Zvolili nám prezidenta

Tak už vieme, kto bude americkým prezidentom od 20teho januára. Po maratónskej kampani nám to včera Američania povedali. Nie, že by bol Obama to najlepšie, čo nás mohlo postretnúť, ale horšie ako Bush to hádam nebude a vyhli sme sa aj veteránovi McCainovi s pani Palinovou (voči ktorej som naozaj zaujatá), tak uvidíme, čo sa zmení a či sa zmení.

Oplatí sa pozrieť si obidva prejavy. Obama ten svoj ukončil takmer ako kázeň a mne pripomínal Martina Luthera Kinga. Nie že by na tom bolo niečo zlé, ale viac by sa mi páčilo, keby dojmom ktorý ostane, bol ten jeho samotný prísľub zmeny a plány do budúcnosti, ako oslava toho, kam sa až černoch môže dostať. Je škoda, že sa to ani dnes ešte neberie za samozrejmosť a je na to upriamá toľká pozornosť.

Na druhú stranu McCain predniesol prejav, ktorému sa toho veľa vytknúť nedá. Jedine ak to, že keby takto vyzerali jeho prejavy počas kampane (plus keby mu to nekazila pani Palinová a jeho vlastná nerozhodnosť, ako sa vyjadrovať o Bushovej administratíve), tak mohol dopadnúť lepšie.

A čo na to Slovensko? Sme.sk vyhlásilo výsledky ešte pred BBC a New York Times, keď ešte polovica volebných miestností bola otvorená a počítanie v plnom prúde – asi sa redaktorom nechcelo ponocovať, tak to tam švacli, že už je to jasné a išli spať. A nášmu slovenskému pánovi premiérovi sú výsledky ukradnuté, lebo “chlieb z toho lacnejší nebude”.

Jednu vec by sme ale predsalen Američanom závidieť mali – volebnú účasť. Tu je zaujímavý obrázok z posledného čísla National Geographic, ktorý ukazuje volebnú účasť zoradenú podľa krajín. Netreba sa úplne nechať zmiasť napríklad americkým číslom, pretože “registered voters” neznamená “dospelá populácia”. Tá je asi 220 miliónov a voliť včera išlo (rekordných) 122. Stále je to však o dosť vyššia účasť, ako sme videli posledných párkrát na Slovensku.

Pod vodou

O Havaji som toho už popísala dosť, ale čerešničku som si nechala na záver. Nie sme síce žiadni potápači (akurát že vieme plávať a vyzbrojili sme sa okuliarmi s trubicou), ale to, čo sme videli pod vodou, prekonalo naše očakávania.

Ešte na úvod varovanie, čo sa týka kvality obrázkov – áno, viem, že niektoré sú rozmazané, niektoré sú odrezané, na niektorých sa len horko-ťažko dá rozoznať nejaký objekt a všetky sú príliš modré. Ale to bude tým, že doteraz som pod vodou nikdy nefotila, všetky tie potvory plávali rýchlo, foťák bol amatérsky jednorazový a výsledok skenovaný z papiera do počítača. Ak vás ani toto varovanie neodradí, tak si pozrite aspoň kúsok z toho, čo sme videli.

Potápať sme sa boli na všetkých troch ostrovoch. Havaj je skvelý v tom, že človek nemusí špeciálne vyhľadávať miesta na šnorchlovanie, niekedy naozaj stačí len zájsť na koniec pláže, plávať popri skalách a obdivovať farebné koraly a ryby ako v akváriu. Niektoré miesta sú však predsalen lepšie ako iné.

Na Oahu je takým miestom Hanauma Bay – pozostatok sopečného krátera. Ľudí je tam pomerne veľa, lebo tam chodí autobus a dá sa tam samozrejme dostať aj autom, ale záliv je veľký a keď človek zapláva kúsok ďalej, tak môže sledovať súkromný prirodopisný film. Treba však počkať na príliv, lebo počas odlivu sa nedajú dobre preplávať najbližšie koralové útesy.

Na Maui je skvelým miestom kráter Molokini. Tam sme išli katamaranom The Pride of Maui, ktorej kapitán (a zároveň hlavný barman) zo začiatku machroval, že vie šoférovať aj nohami, ale cestou naspäť do prístavu Maalaea, keď fúkalo tak, že sme si museli držať klobúky a vlny špliechali aj na hornú palubu, už držal kormidlo obidvoma rukami. Molokini sú tiež pomerne turisticky obľúbené, ale tým, že sa tam dá dostať iba po vode, trošku menej dostupné. A je tam úžasná viditeľnosť – čiastočne je to tým, že kráter je akýmsi štítom, ktorý chráni svoj záliv pred vlnami a vetrom a čiastočne preto, že tam nie je žiadna pláž, ktorej piesok by bol aj vo vode. A tak sme čumeli…

Nuž, a na Veľkom Ostrove je mojím tipom Kealakekua Bay – záliv v ktorom Havajci zabili kapitána Cooka (dnes tam stojí biely pamätník). Tam sa dá ísť buď po vode alebo po zemi (zhruba hodinová cesta pešo), ale deň predtým, ako sme chceli ísť, výdatne pršalo a chodník nám neodporúčali, lebo je vraj blatistý a čiastočne podmytý (a chceli zarobiť na kajakoch). Ja som síce hovorila, že tú jednu míľu aj doplávam, ale môj drahý požičal ten kajak. A tak sme pádlovali naprieč zálivom a na druhej strane pozorovali ryby. Voda bola taká čistá, že sa dali fotiť aj zhora. Tento záliv je navyše známy tým, že sú v ňom veľmi často delfíni – akrobati (spinner dolphins), ale keď sme tam boli my, tak mali asi dovolenku.

Zo všetkých morských obyvateľov, boli podľa mňa suverénne najlepšie koytnačky. Sú chránené a ľudí sa neboja, takže niekedy priplávali aj na pol metra a vyzerajú tak skvelo, že to chce trošku sebazaprenia, aby k nim človek nenatiahol ruku. Ale akékoľvek obťažovanie korytnačiek je trestné, takže som ich len obzerala a (dosť neúspešne) fotila.

Vpodstate všetko, čo sme videli pod vodou, sme videli aj v akváriu – Maui Ocean Center, kde sa chvália tým, že to, čo ukazujú, všetko pochádza z havajských vôd a veľa druhov nežije nikde inde na svete, ale v mori je to aj tak lepšie.

Hawaii – Maui

Našou poslednou zastávkou bol ostrov Maui – ostrov slnka – a na ňom národný park Haleakala – dom slnka. A tam sa nám stalo to, čo väčšina ľudí pri návšteve Havaja nečaká – bola nám zima.

Na Maui sa totiž dá autom vystúpať od mora do 3000m približne za 1.5 hodiny. My sme kempovali sme vo výške 2130m v Hosmer Grove Campground (nad ránom bolo okolo nuly) a aj keď sme boli na chlad pripravení, po dvoch týždňoch vyhrievania na slniečku to bola zmena. Vtipné bolo pozorovať na vrchole turistov, ktorí sa doviezli na krátky výlet zo svojho rezortu – napríklad pani v plavkách a priesvitnej bielej tunike ledva po zadok, trasúca sa vystupuje z auta, cvaká obrázok a odchádza.

Naplánovali sme si celodenný výlet, ktorý začínal na vrchole kopca. Odtiaľ chodník schádzal dolu do údolia s krátermi a na záver serpentínami hore na plošinu a posledné dve míle dolu do kempu. Jediný háčik bol v tom, ako sa dostať hore na vrchol. Mohli sme sa síce odviezť, ale to by sme skončili poobede v kempe bez auta.

Tak som si vyhliadla sympatickú rodinku, ktorá tiež kempovala v Hosmer Grove, a spýtala som sa, či by nás  neodviezli. Súhlasili, a ráno nás vysadili pri začiatku chodníka. Keď sme vystupovali, tak sme od chlapíka dostali vizitku a keď som sa neskôr pozerala na internet, tak som zistila, že to bol pomerne známy havajský fotograf. Obrázky robí síce také photoshopovo-gýčové, ale jeho hula tanečnice visia v reštauráciách, hoteloch a všetkých darčekových obchodoch.

Napriek tomu, že ráno to tak vôbec nevyzeralo (začínali sme v oblakoch a daždi), výlet sa nám veľmi páčil. Pomerne rýchlo sa vyčasilo a výhľady boli parádne. Mne sa najviac páčili farby – išli sme cez miesta, ktoré vyzerali, ako keby niekto rozsypal piesok rôznych farieb (všetko to boli zvetrané horniny sopečného pôvodu). Popri serpentínach smerom hore zase rástli zeleno-červené paprade. Jediná nudná časť boli tie posledné dve míle do kempu.

A prečo sa Haleakala volá dom slnka? Lebo keď človek ráno pozoruje z vrcholu východ slnka, má ako na dlani celé sopečné údolie (alebo vatovú vrstvu oblakov). To sme si nemohli nechať ujsť, a tak sme sa na ďalší deň (vstávali sme ešte v hlbokej tme) vybrali pozerať mrazivý východ slnka. Tým nám už zimy stačilo a presunuli sme sa kempu Kipahulu, ktorý bol tiež v tomto národnom parku, ale z druhej strany sopky, na brehu mora.

Strašidelná však bola cesta k nemu (road to Hana a ďalej do Oheo Gulch). Cesta je to síce pekná, po útesoch, popri vodopádoch, s výhľadmi a zaujímavými odbočkami (Garden of Eden – Rajská záhrada, park Wainapanapa, …), ale často široká len na jedno auto, so zákrutami do ktorých vôbec nevidno a mostami, pri ktorých človeku nie je všetko jedno.

Cesta však stála za to, lebo kemp bol naozaj hneď na brehu mora (aj keď nemal pitnú vodu) a večer sme sedeli na skalách, o ktoré trieskala voda, pri splne mesiaca. Na druhý deň sme sa vybrali hore chodníkom, ktorý vedie k vodopádom, a zostali ako začarovaní v bambusovom lesíku. Cestou naspäť sme po troch dňoch dostali aj prírodnú sprchu, lebo sa spustil lejak, ale na rozdiel od dažďa hore na sopke, tento bol príjemný a vôbec nie studený.

Odtiaľ sme však už zamierili opäť do civilizácie (a za klasickou sprchou) do mestečka Kahului a posledné dni sa správali ako skutoční turisti (jediný rozdiel bol v tom, že skutoční turisti bývajú v rezorte priemerne za $320/noc – to je median, podľa štatistiky v miestnych novinách) a išli do akvária, šnorchlovať do krátera Molokini a popíjať fantastické smoothies z Hana Bay Juice Company.

Tak takto sme sa mali na Havaji. Páčilo sa nám? Veľmi. Išli by sme ešte raz? Asi nie, jedenkrát stačilo, ale stálo to za to. Potom už len cesta naspäť: “hang loose” prístup havajských aeroliniek, ktoré lietajú nie podľa toho, čo majú ľudia na letenkách, ale podľa toho, kedy sa naplní lietadlo; flegmatický prístup United, keď sme v San Franciscu zistili, že náš let do New Yorku zrušili a stratená batožina, ktorá došla až o deň po nás.

Kŕmenie raje:

Ešte raz kŕmenie raje:

Raje a žraloky:

Hawaii – Veľký Ostrov

Minule som písala o našom prvom týždni na Havaji, na ostrove Oahu, ale to ešte nebolo to pravé, havajské. To sme našli až na Veľkom Ostrove – Hawaii. Tam sa splnili aj moje dovolenkové nádeje – ísť pozerať sopky a zaplávať si s morskými korytnačkami. Ale pekne po poriadku…

Na veľkom ostrove to už s autobusmi nie je také ružové (ako na Oahu), a preto sme si hneď po príchode zobrali auto. Pýtali sme si 4×4, lebo sme vedeli, že niektoré cesty, po ktorých chceme ísť, vyzerajú zle alebo ešte horšie. Našou prvou zastávkou bol kemp so skvelým názvom – Namakani Paio – v národnom parku s aktívnymi sopkami . Pre geológa je aktívna aj sopka, ktorá naposledy vybuchla pred dvesto rokmi, ale sopky vo Volcanoes NP sú aktívne teraz. Aj z toho dôvodu bola veľká časť parku zavretá – smerom, kam Kilauea vypúšťala sírový dym (nie je to však nijaká novinka, lebo je nepretržite aktívna od roku 1983).

A tak sme turistikovali tam, kde sa dalo – cez kráter, ktorý je už 20 rokov pevný (celý ten kotol bola v 50tych rokoch žeravá láva a trvalo 30 rokov, kým vychladla; ešte dnes sú tam miesta, ktoré sú na dotyk horúce a parí sa z nich), cez trubicu, ktorou kedysi tiekla láva, a na miesta, kde láva vteká do mora.

Dostať sa tam, kde dnes tečie láva, nebolo úplne jednoduché, lebo si to vyžadovalo jazdu po ceste, ktorá bola čiastočne zničená staršou lávou (odtiaľ nemáme obrázky, lebo sme boli radi, že vôbec nejako ideme a dúfali, že sa nič nestane, lebo car rental agreement jasne zakazuje jazdu po nevyasfaltovaných cestách). Z provizórneho parkoviska sme išli ešte asi míľu k vode na miesto, odkiaľ sa dala láva pozorovať. Trošku ma sklamalo, že sme nemohli ísť bližšie ako zhruba na 800 metrov, ale počkali sme tam až do zotmenia a  vtedy bolo celkom dobre vidieť, ako vteká do mora.

Pre tých, ktorí nevedia, čo s peniazmi, sú aj výlety motorovým člnom (to organizujú miestni a pýtajú $500 na osobu – nie, nežartujem) a vrtuľníkom (to je oficiálna cestovka a pýta $200 na osobu), ktorými sa dá ísť aj bližšie.

Dva kopce, na ktorých sme neboli, ale aspoň sme si ich obzreli, sú Mauna Loa a Mauna Kea. Mauna Loa (tiež aktívna sopka) je priamo na území parku a spiatočný výlet trvá štyri dni. Objemom je to najväčšia hora sveta a keby sa merala od morského dna, tak by bola vyššia ako Mt. Everest (ak prirátame aj 8km, o ktoré preliačuje svojou váhou zemskú kôru, tak je vysoká 17km). Mauna Kea je zase známa skvelou viditeľnosťou a hvezdárňami, do ktorých sa môže ísť pozrieť aj verejnosť, ale to sme sa už báli naším požičaným autom riskovať.

Namiesto toho sme sa išli pozrieť na “koniec sveta”. South Point (južný bod) je najjužnejšie miesto ostrova aj celých Spojených Štátov (a asi rátajú s tým, že na juh každý trafí, lebo cesta vôbec nie je značená). Priezračná voda, dobré vlny, farebné pobrežie a trojmíľová prechádzka na pláž s nazelenalým pieskom. Skvelý výlet. Napriek kúpaniu v mori nám po pár dňoch kempovania u Namakaného Paia začalo byť smutno za sprchou, tak sme sa presunuli do mestečka Kona a ubytovali v Kona Tiki.

Tento maličký hotel (15 izieb) stojí úplne na brehu mora a niektorí hostia sa sťažujú, že nemôžu v noci spať, lebo vlny sú príliš hlučné (stena smerom k moru mala len “japonské papierové dvere” a sklenené vetračky). Nám sa to naopak páčilo a keď pridáme aj raňajky v cene (to je v havajských hoteloch výnimka a nie pravidlo), tak to bol najlepší “deal”, aký sa nám mohol podariť.

Kona je známa svojou kávou a tak sme si išli pozrieť kávovú plantáž – Bay View Coffee Farm (prehliadky aj ochutnávky robia zadarmo, ale “vstupné” sme aj tak nechali v ich malom obchodíku 🙂 ). Ukázali nám, ako kávu pestujú a zbierajú (ručne, lebo nie všetky bobule – volajú ich čerešne – dozrievajú naraz), ako ju umývajú a sušia (ak stíhajú, tak päť dní v tieni, ak sa nakopí – lebo spracovávajú aj to, čo im prinesú susedia, drobní farmári – tak použijú aj sušičku) a ako ju triedia (od najlepšej: extra fancy, fancy, #1, prime a potom dve špeciálne: peabody, motherbean). Nedostali sme sa iba do pražiarne, lebo pražič mal voľno.

V Kone sme aj všeličo poochutnávali – napríklad jedlo z ananásu alebo krevety u Bubba Gump Shrimp Company (tam nás aj vyskúšali, čo všetko si pamätáme z filmu a túto fotku sme si nemohli odpustiť). Čo ma ale sklamalo, boli ceny ovocia. Chápem, že cena mlieka je vysoká ($8-9 za galón oproti cca $4 u nás alebo $4.70 za galón benzínu) – kráv majú málo, mliekáreň na celých ostrovoch len jednu, musia dovážať. Ale to ovocie bolo všade, stromy obsypané (niekedy to z nich až padalo a autá jazdili po mangách) a pritom cena bola trikrát taká ako v New Yorku (dokonca aj ananásy, ktoré sa priamo odtiaľ do New Yorku dovážajú, boli drahšie). A to sme nechodili do obchodov pre turistov, ale do normálnych potravín a na trh. Nechápem.

K letisku sme sa vracali severnou cestou so zastávkou v údolí Waipio, kde sme sa vyšantili vo vlnách a niektorí (= ja) takmer vyrúbali v potoku aj so všetkými dokladmi a pri Akaka vodopádoch. A odtiaľ už smer Maui.

 Tu je ešte krátke video s lávou:

A tu korytnačka, ktorá prišla obhrýzať riasy do plytkej vody. Korytnačky sú chránené a ľudí sa neboja, občas vraj vychádzajú aj na breh (to sme nevideli) a vo vode priplávajú aj na pol metra (to sme videli).

Hawaii – Oahu

Aloha, ako je už asi jasné z článku o kokosoch, zase sme raz niekde boli. Potulovali sme sa tri týždne po Havajských ostrovoch. Ak vás zaujíma, kde presne, tak mapu nájdete tu, ak chcete vidieť obrázky, tak klik sem a ak chcete vedieť, ako bolo (podľa Miša “maika’i pili lani” = “close to heaven”), tak nemusíte nikam klikať, stačí čítať ďalej.

Aby to nebolo jednotvárne, rozhodli sme sa navštíviť tri (najväčšie) ostrovy – Oahu, Hawaii a Maui. Spolu je ostrovov osem, ale na Kahoʻolawe sa nedá ísť vôbec, lebo na ňom bolo armádne cvičisko a dodnes je nebezpečný a na Niihau majú prístup iba príslušníci rodiny Robinsonovcov (pekná náhoda, nie?), ktorá ho vlastní. Zvyšné tri sú Kauiai (tam sa natáčal Jurský park), Moloka’i (hriešne drahý) a Lanai (ktorý bol kedysi celý jedna veľká ananásová Dole plantáž).

Prvú zastávku – Honolulu, ostrov Oahu – sme si možno mohli aj odpustiť. Preplnené mesto, kopa ľudí (hlavne turistov, z ktorých drvivá väčšina na iný ostrov nezavíta), mrakodrapy a dopravná zápcha. Aj domáci hovoria, ak chcete vidieť ozajstný Havaj, nechoďte na Oahu. Ale zase treba priznať, že aj tam bolo čo pozerať. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do Polynézskeho kultúrneho centra. Je to nezisková organizácia (financovaná z mormonských peňazí), kde pracujú hlavne študenti neďalekej univerzity (nemalé vstupné ide na ich štipendiá) pochádzajúci z rôznych častí tichomoria.

V centre sa nachádzajú tradičné dediny (Hawaii, Samoa, Tahiti, Fiji, Aotearoa – Nový Zéland, …), kde sa návštevníci môžu všeličo dozvedieť a naučiť – od otvárania kokosov cez tancovanie hula a pečenie chleba po kresanie ohňa. Strávili sme tam celý deň, ale všetko sme aj tak nestihli. Večer masové luau – slávnosť s kopou jedla, hudbou a tancom (tu sme dostali aj lei – kvetinový veniec okolo krku) – a potom veľkolepá šou Horizons. Paráda.

Navštívili sme aj Pearl Harbor, ktorý je pre Američanov synonymom začiatku druhej svetovej vojny. Tam sme si pozreli potopenú USS Arizonu a jej pamätník a bojovú loď USS Missouri, na ktorej palube bol 2. septembra 1945 v zálive pri Tokiu podpísaný mier. Na naše počudovanie, aj keď sme sa do zálivu dostavili už pomerne skoro ráno (okolo ôsmej), rada na časenky na Arizonu sa tiahla doďaleka (nedajú sa totiž kúpiť dopredu, sú first-come-first-serve a každý si môže zobrať iba jednu). Nám sa ušli na jedenástu a tým sa z Pearl Harboru stal takmer celodenný výlet – akurát sme sa ešte cestou naspäť zastavili v Chinatowne na večeru.

Atrakcia, ktorá je jednoznačne preceňovaná, je Diamond Head. Na tento kráter na konci Waikiki sa vyberie asi každý jeden turista, čo má za následok, že celý chodník vrátane vrcholovej vyhliadky (vyrabovaného pozorovacieho bunkra) je preplnený a človek si nemôže vychutnať ani tú trochu výhľadu, ktorá tam je. Keď sme tam boli, tak z nátresku a tepla skolaboval jeden starší pán, ktorého potom museli odviezť vrtulníkom. A sklamaní sú aj všetci, ktorí očakávajú diamanty – tie tam samozrejme nikdy neboli – len ziskuchtivcom, ktorí horu pomenovávali, sa zdalo, že tie lesklé kamene, ktoré tam našli, by diamantmi mohli byť.

Kam sa oplatí ísť aj napriek davom, je záliv Hanauma – perfektné miesto na potápanie. Ale o tom vám napíšem inokedy (aj so zopár obrázkami fotenými pod vodou).

Výhoda Oahu je, že tam dobre fungujú autobusy (len sa človek musí naladiť do takého módu, že sa nikam neponáhľa – po havajsky hang loose), ale na jeden deň sme si predsa požičali auto (ako správni turisti kabriolet) a išli sme tam, kam autobusy nechodia – na ananásovú plantáž, do botanickej záhrady (kde mali byť vodopády, ale vyschli) a na “veterné” pobrežie.

Veterné preto, lebo havajci majú svoj vlastný systém svetových strán. Sever a juh používajú, ale východ a západ skoro vôbec. Namesto toho majú windward (odkiaľ fúka vietor), leeward (suchú stranu), mauka (smerom k horám) a makai (smerom k oceánu). Zaujímavé, nie?

Takže toľko o Oahu a nabudúce niečo o veľkom ostrove – skutočnom Hawaii. Na záver ešte zopár videí.

Havajská hudba:

Hula tanečnica z Tahiti:

Paličková hra z Nového Zélandu:

Samoan lezie na palmu:

Prechádzka po Greenwich Village

Včera sme boli vrátiť návštevu Bellovcom, ktorí študujú na Courantovom Inštitúte (NYU). Stretli sme sa priamo v srdci NYU – vo Washington Square Parku, kde NYU organizuje svoje promócie, pri oblúku. Bolo pekne, takže všetci boli vonku, park narvatý, všetky šachovnice obsadené. Videli sme chlapíka, ktorý ponúkal zadarmo rady do života, prešli sme okolo Courantovho inštitútu a nakukli do knižnice (trošku väčšia ako tá naša na NJIT).

Potom sme našli v inom parku nejaké hlboké umelecké dielo – päť či šesť dievčat zakrútených do pásov červenej látky. Neviem, čo to chcelo byť, ale ľudia naokolo sa tvárili, že wow, z nejakého dôvodu všetci reportéri fotili len jedno z tých dievčat, tak sme len poobzerali a nechápavo odišli.

Zachytili sme zopár ľudí v kostýmoch a na chodúľoch, čo možno bol pozostatok nejakého karnevalu, ale pokojne ani nemusel byť, lebo mám taký pocit, že v tu sa znesie všetko. Prešli sme okolo stánku, kde rozdávala autogramy Miss Dance USA (Mišo hovorí, že si podpis nešiel vypýtať len preto, že by som mu to nedovolila), okolo East River, kde sme minulý rok takmer nevideli ohňostroj, a zavítali k Bellovcom.

Tí nás potom večer ešte zobrali do ukrajinskej reštaurácie Veselka, kde mali také špeciality ako pirohy, boršč, zemiakové placky a beef stroganoff. Personál bol z veľkej časti tiež “autentický”, ale na počudovanie zákazníkov bolo dosť Američanov.

Taká fajn lenivá sobota.

Autoshow a Flowershow

autoV Javits Centre sa raz ročne koná autosalón a minulý rok sme ho zmeškali, takže v piatok Mišo zavelil, že ideme. Mňa to síce až tak neťahalo, ale vraj tam nemôže ísť sám, lebo kto by ho v tých fárach fotil?

flowersMotali sme sa tam asi 3 hodiny a autá sme stretli asi všetky (niektoré z nich na obrázkoch tu). Pozitívne bolo, že tie najdrahšie modely a prototypy boli síce len na očumovanie, ale do ostatných sa väčšinou dalo aj sadnúť.

Mňa tam zaujali tri veci: auto z filmu Flintstonovci, nová móda vyklápacích dvier, ktorú bolo vidieť u viacerých značiek a autá bez kľučiek na dverách (alebo so superinteligentnými kľučkami, ktoré sa schovávajú do dvier a vykuknú na dotyk). Mišovi sa najviac páčilo v oddelení Porsche.

Cestou domov sme išli okolo Macy’s a zistili, že už je opäť čas kvetinových výkladov. Zopár tohtoročných obrázkov tu, minuloročné tu. A dve videá:

Ľahkovážne daňové priznania

Čoskoro príde zase ten čas, keď treba podať daňové priznanie. A tak sa nám ozval chlapík, ktorý nám ho pripravoval minulý rok (na rozdiel od slovenského, to americké sme si netrúfli podať sami). Medzi materiálmi, ktoré poslal, som sa dočítala aj veľmi vtipné informácie o pokute ($5000, minulý rok bola $500) za ľahkovážne daňové priznanie – frivolous tax return.

Ľudia totiž posielali do IRS (ekvivalent slovenského daňového úradu) “priznania”, v ktorých sa písalo napríklad (voľný preklad):

  • Nikde v daňovom zákone sa nepíše, že som povinný podať daňové priznanie a platiť dane.
  • Rešpektovanie daňových zákonov je dobrovoľné a nie povinné.
  • Keďže podanie daňového priznania nie je podľa zákona povinné, IRS musí daňové priznanie za človeka, ktorý ho nepodá, pripraviť, pokiaľ chce vymerať tomuto človeku daň a vybrať ju od neho.
  • Zamestnávateľ nie je povinný strhávať zamestnancovi z platu daň.
  • Daňový poplatník môže odmietnuť platenie daní, pokiaľ nesúhlasí s účelom, na ktorý budú použité.

Aj keď daňový zákon asi nepatrí k najlepšie napísaným a americké precedentné právo jeho interpretáciu nijako neuľahčuje, na IRS takého argumenty nezaberajú. A ich autorom odpovedá.

Celkom zaujímavé, nie?

Metropolitné múzeum umenia

Po roku a pol v New Yorku sme sa konečne boli pozrieť v Metropolitnom múzeu. Je na kraji Central Parku oproti prírodovednému múzeu a je tiež veľmi veľké. Videli sme veľa, ale ani zďaleka nie všetko.

Pozreli sme si egyptské galérie, kde mali múmie, sarkofágy a chrám, ktorý dostali Američania od Egypta do daru za pomoc pri záchrane pamiatok, keď miesto na ktorom stál, malo byť zatopené kvôli priehrade. Videli sme polynézsku a oceánsku sekciu, kde mali  ceremoniálne masky, vyrezávané lode a totemy. V stredoamerickom oddelení mali zlato Inkov a Aztékov, v európskom historický nábytok
a zariadenie. Aj keď pri každom exponáte bol popis, ktorý hovoril, ako múzeum danú vec získalo, nemohla som sa ubrániť otázke, že aké múmie vystavujú v Egypte, keď niektoré sú tu, niektoré v Londýne a inde po svete. Je fajn, že sa na ne ľudia môžu prísť pozrieť aj bez toho, aby museli ísť do Egypta, ale zdá sa mi to trochu ako okrádanie krajiny, z ktorej tie umelecké predmety pochádzajú.

Nemohli sme obísť obrazáreň, jedny z Van Goghových slnečníc, Vermeerove dievča s krčahom a zopár dočasných expozícií: módu, kde ma zaujali hlavne šaty, ktoré mali namiesto chrbtového dielu iba šnurovačku; africké sochy – väčšina mala vytŕčajúci pupok – vraj symbol plodnosti – a zaujímavú inštaláciu z lesklej pásky (detail tu).

Cestou domov sme prechádzali cez Grand Central a videli sme tam 24-hodinový cyklistický maratón. Jedna sieť fitness centier dodala stacionárne bicykle, organizácia Saint Spinners zorganizovala akciu – vyberali finančné príspevky a prideľovali časové okná cyklistom. Vyzbierané peniaze použijú na programy zamerané proti detskej obezite. Mišo zahlásil, že mali rovno posadiť tie obézne deti na bicykle, ale ako spôsob vyberania peňazí a upozornenia na problém to nebolo zlé, lebo cez Grand Central sa za tých 24 hodín premelie dosť ľudí.

Amato Opera

V sobotu sme sa vybrali na operu. Nič veľké (do metropolitnej sa chystáme až nabudúce), maličká opera pre 100 divákov, ktorá hrá predstavenia iba cez víkend.

Ešte pred operou sme zakotvili v neďalekej kubánskej reštaurácii na večeru. Tá bola tiež malinká, ale výber mojita bol veľký a jedlo dobré. Odtial sme po krátkej prechádzke cez Greenwich Village a okolo NYU došli k Amato Opere.

Volá sa Amato, lebo ju pred 60timi rokmi založil taliansky prisťahovalec Anthony Amato so svojou manželkou Sally. Od samého začiatku Anthony pôsobil ako riaditeľ, vyberal a učil spevákov, vyberal opery, viedol skúšky a dirigoval väčšinu predstavení. Jeho žena šila kostýmy, robila osvetľovačku, predávala lístky a spievala. Robili všetko, čo bolo treba. Zo začiatku kvôli nejakým odborovým pravidlám nemohli ani vyberať vstupné, vyberali preto cez prestávku “príspevky do klobúka”.

Dnes síce vstupné vyberajú, ale v porovnaní s inými divadlami nie veľké (ťažko sa porovnáva s inými operami, keď tých až toľko nie je a Metropolitná je naozaj iná liga, ale práve pre ňu vraj odchovali niekoľko dobrých spevákov), po niekoľkých sťahovaniach zakotvili na 319 Bowery Street, kde si jedno predstavenie pozrie 107 ľudí.

To naše – La Boheme (v Amerike vraj po Madame Butterfly druhá najhranejšia opera) – bolo vypredané. Namiesto Amata dirigoval mladší dirigent, ale starý pán sa prihovoril publiku cez prestávku (a vyžreboval tri tombolové lístky). Nebolo to okázalé, ale bolo vidieť, že ľuďom, čo tam robia, záleží na tom, čo robia.

Jeden vtipný moment nastal, keď sa pod jedným zo spevákov zlomila stolička. Scéna nebola práve vtipná, lebo štyria mladí umelci sa triasli od zimy a museli dokonca kúriť v piecke pomocou divadelnej hry, ktorú napísal jeden z nich. Keď sa zlomila stolička, tak chvíľu premáhali chichot a potom ju postavlli k piecke na ďalšie kúrenie.

Také bolo naše rande minulú sobotu.

Toto video približne od 1 min je o Amato Opere:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...