Predĺžený víkend s deťmi v Tatrách

 Tento článok bude mať viac obrázkov ako textu, ale to je tým, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát… čítať. (Predchádzajúca veta neplatí o obľúbených knihách, tam je to presne naopak.) Vybrali sme sa aj s deťmi na predĺžený víkend a dve “túry” do Tatier.

panorama

Po návšteve kamarátov v Liptovskom Hrádku a naozaj dobrom obede v Point-e  (v Mišovom prípade nečakane dobrom, ja som tam už raz predtým bola), sme dorazili na Štrbské pleso až poobede. To už sme sa nikam ďalej nehrabali, len zobrali odrážadlo a kolobežku a išli pozrieť pleso.

Kubo na odrážadle

Kika a Kubo obzerajú vodu.

Na Štrbskom plese

Kika lezie po kameňoch.

Kika lezie po skalách

Kubovi to s kolobežkou zatiaľ nejde, ale rád sa na nej nechá voziť.

Kubo na kolobežke

Toto už je ďalší deň ráno, nadšene bežíme na vláčik.

Beh

Počasie nám vyšlo ukážkové.

fotogenicky mostik

Vláčikom do Starého Smokovca.

Vláčikom

Potom lanovým vláčikom na Hrebienok a dolu popri Bilíkovej chate k vodopádom.

Studený potok

Cesta hore pozdĺž potoka je vyčerpávajúca, takže sme sa museli aj posilniť koláčikmi “co dům dal“.

Desiata

Vody bolo dosť. Kubo samozrejme skúšal, ale všetka, na ktorú sme natrafili, bola studená.

Pri vodopádoch

Podarila sa nám dokonca aj spoločná fotka.

Rodinné foto

Pri Rainerovej ubytovni sme vyšli na magistrálu a tou naspať na Hrebienok. 5-ročná Kika to prešla celé sama, 3-ročný Kubo finišoval na koni. A vo vláčiku to zalomil úplne.

Zničený

V sobotu sme sa zo Štrbského vybrali na Poradské pleso. Čiapky sme si po skúsenostiach z predošlého dňa pre istotu nezobrali, takže keď začalo fučať, museli sme použiť šatky.

Ideme na Popradské pleso

Výhľady boli parádne. Vrcholky kopcov ešte zasnežené, jasná obloha…

Cestou na Popradské

Ešte jeden.

Cestou na Popradské

Na Popradskom plese sme si dali zaslúžené parené buchty.

Zaslúžené buchty

Na plese boli ešte neroztopené kusy ľadu.

Popradské pleso

Po úspechu predošlého dňa sme si povedali, že trhneme rekord a z tohto výletu dáme aj druhú rodinnú fotku.

Rodinné foto

Ľad sme si museli ísť obzrieť a vyskúšať aj zblízka.

Topiace sa pleso

Naspäť nám bolo jasné, že to už po tej istej ceste nedáme. Ale ešte sme ich prehovorili na cestu dole kopcom na vláčik. Asi polovicu sa zabávali s palicami a obzeraním cyklistov šlapajúcich v protismere a potom Kubo odkväcol a Kiku bolo treba ukecávať. Ale došli sme.

V nedeľu sa už pokazilo počasie, ale to nám nevadilo, lebo plán bol aj tak využiť zľavový kupón a ísť sa vyčvachtať do Aquaparku Tatralandia. Nemohli sme obísť ani legový festival, ktorý tam práve bežal.

Staviame z Lega

Deti aj rodičia štafetovo stavali medveďa v nadživotnej veľkosti.

Staviame z Lega

Tu už je polovica hotová.

Polovica medveďa je hotová

Ale sme aj plávali, vyskákali decká na vodnej zumbe (či čo to bolo) a trochu sa pošmýkali (jedenkrát aj my dvaja s Mišom spolu, po dôkladnej inštrukcii detí, pri ktorej toboganovej diere majú čakať).

Tatralandia

Kiku dokonca prešla fóbia z mokrých vlasov, takže sme mohli ísť aj bez kúpacej čiapky.

Tatralandia

Výborný výlet.

Druhý ročník výletu na Podbanské

Bol ešte lepší ako ten prvý. Tentokrát sme už (všetci viac-menej po vlastných) došli aj na Studenovodské vodopády. Celkovo to nebolo už až také náročné ako pred rokom – trochu preto, že tam bol aj Mišo, ale hlavne preto, že krpci sú už o kus väčší. Prišiel nás pozrieť aj malý Paľko, ktorého rodičom sme minulý rok boli na svadbe. Dobrá akcia.

Čas fotiek – Tatry

Keď sme sa vrátili z Čiech, dali sme si jeden deň na opranie, prebalenie a potom šup, šup do Tatier.

V nedeľu sme sa poprechádzali okolo Štrbského plesa, v pondelok išli hromadne vláčikom na Hrebienok a potom k Studenovodským vodopádom, v utorok sme nechali deti napospas starým rodičom a Katke (ďakujeme!) a pobrali sa na Gerlach.

Plán na stredu bol prejsť zo Štrbského plesa na Popradské, ale Kika sa zasekla ešte na prvom stúpaní a Kuba po pol hodine prestalo baviť naše prehováranie a spustil rev z plných pľúc. Tak sme to vzdali, vrátili sa na Štrbské a dali si tam piknik pod stromami.

Pre veľký úspech v utorok, sme vo štvrtok opäť zverili deti babke a dedovi a vybrali sa na Téryho chatu. Ja som vraj bola jediný člen výpravy, ktorý nevedel, že plán je ísť ďalej cez Priečne sedlo na Zbojnícku chatu. Ukázalo sa, že mali dopredu informovať aspoň moje nohy, lebo keď im to počas jedenia kapustnice na Téryho chate oznámili, už boli neskoro. Nohy sa zasekli a ďalej ísť odmietli. Ja za to nemôžem. Pokochali sme sa stádom kamzíkov, ktoré sa pásli na druhej strane plesa a vrátili sme sa odkiaľ sme prišli.

Nuž a na piatok sme si nechali výlet vláčikom do Lomnice. Ale v Starom Smokovci sme zabudli prestúpiť a začudovane sme pozerali z okien, ako nás električka serpentínami berie dolu do Popradu. A tak sme vystúpili v dovtedy nám neznámej dedinke Pod Lesom, zistili, že vláčik opačným smerom ide o trištvrte hodinu, pokolotočovali sa na miestnom detskom ihrisku, vrátili sa do Smokovca a vykašľali sa na Tatranskú Lomnicu. Nedošli sme síce tam, kam sme chceli, ale ciele sme si splnili – malým sa jazda vláčikmi páčila bez ohľadu na to, kam išli, a obed dávali aj v kolibe v Smokovci.

fotky tu

Výstup na Gerlach

Platonicky sme o ňom rozmýšľali už nejaký čas, ale predsalen zo Štátov sa na Gerlach lezie dosť ťažko. (Aj keď, ako sme sa dozvedeli, robia sa aj zimné výstupy, takže technicky by to bolo možné. Ale to je pre iných turistov, ako sme my.) Tak ale keď sme už po pár rokoch na Slovensku aj v lete, povedali sme si, že to skúsime.

Keď sme sa podelili o svoje plány, záujemcov sa rýchlo nazbieralo viac, takže sme postavili dva tímy. (V súčasnosti sa na Gerlach chodí s horským vodcom a jeden vodca môže sprevádzať maximálne troch ľudí naraz.) Dva týždne dopredu som kontaktovala Romana Jelenského a dohodla sa s ním, že zabezpečí aj druhého vodcu. V kontakte sme boli ešte dva dni pred výstupom, kvôli detailom a debate o počasí.

Večer predtým sme sa poistili na zásah horskej služby cez sms, zbalili batohy (voda, müsli tyčinky, živé a sušené ovocie, čiapky, rukavice, bunda; suchý obed sme si vyzdvihli pred odchodom na recepcii v hoteli). S vodcami sme sa stretli o piatej ráno v Tatranskej Polianke (dá sa tam bezplatne parkovať pri hlavnej ceste) a chatár zo Sliezskeho domu nás vyviezol spolu s dvoma bedničkami čerstvých rožkov hore na Land Roveri (akurát sa mu nezdal veľmi vtipný môj pokus o ranný humor, keď som sa spýtala, či sú raňajky v cene).

Odtiaľ svižným krokom okolo Velického plesa pod stenu, obzerajúc, ako nám slnko začína osvetľovať cieľ cesty. Ja som fučala najviac. Predsalen tri roky materstva s pohodlnými výletmi nie sú najlepšia príprava na takúto turistiku. A nejaké Jánošíkove diery to nezachránia.

A tak keď prišiel čas sa naviazať, rozdelili sme sa podľa kondičky. Náš tím A (Miro, Lenka, Didi) nás hneď obehol a okolo deviatej už sedeli na vrchole. Tím B (ocino, Mišo a ja) sa po ceste viac zastavoval a pod zámienkou fotenia a obdivovania krás prírody odpočíval. Pri jednej takejto prestávke sme sklamane pozorovali, ako niekto v modrom tričku už začína zostup dolu, mysliac si, že to sú naše kamzíky, ale keď sme o 10 minút 10 dorazili hore, s prekvapením a potešením sme zistili, že to bol niekto iný a že si predsalen môžeme spraviť spoločnú vrcholovú fotku.

Oni vraj o deviatej mali ešte parádny výhľad, my o necelú hodinu neskôr sme videli už iba na jednu stranu, druhá už bola v oblakoch. A tak sme trochu pofotili (prosím Vás, najbližšie pri podobnej príležitosti mi povedzte nech si dám najprv dolu prilbu), trochu pojedli (aj keď jablká a čučoriedkový koláč boli vynesené hore a potom zase znesené dolu… iný príbeh), podpísali sa do knihy (v ten deň tam vyliezlo nejakých 15 ľudí, nepočítajúc vodcov), pokochali sa výhľadom a znovu sa naviazali na lano.

Náš horský vodca uznal, že sa s Mišom perfektne dopĺňame. Jeden z nás vie chodiť do kopca a nie dolu (Mišo) a jeden z nás vie chodiť dolu ale nie do kopca (ja). Ešte neviem, či to mám brať ako povzbudenie do (vraj) kritického siedmeho roku manželstva, ktorý sme nedávno načali.

Cestu dolu k Batizovskému plesu som si celkom užila napriek tomu, že nás (už pod stenou) zľahka chytil dážď a že sme míňali dvoch maníkov bez vodcu idúcich opačným smerom. Nedalo mi a spýtala som sa ich, či oni sú tá poobedňajšia zmena a či budú na druhý deň v správach.

Potom ešte hodinka po magistrále a pripojili sme sa k nášmu Ačku, ktoré už popíjalo kofolu na Siezskom dome. Mali sme dosť. U niektorých sa to prejavovalo tak, že ledva chodili, u niektorých tak, že išli objednať Land Rover aj na cestu dolu do Polianky, ktorú sme pôvodne plánovali absolvovať po svojich a u niektorých tak, že namiesto slova vodopád konzistentne používali slovo výťah (preto tá veselá nálada na poslednej fotke).

Po návrate nás čakala večera a vo wellness vaňa s tryskami a sviečkami a masérka. Perfektný výlet, nie práve lacný, ale som rada, že sme boli.

Podbanské

Jedna z vecí, ktoré podľa mňa znejú fantasticky, keď sa o nich teoreticky rozjíma, ale v praxi sa ukážu o kus iné, sú výlety/dovolenky mám s deťmi. Páčilo by sa mi raz za čas niekam na pár dní vypadnúť bez chlapov, len s inými mamami a ich krpcami. Nie v počtoch, ktoré by pripomínali materskú škôlku, ale takých 10 detí, plus mínus polovičný počet mám. Malé chatky s hojdačkami niekde pri jazere alebo pri mori, v ktorom sa krpci môžu čvachtať od rána do večera. Víno pri mesiaci, keď už všetky deti pospia, nie nutne vo svojich posteliach.

Ale prax? V Podbanskom som to bola ja, moji dvaja malí, kamarátka, s ktorou som presedela v lavici celé gymnázium a bývala na internáte 4 roky na výške, jej manžel, dvaja malí a jej rodičia. V celkovom súčte 4 deti a 5 dospelých. Na štyri dni. Bolo výborne, ale myslím, že na konci sme všetci mali dosť.

Ono asi na takýto výlet človek potrebuje dve veci: priateľov, ktorí sú veľmi tolerantní, a istotu, že to to priateľstvo vydrží. Keď sa zíde viac rodičov a viac detí na jednom mieste na viac než pár hodín, tak príde aj na zvyšovanie hlasu, detské protesty a uvidíte viac “rodičovania” iných rodičov, ako sa podarí za bežných okolností. Možno veci, ktoré by ste radšej nevideli, možno veci, ktoré by ste radšej neukázali.

To pre nás problém nebol, akurát som mala stále trochu nepríjemný pocit z toho, že ma všetci obskakujú. Aj tak som si večer sadala unavená po dňoch sólo-starostlivosti, keď tam nebol ten, od koho mám právo si pýtať prestávku. Protichodné, viem.

Čo sme teda robili? Boli sme v skanzene nakuknúť na svadbu ďalšej kamarátky. Vybrali sme sa na Studenovodské vodopády – z tohto výletu na Kiku najväčší dojem spravila pozemná lanovka, k samotným vodopádom sme nedošli, lebo sa zasekla po ceste. Mali sme oheň aj v kozube aj vonku a opekanie na ňu tiež zapôsobilo. Hádzali sme šišky do potoka a kŕmili teliatko na salaši.

Okrem toho som neraz bola na záchode s obidvoma deťmi naraz. A keď som tam mala iba jedno alebo dokonca žiadne, tak to menšie niekomu revalo na rukách. Keď sa Kika zaťala, nemala som veľa pák, čo s tým robiť a aj keď tam boli ďalšie páry rúk ochotné pomôcť, bolo to náročné.

Tomu môjmu vysnívanému výletu mamičiek s deťmi by možno pomohlo, keby boli tie deti kúštik staršie. Ako dobre, že postupujeme tým smerom.

ps Fotiek je málo, lebo nebolo, kedy fotiť. Tie, na ktorých som ja, spravila Renča. Ďakujem.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...