Tretia osoba

Nie, toto nebude o žiadnom manželskom trojuholníku, ale o tom že Kika stále rozpráva ako Vinnetou (“Můj bílý bratr má pravdu…”).

V jej podaní: … mama Kike pomôže toto otvoriť… Kika si prosí hrozienko ham… túto Kiku ideme teraz okúpať…

Môžeme si za to sami, lebo keď začínala rozprávať, tak sme zistili, že zámená ja a ty, moje a tvoje sú dosť mätúce. Aby jej bolo jasné, o kom hovoríme, sme začali o sebe aj o nej hovoriť v tretej osobe. A tak sa to aj naučila (aj keď rozmýšľam, či nespraviť experiment a s Kubom túto fázu preskočiť a pozorovať, ako si s tým poradí).

Teraz, keď sa mi už zdá, že by možno bolo aj na čase prestať rozprávať ako môj najobľúbenejší červený brat, sa snažíme hovoriť zase normálne. Snažíme píšem preto, že ani pre nás nie je úplne jednoduché sa znovu prepnúť. Niektoré veci sa človeku akosi dostanú pod kožu a prihlásia sa na trvalý (alebo aspoň dlhodobý) pobyt. Ďalšia z nich sa ozvala minule na detskom ihrisku, keď nejaké cudzie dieťa spadlo a začalo plakať a ja som sa úplne podvedome začala pohupovať zo strany na stranu. A pritom Kubo spal v kočíku a Kika liezla po preliezačkách. Chvíľu trvalo, kým som si všimla, čo robím.

Ale naspäť k tretej osobe, alebo lepšie povedané, k prvej a druhej. Myslím, že to od nás časom odpozoruje. A dovtedy sa budeme ešte baviť na jej hláškach a zneužívať takýto spôsob rozhovoru na posielanie si odkazov medzi sebou:

6:24am
Kika docupitá k našej posteli: “Kika už je vybúvana.”
Ja, so zatvorenými očami, ale hlasom, ktorý mi má zabezpečiť pár extra minút vo vodorovnej polohe: “Tato zoberie Kiku na nočník.”

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...