Ani veveričky už nie sú to, čo bývali

… alebo Ako som o ilúzie prišla.

Kým som neprišla do Ameriky, veverička pre mňa bola milé zvieratko, ktoré človek pri troche šťastia uvidí niekde v lese. Z tejto ilúzie ma vyviedol pobyt v Grand Canyone. Potvory – veverice – sú tam chránené, je ich veľa, vôbec sa neboja a prídu k ľuďom na pár centimetrov. Tvária sa milo, turisti ochkajú a s nadšením si ich fotia. Niektorí dodržiavajú tabuľe s nápismi nekŕmiť, iní nie. A práve ten druhý druh turistov spôsobil, že potvory sa naučili.

Keď som tam robila na recepcii (Bright Angel Lodge), prišla raz z terasy mamička so synom, že či nemáme náplasť a nejakú dezinfekciu, lebo malého chlapca jediaceho bagel veverička v snahe dostať sa k jedlu pohrýzla. (Lekárničku sme síce vzadu mali, ale poučená hotelovými predpismi a paranojou prítomného nadriadeného som ich odkázala na miestne Medical Center. To vraj preto, lebo v prípade, že by som poskytla zdravotnú pomoc a chlapcovi sa pohorší, nemôžeme riskovať, že zažalujú hotel. Only in America.)

Alebo keď sme sa vybrali na prvý výlet do Canyonu, zišli sme dolu k rieke, našli miesto na táborenie pri potoku (Bright Angel Creek), zhodili sme batohy a išli sme sa ochladiť do vody. Mohlo to byť 10 minút, kým sme sa vrátili a Mišov batoh bol prehryzený. Veverica prehrýzla aj sáčok s chlebom, ktorý bol v batohu a veselo si pochutnávala. Odvtedy sme už brali vážne upozornenia o tom, že potraviny treba hneď umiestniť do plechových krabíc.

Čo z toho vyplýva? Že veverice sú v Canyone nebezpečnejšie ako štrkáče alebo škorpióny – jedni aj druhí nás nechali na pokoji. A veverice tu? Tiež ich je veľa a vôbec to nie sú tie milé zvieratká, ako si ich pamätám zo Slovenska. Motajú sa po stromoch, stĺpoch elektrického vedenia, v našej minizáhradke za domom. A čo je najhoršie, vyzerajú tak nejako potkanoidne.

Ja len pevne verím, že mi podobné sklamanie raz nepripravia delfíny.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...