Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Ešte časom pridám aj spoločnú fotku, keď sa ku mne dostane…

Višňové -> Minčol -> Martinky -> Vrútky

Tento týždeň boli deti na prázdninách u starých rodičov a my sme chodili cez deň do roboty/školy a po večeroch športovali. A dnes sme si spravili voľno a išli s Mišovými bratrancami a ich kočkami na turistiku. Keď sme sa o tomto výlete začali zhruba pred mesiacom baviť, tak sme chceli ísť na hrebeňovku z Vrátnej do Strečna (alebo naopak). Ale po tom, čo sa stalo vo Vrátnej, sme zmenili plán a išli na druhú stranu Malej Fatry.

Autobusom do Višňového, odtiaľ po modrej na Minčol. Po ceste sme obdivovali pavučiny a baštili čučoriedky. Na Minčole sme sa poobzerali na všetky strany, povyťahovali z batohov poživeň a keď došla, pokračovali po červenej na Martinské hole. Tam sme mali potom tri možnosti, ako ísť dole – do Turia, do Kuneradu alebo do Martina. Vyhral to Martin (žltá značka), lebo jedine tým smerom bola aj chata s kofolou.

Z nej sme sa dolu kotúľali rýchlo, lebo sa nami hnal dážď a stihli sme to tesne – začalo pršať, keď sme zasadli na ďalšiu kofolu vedľa konečnej autobusu. Spolu sme pešo prešli 23km, hore 1km, dolu tiež (naše nezvyknuté nohy sa nám veľmi nepoďakovali). Potom mestskou dopravou na stanicu do Vrútok a odtiaľ autobusom, ktorý nahrádza nechodiace vlaky, do Žiliny.  Máme dosť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...