Hore Grúňom, dole Grúňom

Skoro tridsaťkrát. V piatok sme si zobrali s Mišom dovolenku, zaviezli deti do školy a prelyžovali celý deň na Grúni. Prialo nám šťastie a na obed začalo svietiť aj slniečko. Úplná paráda.

A v nedeľu sme zobrali deti na Veľkú Raču.

Kubo sa nám postaral o riadne vzrúšo, keď sa prvú jazdu spustil z polovice tohto kopca šusom. Išla som ho potom dolu pozbierať, odniesol si dnes ako suvenír z kopca oškretý nos, ale vôbec ho to neodradilo a púšťal si to veselo ďalej aj ďalšie jazdy, ale začínal už trochu nižšie.

A čo treba na obed po poriadnej lyžovačke? No predsa horúce chili a štrúdľu.

A ešte pár fotiek Kubka spred pár týždňov na Martinkách. Ako sa hovorí, when the going gets tough, the tough go skiing.

Let’s adjust your altitude a bit, my love

Včera to tak nejak vyšlo, že sme boli cely deň zavretí, takže dnes sme sa skutočne potrebovali kvalitne vyvenčiť. A Kika tak svojsky kikovsky zahlásila, že ona nikam nejde a už vôbec nie lyžovať. Tak som nabalila čučoriedkovú bublaninu a sľúbila, že bude môcť fotiť. Miša sme nechali doma učiť sa, Kubo lyžoval na Dedovke s mojím otcom, ja s Kikou sme sa s nimi vyviezli prvú jazdu lanovkou (sezónne lístky sme túto zimu vylyžovali dobre, takže mi až tak nevadilo, že dnes lyžovať nebudem) a pobrali sme sa po hrebeni na Veľkú Raču. 

Zo začiatku sa to samozrejme nezaobišlo bez šomrania, ale kým sme niečo videli, tak v lese bolo tak rozprávkovo krásne, že aj Kika musela uznať, že sa oplatilo ísť. 

Táto tabuľa nás zmiatla, lebo asi nebola umiestnená úplne tam, kde mala byť a podľa nej sme boli k vrcholu bližšie než v skutočnosti. Vedľajší efekt však bol zase o kúsok zlepšená morálka.

Tieto dve fotky už sú na hraniciach s Poľskom. Nebolo vidno vôbec nič a Kika zahlásila, že v tom Poľsku teda majú oveľa väčšiu zimu ako u nás. Aj do vrcholovej knihy sme napísali, že riadna kosa.

Nečakali sme na skialpinistov a spravili sme si selfie.

A potom šup, šup dole na čaj a zraz s našimi dvoma lyžiarmi. 

Tá hodina hore po hrebeni bola akurát a jediné, čo by tento výlet vylepšilo by bolo slniečko a výhľad na vrchole.

Tri lyžovačky a jeden snehuliak

Prvá bola na Veľkej Rači na začiatku februára. Aj keď to nie je ďaleko od Žiliny, bývali sme v Oščadnici (tu, príjemné), lebo docestovali bratia a spol z Blavy a rodina z Čiech. Deti lyžovali na striedačku so všetkými (ďakujeme).

Z Oščadnice som sa ja plynule presunula do Vrátnej na workshop. Tu sme bývali v hoteli Rozsutec (tiež príjemné, výborný wellnes, zlá masáž), doobedia lyžovali, poobedia pracovali. -5, menčester na Poludňovom grúni a takmer prázdny svah – moja najlepšia lyžovačka túto zimu.

No a potom sa skrásnilo počasie. A vtedy sa chodí na Martinky. Od budúceho týždňa nám zase začína semester, tak sme si s kolegami zobrali jeden deň dovolenky a išli si pozrieť Slovensko na dlani. Lyžovačka nebola ideálna, ale za tie výhľady to stálo.

A tento krásavec je dnešný:

Stavali Kika a Kubo s mojím ocinom, kým som ja s Mišom dospávala včerajší ples. Ale vyzerá trochu hororovo, nie?

Snežienka a macher

Túto zimu lyžujeme na Veľkej Rači, lebo sme si za dobrú cenu kúpili sezónne lístky (a deti sú zadarmo). Tréning prináša výsledky, lebo aj snežienka aj macher už zídu Dedovku po vlastných. 

Posledné dva razy sme trafili gýčové počasie, ale len tak medzi nami, ja už som ready na leto… Lyžovanie je paráda, ale dávať si dvoje rukavice a aj tak mať omrznuté končeky prstov, to ma vôbec neteší. (Dnes ráno, keď sme sa obúvali do lyžiarok, bolo -15.) A keď prídeme domov, decká sa vyzlečú do tričiek a je im fajn a mne trvá ešte niekoľko hodín, kým sa rozmrazím. Tá termoregulácia mi už akosi nefunguje… Tak ale niekedy tieto besné mrazy musia skončiť… 

Vianoce

Semester u nás túto jeseň bežal do 22. decembra, s tým, že posledný týždeň som dávala tri písomky a skúšala na dvoch skúškach, takže na žiadne veľké vianočné prípravy nebol čas. Akurát sme napiekli a ozdobili medovníky. Decká s Mišom začali prázdniny lyžovačkou a vianočili sme potom všetci v Rosine.



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...