Roadtrip – IV diel

Monument Valley to sú tie skaly z reklamy na Marlboro. Ale nielen tie zvláštne rukavice, aj kopa iných, lenže pokiaľ tam idete s predstavou romantickej pešej turistiky, tak to radšej ani nechoďte. Územie patrí Navajom a podobne ako vo Four Corners, aj tu sú na peniaze turistov dôkladne pripravení. Po zaplatení vstupného môžete ísť buď sami na 17 míľovú vyhliadkovú jazdu, alebo si objednať výlet u nich (autom, na koňoch alebo pešo).

My sme sa vybrali sami a aj keď sa 17 míľ nezdá veľa, cesta nám trvala pomerne dlho. Je pravda, že sme často zastavovali a obdivovali, ale cesta samotná je kľukatá, hrboľatá a nevyasfaltovaná, takže naša priemerná rýchlosť ostala hlboko pod 20mph. Auto si to našťastie odnieslo len, čo sa týka prachu. Skaly sú zaujímavé hlavne tým, že vyzerajú akoby vyrastali úplne z ničoho a to takmer kolmo. Podobne ako v Bryce Canyone, aj tu je to spôsobené tým, že sa najprv usadili “sypkejšie” horniny a až potom tie “tuhé”, ktoré, keď praskajú alebo sa lámu, tak práve v tom zvislom smere.

Navajovia v Monument Valley aj žijú a prechádzali sme okolo obydlí so zatarasenými príjazdovými cestičkami (aby náhodou turistov nenapadlo prísť na návštevu) a tabuľkami so zákazom fotografovania. Aby bolo jasno, títo ľudia žijú v oblasti, kde voda tečie po zemi len prvých 5 minút po veľmi zriedkavej búrke. Verím tomu, že dnes tam už asi majú natiahnuté potrubie (v návštevníckom centre zjavne bolo, takže to pravdepodobne potiahli aj tých pár kilometrov ďalej), lenže to potrubie asi nebude veľmi staré.

Iná zaujímavá vec o Navajoch je to, že im vďačia Američania za kódovanie správ počas niekoľkých vojen. Najznámejší boli Windtalkers počas druhej svetovej vojny, ale už počas prvej a neskôr aj cez Kórejskú a začiatok Vietnamskej pracovali Indiáni pre armádu a šifrovali správy. Slová Navajo jazyka zodpovedali písmenám (jednému písmenu bolo priradených viac slov) a niektorým často používaným slovám v angličtine. Dnes by už takáto šifra neobstála, ale vtedy sa ukázala dosť účinná, lebo nikto ich jazyk nepoznal.

Auto sme umyli v búrke cestou odtiaľ (ale iba z jednej strany, lebo odtiaľ pršalo) a namerili sme si to do Canyonu de Chelly. Na výber sme mali dva kempy. Prvý bol hneď na začiatku kaňonu, nebol plný, bol zadarmo a mal dokonca stromy (áno! v miestnych kempoch nie sú problémy so záchodmi a toaleťákom – tie sú všade – ale nájsť v púšti kemp so serióznymi stromami nie je vôbec jednoduché). Aj by sme tam rovno boli ostali, ale mali sme info, že druhý kemp ponúka bývanie v indiánskych hoganoch, tak sme to chceli ísť skúsiť tam. Hogany sme našli (mali aj wifi internet), ale cena sa nám zdala vysoká, tak sme sa vrátili do toho prvého. Už pri stavaní stanov sme pochopili, že prečo bol taký prázdny (a zadarmo?). Komáre boli neznesiteľné. Nepomáhali ani mikiny, ani repelent, a tak sme ešte za svetla zaliezli do stanov. Ráno sme sa bleskovo zbalili a raňajkový piknik rozbalili až pri návštevníckom centre, kde sa už dalo existovať.

Tam sa chalani vyplašili, keď začali čítať letáky o West Nile Virus, ktorý vraj komáre môžu prenášať. Ale našťastie sa u nás nič neprejavilo (doteraz), tak snáď to tie naše komáre nemali. Zišli sme dole do kaňonu pozrieť staré pueblo v skalnej stene a potom sme sa pobrali smerom na juh do ďalšieho národného parku. Posunuli sme si hodinky, lebo Arizona (a Havaj) nepoužíva letný čas (vraj nepotrebujú ďalšiu hodinu slnka a hicu počas pracovnej doby), ale Indiáni ho používajú, takže po odchode z indiánskych území sme sa museli napraviť zase naspäť.

V skamenelom lese – Petrified Forest – sme sa pozreli kadiaľ kedysi viedla slávna Route 66 (tadiaľ, kde sú tie telefónne stĺpy na obrázku), ktorá spájala Chicago a západné pobrežie – a je to tá, čo sa po nej premávali autíčka vo filme Cars. No ale hlavne sme tam išli kvôli skamenelému drevu. Sú to stromy z čias dinosaurov (ktorých mimochodom v parku tiež dodnes nacházajú), ktoré sa zachovali preto, že sa v nich postupne usádzala silica a hoci nahrádzala pôvodné drevo, zachovávala si jeho štruktúru. Farbu dostala podľa rôznych oxidov železa a magnézia a tak dnes si tam chodia ľudia obzerať takéto stromo-kamene.

Odtiaľ smer Phoenix (a bazén večer v hoteli) a tým sa výlet skončil pre Renču a Ľuboša (oni asi budú hovoriť, že neskončil, lebo ich čakala ešte vyše 24-hodinová cesta domov; a ešte raz veľké dík za spoločnosť). Vysadili sme ich ráno na letisku, vymenili auto za také malé modré škaredé a ak chcete vedieť, čo bolo potom, tak čítajte nabudúce.

Roadtrip – III diel

…nevylialo. Predpoveď a campground host (dôchodca, ktorý celé leto kempuje v danom kempe v obytnom prívese a odpovedá na otázky zvedavých turistov – takto by som vedela predstaviť svoj dôchodok) síce povedali, že “30% chance of thunderstorm” – vtedy keď sa už blýskalo a možno aj lialo všade dookola Arches – ale vzhľadom na to, že priemerne tam v auguste spadne celkovo ani nie 2cm vody, nemali sme to šťasie/smolu.

Ľuboš ráno zahlásil, že sprcha a káva sú mu prednejšie ako nejaké oblúky a vybral sa do neďalekého mestečka Moab. Boli sme mu však vďační, lebo okrem sprchy sa zastavil aj v potravinách. My ostatní sme išli na výlet do diablovej záhrady (Devil’s Garden), podľa ktorej bol pomenovaný aj náš kemp. Prvá časť chodníka bola upravená a motalo sa po nej kopu turistov, ale ďalej sa chodník postupne vyprázdnil a neskôr úplne stratil, takže sme sa orientovali len podľa kamenných pyramídiek, ktoré označovali, kam máme ísť.

A tak sme si pozreli Landscape Arch, Wall Arch (update August 2008: tento spadol), Partition Arch, Double O Arch, Private Arch a iné. Všetky tieto oblúky vznikli preto, že sa v tejto oblasti najprv usadili ľahko rozpustné horniny s vysokým obsahom solí a až neskôr tie tvrdšie a menej rozpustné. Vplyvom erózie sa potom ľahšie zvetrávajú spodné vrstvy a vznikajú oblúky. Za oblúk v Arches považujú každú dieru veľkú aspoň tri stopy (skoro meter) a takých tam majú vyše 2000 (najväčší z nich je Landscape Arch – cca 100m).

Poobede nás čakala zaslúžená siesta, ale trochu nám ju pokazili mravce, ktorým sme sa asi zdali veľmi chutní (a ani omrvinkové manévre na odpútanie pozornosti neboli veľmi úspešné). A tak sme sa zase vybrali preč, tentokrát pozrieť asi najviac fotografovaný oblúk v celom parku – Delicate Arch. Bolo to trochu ako z dažďa pod odkvap, lebo tam nás pre zmenu prenasledovali malé chrobáčiky, ktoré sa nápadne podobali na mandelínky a radi liezli pod tričko, ale keď sme vyšli na skalu, po ktorej viedol chodník, tak sme sa ich zbavili. Posledná časť viedla po asi 200m dlhej a meter širokej rímse a za zákrutou sa objavil oblúk.

Mysleli sme si, že nafotíme romantický západ slnka, ale nepodarilo sa. Nie že by slnko nezapadalo, ale bolo oblačno, tak ho nebolo vidieť. O zábavu sa však postarali japonskí dôchodcovia, ktorí sa posadili do oblúka a vychutnávali si tamojší výhľad. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď neodchádzali ani po 15tich minútach, ľudia, ktorí si chceli odfotiť oblúk bez nich, začali na nich pokrikovať. Japonci buď nerozumeli, alebo im to prišlo vtipné, ale kempovali v oblúku ďalej. Keď sa napokon (za potlesku všetkých ostatných) zdvihli, tak to len na chvíľu, aby privítali ďalšieho spolucestovateľa, ktorý dorazil oneskorene a veselo sa k nim pridal. Čo už.

Spomeniem ešte skalu, ktorú by nemal minúť žiadny návštevník parku – Balanced Rock. Váži asi 3500 ton, a bude to poriadny rachot, keď jedného dňa spadne. V noci zase blýskavica bez dažďa a ráno sme pokračovali do Mesa Verde. Mesa Verde v preklade (zo španielčiny) znamená zelený stôl, čo je meno podľa náhornej plošiny, ktorá schováva údolia so skalnými prevismi. Tu si indiáni kmeňa Anazasi (pueblan ancestors – puebloví predkovia) v 12tom a 13tom storočí stavali svoje obydlia. Jedno z nich – Cliff Palace – Je považované za najväčšie pueblo na území Ameriky.

Dodnes nie je jasné, prečo ich všetky koncom trinásteho storočia opustili, aj keď dohadov je, samozrejme, veľa. Archeologické práce v parku stále nie sú dokončené a v posledných rokoch im “napomohli” tri veľké požiare, ktoré odkryli vyše 600 nových nálezísk. My sme si zblízka obzreli Spruce Tree House, ktorý je voľne prístupný po celý rok (niektoré nie sú prístupné vôbec, niektoré len časť roka a za niektoré sa platí).

Nuž a potom Four Corners – jediné miesto v USA, kde sa stretávajú 4 štáty (Arizona, Colorado, Utah a Nové Mexiko). Patrí indiánom, ktorí sem pozývajú bilboardami už zďaleka a ryžujú $3 na osobu za to, aby sa človek odfotil a samozrejme, navštívil ich stánky s občerstvením a suvenírmi. Keď sme už pri občerstvení, Navajovia majú ako jednu zo svojich špecialít fried bread. Je to sladký langoš a jedáva sa s medom – nezvyklé a stačí raz.

Na území Navajov sme ešte navštívili Monument Valley… ale o tom nabudúce.

Roadtrip – II diel

Ako som už písala minule, do Národného Parku Zion sme prichádzali za súmraku. Prešli sme tunelom, kľukatými serpentínami a pohľadali svoje miesto v kempe. Až na druhý deň ráno sme sa začali obzerať, že kam sme sa to vlastne dostali. Slovo “zion” pochádza zo starej hebrejčiny a znamená útočisko. Národný Park Zion je zelené údolie chránené strmými skalami.

Po nie veľmi úspešnej výprave do mestečka Springdale za hranicou parku (čo nebol prekvapujúci výsledok vzhľadom na fakt, že bola nedeľa a jediné schopné potraviny sme minuli) sme sa vybrali na výlet. Tento nám odporučili Kika s Feldom a veľmi sa nám páčil, ale (ako tvrdí aj turistický sprievodca pre Zion) naozaj nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú strach z výšok. Prvú hodinku cesty je všetko v pohode, strmý ale vyasfaltovaný chodník vás dovedie na Scouts’ Lookout – skautskú vyhliadku. Potom to začne byť adrenalínové. Chodník miestami len pol metra široký, strmý zráz na jednu aj na druhú stranu a na pomoc reťaze. A akože sa to táto skala volá? Angels Landing – pristávajú tam anjeli.

Ak vás napadla tá istá otázka ako aj mňa – koľko ľudí im odtiaľ spadlo a či s tým nejako súvisí aj názov skaly – tak National Park Service hovorí, že od roku 1983 spadlo dolu 6 ľudí, naposledy v juni tohto roku. Čo sa týka mena, to sa vraj uchytilo v roku 1916, keď reverend Frederick Fisher skúmal Zion a pri pohľade na tento monolit vyhlásil: “only an angel could land on it” – tam by mohol pristáť iba anjel. No, čo vám viac budem rozprávať. Smrť v očiach, ale vyliezli sme a zo šikmej striešky sme obdivovali parádny výhľad.

Cestou odtiaľ sme sa zastavili ešte pri Emerald Pool – Smaragdovom Jazierku – ktoré vyzeralo ako polovyschnutá žaburina a vodopád, ktorý mal doňho vtekať, sme museli chvíľku hľadať. Raz darmo, koniec augusta vodopádom v púštnych oblastiach nepraje. Kika s Feldom nám ešte odporúčali výlet do Narrows – Úžiny, kde treba hikovať v úzkom kaňone proti prúdu Virgin River (áno, chápete to správne, treba ísť po kolená až po pás vo vode), ale mali sme iné plány a okrem toho sme si prečítali aktuálne povodňové varovanie (počas búrky Narrows nie sú práve ideálnym miestom na pobyt) a pobrali sme sa o dom ďalej.

Cesta Utahom viedla cez kamenné planiny – a tým nemyslím nejaký rozsypaný štrk, ale takmer jednoliate kamenné podložie – cez horský priesmyk a cez ďalšie dva národné parky. V prvom z nich – Bryce Canyon – sme robili takú americkú turistiku: povozili sme sa autom po vyhliadkových bodoch, kde sme vystúpili, pofotili a išli ďalej. Áno, je to trošku škoda, lebo aj tu sa dajú robiť pekné výlety (k Thorovmu kladivu alebo do ríše víl a iné), ale chcelo by to viac času, a tak sme len na krátkej prechádzke poobdivovali hoodoos – to sú tie zvláštne kamenné stĺpiky, ktorých tam bolo neúrekom – a zamierili do Capitol Reef.

Capitol Reef je okrem parádneho skalného útesu zaujímavý dvoma praktickými vecami. Jedna je to, že je to jeden z mála národných parkov, kde sa neplatí vstupné a druhá je to, že sa v ňom nachádza dedinka Fruita s ovocnými sadmi, ktoré tu koncom 19teho storočia nasadili Mormoni. Tí tam už nie sú, ale jablkové, hruškové, čerešňové, marhuľové a broskyňové sady tam ostali. Trochu smola bola, že sme tam dorazili v “jablkovej sezóne” (a nie napríklad broskyňovej alebo čerešňovej), ale to nás neodradilo od toho aby sa v jednom sade nezastavili. Je to taká samoobsluha, naoberali sme si jablká a za tie, čo sme odnášali, dali nejaké peniaze do kasičky pri bránke (za tie, čo sa vám podarí zjesť priamo tam, sa neplatí).

A potom už smer Arches. Cestou sme predbehli búrku a nielenže sme v Arches zase stavali stany po tme, ale tentokrát aj v poriadnom vetre a bleskoch a len sme tak rozmýšľali, či sa to na nás niekedy nad ránom vyleje. Ale o tom nabudúce…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...