Víkendové surfovanie

Tentokrát opäť rozdelené na dve hlavné kategórie: covid a ne-covid. Vyberte si tú svoju.

Soňa Szomolányi: Naše zatvorené školy a podceňovanie vedomostí a dát spolu súvisia

Nie je náhoda, že Slovensko má v porovnaní so západoeurópskymi krajinami školy zatvorené najdlhšie. V európskych krajinách majú školy prioritu nielen vo vládnom programe. Kým u nás vláda dáva jednoznačne prednosť ekonomike – pričom sa ukazuje, že veľké pracoviská sú významným ohniskom infekcie. Štát nariaďuje testovať rodičov, avšak nič také nevyžaduje od priemyslu, kde bez rúšok a respirátorov trávia ľudia hodiny bez sociálnej dištancie. Nechcem znižovať riziko infekcie na školách. Málokto si dnes však uvedomuje, ako súčasná situácia prehĺbi priepasť medzi deťmi, ktoré vyrastajú v lepších a v slabších podmienkach a aké to bude mať dlhodobé dôsledky.

V čom absolútne zlyhávame? V neorganizovanej prednemocničnej starostlivosti.

Za rok pandémie sa nikto ani nepokúsil vybudovať Covid ambulancie, kde by bolo možné bezpečne vyšetriť a liečiť aspoň v rámci aktuálnych znalostí pozitívnych pacientov. Kde by mohli dostať kyslíkovú alebo infúznu liečbu. Kde by sa dala včas nasadiť liečba a minimalizovať tak potreba hospitalizácie. Mnohým by pomohla  aj domáca kyslíková liečba prenosným koncentrátorom kyslíka. Mohol by ich štát nakúpiť a požičiavať? Je nejaká služba, ktorá by prišla pacientovi podať infúziu domov? Je to samozrejme rizikové, ale verím, že za slušný rizikový príplatok by sa našli zaočkovaní zdravotníci, ktorí by do toho išli. Neverím, že je veľa iných štátov na svete (alebo aspoň v strednej a západne Európe), kde by takto kašľali na to, ako je o Covid pacientov postarané.

Pôrod v čase korony: zrazu všetci zmizli – podpíšte otvorený list, ktorý občianske združenie Ženské kruhy adresuje Ministerstvu zdravotníctva. Združenie sa aktívne snaží o to, aby sa takéto veci nestávali. 

Hoci negatívny výsledok PCR testu zbavil Luciu a Janu stigmy „rodička s covidom“,  nie je to happy-end. Ich príbehy ukazujú, že ani po roku pandémie COVID-19 nie sú mnohé slovenské nemocnice pripravené poskytovať tehotným a rodiacim ženám s týmto ochorením adekvátnu, bezpečnú a rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť.

doma vyrobená vakcína

Back in December, I asked how hard it would be to make a vaccine for oneself. Several people pointed to radvac. It was a best-case scenario: an open-source vaccine design, made for self-experimenters, dead simple to make with readily-available materials, well-explained reasoning about the design, and with the name of one of the world’s more competent biologists (who I already knew of beforehand) stamped on the whitepaper. My girlfriend and I made a batch a week ago and took our first booster yesterday.

This post talks a bit about the process, a bit about our plan, and a bit about motivations. Bear in mind that we may have made mistakes

How do you capture the heartbreaking horror of nearly half a million deaths?

aspoň niečo na odľahčenie: Your Guide to Parenting Teenagers in a Pandemic

Get plants. Overwater them until they die. Replace plants. This is better than overwhelming your children with this kind of attention that has to go somewhere.

———————————————————————————————————————

Nakreslite si ľadovec a pozrite, ako bude plávať. (Dali sme si s deťmi potom aj súťaž, že kto nakreslí taký, ktorý sa už nepohne.) Jeden z mojich:

Jeden z Kikiných:

Jeden z Kubkových:

same energy – visual search engine

hiking is an ideal structure for friendship

Beautiful Yet Unnerving Photos of the Arctic Getting Greener

Inside Xinjiang’s Prison State

It is likely the largest internment of ethnic and religious minorities since the Second World War.

Víkendové surfovanie

the best hike in every (US) state

výborná vizualizácia dát – the sleep blanket, každý riadok je jeden deň

predvolebné diskusie

Gandalf písal blog

the woman with 200 kids

Dolomity

Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.

Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana

Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.

Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.

Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15 km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Višňové -> Minčol -> Martinky -> Vrútky

Tento týždeň boli deti na prázdninách u starých rodičov a my sme chodili cez deň do roboty/školy a po večeroch športovali. A dnes sme si spravili voľno a išli s Mišovými bratrancami a ich kočkami na turistiku. Keď sme sa o tomto výlete začali zhruba pred mesiacom baviť, tak sme chceli ísť na hrebeňovku z Vrátnej do Strečna (alebo naopak). Ale po tom, čo sa stalo vo Vrátnej, sme zmenili plán a išli na druhú stranu Malej Fatry.

Autobusom do Višňového, odtiaľ po modrej na Minčol. Po ceste sme obdivovali pavučiny a baštili čučoriedky. Na Minčole sme sa poobzerali na všetky strany, povyťahovali z batohov poživeň a keď došla, pokračovali po červenej na Martinské hole. Tam sme mali potom tri možnosti, ako ísť dole – do Turia, do Kuneradu alebo do Martina. Vyhral to Martin (žltá značka), lebo jedine tým smerom bola aj chata s kofolou.

Z nej sme sa dolu kotúľali rýchlo, lebo sa nami hnal dážď a stihli sme to tesne – začalo pršať, keď sme zasadli na ďalšiu kofolu vedľa konečnej autobusu. Spolu sme pešo prešli 23km, hore 1km, dolu tiež (naše nezvyknuté nohy sa nám veľmi nepoďakovali). Potom mestskou dopravou na stanicu do Vrútok a odtiaľ autobusom, ktorý nahrádza nechodiace vlaky, do Žiliny.  Máme dosť.