Čo by som chcela, aby všetky moje kamarátky vedeli

Tento článok bol inšpirovaný týmto komentárom.

Jeden z dôvodov, prečo tento blog je trochu iný, ako ten prvý, ktorý som písala, je to, že som sa často vracala k témam okolo tehotenstva, pôrodu, kojenia, výchovy detí a feminizmu. Nebol to už len osobný “denníček”, ale aj rozmýšľanie o takýchto “spoločenských” veciach.

A s tým trochu súvisí to, že som dúfala a stále dúfam, že moje kamarátky budú tieto úvahy čítať, časom možno pritiahnu svoje kamarátky/príbuzné/spolupracovníčky a ja sa takýmto spôsobom budem môcť podeliť o to, čo sa učím a nad čím dumám. Nechcem byť tá otrava, ktorá v rozhovore zakaždým poukáže na sexistické poznámky alebo vyťahuje tému pôrodu. Alebo ešte horšie, nechcem byť tá otrava, ktorá začne sypať nevyžiadané informácie tehotnej známej. Istým spôsobom sa už “bojím” aj na takéto veci (napríklad, aký mala daná osoba pôrod) opýtať, lebo ľudia vedia, že ma tieto veci veľmi zaujímajú a možno majú obavy, že ich budem súdiť (to sú tie odpovede typu “Ja viem, že Ty si za prirodzené pôrody, ale pre mňa bol najlepší epidurál, lebo som mala pocit, že veci mám pod kontrolou”).

Ak je nejaká kamarátka tehotná, tak ponúknem, nech sa kľudne ozve, ak sa bude chcieť porozprávať a potom sa snažím byť ticho, pokiaľ sa sama na niečo neopýta. (Dobre, nie úplne vždy sa mi to podarí, ale snažím sa.) Naozaj nechcem, aby niekto mal pocit, že ju súdim, keď chcem len ponúknuť informácie alebo sa zo zvedavosti spýtať. Blog je fajn spôsob, ako informácie ponúknuť bez toho, aby som ich niekomu násilne tlačila dolu hrdlom.

Takže, aby bolo jasno, tu sú veci, na ktorých mi nezáleží:
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť doma alebo v nemocnici
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť s doktorkou, pôrodnou asistentkou alebo sama
– nezáleží mi na tom, či budeš alebo nebudeš mať epidurál
– nezáleží mi na tom, či budeš mať vaginálny pôrod alebo cisársky rez
– nezáleží mi na tom, či budeš kojiť dva dni, dva mesiace alebo dva roky

Áno, budem Ťa podporovať v tom, aby si sa naučila o pôrode, čo najviac (či už sama alebo na hodinách predpôrodnej prípravy), aby si si starostlivo vybrala doktora alebo pôrodnú asistentku, aby si sa snažila vyhnúť zbytočným intervenciám, vyvolávaniam pôrodu, cisárskym rezom, aby si rodila v baby-friendly prostredí, aby si kojila, čo najdlhšie.

Ale nebude to preto, že si myslím, že ak budeš robiť tie veci, tak budeš lepšia žena alebo lepšia mama. Bude to preto, že mi na Tebe záleží a myslím si, či už z osobnej skúsenosti alebo z toho, čo som sa naučila, že to je najlepšia cesta, ako mať dobrý a “zdravý” pôrod a ako mať spokojné a zdravé dieťa.  Ak sa rozhodneš, že niektoré z tých vecí nie sú pre Teba, v poriadku. Je to Tvoje telo, Tvoje dieťa, Tvoje rozhodnutie. Ale chcem, aby si vedela, aké sú riziká (napríklad epidurálu alebo umelého mlieka).

Čo ma privádza k veciam, na ktorých mi záleží:

– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení a o tom aké sú Tvoje možnosti a práva, aby si mohla robiť informované rozhodnutia. Záleží mi na tom, aby si nikdy nepovedala “Keby som vtedy bola vedela, že…” alebo “Nikto mi nepovedal, že…”

Čajíček– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení, a postavení žien v spoločnosti, aby si bola odolná voči nepravdivým informáciám a prípadne ich sama nešírila – Napríklad, ak by nejaká moja kamarátka povedala, že nemôže kojiť na verejnosti, lebo je to obscénne a preto sa radšej za týmto účelom odoberá na verejné toalety – nuž, asi sa pozvem na čajíček, či už virtuálne alebo naživo, a budeme si musieť trochu pokecať.

– A záleží mi na tom, aby si sa nebála pôrodu a kojenia, aby si bola s tými svojimi spokojná a aby si vedela, že som tu, ak sa chceš o týchto veciach porozprávať.

obrázok odtiaľto

Namiesto dvoch detí iba jedno?

Už dva dni dumám nad týmto článokom z New York Times. Je o rodičoch, ktorí absolvovali umelé oplodnenie a keď zistili, že čakajú dvojičky, rozhodli sa jedno z nich “ukončiť”. Z lekárskeho hľadiska je takéto rozhodnutie obzvlášť zmysluplné, pokiaľ sa ujme veľa embrií (tri, štyri, päť alebo viac*), lebo tie zostávajúce majú oveľa väčšiu šancu prežiť tehotenstvo a narodiť sa v poriadku. Avšak pri dvojičkách lekári už váhajú, lebo dve deti zdieľajúce maternicu majú v dnešnej dobe (vo vyspelých krajinách) veľmi dobré vyhliadky.

Samozrejme, toto rozhodnutie sa nerobí iba z lekárskeho hľadiska, ako vidno v článku (a komentároch). Rodičia pripravení privítať do rodiny (ešte) jedno dieťa nemusia byť nutne pripravení privítať dve.

Ja sa netajím tým, že som veľkým zástancom telesnej autonómie. Žena má právo rozhodnúť sa, či a koľko detí donosí a porodí. Prečo ma potom ten článok tak znepokojuje a neviem o ňom prestať rozmýšľať? Keď súhlasím s tým, že žena má právo ukončiť tehotenstvo, či už sú jej dôvody zdravotné, finančné, rodinné alebo iné**, prečo mi potom vadí predstava “zredukovania” dvoch plodov na jeden? Ako v článku píšu, výsledok je rovnaký – o jedno narodené dieťa menej.

Ale akosi ma znepokojuje, že tam je ten výber, ktoré dieťa ostane. Lebo pokiaľ sú na tom zdravotne rovnako dobre, tak ihla pôjde za tým, ktoré je ľahšie dostupné? Že by to bolo ono? Neviem.

Pre rodiny to je neľahké rozhodnutie. A aj napriek tomu, ako je to naformulované v článku, si myslím, že oveľa častejšie sa robí práve zo zdravotných dôvodov ako z hocijakých iných. Ale zjavne s pokrokom v medicíne prichádzajú aj nové etické dilemy.

…mať viac možností na výber je istým spôsobom pre ženy väčšie bremeno, lebo sa stávame tvorcami svojich okolností, zatiaľčo predtým sme boli ich príjímateľmi. Nehovorím, že by sme nemali mať možnosť rozhodovania; hovorím, že možnosť rozhodnúť sa nie je vždy taká oslobodzujúca a silu-dodávajúca, ako dúfame, že bude.

* Aj keď rozumiem tomu, že rodičia a lekári chcú maximalizovať pravdepodobnosť úspechu, stále sa mi zdá, že osobne by som si nenechala implantovať viac, ako som reálne ochotná vychovávať.

** Pokiaľ by sa tak rozhodla napríklad preto, že čaká chlapca, ale chce dievčatko alebo preto, že (v hypotetickej situácii) vie, že dieťa bude modrooké, ale ona chce hnedooké, tak by som síce škrípala zubami, ale stále by mala moju podporu v tom, že nikto od nej nemôže žiadať, aby pokračovala v tehotenstve proti svojej vôli.

Víkendové surfovanie

innocentive – zaujímavá myšlienka; akési trhovisko, kde organizácie prezentujú problémy, ktoré potrebujú/chcú vyriešiť spolu s cenou, ktorú sú ochotné za riešenie dať a ľudia riešia… motivácia inovácie?

dear blank, please blank – vtipné pohľadnice

a teraz niečo smutné: ženy musia mať PhD, aby zarobili toľko ako muži-bakalári

 

na odľahčenie:

Tabuľka

skutočná cena benzínu:

vtipné video o dostupnosti antikoncepcie

múzeum alebo pamätník a prečo na tom záleží – úvahy o náboženskom symbolizme a diskusia o kríži na WTC

Chceli by ste vedieť pohlavie svojho dieťaťa už v siedmom týždni tehotenstva? (Vzhľadom na to, že ja som sa pri obidvoch nechala prekvapiť, moja odpoveď na túto otázku je jasná.) Zdá sa totiž, že sa to bude dať zistiť krvným testom.

protest:

Od 22. júna ženy v malom nestečku Barbacoas v Columbijskej provincii Nariño odmietajú sexuálnu aktivitu. Po rokoch neúspešného naliehania na centrálnu vládu, aby postavila cestu, ktorá by spojila ich mesto so zvyškom provincie, im došla trpezlivosť a zorganizovali protest. Ten sa dostal do povedomia ako “hnutie prekrížených nôh”… do Barbacoas sa prakticky nedá dostať autom a kvôli tomu už zomrelo mnoho ľudí.

 

citát týždňa: “Väčšina ľudí je zdatných. Ak muž položí žene ruku na zadok, každá žena, čo je čo k čomu, sa s tým vyrovná. Je to druh komunikácie. Nemôžeme byť priatelia?”

život bez plastov – táto blogerka ide do extrému, ale niečo by sme sa od nej mohli naučiť všetci

list

40 týždňov

Okrem veľkej noci tu máme 40tku a pri tej príležitosti môj drahý poznamenal, že naše druhé bábo asi zdedilo po ňom orientačný nezmysel, lebo sa snaží prekopať von cez môj pravý bok. V snahe ukázať mu správnu cestu sme sa včera odobrali do spálne kus predtým, než bol čas ísť spať.

Ukazuje sa, že z prirodzených metód na naštartovanie pôrodu na mňa štipľavé jedlo nezaberá* (keď som prvý raz ochutnala to kari, čo som navarila minulý týždeň, tak mi vyhŕkli slzy, ale bábo nijako nezareagovalo… a nie, Kike sme ho nedávali…), ale spálňová metóda mala za výsledok, že drahý sa vyspal za nás oboch, ale ja som až do piatej rána bola presvedčená, že sme pôrod naštartovali. V rámci šetrenia energie som sa snažila spať podľa možnosti medzi kontrakciami a o piatej som zaspala poriadne. Keď nám ráno Kika dobehla oznámiť, že už je “vybúvaná”, tak po kontrakciách nebolo ani chýru ani slychu.

Nie že by som chcela bábo nejako urýchlene vyháňať. 40 týždňov znamená len odhadovaný termín a nie dátum spotreby – a moju maternicu má prenajatú ešte aspoň na dva týždne dopredu, ale čoho začínam mať plné zuby, sú tie “falošné” štarty. Chcela by som, aby to bolo všetko alebo nič a nie také chvíľku áno, chvíľku nie.

Mišo tvrdí, že ešte si počkáme do štvrtku, lebo to bude presne taký istý čas, v aký sa narodila Kika (a zhodou okolností aj rovnaký deň v mesiaci, čo by mu uľahčilo pamätanie si narodenín). Ja ani netipujem…

A inak… potím sa neskutočne. Keď sa narodila Kika, tak nejaký čas som spávala tak, že som za noc vystriedala aj tri tričká (dali sa žmýkať) – to je tak keď sa telo zbavuje nahromadených prebytočných tekutín. Teraz sa porovnateľne potím napriek tomu, že bábo je ešte vo vnútri, lebo jedna zo záhadných čŕt tohto bytu je, že teplota sa tu dá regulovať iba otváraním okien (nedostatočne). A napriek tomu, že je koniec apríla a vonku cez deň aj 20 stupňov, tak nám stále kúria. Stále lepšie ako keby sme mrzli, ale nie je to ideál.

Okrem toho sa dostávam do podobného stavu ako krátko predtým, než sa narodila Kika, že mi je skoro v každej polohe nepohodlne (obzvlášť keď mám stáť na jednom mieste, takže aj varenie v kuchyni prebieha z väčšej časti posediačky). Stále si myslím, že to príroda tak vymyslela naschvál, aby pre maminy predstava prichádzajúceho pôrodu bola lákavejšia ako predstava pokračujúceho tehotenstva so všetkými jeho sprievodnými efektami.

S Kikou sme to na 41 týždňov nedotiahli, tak uvidíme, ako to bude s týmto bábom…

* Toto treba brať s rezervou a hlavne si uvedomiť, že žiadna s uvedených metód nezaberie, ak už bábo nie je pripravené sa ukázať aj samo od seba… 🙂

39 týždňov

Pre nedočkavých hneď stručne na úvod – stále sme tu dva v jednom.

Od minulého týždňa žiadne veľké zmeny, akurát bábo sa natočilo chrbtom dopredu (čo je pozitívna správa), ale jednu (asi) pätu má presne pod mojimi pravými rebrami, čo pre mňa až také pozitívne nie je, lebo veľakrát denne nadskočím od bolesti, keď ma kopne.

Celkovo tak akosi “spomaľujem”. Spím koľko sa dá – skoro každý deň aj cez obed keď si ide Kika ľahnúť. Mišo sa mi smeje, ale ja len odpovedám, že výroba nového človeka je tiež práca a nepretržité nosenie batohu na bruchu je trochu únavné (na to on hovorí, že predsa športovci, ktorí dlhodobo trénujú s určitou záťažou, si na ňu po čase zvyknú, ale ja som sa ešte do tohto bodu zjavne nedostala…). Pozitívne je, že teraz sa už až toľko nebudím a keď aj hej, tak nemám veľký problém zase zaspať, takže všetok ten spánok je naozaj “produktívny” v zmysle, že sa budím odpočinutá.

Chodíme sa s Kikou každý deň venčiť (teda pokiaľ dovolí počasie – mali sme zopár takých upršaných dní, že sme ani nos nevystrčili). Dnes si na prechádzke všimla vlastný tieň a snažila sa chytiť svoj tieňový vrkôčik, len akosi jej stále utekal. Stálo by to za video, ale nemali sme so sebou foťák. Vtipné bolo ešte ako na okoloidúceho čierneho pudla povedala “black sheep” a ja som dúfala, že majiteľ buď nepočul alebo nerozumel…

Spravili sa mi nové strie – aj keď teda takmer všetky sú pokračovaním tých, čo som už mala. Brucho si natieram každý deň aspoň raz a tentokrát som veľmi spokojná nielen s konzistenciou ale aj s vôňou krému (tie, ktoré som mala pred dvoma rokmi s Kikou mi veľmi nevoňali), ale zjavne na tvorbu nových jaziev to vplyv nemá.

Ale jazvy-nejazvy, nemôžem si pomôcť, ale takáto bruchatá sa sama sebe veľmi páčim. 🙂 Na rozdiel od kúpeľne v predchádzajúcom byte, kde som si v zrkadle mohla obzerať tak akurát tvár, tu sa vidím od hlavy tak do pol stehien. A keďže tehotné ženské telo je podľa mňa naozaj pekné, tak si nenechám ujsť príležitosť vždy, keď idem okolo. (Dobiedzala som do svojho drahého dovtedy, kým mi nenafotil aspoň zopár takýchto bruchatých obrázkov… a to ešte nevie, že pokiaľ sa bábo nedostaví do víkendu, tak si dáme ešte jedno kolo, podľa možnosti za svetla…)

38 týždňov

Tak sme o ďalší týždeň bližšie.

Vo štvrtok sme boli s Kikou u Sabine a Vicki na kontrole – teraz už chodíme každý týždeň a dozvedali sa, že bábo sa má stále fajn. Podľa ich odhadu má teraz okolo 7lb, čo je približne 3.2kg. Samozrejme, je to len odhad, ale pokiaľ je aspoň trochu presný, tak je to dôvod na radosť, lebo za tie dva-tri týždne, čo nám ešte ostávajú, sa na Kikiných 5 kilo nedostaneme.

Dokonca to včera trochu vyzeralo, že možno žiadne dva-tri ďalšie bruchaté týždne nebudú, lebo od rána začali prichádzať kontrakcie. Nič pravidelné alebo približujúce sa, ale dostatočne často a itenzívne na to, aby som si ich všímala. Potom sme sa vybrali s Kikou na prechádzku do lesa a kontrakcie sa stratili, takže planý poplach. Dnes tu a tam tiež nejaká bola, ale nič také ako včera. Na jednej strane si hovorím, že to možno znamená, že bábo sa už chystá a príde čoskoro, ale na druhú stranu sa snažím tomu neprikladať veľkú dôležitosť, lebo to nemusí znamenať vôbec nič.

Trochu to celé môže súvisieť s tým, ako je bábo otočené. Je hlavou dolu ale nie v úplne optimálnej polohe. To by bolo, keby malo chrbát opretý o môj pupok a dívalo sa mi “do zadku”. Namiesto toho sa opiera chrbtom o môj bok a do druhého boku ma kope (alebo robí tie votrelecké pohyby, ktoré sme minule natáčali na video). Tým pádom hlavička netlačí priamo na krčok maternice. Takáto poloha (alebo keď má bábo chrbát opretý o chrbticu matky – čiže sa díva dopredu) má často za následok “rozťahané” pôrody.

Veľká väčšina detí, aj keď nezačnú v tej “správnej” polohe, do nej počas pôrodu postupne “dorotujú”, ale dá sa im aj trošku pomôcť dopredu. A tak párkrát za deň trávim chvíľu na všetkých štyroch a spolieham na gravitáciu, že tiež urobí svoj diel práce. Ale tiež to beriem trochu s rezervou, lebo aj keď to možno dočasne zafunguje, dnes bolo bejby opreté chrbtom o môj druhý bok, takže zjavne priestor na manévrovanie ešte má…

Toľko tohtotýždňový update.

37 týždňov

Čo oficiálne/teoreticky znamená donosené bábo.

V praxi to znamená, že sa môže dostaviť kedykoľvek v nasledujúcich piatich týždňoch – aj keď na najbližšie tri by som to veľmi netipovala.

A okrem toho to znamená, že sa naozaj môže narodiť doma. (Keby sa rozhodlo prísť skôr, iši by sme do nemocnice. Jednak preto, že pri predčasne narodených deťoch je riziko, že pľúca ešte nie sú dostatočne vyvinuté a okrem toho, pôrodné asistentky môžu pomáhať v domácom prostredí iba po 37. týždni.)

Dnes som dostala e-mail, v ktorom sa (okrem iného písalo), že si už určite musím priať, aby som už mala “po tom”. Ale keď sa nad tým tak zamyslím, tak ani nie… Snažím sa užiť si ešte týchto posledných pár dní relatívneho kľudu… je pravda, že sa mi nespí najlepšie, ale na druhú stranu ma ani nikto nebudí každé dve hodiny… je pravda aj to, že som nemotorná a ťažko sa mi dvíha, keď sa posadím na zem, ale keby som dopadla tak, ako pri Kike, tak by to bolo pekných pár týždňov, kým by som si na tú zem opäť sadla… a okrem toho ešte neprišla ozajstná jar – tak nejako som psychicky pripravená, že bábo sa narodí na jar 😉

Okrem pravidelných kickboxerských tréningov a pomerne častého (= aspoň 4krát za deň) čkania vľavo pod pupkom, občas prichádzajú aj kontrakcie. Zatiaľ nič vážne alebo pravidelné, ale zdá sa, že aj bábo sa už pomaly pripravuje.

Takže teraz je to už len “počkáme a uvidíme” a ostáva posledná položka na mojom “to do” zozname – ukecať osobného fotografa na zopár pekných, poriadne bruchatých fotiek.

Prípravy na nové bábo – III diel

Po prvej časti o tom, ako sme skonfiškovali Kike postieľku a prerobili izbu, a druhej o chystaní vecí na pôrod doma, je tu tretia časť, o trochu inom druhu príprav. Z technickej stránky vieme, čo sa bude diať, a aj keď každý pôrod je iný, predsalen mať jeden za sebou odbúra časť rešpektu z neznámeho. Ale chystám sa na niečo nové (to je tá časť o tom, že sa to bude diať doma) a s tým súvisia tie nové prípravy a nový druh zodpovednosti.

Okrem toho sa ukazuje, že zatiaľčo pri prvom tehotenstve sa každú chvíľu nájde moment, keď si môžem len tak zízať na pupok a meditovať nad tým, ako to (- rozumej pôrod a obdobie po ňom) bude prebiehať, pri druhom, s takmer dvojročným drobcom pobehujúcim dookola som rada, ak si nájdem pár minút denne na nakrémovanie toho spomínaného pupku. Preč sú časy predpôrodných školení, ale v rámci akéhosi sústredenia sa na toto konkrétne tehotenstvo, sa mi podarilo aspoň trochu toho načítať.

Takže bez nejakých ďalších úvodov, tu je stručný popis spolu s úryvkami, ktoré sa mi najviac páčili:

  • Ina May’s Guide To Childbirth – sprievodca k pôrodu – napísala Ina May Gaskin

Prvá časť (asi polovica knihy) sú pôrodné príbehy rôznych žien. Niektoré sú staré, niektoré mladé, niektoré porodili doma, niektoré v pôrodnom centre, niektoré v nemocnici, nektoré mali komplikácie, niektoré nie… sú naozaj rôznorodé a dôvod, pre ktorý s nimi autorka začína je, aby ukázala, že spektrum toho, čo je pri pôrode normálne, je naozaj široké.

A kto to je tá Gaskinová, že sa na takúto tému vyjadruje? Je to jedna z najznámejších pôrodných asistentiek v USA, ktorá založila a pracuje už desiatky rokov v pôrodnom centre (The Farm) v Tennessee, ktoré má vynikajúce výsledky.

V druhej časti knihy potom popisuje, čo je to, čo robia v “jej” centre inak, že ich výsledky sú také, aké sú, a čo si z toho čitatelia môžu odniesť, aj keď sa ich dieťa narodí niekde inde.

Čože? Vrátiť pôrody ženám? Dať im jesť? Nechať ich spať? Počkať, kým pôrod začne sám? Nestrašiť ich? A práve kombinácia týchto jednoduchých procedúr vytvára gestalt, ktorého výsledkom sú uvoľnené, šťastné, entuziastické matky a zdravé bábätká. Áno, stále potrebujeme nemocnice a doktorov-pôrodníkov, ale štatistiky z Farmy ilustrujú, ako zriedka ich potrebujeme pre zdravé ženy, ktoré sú na pôrod dobre pripravené.

Neexistuje iný taký úžasný orgán ako maternica. Keby muži mali taký orgán, tak by sa ním chvastali. Mali by sme sa aj my.

Správa, že pôrod je veľmi bolestivý docestovala široko ďaleko… už menej známa je tá, že v každej kultúre sa nájdu ženy, pre ktoré je takmer bezbolestný. Toto prináša dve otázky: Prvá, ako je možné, že ten istý telesný akt môže byť prežitý takými rôznymi spôsobmi? A druhá, ako sa z toho môžeme poučiť, čo sa týka prípravy na pôrod?

Aby sme odpovedali na tieto otázky, možno bude nápomocné zamyslieť sa nad pôrodom z iného uhla pohľadu ako obyčajne. Pozrime sa najskôr na iný akt, ktorý sa tiež týka ženských pohlavných orgánov – sex. Pohlavný styk môže tiež byť extrémne bolestivý ale aj extaticky príjemný v závislosti od senzitivity sexuálneho partnera a ochoty zúčastnenej ženy. Veľkosť objektu v jej vagíne má v skutočnosti menší vplyv na jej vnemy, ktoré pociťuje počas tohto aktu, ako predtým spomínané faktory.

Nechaj nech to spraví tvoja opica.

  • The Thinking Woman’s Guide To A Better Birth – sprievodca rozmýšľajúcej ženy k lepšiemu pôrodu – napísala Henci Goer

Táto kniha je viac “technická”, ako tá predchádzajúca a nepôsobí plynulým dojmom, ale je to preto, že každá kapitola sa zaoberá inou témou týkajúcou sa pôrodu a často poukazuje na to, že praktiky, ktoré sú ešte dnes rutinne prevádzané v pôrodniciach, boli už pred nejakým časom preukázané ako nie užitočné, alebo dokonca škodlivé (napríklad reštrikcia pohybu rodiacej ženy, zákaz jedenia a pitia počas prvej doby pôrodnej, nástrih hrádze, …).

Svoje tvrdenia autorka podopiera konkrétnymi štúdiami, ktoré uvádza nielen ako referencie, ale aj s rozborom na konci knihy.

Pôrodník: Vy rodíte? Ja manažujem.”

Myslíte si, že aspoň v dnešnej dobe musí byť pôrod v nemocnici lepší? Porozmýšľajte znovu. Žiadna štúdia zatiaľ neukázala, že pôrody mimo nemocnice majú horšie výsledky, pokiaľ boli rizikové tehotenstvá dopredu vyselektované a jednalo sa o plánovaný pôrod mimo nemocnice za prítomnosti skúsenej asistencie… veci, ktoré sa pri pôrode môžu skomplikovať, sa väčšinou komplikujú postupne ako pôrod, ktorý nepostupuje dobre, alebo dieťa, ktoré postupne vykazuje známky zlej tolerancie pôrodu. Pokiaľ je matka pod dohľadom, čo je výhoda pôrodu mimo nemocnice, poskytovateľ starostlivosti vidí tieto problémy prichádzať a buď ich rieši alebo transferuje do nemocnice prv, než sa situácia stane urgentnou. Nepredvídané krízy sa samozrejme tiež stávajú, ale sú veľmi zriedkavé a tie najbežnejšie z nich – dieťa, ktorému sa narodí hlavička, ale ramená ostanú zaseknuté; dieťa, ktoré potrebuje resuscitáciu; nadmerné krvácanie – sa dajú poriešiť alebo stabilizovať na transport skúseným párom rúk použitím dostupného prenosného vybavenia.

Michel Odent: Človek nemôže pomôcť procesu, ktorý nie je ovládaný vôľou. Pointa je nerušiť ho.

Skutočná otázka bezpečnosti nie je: Chcete príjemný pôrod mimo nemocnice alebo bezpečný pôrod v nemocnici? Je to: Chcete porodiť mimo nemocnice s veľmi malým rizikom urgentnej komplikácie, ktorá by mohla byť (ale nie nutne bola) lepšie poriešená v nemocnici, alebo chcete porodiť v nemocnici a riskovať možnú infekciu, zaručený ďalší stres a takmer isté nepotrebné (možno dokonca škodlivé) intervencie?

Rutinný nástrih hrádze – tkaniva medzi vagínou a konečníkom – (epiziotómia) tesne pred samotným pôrodom je typickým príkladom obstetrickej procedúry, ktorá sa robí naďalej napriek tomu, že neexistuje žiadny výskum, ktorý by ju podporoval, ale veľmi veľa štúdií, ktoré poukazujú na jej škodlivosť.

Ako zabránite poškodeniu svalu tým, že ho nastrihnete? … Epiziotómie nezabraňujú veľkým natrhnutiam, naopak spôsobujú ich. Medicínska literatúra bez výnimky ukazuje, že natrhnutia až po konečník sa takmer vôbec nevyskytujú – iba ako pokračovanie epiziotómie.

  • Birthing From Within – pôrod zvnútra – napísali Pam England, Rob Horowitz

Táto kniha nie je typickým čítaním, aké si sama vyberám. Na môj vkus je v nej príliš veľa vizualizácií, budovania pozitívnych predstáv a celkovo zanechala taký nadnesený dojem. Okrem toho sa mi nepáčilo, ako sa autorka vyjadrovala o kojení – ak to ide, fajn, ak to nejde, nevadí (to by bolo na samostatný článok, ale v zásade moja výhrada voči tomuto tvrdeniu je to, že si celkovo ako spoločnosť kojenie dostatočne neceníme a aj keď by som neodsudzovala matku pre to, že dáva dieťaťu umelé mlieko, určite by som chcela, aby pred tým, než sa tak rozhodne, mala podporu najbližšieho okolia na riešenie problémov súvisiacich s kojením… ale to už odbieham od témy).

Čo sa mi na knihe naopak páčilo, boli techniky ako sa vysporiadať s bolesťou a to, že nekončila samotným pôrodom, ale rozoberala témy súvisiace s obdobím krátko po ňom.

Prečo sa myšlienka na smrť objavuje aj pri zdravých pôrodoch, najčastejšie tesne pred ich koncom? Postupne sa zvyšujúca intenzita si vyžaduje úplné odovzdanie nášho tela a vôle, roztopenie ega, myšlienok a známeho pocitu seba. Nebojíme sa smrti, lebo už tam nie je “ja”, ktoré by sa jej bránilo a bálo. V tom transcendentnom momente sme zajedno s pôrodom. Toto je spirituálny pôrod ženy v matku.

V našej bejby-centrickej spoločnosti po pôrode oznámime: “Narodilo sa bábätko.” V kultúrach, kde si ctia matky, sa narodenie dieťaťa oznamuje tým, že: “Matka porodila.

Tri veci ohľadom pôrodu sú isté: je to ťažká práca, dosť to bolí a dá sa to zvládnuť.

Noví rodičia nesúhlasia ohľadom mnohých vecí, ale keď sa hádajú, tak je to najčastejšie pre jednu z týchto piatich: rozdelenie povinností, peniaze, práca, ich vzájomný vzťah a spoločenský život.

  • Hypnobirthing – hypno pôrody – napísala Marie Mongan

K prečítaniu tejto knihy ma viedla zvedavosť. Autorka tvrdí, že jej pôrody neboli bolestivé. To sa o tom mojom teda ani zďaleka nedá povedať, napriek tomu, že v mojej mysli, je veľký rozdiel medzi bolesťou a utrpením, ale nedalo mi, aby som sa teda nenechala poučiť, že čo som robila “zle”, že to tak bolelo.

Dostalo sa mi odpovede, že som mala použiť sebahypnózu. Keď si človek prečíta recenzie, tak sa zdá, že to funguje aj pre kopu ďalších ľudí okrem autorky, ale ja som ostala skeptická. Možno preto, že s hypnózou nemám skúsenosti, možno preto, že neverím, že by sa do takého stavu podarilo dostať mne samej.

V každom prípade pozitívom tejto knihy sú relaxačné techniky a relaxačné cdčko, ktoré, ak nepomôžu pri samotnom pôrode, pomôžu aspoň zaspať o tretej nad ránom.

Niektoré programy sa snažia naučiť metódy, ktoré majú odpútať vašu pozornosť od bolesti, takže si ju nebudete uvedomovať. Iné vám naopak povedia, že bolesť je dôležitý signalizačný mechanizmus, niečo ako biologická spätná väzba, ktorá vás informuje o tom, ako pôrod postupuje… Ďalšie hovoria, že sa na ňu treba dívať ako na niečo, čomu sa nedá vyhnúť, ale dá sa tolerovať a spolupracovať s ňou a poučiť sa z nej…”

“Ľudia mi často hovoria, nech im dokážem, že hypno pôrody fungujú – že keď eliminujete strach, ostatné stresory a vybudujete vieru v samotný pôrodný proces, výsledkom bude bezpečný a zdravý pôrod. Pre mňa je toto to isté, ako keby po mne chceli nech zoberiem precízne naladený jemný hudobný nástroj, ktorý niekto pokazil a dokážem, že by perfektne hral, keby nebol pokazený.

Pôrody sú pokazené. Viera a rešpekt žien v ich vnútorné schopnosti porodiť sú pokazené. Nemôžme už urobiť nič s miliómni pôrodov, ktoré takto prebehli, ale pokiaľ sa vážne pozrieme na efekt strachu – tej silnej emócie, ktorá zatemňuje myslenie a spôsobuje, že sa rodiace telo “pokazí” a odchýli zo svojej prirodzenej cesty – možno budeme môcť zachovať tie precízne naladené telá žien neporušené pre nasledujúce generácie.

  • Birth As an American Right of Passage – pôrod ako rituál – napísala Robie Floyd Davis

Táto kniha by v tomto zozname možno ani nemala byť. Lebo nie je ani tak o tom, ako sa pripraviť na pôrod, ale o tom, ako sa pôrodníctvo dostalo do takého stavu, v akom je dnes a o tom, ako veľmi spätné vnímanie pôrodu danej matky závisí na tom, nakoľko sa líšili/súhlasili jej očakávania s tým, čo sa naozaj stalo. Jednotlivé procedúry typické pre pôrod v nemocnici sú tu rozobraté z pohľadu toho, aký podvedomý odkaz budujú v rodiacej matke.

Netreba hádam ani popisovať dôvody, prečo má ísť matka do postele, pretože v nemocnici posteľ je jednoducho to miesto, kde má človek byť. V technokratickom systéme sú rodiace ženy považované za slabé a v nebezpečenstve, že spadnú alebo sa príliš unavia, pokiaľ budú počas pôrodu chodiť. Bežná sťažnosť sestričiek je, že nemôžu mať prehľad o tom, kde je ktorá mamička, keď chodia. Okrem toho pobyt v posteli je nevyhnutný pokiaľ treba pripojenie na monitor a praktický, ak je pripojená aj infúzia….

Výsledky štúdií sú jednoznačné: pobyt v posteli  na chrbte bez pohybu počas pôrodu je nebezpečný…

To, že skončíte v posteli – kde takmer všetky rodiace ženy skončia – zvýrazňuje posolstvo odovzdané vozíčkom, v ktorom vás priviezli a nemocničným oblečením, ktoré vám dali – že ste pacientka a že ste chorá.

  • Resuscitácia novorodenca (napríklad tu, aj keď si z toho treba vybrať, lebo veľa sa vzťahuje na nemocničné prostredie)

Áno, budú tu pôrodné asistentky, ktoré s tým majú skúsenosti, ale čo, ak sa stane niečo nepredvídané a neprídu včas? Ešte v Bratislave počas vysokej školy som chodila na kurz prvej pomoci organizovaný Červeným krížom, lebo sa mi zdalo, že toto sú znalosti, ktoré by mal ovládať každý (a nielen brať na vedomie, že existuje niečo také ako masáž srdca a dýchanie z úst do úst). Podobne si myslím, že matky by mali byť oboznámené s aspoň základnými pravidlami prvej pomoci novorodencom, a to nielen tie, ktoré plánujú rodiť samy a/alebo doma, ale aj tie ostatné, lebo nikdy nemôžu vedieť, že sa im podarí doraziť do nemocnice včas, alebo že sa dieťa nenarodí neočakávane rýchlo prv, než sa do nemocnice vôbec poberú.

36 týždňov a kúsok

Tak sa nám to pomaly blíži. Z môjho zoznamu, čo ešte treba urobiť, tiež už veľa neostalo, akurát:

  • oprať všetky bejby veci
  • bazén už máme v obývačke postavený, ale hadica dorazí až v piatok, tak to treba celé ešte vyskúšať (či hadica pasuje na vodovodný kohútik, na pumpu a či nevytopíme susedov)
  • zajtra si ideme vybaviť nové vodičáky, lebo tie čo máme teraz majú ešte starú adresu (resp, na druhej strane majú aj oficiálnu nálepku s novou, čo postačuje na šoférovanie, ale nechceme si komplikovať papierovačky s vybavovaním rodného listu, kde treba okrem iného preukázať trvalé bydlisko rodičov a tak či tak by nám o pár mesiacov vypršali)
  • mraziak, ó mraziak – moja predstava, ako ho postupne zaplním doma pripravenými hotovými jedlami na konzumáciu v prvých týždňoch po pôrode akosi začína pokrivkávať. Naša chladnička s mrazničkou má totiž evidentne nejaký problém, len nevieme, aký. A absolútne sa mi nechce po tom pátrať. A tak si nie som stále istá, či ich nebudeme v najbližšej budúcnosti meniť. A v prípade, že áno, ako rýchly proces to bude – čiže či je dobrý nápad mať naprataný mraziak…

Bábo sa má dobre, po večeroch hráva futbal. Dôkazový materiál v nasledujúcom videu (ale varovanie pre slabšie povahy: miestami to vyzerá tak, ako si predstavujem scény z filmu Votrelec, ktorý som síce nikdy nevidela, ale pokiaľ si nie ste istí, či to je váš žáner, tak video púšťajte len na vlastné riziko):

Ja sa mám tiež fajn, spanie sa mi trochu v poslednej dobe polepšilo (nebudím sa tak často a tým pádom nie som potom taká unavená cez deň), ale na druhú stranu pribudla nová sťažnosť. Je mi veľmi nepohodlné stáť. Chodenie je ok (aj dnes sme s Kikou prešli asi 3 km – teda ona sa kus z toho previezla v kočíku), ale státie na mieste začne byť veľmi rýchlo na nevydržanie – nepríjemný pocit na bruchu, na chrbte, v slabinách… bŕŕ. Takže varenie momentálne nie je veľká zábava – palacinky som včera piekla sediac na barovej stoličke, čistenie a krájanie zeleniny do polievky dnes doobeda detto…

Pijem ráno taký bylinkový extrakt s obsahom železa, lebo pri nedávnej kontrole sa ukázalo, že mám trochu málo. Je to síce normálne, lebo ku konci tehotenstva sa objem krvi značne zvyšuje, čím sa železo “rozriedi”, ale predsalen moje čísla boli trošičku nižšie, ako by mali byť. Tak preto tie doplnky (možno aj to bolo súčasťou tej spomínanej únavy). A som s nimi veľmi spokoná, lebo na rozdiel od klasických tabletiek na železo, nemajú neželané vedľajšie účinky (pre nazasvätených – zápchu – čo je niečo, čo tehotným naozaj netreba).

Potešilo ma, že GBS test (ktorý priniesli pri minulotýždňovej návšteve pôrodné asistentky, ale robila som si ho sama – výrazne lepšia skúsenosť ako minule u obgyn-a) vyšiel negatívny. Čo znamená, že si nemusím robiť starosti s antibiotikami teraz alebo počas pôrodu, aj keď som nebola rozhodnutá, či by som ich brala. Prečo som si teda ten test vôbec robila? Lebo takto, aj keby sme potrebovali transfer do nemocnice, tak so záznamom v karte, že výsledok je negatívny mám o starosť menej.

Meno máme pripravené pre chlapca (to, čo sme mali už keď sa išla narodiť Kika), ale na dievča akosi stále nevieme prísť. Vidím to tak, že asi počkáme, že kto sa nakoniec dostaví a ak to bude dievčatko, tak budeme brainstormovať prvé dva dni :).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...