Víkendové surfovanie

the best hike in every (US) state

výborná vizualizácia dát – the sleep blanket, každý riadok je jeden deň

predvolebné diskusie

Gandalf písal blog

the woman with 200 kids

Iba v Amerike…

Jedna z prvých vecí, ktoré chceli deti vyskúšať, keď sme prišli, boli bagels. Kúsok od domu máme pekáreň (deti ju samozrejme už volajú bagláreň), takže je čo skúšať. Ale situácia s pečivom sa tu nezmenila, kým sme boli v preč. V potravinách sa dá kúpiť nasladlý sendvičový chlieb, bagety (aj celozrnné) a žemle a v niektorých aj artisan bread (rozumej náš normálny chlieb), ktorý je v porovnaní so všetkým ostatným besne drahý. Neprešiel ani týždeň, odkedy sme prišli, a už som piekla chlieb. 

Moje zručnosti v tomto smere značne zhrdzaveli, lebo na Slovensku som ich nepoužívala vôbec (veď sme mali Ďurošku, všakže). Tak som zisťovala know-how od kamarátok, o ktorých viem, že pekávajú chlieb a spravila prvý pokus. Nemala som celozrnnú múku, jediné semiačka boli slnečnicové, vážila som od oka, lebo váhu mám v krabici niekde snáď už na tejto strane Atlantiku… celkovo ešte veru je čo vylepšovať. Ale zjedol sa. A Mišo už pýtal ďalší. 

Chlieb tu síce nie je, čoho ale máme veľa, sú pukance. Prekvapení sme boli všetci, keď nám v piatok prišiel neočakávaný balík a v ňom vrece pukancov. Poslal ho dealership, od ktorého Mišo kupoval auto, že pozornosť podniku. Síce nerozumieme, ale deti boli nadšené, tak sme mali večer domáce kino. Z vreca zatiaľ nevyzerá, že by viditeľne odbudlo.  

Ako spieva Adele…

… Hello from the other side.

Krabice sme poslali o týždeň skôr (a prídu asi dva týždne po nás – ak všetko pôjde podľa plánu). Samotné balenie bolo v pohode. Už sme sa balili toľkokrát, že pár krabíc ma nerozhádže. A absurditky typu, že bolo treba presviedčať sťahovákov, že nie je jedno do akých krabíc nabalím 1.4m3, keď sa to má na záver zmestiť do leteckého D kontajnera a že chcem od nich také krabice, aby to išlo… tak na tým síce pokrútim hlavou a pošomrem, ale ďalej neriešim. Ich problém. Snáď sa s krabicami ešte uvidíme. 

Čo ale bolo treba riešiť (okrem asi desaťtísic dvesto iných vecí) bol náš kotol, ktorý si vybral najnevhodnejší čas na štrajkovanie. Takže ešte deň pred odletom som s kurenárom nakupovala novú expanznú nádobu a ventily, pozerala, ako vymieňa tie pôvodné a dúfala, že to bude stačiť na zastabilizovanie situácie. Takže čakanie na odlet na letisku bol už vpodstate relax. 

Let bol fajn až na posledných 40 minút, keď sme pristávali v búrke nad Newarkom. Lietadlo sa kývalo zo strany na stranu a Kika s tým ale naozaj nebola spokojná. Nakoniec to zvládla aj bez sáčku, ale veľa nechýbalo. Dali sme si dva dni na spamätanie a potom šup, šup deti do školy.

John Oliver: The kid who ran for president

Víkendové surfovanie

básnička k Medzinárodnému dňu žien

sexuálna výchova inak:

výborné fotky (zaujímalo by ma, či je nejaká mama, ktorej sa nepritrafilo to, čo je na tej poslednej – použitie WC s dieťaťom v náručí)

Leonard Nemoy (Spock) odpovedá na list od dievčaťa zo zmiešanej rodiny (1968)

o tých, čo sa potápali a potápajú do veľkých hĺbok (skoro ako Magická hlbočina, ale nie celkom)

Today it is an economic and even geopolitical necessity for oil companies, in order to maintain pipelines and offshore rigs, to send divers routinely to depths of a thousand feet, and keep them at that level of compression for as long as a month at a time. The divers who do this work are almost entirely male, and tend to be between the ages of twenty-five and forty. Were they any younger, they would not have enough experience or seniority to perform such demanding tasks. Any older, and their bodies could not be trusted to withstand the trauma. The term for these extended-length descents is “saturation diving,” which refers to the fact that the diver’s tissues have absorbed the maximum amount of inert gas possible.

niečo, čomu Američania nerozumejú

Pooling risk in this way is arguably the most important function of the modern welfare state, which began to emerge in America in the 1930s in response to the Great Depression. In times of crisis, social insurance functions as a kind of disaster relief. Private insurers have neither deep enough pockets nor the administrative apparatus to insure the population as a whole against disruptions on this scale. And while it’s easy to say our neighbours should be responsible for themselves, it’s hard on society when a large number of citizens fall sick or lose their jobs. Keeping the general population healthy and able to provide for itself is clearly a public good in the sense that it increases productivity, lowers crime, and so on.

But Americans have a poor understanding of how this core business works, and how they benefit. Instead of thinking about entitlement programmes as insurance against economic hardship, they think of them as a kind of charity that goes to other people. They are quick to scold others for taking “handouts”, unaware that they are stretching out their own hands. In 2008 a Cornell Survey Research Institute poll found that 57% of Americans said that they had never used a “government social program”. But when those respondents were asked about specific programmes—like Social Security, unemployment insurance, student loans and the home-mortgage interest deduction—94% had used at least one. On average, in fact, they had used four different social programmes over the course of their lifetimes. A more recent Census Bureau survey found that nearly half of Americans received direct benefits in 2011.

making sense of the world

Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

Čo mi bude chýbať, keď sa odsťahujeme z Ameriky

New YorkToto je len prvý diel. Druhý napíšem pár mesiacov po presťahovaní, keď sa ukáže, že kopa vecí ma takto dopredu ani nenapadla a možno aj to, že niektoré z tých, čo ma napadli, mi chýbať nebudú. Mohla by som síce počkať, tento úplne vynechať a napísať len ten druhý, ale zdá sa mi, že by to mohlo byť celkom zaujímavé porovnanie. Takže tak.

amazon – A vôbec, bezproblémové nakupovanie cez internet – vrátane doručovania nie na dobierku a vrátenia tovaru, ak treba. Okrem iného som už online úspešne kúpila (tu úspešne = s tovarom som bola spokojná a nebolo ho treba vracať) plavky, podprsenky, topánky, autosedačky, kočík, zopár laptopov*, šaty, nohavice, sukňu, záclony, sedaciu súpravu do obývačky… A potom sú tu také veci ako knihy, plienky (látkové aj jednorazové), prací prášok, orechy, sušené ovocie, bylinkové čaje… kde nehrozí ani tak riziko, že by bolo treba niečo vracať, len je to jednoducho pohodlné a často aj cenovo výhodné. My sme si už naozaj zvykli naživo nakupovať len potraviny a základnú drogériu.

knihy a knižnica – Áno, áno, knihy a knižnice sú aj na Slovensku. Ale vo verejnej knižnici sa tu neplatí členské, organizuje programy pre deti – recitovanie riekaniek, čítanie rozprávok, vyrábanie kadečoho, premietanie filmov, oslavy narodenín Dr Seussa a kadejakých postavičiek, deň bublifukov, … A školská knižnica na NJIT mi bola schopná (bez poplatku) zohnať čokoľvek, o čo som požiadala, čo nemali. A už som si zvykla čítať po anglicky natoľko, že si nie som istá, ako mi pôjdu slovenské preklady. Pozitívne je, že od posledných vianoc som hrdou majiteľkou Kindle, takže môžem ďalej čítať v angličtine a aj knihy, ktoré sa na Slovensko nedostanú, ale predsalen, ten samotný prístup k akejkoľvek knihe v papierovej podobe nie je pra mňa zanedbateľná vec.

Kubo sa tu narodil – Kika sa v Amerike samozrejme narodila tiež, ale Kubo sa narodil konkrétne tu, v tomto byte, vytancovávala som ho von v tejto sprche, každú noc spím v posteli, v ktorej sa vypýtal na svet. Nie, nemyslím na to zakaždým, keď si do nej idem ľahnúť, ale keď ma to občas napadne, tak je to svojím spôsobom magické.

kamaráti – Nie je ich veľa, ale zopár sme ich tu našli. (Vy viete, kto ste.) A bude nám za nimi smutno. Pozitívne je, že veľa z nich má väzby na Slovensko (alebo Čechy), takže je šanca, že sa ešte stretneme.

cestovanie – Odkedy máme Kiku, sme toho až tak veľa nenacestovali. Zatiaľ veríme, že v tejto našej spoločnej záľube máme len prestávku a že sa k nej čo najskôr vrátime. Ale bude nám chýbať expedia, medzinárodné letisko ľahko dostupné taxíkom, kreditná karta, ktorá ponúka reálne cestovné výhody. Na druhú stranu, teším sa, že viac pochodíme Európu (hádam aj autom), z ktorej sme toho veru ešte veľa nevideli.

New York ako taký – New York je také zvláštne mesto. Rušné, hlučné, drahé na bývanie a nie príliš čisté (ako tak pozerám, práve som vymenovala všetky dôvody, prečo sme tých 6 rokov bývali v New Jersey), ale napriek tomu má svoje čaro. Je to zmes všetkých kútov sveta, nájde sa v ňom kopa zvláštností a je o kus iný, ako akékoľvek iné miesto, na akom som bola. A opäť niečo, čo sme posledné tri roky veľmi nevyužili, ale naša možnosť vybrať sa do ľubovoľnej reštaurácie, do divadla, na muzikál, na koncert alebo športové podujatie bude od apríla dosť limitovaná. New York mi bude chýbať.

* Aj keď tie nie pre seba – svoj som kúpila v obchode (o polnoci). A je pravda, že tuším dva sme aj vrátili.

Lake George

Minulý týždeň boli jarné prázdniny a krásne počasie – ideálna kombinácia – a tak sme sa vybrali na sever pohľadať nejaký les (Kika predtým žiadny nevidela a my dvaja sme si už len matne pamätali, ako taký les vyzerá). Pobrali sme sa k Lake George v Adirondacks (obrázky tu).

Cestovali sme niečo vyše troch hodín, čo Kika zvládla celkom v pohode s jednou prestávkou na odpočívadle. Zistili sme, že sa už nevieme zbaliť tak naľahko ako kedysi, lebo aj keď my dvaja veľkí sme mali po jedných nohaviciach a troch tričkách (vrátane tých, čo na sebe), tak najmenší člen našej výpravy zabral najviac batožinového priestoru (kočík, plienky, hračky, vak na spanie, obľúbená deka…). Tak ale tátoš má veľký kufor, zmestilo sa.

Nemali sme žiadne veľké plány, len si užívať pekné počasie mimo veľkomesta. Prechádzali sme sa okolo jazera, obdivovali vtáky, ktoré cupitali po tenkom ľade na jazere, drevené móla pokrútené po zime. Išli sme okolo reštaurácií na brehu, kam sa dá prísť (a zaparkovať) loďou. Vyzeralo to tam pomerne vymreto, lebo zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, takže tie spomínané reštaurácie, suvenírové obchody a miestne “atrakcie” boli vä荹inou pozatvárané. Nám to nevadilo a boli sme radi, že sa tam nemelie príliš veľa ľudí.

Jedno ráno sme sa vybrali na rodinnú “farmu”, kde robia javorový sirup. Vedierko zavesené na strome nám neukázali – to vraj robia len niekedy na vzdelávacie účely pre deti, ale zato sme si obzreli systém hadičiek, na ktoré mali napojených okolo 1400 javorov a ktoré sa všetky zbiehali do jednej malej miestnosti. V nej nám chlapík ukázal, ako miazga tečie (nie moc, lebo už bolo príliš teplo… celkovo je čas, kedy ju môžu zbierať pomerne krátky – dá sa to len na jar, keď v noci ešte mrzne, ale cez deň sú teploty už nad nulou) a porozprával, ako z nej potom robia javorový sirup (v zásade sa potrebujú zbaviť vody, aby ju zahustili). A tak sme si u nich dali raňajky – čo iné ako palacinky s javorovým sirupom – a jednu fľašku kúpili aj na domov.

Chceli sme sa ísť pozrieť na vyhliadku nad jazerom, na kopec ktorý sa volá Prospect Mountain. Vedie naň aj cesta, ale tá je do mája “zavretá” (vysvetlenie, prečo píšem zavretá v úvodzovkách, príde za chvíľu). My sme tak či tak chceli skúsiť s Kikou nejakú ľahkú turistiku v okolí, takže sme sa naň vybrali pešo. Veľkosťou asi neprevyšuje Straník pri Žiline, ale koncový úsek nám dal zabrať, lebo tam bolo okolo 20 cm snehu so zľadovatenou škrupinkou na vrchu. Kika cestu hore brala s humorom, trochu si aj schrupla, akurát, keď sme už išli po tom spomínanom snehu, tak strácala trpezlivosť, lebo už chcela ísť von z nosiča.

 Časť cesty dolu sme sa rozhodli zísť po ceste, aby sme sa vyhli tomu šmykľavému úseku, a vtedy sme pochopili, prečo je cesta oficiálne zavretá. Aj na nej totiž bola súvislá vrstva snehu a hneď za druhou zákrutou aj zapadnuté auto. Ono totiž dolu nie sú žiadne závory, ktoré by bránili šoférom ísť hore, pokiaľ im nezabráni ich vlastný zdravý úsudok. Chlapíkovi v obleku, ktorý sa snažil vešiakom odhrabať Hondu Pilot napoly zapadnutú v jarku pri ceste, zatiaľ čo jeho dve vymódené spolujazdkyne indiferentne sedeli vnútri, nezabránil.

Nedalo nám nezastaviť sa pri nich. Spýtal sa, či nemáme lopatu. Nemali sme. Ani len vreckovú. Že či namáme číslo na nejakých odťahovákov. Ani to sme nemali (jediný MacGyver, ktorého poznám a ktorý nás raz vyťahoval zo závejov, býva v Rosine, na Slovensku), ale nechali sme mu naše číslo s tým, že ak sa v rozumnom čase nevyhrabe, nech zavolá a že sa spýtame na recepcii v hoteli, kde sme bývali, na nejaké lokálne kontakty.

Ukázalo sa, že po nás išiel cestou dolu ešte niekto iný, kto už na miestneho MacGyvera kontakt mal, lebo prv než sme zišli z cesty zase na chodník, okolo nás cúval do kopca veľký pickup. Zastavil pri nás s otázkou, že či tam je naozaj hore niekto zapadnutý a keď zistil, že ešte bude asi míľu cúvať, tak veľmi nadšený nebol. Dolu sme ich už ísť nevideli, lebo sme odbočili do lesa.

Toľko k jazdeniu bez reťazí po zľadovatenom snehu.

Nuž a v nedeľu naspäť, smer New York City (čím bližšie k mestu, tým hustejšia premávka a horšie cesty). Ale dali  sme si predsavzatie, že keď bude pekne, tak sa budeme snažiť vypadnúť do okolia častejšie. 

Čo ma vie vytočiť

Tento článok by sa kľudne mohol volať rovnako ako ten predchádzajúci a byť druhým v poradí z dlhej série. Táňa z Minneapolis mi poslala linku na správu zo CNN, kde hovoria, že vláda USA má DNA všetkých detí, ktoré sa tu rodia. Hovoria tam o tom, že vzorky, ktoré odoberajú deťom po narodení (bez explicitného súhlasu rodičov) na vykonanie vyšetrení sa v mnohých štátoch skladujú roky (v New Jersey konkrétne je to 23 rokov, v niektorých štátoch dokonca bez obmedzenia).

Tí, ktorí vykonávajú testy, uisťujú, že používajú iba proteíny z krvi na detekovanie rôznych chorôb a že nikto neanalyzuje DNA. To je v prípadoch, keď naozaj odhalia ochorenie, samozrejme, veľmi prospešné, ale zároveň to znamená, že tú DNA analyzovať môžu. Keby chceli. O niekoľko rokov. V krajine, kde zdravotná poisťovňa môže poistenca odmietnuť, že je pre ňu príliš chorý (alebo preto, že mala cisársky rez). Čo ak raz budú odmietať na základe genetickej predispozície na určité choroby? Paranoja?

A keď už sa bavíme o vyšetreniach bez súhlasu… Nedávno som čítala článok, kde hovoria o tom, že v Kanade študenti medicíny rutinne vykonávajú gynekologické vyšetrenia na ženách, ktoré sú v celkovej narkóze počas alebo po operácii. Áno, je pravda, že niečo také sa len z knihy naučiť nedá, ale keby také niečo urobil chlap v hotelovej izbe po tom, ako žene v bare niečo primieša do drinku, tak sa tomu hovorí znásilnenie.

Podľa Canadian Medical Association: “Je tu aj predpoklad, že ženy by nedali súhlas na vyšetrenie študentom, pokiaľ by boli pri vedomí, preto aj keď nie je ideálne robiť to potajomky, je to akceptovateľné.” WTF??? A pritom prieskum ukázal, že 62% opýtaných by na takéto vyšetrenie (pri vedomí!) dalo súhlas a ďalších 5%, pokiaľ, by študentom bola žena. Ešte nejaké ilúzie?

Ďalší­ dôvod prečo odí­sť z USA

Tento graf  [update 28.2.2014: linka už nefunguje] z National Geographic veľa komentáru nepotrebuje. Aj by som ho poslala Elliottovcom, ale bola by to zjavná provokácia, lebo politika a zdravotníctvo sú dve témy, o ktorých sa nevieme spolu civilizovane rozprávať. Tak sa oň podelím aspoň tu.

Citujem: “Spojené Štáty Americké míňajú na zdravotnú starostlivosť (na osobu) viac než akákoľvek iná krajina a napriek tomu očakávaná dĺžka života je kratšia než vo vä荹ine rozvinutých a mnohých rozvojových krajín. Jedným z faktorov, ktorý je podľa odhadov zodpovedný za vyše 45000 úmrtí ročne, je to, že nie každý má zdravotné poistenie. A prečo sú náklady také vysoké? USA má systém poplatkov za výkony – poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sa platí za vyšetrenie, zákroky a tak ďalej. To však môže viesť k výkonom, ktoré neboli potrebné a nezlepšujú zdravotný stav pacienta… Viac starostlivosti neznamená nutne lepšiu starostlivosť.”

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...