Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Víkendové surfovanie

zadania prvej série tohtoročného Sezamu – matematická súťaž pre základoškolákov

A 21st-Century Migrant’s Essentials: Food, Shelter, Smartphone

Girls with toys (stará linka, ktorú som zabudla postnúť a teraz našla, vďaka Renča)

The science of Inside Out

What makes a great teacher?

Right away, certain patterns emerged. First, great teachers tended to set big goals for their students. They were also perpetually looking for ways to improve their effectiveness. For example, when Farr called up teachers who were making remarkable gains and asked to visit their classrooms, he noticed he’d get a similar response from all of them: “They’d say, ‘You’re welcome to come, but I have to warn you—I am in the middle of just blowing up my classroom structure and changing my reading workshop because I think it’s not working as well as it could.’ When you hear that over and over, and you don’t hear that from other teachers, you start to form a hypothesis.” Great teachers, he concluded, constantly reevaluate what they are doing.

Superstar teachers had four other tendencies in common: they avidly recruited students and their families into the process; they maintained focus, ensuring that everything they did contributed to student learning; they planned exhaustively and purposefully—for the next day or the year ahead—by working backward from the desired outcome; and they worked relentlessly, refusing to surrender to the combined menaces of poverty, bureaucracy, and budgetary shortfalls.

Let’s Kill Til It’s Dead: The Myth That Mom’s Salary Pays For Childcare

Through The Gender Lens: One Century of Cinema History

Favo(u)rite Astro Plots

Víkendové surfovanie

My feminist marriage: a father’s perspective

What really changed everything for me was having children. When we decided to become parents, we agreed that we’d love a parent to stay home with the kids while they were little. And it quickly became obvious that that parent should be me. I worked as a freelancer, so taking a few years off was no problem, while my wife’s career would’ve collapsed if she took years off. I’m a little more patient and willing to “do nothing” with babies, so personality-wise it made sense too. So we took the plunge, and I became an at-home dad (with a few part-time jobs to keep my freelancing options open in later years).

Our friends and family were outwardly very supportive of that decision, but suddenly so many feminist issues became entirely unavoidable. Strangers would tell me how great it was that I was “babysitting” that day, when I was actually my kids’ primary childcare. Or family would call me “the most amazing dad EVER” when I was just doing what parents all over the world do every day, AND what they also meant to do was make my wife feel bad for abdicating her motherly responsibilities. Resources for at-home parents were almost entirely “moms only,” so I found myself advocating for including dads in parenting discussions. And so, after the whole world hit me over the head with the need for feminism, I finally started to call myself a feminist. I became an outspoken feminist. In a feminist marriage.

teaching to fail

Instead of just touting the importance of failing, I now tell students that if they want to earn an A, they must fail regularly throughout the course of the semester — because 5 percent of their final grade is based on their “quality of failure.” Would such a scheme provoke a change in attitude? Absolutely — with this grading practice in place, students gleefully take more risks and energetically engage in discussions.

ženy a maratóny – ešte aj za behanie bolo treba bojovať

While attending college, Switzer entered and completed the race in 1967, five years before women were officially allowed to compete in it.

the best jobs for smart but lazy people

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...