John Oliver: The kid who ran for president

Víkendové surfovanie

básnička k Medzinárodnému dňu žien

sexuálna výchova inak:

výborné fotky (zaujímalo by ma, či je nejaká mama, ktorej sa nepritrafilo to, čo je na tej poslednej – použitie WC s dieťaťom v náručí)

Leonard Nemoy (Spock) odpovedá na list od dievčaťa zo zmiešanej rodiny (1968)

o tých, čo sa potápali a potápajú do veľkých hĺbok (skoro ako Magická hlbočina, ale nie celkom)

Today it is an economic and even geopolitical necessity for oil companies, in order to maintain pipelines and offshore rigs, to send divers routinely to depths of a thousand feet, and keep them at that level of compression for as long as a month at a time. The divers who do this work are almost entirely male, and tend to be between the ages of twenty-five and forty. Were they any younger, they would not have enough experience or seniority to perform such demanding tasks. Any older, and their bodies could not be trusted to withstand the trauma. The term for these extended-length descents is “saturation diving,” which refers to the fact that the diver’s tissues have absorbed the maximum amount of inert gas possible.

niečo, čomu Američania nerozumejú

Pooling risk in this way is arguably the most important function of the modern welfare state, which began to emerge in America in the 1930s in response to the Great Depression. In times of crisis, social insurance functions as a kind of disaster relief. Private insurers have neither deep enough pockets nor the administrative apparatus to insure the population as a whole against disruptions on this scale. And while it’s easy to say our neighbours should be responsible for themselves, it’s hard on society when a large number of citizens fall sick or lose their jobs. Keeping the general population healthy and able to provide for itself is clearly a public good in the sense that it increases productivity, lowers crime, and so on.

But Americans have a poor understanding of how this core business works, and how they benefit. Instead of thinking about entitlement programmes as insurance against economic hardship, they think of them as a kind of charity that goes to other people. They are quick to scold others for taking “handouts”, unaware that they are stretching out their own hands. In 2008 a Cornell Survey Research Institute poll found that 57% of Americans said that they had never used a “government social program”. But when those respondents were asked about specific programmes—like Social Security, unemployment insurance, student loans and the home-mortgage interest deduction—94% had used at least one. On average, in fact, they had used four different social programmes over the course of their lifetimes. A more recent Census Bureau survey found that nearly half of Americans received direct benefits in 2011.

making sense of the world

Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

Čo mi bude chýbať, keď sa odsťahujeme z Ameriky

New YorkToto je len prvý diel. Druhý napíšem pár mesiacov po presťahovaní, keď sa ukáže, že kopa vecí ma takto dopredu ani nenapadla a možno aj to, že niektoré z tých, čo ma napadli, mi chýbať nebudú. Mohla by som síce počkať, tento úplne vynechať a napísať len ten druhý, ale zdá sa mi, že by to mohlo byť celkom zaujímavé porovnanie. Takže tak.

amazon – A vôbec, bezproblémové nakupovanie cez internet – vrátane doručovania nie na dobierku a vrátenia tovaru, ak treba. Okrem iného som už online úspešne kúpila (tu úspešne = s tovarom som bola spokojná a nebolo ho treba vracať) plavky, podprsenky, topánky, autosedačky, kočík, zopár laptopov*, šaty, nohavice, sukňu, záclony, sedaciu súpravu do obývačky… A potom sú tu také veci ako knihy, plienky (látkové aj jednorazové), prací prášok, orechy, sušené ovocie, bylinkové čaje… kde nehrozí ani tak riziko, že by bolo treba niečo vracať, len je to jednoducho pohodlné a často aj cenovo výhodné. My sme si už naozaj zvykli naživo nakupovať len potraviny a základnú drogériu.

knihy a knižnica – Áno, áno, knihy a knižnice sú aj na Slovensku. Ale vo verejnej knižnici sa tu neplatí členské, organizuje programy pre deti – recitovanie riekaniek, čítanie rozprávok, vyrábanie kadečoho, premietanie filmov, oslavy narodenín Dr Seussa a kadejakých postavičiek, deň bublifukov, … A školská knižnica na NJIT mi bola schopná (bez poplatku) zohnať čokoľvek, o čo som požiadala, čo nemali. A už som si zvykla čítať po anglicky natoľko, že si nie som istá, ako mi pôjdu slovenské preklady. Pozitívne je, že od posledných vianoc som hrdou majiteľkou Kindle, takže môžem ďalej čítať v angličtine a aj knihy, ktoré sa na Slovensko nedostanú, ale predsalen, ten samotný prístup k akejkoľvek knihe v papierovej podobe nie je pra mňa zanedbateľná vec.

Kubo sa tu narodil – Kika sa v Amerike samozrejme narodila tiež, ale Kubo sa narodil konkrétne tu, v tomto byte, vytancovávala som ho von v tejto sprche, každú noc spím v posteli, v ktorej sa vypýtal na svet. Nie, nemyslím na to zakaždým, keď si do nej idem ľahnúť, ale keď ma to občas napadne, tak je to svojím spôsobom magické.

kamaráti – Nie je ich veľa, ale zopár sme ich tu našli. (Vy viete, kto ste.) A bude nám za nimi smutno. Pozitívne je, že veľa z nich má väzby na Slovensko (alebo Čechy), takže je šanca, že sa ešte stretneme.

cestovanie – Odkedy máme Kiku, sme toho až tak veľa nenacestovali. Zatiaľ veríme, že v tejto našej spoločnej záľube máme len prestávku a že sa k nej čo najskôr vrátime. Ale bude nám chýbať expedia, medzinárodné letisko ľahko dostupné taxíkom, kreditná karta, ktorá ponúka reálne cestovné výhody. Na druhú stranu, teším sa, že viac pochodíme Európu (hádam aj autom), z ktorej sme toho veru ešte veľa nevideli.

New York ako taký – New York je také zvláštne mesto. Rušné, hlučné, drahé na bývanie a nie príliš čisté (ako tak pozerám, práve som vymenovala všetky dôvody, prečo sme tých 6 rokov bývali v New Jersey), ale napriek tomu má svoje čaro. Je to zmes všetkých kútov sveta, nájde sa v ňom kopa zvláštností a je o kus iný, ako akékoľvek iné miesto, na akom som bola. A opäť niečo, čo sme posledné tri roky veľmi nevyužili, ale naša možnosť vybrať sa do ľubovoľnej reštaurácie, do divadla, na muzikál, na koncert alebo športové podujatie bude od apríla dosť limitovaná. New York mi bude chýbať.

* Aj keď tie nie pre seba – svoj som kúpila v obchode (o polnoci). A je pravda, že tuším dva sme aj vrátili.

Lake George

Minulý týždeň boli jarné prázdniny a krásne počasie – ideálna kombinácia – a tak sme sa vybrali na sever pohľadať nejaký les (Kika predtým žiadny nevidela a my dvaja sme si už len matne pamätali, ako taký les vyzerá). Pobrali sme sa k Lake George v Adirondacks (obrázky tu).

Cestovali sme niečo vyše troch hodín, čo Kika zvládla celkom v pohode s jednou prestávkou na odpočívadle. Zistili sme, že sa už nevieme zbaliť tak naľahko ako kedysi, lebo aj keď my dvaja veľkí sme mali po jedných nohaviciach a troch tričkách (vrátane tých, čo na sebe), tak najmenší člen našej výpravy zabral najviac batožinového priestoru (kočík, plienky, hračky, vak na spanie, obľúbená deka…). Tak ale tátoš má veľký kufor, zmestilo sa.

Nemali sme žiadne veľké plány, len si užívať pekné počasie mimo veľkomesta. Prechádzali sme sa okolo jazera, obdivovali vtáky, ktoré cupitali po tenkom ľade na jazere, drevené móla pokrútené po zime. Išli sme okolo reštaurácií na brehu, kam sa dá prísť (a zaparkovať) loďou. Vyzeralo to tam pomerne vymreto, lebo zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, takže tie spomínané reštaurácie, suvenírové obchody a miestne “atrakcie” boli vä荹inou pozatvárané. Nám to nevadilo a boli sme radi, že sa tam nemelie príliš veľa ľudí.

Jedno ráno sme sa vybrali na rodinnú “farmu”, kde robia javorový sirup. Vedierko zavesené na strome nám neukázali – to vraj robia len niekedy na vzdelávacie účely pre deti, ale zato sme si obzreli systém hadičiek, na ktoré mali napojených okolo 1400 javorov a ktoré sa všetky zbiehali do jednej malej miestnosti. V nej nám chlapík ukázal, ako miazga tečie (nie moc, lebo už bolo príliš teplo… celkovo je čas, kedy ju môžu zbierať pomerne krátky – dá sa to len na jar, keď v noci ešte mrzne, ale cez deň sú teploty už nad nulou) a porozprával, ako z nej potom robia javorový sirup (v zásade sa potrebujú zbaviť vody, aby ju zahustili). A tak sme si u nich dali raňajky – čo iné ako palacinky s javorovým sirupom – a jednu fľašku kúpili aj na domov.

Chceli sme sa ísť pozrieť na vyhliadku nad jazerom, na kopec ktorý sa volá Prospect Mountain. Vedie naň aj cesta, ale tá je do mája “zavretá” (vysvetlenie, prečo píšem zavretá v úvodzovkách, príde za chvíľu). My sme tak či tak chceli skúsiť s Kikou nejakú ľahkú turistiku v okolí, takže sme sa naň vybrali pešo. Veľkosťou asi neprevyšuje Straník pri Žiline, ale koncový úsek nám dal zabrať, lebo tam bolo okolo 20 cm snehu so zľadovatenou škrupinkou na vrchu. Kika cestu hore brala s humorom, trochu si aj schrupla, akurát, keď sme už išli po tom spomínanom snehu, tak strácala trpezlivosť, lebo už chcela ísť von z nosiča.

 Časť cesty dolu sme sa rozhodli zísť po ceste, aby sme sa vyhli tomu šmykľavému úseku, a vtedy sme pochopili, prečo je cesta oficiálne zavretá. Aj na nej totiž bola súvislá vrstva snehu a hneď za druhou zákrutou aj zapadnuté auto. Ono totiž dolu nie sú žiadne závory, ktoré by bránili šoférom ísť hore, pokiaľ im nezabráni ich vlastný zdravý úsudok. Chlapíkovi v obleku, ktorý sa snažil vešiakom odhrabať Hondu Pilot napoly zapadnutú v jarku pri ceste, zatiaľ čo jeho dve vymódené spolujazdkyne indiferentne sedeli vnútri, nezabránil.

Nedalo nám nezastaviť sa pri nich. Spýtal sa, či nemáme lopatu. Nemali sme. Ani len vreckovú. Že či namáme číslo na nejakých odťahovákov. Ani to sme nemali (jediný MacGyver, ktorého poznám a ktorý nás raz vyťahoval zo závejov, býva v Rosine, na Slovensku), ale nechali sme mu naše číslo s tým, že ak sa v rozumnom čase nevyhrabe, nech zavolá a že sa spýtame na recepcii v hoteli, kde sme bývali, na nejaké lokálne kontakty.

Ukázalo sa, že po nás išiel cestou dolu ešte niekto iný, kto už na miestneho MacGyvera kontakt mal, lebo prv než sme zišli z cesty zase na chodník, okolo nás cúval do kopca veľký pickup. Zastavil pri nás s otázkou, že či tam je naozaj hore niekto zapadnutý a keď zistil, že ešte bude asi míľu cúvať, tak veľmi nadšený nebol. Dolu sme ich už ísť nevideli, lebo sme odbočili do lesa.

Toľko k jazdeniu bez reťazí po zľadovatenom snehu.

Nuž a v nedeľu naspäť, smer New York City (čím bližšie k mestu, tým hustejšia premávka a horšie cesty). Ale dali  sme si predsavzatie, že keď bude pekne, tak sa budeme snažiť vypadnúť do okolia častejšie. 

Čo ma vie vytočiť

Tento článok by sa kľudne mohol volať rovnako ako ten predchádzajúci a byť druhým v poradí z dlhej série. Táňa z Minneapolis mi poslala linku na správu zo CNN, kde hovoria, že vláda USA má DNA všetkých detí, ktoré sa tu rodia. Hovoria tam o tom, že vzorky, ktoré odoberajú deťom po narodení (bez explicitného súhlasu rodičov) na vykonanie vyšetrení sa v mnohých štátoch skladujú roky (v New Jersey konkrétne je to 23 rokov, v niektorých štátoch dokonca bez obmedzenia).

Tí, ktorí vykonávajú testy, uisťujú, že používajú iba proteíny z krvi na detekovanie rôznych chorôb a že nikto neanalyzuje DNA. To je v prípadoch, keď naozaj odhalia ochorenie, samozrejme, veľmi prospešné, ale zároveň to znamená, že tú DNA analyzovať môžu. Keby chceli. O niekoľko rokov. V krajine, kde zdravotná poisťovňa môže poistenca odmietnuť, že je pre ňu príliš chorý (alebo preto, že mala cisársky rez). Čo ak raz budú odmietať na základe genetickej predispozície na určité choroby? Paranoja?

A keď už sa bavíme o vyšetreniach bez súhlasu… Nedávno som čítala článok, kde hovoria o tom, že v Kanade študenti medicíny rutinne vykonávajú gynekologické vyšetrenia na ženách, ktoré sú v celkovej narkóze počas alebo po operácii. Áno, je pravda, že niečo také sa len z knihy naučiť nedá, ale keby také niečo urobil chlap v hotelovej izbe po tom, ako žene v bare niečo primieša do drinku, tak sa tomu hovorí znásilnenie.

Podľa Canadian Medical Association: “Je tu aj predpoklad, že ženy by nedali súhlas na vyšetrenie študentom, pokiaľ by boli pri vedomí, preto aj keď nie je ideálne robiť to potajomky, je to akceptovateľné.” WTF??? A pritom prieskum ukázal, že 62% opýtaných by na takéto vyšetrenie (pri vedomí!) dalo súhlas a ďalších 5%, pokiaľ, by študentom bola žena. Ešte nejaké ilúzie?

Ďalší­ dôvod prečo odí­sť z USA

Tento graf  [update 28.2.2014: linka už nefunguje] z National Geographic veľa komentáru nepotrebuje. Aj by som ho poslala Elliottovcom, ale bola by to zjavná provokácia, lebo politika a zdravotníctvo sú dve témy, o ktorých sa nevieme spolu civilizovane rozprávať. Tak sa oň podelím aspoň tu.

Citujem: “Spojené Štáty Americké míňajú na zdravotnú starostlivosť (na osobu) viac než akákoľvek iná krajina a napriek tomu očakávaná dĺžka života je kratšia než vo vä荹ine rozvinutých a mnohých rozvojových krajín. Jedným z faktorov, ktorý je podľa odhadov zodpovedný za vyše 45000 úmrtí ročne, je to, že nie každý má zdravotné poistenie. A prečo sú náklady také vysoké? USA má systém poplatkov za výkony – poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sa platí za vyšetrenie, zákroky a tak ďalej. To však môže viesť k výkonom, ktoré neboli potrebné a nezlepšujú zdravotný stav pacienta… Viac starostlivosti neznamená nutne lepšiu starostlivosť.”

Drahé naše dieťa

Keďže sme v Amerike, tak po pôrode príde čo? Účty, predsa. A veru nenechali na seba dlho čakať.

Osobitne si účtuje lekár (za 9-mesačnú starostlivosť a pôrod) a osobitne nemocnica (za izbu, stravu a všetko okolo pôrodu). Nie je mi jasné, ako prídu k daným číslam (lebo ak som to spávne pochopila, tak tieto sadzby nie sú regulované a v zásade si môžu naúčtovať hocičo), ale zapýtali si toto (a to sme boli vpodstate najjednoduchší prípad bez komplikácií a v nemocnici sme strávili asi 50 hodín):

nemocnica za mňa $18,549.38
nemocnica za Kiku $16,645.79
doktor $3,500.00
Keďže aj doktor aj nemocnica majú zmluvu s našou poisťovňou, tak v skutočnosti dostanú zaplatené čiastky dohodnuté v tej zmluve, čo znamená:
nemocnica za mňa $2,530.40
nemocnica za Kiku $632.60
doktor $2,600.00

A z toho niečo platí poisťovňa a niečo doplácame my, takže naše drahé dieťa nás hneď pri narodení stálo (cca jednu letenku na Vianoce na Slovensko):

nemocnici za mňa $478.04
nemocnici za Kiku $288.26
doktorovi $260.00

Čo už… Čo je inak nového? Pupok nám stále drží, tak len trpezlivo sušíme a čakáme kedy odpadne, aby sme mohli naozajstne kúpať a nie len tak akože. Ale zato veselo trénujeme všetky možné dopravné prostriedky (kočík, šatku, modrý vak – ktorý sa ale ukazuje na momentálne pomery príliš horúci – a ružový mclaren – hojdačka na doma)


Okrem dopravných prostriedkov trénujeme aj krčné svaly a aj keď sa Kika po chvíli strávenej na brušku začne zlostiť, vie už pekne zdvihnúť hlavu a aj ju chvíľu podržať.

PS A kde sa najlepšie spí? Na tatovi!

A takto sa Kika vrtí, keď sa zobudí hladná:

Philadelphia

Minulý týždeň sme mali spring break – jarné prázdniny – a aj keď som pondelok ešte musela stráviť v labáku vytváraním lipidových membrán, tak na zvyšok týždňa sme sa aj s Ajkou a Andrejom vybrali do Philadelphie. (fotky tu)

Už samotná cesta a hotel boli fascinujúce. Cesta preto, že sa nám podarilo zohnať autobus (Boltbus) za $10 na osobu (pre porovnanie vlak stojí $45, jedna jazda metrom v New Yorku $2), ktorý nikde po ceste nestál, mal neuveriteľne veľa miesta na nohy a wireless internet (!).

Na druhú stranu, pri príchode do hotela sme zistili, že rovno pred ním je hlučné stavenisko, a tak sme si pýtali izbu na inú stranu. Recepčný nás ubezpečil, že naše okno nebude na stavenisko. Ale keď sme prišli do izby, tak sme zistili, že naše okno je do vnútornej chodby hotela (!). Nejako veľmi nám to však neprekážalo, zatiahli sme závesy a celé dni sme sa motali kade-tade.

A čo sme videli? Eastern State Penitentiary – väzenie prerobené na múzeum. Aj keď prerobené je dosť silné slovo. Neopravovali tam nič, len robili nevyhnutnú údržbu, aby sa im to nezosypalo. Čo tam však bolo zaujímavé, toto väzenie bolo naozaj postavené s myšlienkou, že väzni sa v ňom majú polepšiť. Preto mal každý samostatnú celu, platil prísny zákaz rozprávania a žiadny kontakt so strážnikmi. Toto všetko malo poskytnúť väzňom dostatočný priestor na vnútorné rozjímanie. To, že niektorí pritom prišli o duševné zdravie, sa považovalo za vedľajší efekt…

Ochutnali sme aj cheesesteak – philadelphskú špecialitu – ale u mňa sa to zaradilo do rovnakej kategórie jedál ako hamburger (tá kategória sa volá “once in a lifetime”). Je to v podstate bageta s hovädzím nárezom, roztopeným syrom a opraženou cibuľou. (Hmmm, ten popis dokonca znie lepšie ako to je v skutočnosti…)

Pozreli sme Independance Mall, kde bola podpísaná a vyhlásená nezávislosť USA a rovnako aj ústava. Tam sme sa zase raz pozastavili nad tým, ako sú Američania vychovávaní vo vlasteneckom duchu a zhodli sme sa, že aspoň v malej miere by to na Slovensku nezaškodilo.

Úplne iný zážitok bol Franklinov Inštitút. Veľký model srdca, ktorým sa dá prejsť, tak ako prúdi krv, 3D kino, (oni ho dokonca volali 4D, pretože okrem okuliarov na 3D obraz nás neminuli ani efekty v hľadisku, ktoré dotvárali celkový dojem) všeliaké experimenty na vyskúšanie a kopa detí vyrojených zo školských autobusov, ktoré si to prišli pozrieť a vyskúšať tiež.

A na záver sme to zaklincovali akváriom v Camdene. V ňom bol najlepší párik hrochov, ktorí ochotne pózovali všetkým zvedavcom. Jedného z nich Ajka aj natočila:

Ešte medúzy:

 A brankár:

Thanksgiving v Minneapolis

Tak sme si na pár dní oddýchli, vypadli zo sivého Jersey a navštívili časť slovenského obyvateľstva v Minneapolis. Zopár pekných obrázkov tu.

Leteli sme v stredu večer a nestačili sme sa čudovať – letisko takmer prázdne, rady na bezpečnostnú kontrolu žiadne, doleteli sme skoro o hodinu skôr (ale zákon zachovania problémov platí, schytali sme to cestou naspäť). V Minneapolis sme sa nasťahovali k Palinovi, kde už bivakoval aj Marek.

Marek došiel zo Slovenska a vybrali sa s Palinom a Zolom na pred-thanksgivingovú dovolenku do Dominikánskej Republiky, presne do toho hotela, kde sme my boli na svadobnej ceste pred dvoma rokmi (veľa sa tam nezmenilo). Mne len bolo do smiechu, keď som si predstavila, ako oni traja prišli na check-in (do jednej izby) v hoteli, kam zvyčajne chodia zaľúbené páriky. Čo ale mali smolu, počasie im neprialo, takže vôbec nevyzerali na to, že by sa práve vrátili z Karibiku.

Humor a frflanie ich však neopúšťali, takže sme si oboje užili nasledujúce štyri dni. Trošku sme pochodili Minneapolis, St Paul a okolie, trošku sme vymrzli (áno viem, to že bolo mierne pod nulou sa ani zďaleka nechytá na tých -30, ktoré ich čakajú niekedy vo februári, ale nám, kvetinkám z New Yorku, to bolo tak akurát) a na deň vďakyvzdania sme sa (ako sa patrí) obžrali až po uši.

Vtedy sme totiž navštívili rodinku Jakubovie, kde sme okrem skvelej polievky a tradičného moriaka dostali aj krémeše (chystám sa vyskúšať ich aj u nás). Vygúľať sa od nich sme boli schopní až kus po polnoci, takže sme mali dosť času pokecať o radostiach a strastiach vychovávania slovensko-amerických detí. Slovensko-amerických preto, že Táňa a Marián sa pred pár rokmi prisťahovali aj s dvoma deťmi, teraz majú o jedno viac, ale v istom zmysle sú všetky tri Američania. Neviem si veru predstaviť, ako by sa presadili naspäť do slovenských škôl. Zaujímavé je aj to, že rodičia na nich rozprávajú po slovensky, ale odpovede prichádzajú v angličtine. Moja predstava o vychovaní dvojjazyčného krpca začína pokrivkávať.

Celkovo to bol parádny výlet, posledný deň sme mali aj trošku snehu, len škoda toho 4-hodinového meškania lietadla do New Yorku a toho, že sme sa nestretli s Kikou a Feldom. Takéto krátke prázdniny by sme mali robiť každý mesiac.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...