Test na tuberkulózu

Sľúbila som, že napíšem niečo o očkovaniach, tak tu to je. Na školu treba doručiť tlačivo potvrdené od lekára, kde vidno očkovania a záznam z nedávnej zdravotnej prehliadky. Keby som bola na Slovansku, tak to urobím tak, ako všetci ostatní slovenskí grad študenti – zájdem za svojou lekárkou a nechám si papier vypísať. Čo ale spraviť tu?

Nechala som si poslať svoju slovenskú kartu a objednala sa k lekárovi na prehliadku, že ho nejako ukecám aj na tie očkovania. Ukázalo sa, že to nebude až také ťažké, ako som sa obávala (asi som sa tvárila dostatočne suverénne a niektoré očkovania boli dokonca zaznamenané čitateľne v takej forme, že aj americko-indický lekár pochopil). Zaujímavé to začalo byť, keď prišla na rad kolonka o tuberkulóze. To, že som ju nemala pred siedmymi rokmi, keď som išla na študijný pobyt do Colorada, nezavážilo, lebo škola chce výsledky najviac rok staré.

Spravili mi teda kožný test – v praxi to znamenalo injekciu tuberkulinu. Pokiaľ však človek bol proti tuberkulóze niekedy zaočkovaný, môže mať tento test pozitívny výsledok, aj keď tuberkulózu nemá. Presne to bol aj môj prípad. Zo slovenskej karty sa mi nepodarilo zistiť, či som také očkovanie mala (ale pokojne to mohlo byť jedno z tých neidentifikovaných, kde je síce dátum, ale nie je tam napísané, aké je to očkovanie … bolo by to také zaťažujúce, keby doktori a sestričky písali informácie do karty tak, aby ich po nich mohol ešte niekto čítať a použiť?), takže som lekárovi jednoducho povedala, že neviem. Injekciu mi pichli a kázali prísť o dva dni ukázať reakciu.

Príchádzam o dva dni. Venovať sa mi bude len sestrička, lebo na zaznamenanie reakcie predsa nebudeme zaťažovať doktora. Sestrička mi prechádza prstom po predlaktí. Nie je si istá. Hovorí, že asi negatívne. Alebo predsa niečo cíti? Pre istotu zavolá doktora. Doktor prichádza aj s praktikantkou. Tiež mi prstom prechádza po predlaktí. Asi 10krát. Potom so zavretými očami. Nakoniec zahlási, že tam je pozitívna reakcia a že musím ísť na roentgen hrudníka. Káže praktikantke, nech si aj ona skúsi, ale tá sa mi ruky len letmo dotkne, ako by sa bála, že odo mňa tú tuberkulózu chytí.

Odkedy sa doktor vyjadril, sestrička je samá aktivita. Dostávam odporúčanie na roentgen a príkaz objednať sa na budúci týždeň. Pýtam sa, či nestačí tie výsledky prísť predebatovať o 4 týždne, keď som objednaná z iného dôvodu a mohla by som všetko vybaviť pri jednej návšteve. Ako odpoveď dostanem razantné nie, lebo že tuberkulózu predsa treba liečiť (pritom ona sama mi pred pár minútami hovorila, že všetko ok, jej sa to zdá negatívne a zrazu mám tuberkulózu, ktorú treba budúci týždeň liečiť). Nasleduje protiotázka, že ako dlho už som v Amerike (s podtónom typu, koľko ľudí som už stihla nakaziť).

Na rádiológii som bola krátko. Nebolo sa treba dopredu objednať, jednoducho som prišla, po piatich minútach ma zobrali do malej šatne, kde sa mám prezliecť do papierovej košieľky a zamknúť si veci. Prístroj vyzeral ako zo Star Treku a vôbec sa nepodobal na starožitnosť, ktorou mi na Slovensku robili snímky pred prvou cestou do Colorada. Mladá laborantka spravila dva obrázky, pred ktorými mi starostivo uviazala tieniaci pás okolo bokov. Na moju otázku, aké silné je tam žiarenie, odpovedala, že slabé, že asi také ako na bezpečnostnej kontrole na letisku. Čo nie je zrovna povzbudzujúce, nech sa na to človek pozerá z ľubovoľnej strany, ale nekomentovala som. Buď sú obidve naozaj slabé, ale potom prečo tak starostlivo kontrolovala, či mi tieniaci pás zakrýva podbruško? Alebo nie sú až také slabé, ale potom to s tými letiskovými kontrolami nie je celkom ok (a prečo sa o zdravie mojich budúcich detí nestarajú aj tam?).

Žiadne dramatické rozuzlenie nebude, tuberkulózu nemám (iba krivú chrbticu, ale to sme vedeli…). Všetky papierovačky som poslala do školy a dúfam, že im tam nič nebude chýbať.

Na záver ešte jedna zaujímavosť. Tým, že som si vybrala NJIT, na ostatné školy som dala vedieť, že ďakujem za ponuku, ale neprosím. Na Stevens Institute of Technology som napísala, že mi je ľúto, ale keďže mi nedali Teaching Assistantship, z finančných dôvodov musím ich ponuku odmietnuť. Do dvoch hodín som mala v schránke e-mail, ktorý hovoril, že sa im uvoľnila jedna pozícia a či by som ich Teaching Assistantship prijala, keby mi ho ponúkli? Zaujímavé, nie? Pripadá mi to, akoby počkali, či si to zaplatím sama (bavíme sa o vyše $800 za kredit a kreditov za semester treba približne 12) a keď nie, tak ponúkneme… povedala som, že neskoro.

Čo treba a čo netreba na americký vodičák

Tak už som zase raz americký vodič. Zase raz znamená, že po vodičáku z Colorada (mojom prvom vôbec) som tentokrát dostala vodičák v New Jersey. Čo som naň potrebovala? Vedieť šoférovať teda nie.

Vodičák v Amerike je akási obdoba nášho občianskeho preukazu. Je to vodičák, čo si od vás v obchode vypýtajú, aby si overili, že naozaj máte 21 a tú fľašu vína si môžete kúpiť. Vodičák ako doklad totožnosti stačí na vnútroštátne lety (vyskúšame) a okrem toho, samozrejme, aj na šoférovanie.

Pozitívne je, že Mišovi na jeho vybavenie stačila jedna návšteva DMV (Department of Motor Vehicles). Prišiel, ukázal 6-point ID (pas + social security card + bankovú kartu, to aby si overili, že je to naozaj on), účet za internet mu poslúžil ako doklad o trvalom bydlisku (!), spravil vedomostný test (stačí správne odpovedať na 40 otázok z 50tich), videl (nechal si preskúšať zrak), ukázal slovenský vodičák, zaplatil poplatok a zvíťazil. Vodičák dostal na počkanie.

SemafórJa som ich navštívila trikrát. Nie, že by sa mi tam tak páčilo, ale predchádzajúce pokusy skončili neúspešne. Až pri treťom raze už nemali výhrady k mojim dokladom, takže som sa cez skúšku zraku prepracovala aj k vedomostnému testu. Čo sa v takom teste pýtajú? Napríklad to, v akom poradí zhora sú svetlá na zvislom semafóre (jedna z možností bola aj žltá-červená-žltá). Alebo čo pila väčšina šoférov zodpovedných za nehody, ktorým namerali nepovolenú hladinu alkoholu v krvi (a: víno, b: pivo, c: whiskey, d: nič)? Nebolo treba riešiť žiadne križovatky (škoda), ale ani vedieť žiadne technické detaily typu, koľko cm môže prečnievať anténa (ako dobre).

Ako si tak veselo odpovedám na otázky o značkách, zrazu ma zaujal krik. Pani, ktorá testuje zrak a následne usádza vidiacich k vedomostným testom, je útla a veľmi tichá. Ale čierny mladý muž stojaci pri jej pultíku má výšku basketbalistu, váhu zápasníka sumo a hlasno sa dožaduje, aby mu zrak preskúšala ešte raz.

– No dobre, tak mi prečítaj prvý riadok.

– K, O, D, E …

– Čítaš ten riadok?

– Samozrejme.

– Čítaš ho zľava?

Mladému mužovi asi prebleske tvárou neistota (z môjho miesta nebolo vidno), lebo pani Očná začína vysvetľovať, ktorá je ľavá strana.

– Aha, jasné. M, Z, T …

– Čítaš prvý riadok? A čítaš ho zľava?

– Yeah, sure. Už to mám. H, P, K …

Tu niekde pani Očná pochopila, že problém nebude v zraku mladého muža.

– Vieš čo, teraz sa nepozeraj do prístroja, ale prečítaj, čo je napísané na tomto papieri.

Mladý muž nahnevaný odchádza a my, čo robíme vedomostný test, rozmýšľame nad tým istým ako pani Očná. To, že chlapec sa dostal až sem znamená, že má aspoň 16 rokov. Ako vyplnil formulár? OK, ten mohol vyplniť niekto zaňho. Ako si myslel, že spraví vedomostný test? Amerika je slobodná krajina, človek môže požiadať o ústne preskúšanie. Ako sa tento človek bude orientovať podľa informačných tabúľ, keď sa bude chcieť niekam dostať? Dobre, môže sa naspamäť naučiť svoje dve trasy a iné nebude používať. Ale ako môže žiť v Amerike v 21. storočí a nevedieť čítať (a mať k tomu odvahu si prísť pýtať vodičský preukaz)?

Test som nespravila do konca, lebo po 40tich správnych odpovediach mi počítač oznámil, že mu stačí a ďalej sa so mnou nebavil. O dve miesta ďalej končí kučeravá mulatka a všetkým nám radostne oznamuje, že je to síce LTT (len tak tak), ale na tretí pokus prešla (bola tu minulý týždeň a aj týždeň predtým). Len dúfa, že na jazdu nebude musieť ísť toľkokrát.

Najťažšia otázka prišla až pri vystavovaní samotného preukazu, kde bolo treba uviesť farbu očí. V záujme predchádzania vyhnuteľným problémom som dala zelené a nie studničkové, ako mi radil jeden romantik. A po pár minútach som už aj ja odchádzala s plnohodnotným vodičákom. Som zvedavá, kedy ho použijem aj na to, na čo je primárne určený.

Pre úplnosť ešte dodávam, že sa dá vybaviť aj ID card, ktorá vyzerá skoro ako vodičák a plní všetky vyššie spomenuté úlohy okrem oprávnenia na šoférovanie. Avšak v porovnaní s počtom vodičských preukazov o ne veľmi záujem nie je a 6-point ID, doklad o trvalom bydlisku a poplatok treba doniesť aj tak.

Záverom sa ešte vrátim k tomu preukazovaniu trvalého bydliska.  Podobné ma postretlo aj v banke pri otváraní účtu.

– No veď nám doneste nejaký účet – výpis z inej banky napríklad (ako sa nám to pekne zacyklilo) alebo účet za elektrinu/plyn/telefón… Vaše meno na nájomnej zmluve daného bytu na danej adrese nestačí, lebo to nie je doklad, že tam aj bývate.

Moje obavy, že ako sa k takémuto účtu dopracujem, sa ukázali ako neopodstatnené. Bolo síce treba počkať do nasledujúceho mesiaca na nový výpis, ale stačila jedna návšteva u internetového providera bez ukazovania akýchkoľvek (!) dokladov:

– No problem, we’ll put your name on your husband’s service account. You need it as a proof of address, don’t you?

Mohla som byť sesternica z Panamy. Alebo ani nie sesternica.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...