na ktoré sa asi Dedo Mráz/Ježiško nemohol pozerať, ďakujeme), a veľmi ju baví vyberať ich jeden z druhého. A minule upratujem kuchyňu po večeri, keď zrazu sa z kúpeľne začne ozývať detský rehot (!doslova!). Idem sa pozrieť a tam jej Mišo špliecha vodu na bruško a Kika sa natriasa od smiechu – ako málo stačí ku šťastiu… Menej príjemné je, že už asi týždeň má hnačku a my nie a nie zistiť z čoho. (Ak sa vám zdá, že takého komentáre na slušné blogy nepatria, tak smola… keď sa píše o bábätkách, tak mlieko, spánok a vylučovanie sú tri témy, ktoré sa nutne v určitom momente ukážu. Mlieko a spánok som tu už rozoberala dosť a bolo len otázkou času, kedy príde aj to tretie…) Farbu to má besnú (nie vždy rovnakú) a konzistenciu takú, že to niekedy vyteká z plienky von okolo nôh. Inak sa ale netvári, že by jej niečo bolo, tak neviem, či to je len reakcia na nejaké jedlo (už si dáva aj také delikatesy ako kurča rozmixované s brokolicou alebo rybu so zemiakmi), alebo niečo iné. Toľko naše novinky. Tu je ešte zopár fotiek: A tu je video, ako sa Kika plazí: Tak už sú osvadbovaní… Ajka a Andrej. Všetko dobre dopadlo, novomanželia sú už na Madeire, my naspäť v štátoch. A kto mal cukríky pod sukňou? Celá akcia pre nás začala už v piatok, keď sme sa vybrali na Cerovú na grilovačku. To vraj majú miestni takú tradíciu, že tí, čo sa nezmestia na svadbu prídu aspoň na neformálnu opekačku deň predtým. My sme sa síce zmestili aj na svadbu, ale takéto pozvanie sme si nemohli nechať ujsť. Obzvlášť preto, že k tomu patrila aj ochutnávka koláčov (oficiálne chystanie výslužiek). Najlepšie boli griláže, ale po tom, čo som im spravila poriadnu reklamu, išli na odbyt veľmi rýchlo. Čo sa týka grilovačky, tak tá začala zvesela na dvore aj s plynovým podpaľačom (ako vidno na prvom videu), ale potom prišla búrka a bolo treba dobroty presťahovať do pece vo vnútri. Chlapi trénovali na sobotu a mladomanželia sa už tešili. V sobotu doobeda sa všetci skrášľovali (kaderníctvo sme okupovali pol dňa) a potom začala svadba. Nevesta krásna, jedla toľko, že sme ho nevládali pojesť (a hostia potom dostali okrem koláčových výslužiek aj výslužky s jedlom), polnočné čepčenie a zábava až do rána. A čo tie cukríky? To Andrej nahovoril malým chalanom, že Ajka ich má pod sukňou a tak jasné, že to museli ísť preveriť. Cukríky síce nenašli, ale rodičia mali veselo, keď sa ich potom snažili vyloviť spod stolov. Len keď tak rozmýšľam, že kedy nám hrozí najbližšia svadba, tak veru neviem… jedine, že by nás Mireček niečím prekvapil… |